Politická kultúra v niektorých štátoch je sklamaním

Niektoré očakávania po vstupe Vyšehradskej štvorky do EÚ sa nenaplnili, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk bývalý komisár EÚ pre rozšírenie.

Gunter Verheugen
Zdroj: EU

Pre mnohých európskych politikov, napríklad aj pre Davida Camerona, už nie je dnešná diskusia o Európe diskusiou o mieri v Európe, ale o zabezpečení prosperity. Súhlasíte? 

Nesúhlasím. Ide o dve strany tej istej mince. Jedno neexistuje bez druhého. Nesmieme zabúdať na to, že hlavný dôvod úspechu európskej integrácie bol fakt, že predtým sme nevedeli nájsť spôsob, ako spolu nažívať v mieri.

Zaujímavá otázka je, v akej situácii by sme žili, keby sme ju tu nemali. Musím priznať, že prvýkrát počas môjho života v politike sa obávam, že dezintegrácia je skutočnou hrozbou pre Európu.

Dezintegrácia znamená, že vznikne napätie, objavia sa „démoni minulosti“, ako to pred pár týždňami opísal Jean-Claude Juncker. Boli by sme prekvapení, ako rýchlo by sa vrátili.

Už dlho som presvedčený, že nevyhnutnosť európskej integrácie nestačí vysvetľovať len na mierovom projekte. Potrebujeme ďalšiu líniu. Otázku, ako zabezpečiť prosperitu v 21. storočí, by som nestaval na prvé miesto. Namiesto toho sa musíme pýtať všeobecnejšie, ako zadefinujeme naše postavenie v 21. storočí, kedy sa mení ekonomické a politické prostredie. Otázka teda znie, bude Európa súčasťou globálneho vládnutia? V dnešných podmienkach je odpoveď jasná: NIE, NEBUDE. Bez ďalšieho otáľania musíme zlepšiť našu schopnosť hovoriť jednohlasne a konať ako globálny hráč.

Dnes hovoríte o francúzsko-nemeckých vzťahoch, ktoré sú základným kameňom celého európskeho konceptu. Do akej miery sa dá  francúzsko-nemecká skúsenosť preniesť aj za hranice týchto krajín?   

Som presvedčený, že už nie je možné poslať mladých nemeckých a francúzskych mužov do vojny, aby sa navzájom zabíjali, toto sa už nezopakuje. No neznamená to ani, že je všetko v poriadku. Z môjho pohľadu má NemeckoFrancúzsko stále zodpovednosť konať ako motor európskej integrácie. To pôjde len vtedy, pokiaľ budú obdive strany rozvíjať spoločné stanoviská. Bohužiaľ, v dnešnej situácii je pravdivejšie povedať, že Francúzi a Nemci sa snažia zabezpečiť aspoň to, že nie sú prekážkou integrácie. Pre pokrok v Európe ale nestačí len akákoľvek dohoda medzi Nemeckom a Francúzskom. Je to nevyhnutná, no nie jediná podmienka. Nakoniec musia nájsť spoločnú pozