Frassoni: Taliani majú pocit, že sa na nich EÚ vykašlala

Talianska vláda stráca podporu lebo nedokáže presvedčiť zvyšok EÚ, že to sama s utečencami nezvládne, hovorí spolupredsedníčka Európskej strany Zelených Monica Frassoni, s ktorou sa EurActiv.cz rozprával počas jej nedávnej návštevy Prahy.

Monica Frassoni je talianska politička, ktorá spoločne so svojim nemeckým kolegom Reinhardem Bütikoferem predsedá Európskej strane zelených.

 

Taliansko je jednou z krajín EÚ, ktorej sa najviac dotýka súčasná migračná kríza. Ako prebieha verejná diskusia o ľuďoch, ktorí prichádzajú zvonka EÚ?

Politická diskusia o migrácii je zložitá už mnoho rokov. Populistické alebo pravicové strany z tejto diskusie dlhodobo ťažia a to už od obdobia, kedy išlo skôr o teoretický problém. Mám na mysli napríklad Ligu severu, ktorá vznikla v 80. rokoch ako strana zameraná proti migrantom z južného Talianska, kritizujúca neefektívnu a skorumpovanú štátnu správu. V poslednej dobe sa riadi príkladom Marine Le Penovej vo francúzsku a pretvorila sa na proti-európsku a nacionalistickú stranu, ktorá je proti migrácii.

V období rokov 2001 až 2011 strávila Liga osem rokov vo vláde, kde vytvárala nepriateľskú a neefektívnu migračnú politiku. Jej minister vnútra Roberto Maroni uplatňoval voči migrantom plaviacim sa na člnoch z Líbye politiku odmietania. Uzavrel neslávne známu dohodu s Kaddáfim a prišiel taktiež s diskriminačnými opatreniami voči Rómom. Na Taliansko sa za to zniesla tvrdá kritika od EÚ a ďalších medzinárodných organizácii.

Odpor voči migrantom teda nie je v Taliansku nič nové. Po odchode Berlusconiho z vlády sa však situácia zlepšila. Po desivých udalostiach, ktoré priniesli smrť stoviek ľudí v Stredozemnom mori, Taliani napríklad schválili záchrannú operáciu Mare Nostrum, ktorá zachraňuje ľudí prichádzajúcich po mori.

Ako sa vyvíja pohľad na migráciu v posledných mesiacoch?

Ľudia v Taliansku rozumejú, že nemôžu ísť a strieľať do migrantov. Na druhej strane je verejná mienka stále veľmi nepriateľská a môžete naraziť na skutočne nechutné diskusie a rasistické prejavy.

Verejnosť je taktiež presvedčená, že Európska únia sa na Taliansko vykašlala. Ako som povedala, všetci boli hrdí na operáciu Mare Nostrum, ktorá zachránila stovky tisíc životov. Talianska vláda nestráca popularitu, pretože túto operáciu a záchranu utečencov podporuje. Stráca ju ale kvôli dojmu ľudí, že nedokáže Európu presvedčiť k tomu, aby urobila viac, a preto že si nedokáže poriadne poradiť s tými, ktorí prichádzajú.

Čo v tejto chvíli znamená, aby „urobila viac“?

Situácia v EÚ sa zasekla na mŕtvom bode. Do Talianska prichádzajú každý deň tisíce migrantov – po tom ako bola uzatvorená balkánska cesta, sú to aj Sýrčania. Plán na premiestnenie 160 tisíc ľudí, ktorý bol odsúhlasený minulý rok sa však nikam neposúva. Talianska vláda používa dvojaký diškurz. Na jednej strane koná na vlastnú päsť a snaží sa Líbyi a ďalším africkým krajinám ponúknuť podobnú dohodu, ako je tá s Tureckom, aby bolo možné migrantov vracať späť ich územie a to aj za cenu nerešpektovania ľudských práv. Na druhej strane Taliansko chce, aby sa s týmto problémom EÚ vysporiadala ako celok a požaduje, aby bolo možné odpočítať vzniknuté náklady z rozpočtového deficitu.

 

Grécko ani južné Taliansko sa nemôže premeniť na utečenecký tábor

 

Ako sa ľudia v Taliansku pozerajú na stredoeurópske krajiny, ktoré sa k plánu Európskej komisie na prerozdelenie utečencov stavajú odmietavo?

Je to vnímané veľmi negatívne: východná Európa sa pripojila k EÚ, čerpá z nej výhody, ale teraz nechce byť solidárna. Privítali sme tieto krajiny medzi nami, pomohli sme ich rozvoju, ale oni teraz nechcú pomôcť nám. Ľudia sú všeobecne vo vzťahu k iným členským krajinám nahnevaní predovšetkým preto, že otázky spojené s migráciou sa celoeurópskym problémom stali až vo chvíli, kedy začalo mať problémy Nemecko.

Môžeme vidieť tiež negatívny postoj voči Viktorovi Orbánovi v Maďarsku alebo Jaroslawovi Kazcyňskému v Poľsku, ale ľudia vnímajú, že nie je až tak veľký rozdiel medzi tým, čo hovoria títo politici a čo hovorí premiér Francúzska alebo Spojeného kráľovstva. Mnoho ľudí má obavy, že EÚ ako celok nerobí dobré rozhodnutia. Je zrejmé, že je tu nepomer medzi važnosťou tejto témy a nedostatkom verejnej podpory.

Ak sa vrátime späť k prerozdeľovaniu, vy to považujete za správne riešenie?

Taliansko sa k prerozdeľovaniu stavia výrazne pozitívne a my ako zelení s tým súhlasíme. Je to jediné možné riešenie. Pokiaľ chcete vytvoriť niečo ako európsku politiku, musíte akceptovať, že Grécko alebo južné Taliansko nemožno premeniť na obrovský utečenecký tábor. Je treba tiež prijať fakt, že často ak utečenci zo svojich domovov neodídu, tak jednoducho zahynú. V krajinách ako Libanon alebo Jordánsko tvoria utečenci polovicu populácie. Niekoľko tisíc ľudí, ktorých príjmu členské štáty EÚ, je proti tomu smiešne číslo. Sme predsa stále najbohatší kontinent sveta.

Na celom svete je 60 miliónov utečencov a 95 % z nich sa nachádza mimo Európy. To je smiešne. Lisabonská zmluva, Carta základných práv EÚ a dohody o utečencoch podpísané všetkými našimi krajinami hovoria, že chrániť ľudí je našou povinnosťou. To neplatí len v prípade kedy môžeme alebo chceme. Musíme, pretože inak sa vzdávame európskych hodnôt a vytvárame rozdelenú a nepriateľskú spoločnosť.

 

Niektoré európske vlády sa domnievajú, že keď sa o otázky spojené s migráciou nebudú starať, bude prichádzať menej migrantov. Z krátkodobého hľadiska je to bohužiaľ pravda. Celú situáciu to však len zhoršuje.

 

Česká vláda tvrdí, že v rámci prerozdeľovania hľadá utečencov, ktorí by chceli prísť do Českej republiky, ale takmer žiadnych nenašla. Neexistuje vraj sila, ktorá by ľudí donútila, aby tu zostali, pokiaľ chcú ísť napríklad do Nemecka. Z tohto pohľadu nedáva tento plán zmysel.

Jedným z dôvodov sú rodinné väzby, ktoré títo ľudia v niektorých krajinách Európy majú. Na druhej strane je to ale otázka pripravenosti a ochoty utečencov prijať. Česká vláda spolu s ostatnými vyšehradskými krajinami však vysielajú signál: „Nie ste tu vítaní“, prípadne „Zavrieme vás“. To nie je príliš povzbudivé. Niektoré európske vlády sa domnievajú, že keď sa o otázky spojené s migráciou nebudú starať, bude prichádzať menej migrantov. Z krátkodobého hľadiska je to bohužiaľ pravda. Celú situáciu to však len zhoršuje, a to tak pre najchudobnejšie skupiny spoločnosti, ako aj pre samotných migrantov, ktorí budú aj tak do Európy prichádzať. Je obrovská chyba vynakladať enormné prostriedky na budovanie múrov namiesto toho, aby sme prijali a integrovali aspoň určité množstvo z miliónov utečencov a migrantov, ktorí prichádzajú do EÚ. Za túto chybu platíme rastúcim násilím a diskrimináciou a neprinesie to žiadne skutočné riešenie.

Na druhúej strane, českí predstavitelia dlhodobo kritizovali Taliansko a Grécko za to, že neboli schopní dostatočne rýchlo spojazdniť systém “hotspotov”, ktorý bol jedným zo základov európskeho riešenia migračnej krízy. Takto to skôr vyzerá, že sa každý snaží hádzať zodpovednosť na toho druhého.

Myslím si, že veľkú časť zodpovednosti by v tejto otázke mali niesť európske inštitúcie. Nemôžete od Grécka chcieť, aby vytvorilo perfektný systém hotspotov v priebehu dvoch mesiacov, keď si uvedomíte, aká je v tej krajine ekonomická a sociálna situácia. To okrem iného zapríčinila aj šialená a neudržateľná európska politika úsporných opatrení, ktorá bola jedným z dôvodov ekonomickej krízy a zhoršenia sociálnej stability v EÚ. Od ľudí, ktorí majú strach o vlastnú budúcnosť a z EÚ nevidia prichádzať žiadnu pomoc, nemôžete žiadať, aby každému otvorili svoju náruč.

 

Keď budete stavať múry, niekto iný môže postaviť múr proti vám. Tento začarovaný kruh by sme mali brať do úvahy, pretože v dlhodobom horizonte by sa nám všetkým mohla Európa stať väzením.

 

Niektoré štáty nevedia pochopiť, že pokiaľ nie ste solidárni, nemôžete žiadať solidaritu. Môžem uviesť jeden zaujímavý príklad nedávnej minulosti. Kantón Ticino, časť Švajčiarska usporiadal referendum v otázke cezhraničných pracovníkov. Sú to ľudia, ktorí ráno prídu za prácou a večer sa opäť vracajú do Talianska. Veľa firiem takých pracovníkov potrebuje, ale 58 % voličov povedalo „nie“. Prezident Lombardie, čo je taliansky región nachádzajúci sa na hraniciach so Švajčiarskom, je ten istý Roberto Maroni, ktorý odmietol prijímať migrantov prichádzajúcich po mori, keď bol ministrom vnútra. Teraz sa ocitol v situácii, kedy jeho vlastní občania, nebudú môcť jazdiť za prácou do Švajčiarska. Švajčiari uplatnili rovnakú politiku, ako on sám uplatňoval v Taliansku. Keď budete stavať múry, niekto iný môže postaviť múr proti vám. Tento začarovaný kruh by sme mali brať do úvahy, pretože v dlhodobom horizonte by sa nám všetkým mohla Európa stať väzením.

Po britskom referende sa diskutuje o tom, či by EÚ nemala odovzdať časť kompetencií späť na úroveň členských krajín. Čo si o tom myslíte? Potrebuje EÚ reformu? Potrebujeme „viac Európy“ alebo „menej Európy“?

Keď sa vám nebude páčiť, čo robí česká vláda, budete chcieť taktiež zrušiť ústrednú administratívu a odovzdať moc krajom? Samozrejme, že nie. Budete chcieť zmeniť vládu. Čo vlastne znamená „vrátiť právomoci členským štátom“? To znamená, dať im možnosť vybrať si, či sa budú riadiť spoločným právom. To by bol koniec EÚ. Problém EÚ spočíva v tom, že členské štáty majú už teraz príliš veľa právomocí. Už dlhé roky, členské štáty tvrdia, že všetky zlé veci prichádzajú z EÚ a všetko pozitívne prichádza od nich. Mnoho z nich blokuje rôzne európske politiky a prijíma zlé riešenia. Politickú väčšinu majú v EÚ pravicové a konzervatívne strany, ktoré sa vydali cestou úsporných opatrení a znemožnili EÚ podporiť vznik pracovných miest alebo investície do inovácií a nových udržateľných ekonomických aktivít.

Aké by malo byť riešenie podľa vás?

Pre ľudí ako som ja, ktorí veria, že Európa nie je len geografický koncept, ale predstavuje slobodu, ľudské práva a prechod k udržateľnejšej ekonomike, je to veľká výzva. Musíme získať súhlas ľudí, pretože ak sa nám nepodarí zmeniť politickú väčšinu, budeme mať problém. Zároveň musíme bojovať proti takej EÚ, v ktorej sa o všetkom rozhoduje za zatvorenými dverami, medzi niekoľkými ministrami národných štátov, bankármi a európskymi politikmi. Musíme na úrovni EÚ podporiť demokraciu a transparentnosť.

Čo s tými, ktorí si neprajú pokračovať v európskej integrácií?

Je v poriadku, ak sa niekto chce naďalej hrať s myšlienkou, že stále existuje niečo také ako úplne „suverénny“ štát, v situácii keď za niekoľko rokov bude celá EÚ predstavovať menej ako sedem percent svetovej populácie a všetko od ekonomiky, cez financie, výskum, životné prostredie alebo klimatické otázky až po kriminalitu, sa stále viac odohráva na národnej úrovni. Ako ukazuje príklad Spojeného kráľovstva – pokiaľ nechcete zdieľať časť svojej malej moci, môžete odísť a spolupracovať s EÚ iným spôsobom.

Je mi ľúto tých britských voličov, ktorí chceli zostať v EÚ a je mi ľúto, že ľudia v Spojenom kráľovstve sa rozhodli odísť na základe lží. Bola by som rada, ak by vo všetkých krajinách, vrátane Českej republiky mohla prebiehať skutočná diskusia o EÚ, ktorá by sa nezakladala na lžiach. Je treba porozumieť tomu, že EÚ nie je len o peniazoch zo štrukturálnych fondov.

Ak tomu správne rozumiem, vy ste zástankyňou hlbšej európskej integrácie.

Potrebujeme systém, ktorý bude omnoho integrovanejší, demokratickejší a vďaka ktorému budeme schopní rozhodovať a realizovať politiku. Nejde ani tak o kompetencie, tie sú už stanovené. V európskom rozpočte by ale malo byť viacej peňazí, prostredníctvom ktorých budeme schopní uplatňovať spoločnú politiku. Musíme vylepšiť rozhodovací proces tak, aby bol transparentnejší, aby bolo jasné, kto za čo nesie zodpovednosť a aby sme sa zbavili práva veta. Musíme vrátiť rozhodovanie a kontrolu do rúk európskych občanov, nie ich národných vlád.

Myslíte si, že veľké východné rozšírenie EÚ bolo chybou? Možno je jedným z dôvodov súčasných problémov aj to, že má EÚ príliš mnoho členov.

Ako europoslankyňa som hlasovala pre rozšírenie. Pamätám si, že som vtedy na jednej strane veľmi váhala, ale na druhej strane som si uvedomovala, že  jedná o dôležitý historický úspech. Rozšírenie prebehlo zlým spôsobom, pretože integračný proces nebol úplný. Celú EÚ je príliš jednoduché zablokovať. To však nebola chyba nových členských krajín. Mnoho členských štátov v čele so Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Nemeckom, nedokázalo EÚ na rozšírenie pripraviť. Spojené kráľovstvo naopak dokázalo postaviť otázky o prehlbovaní a rozširovaní EÚ do protikladu.

Aby zabránilo vytvoreniu hlbšej Únie, bolo nutné ju rozdrobiť a urobiť z nej veľmi heterogénne zoskupenie. A ukázalo sa, že EÚ skutočne nie je dostatočne silná. Náš spoločný rozpočet je príliš malý a akýkoľvek členský štát môže zablokovať dôležité rozhodnutia. My ale potrebujeme hlbšiu integráciu, viac rozhodovania väčšinovým hlasovaním a omnoho autonómnejšiu európsku justíciu a Európsku komisiu.

 

Celé znenie v rozhovoru nájdete tu.

 

REKLAMA

REKLAMA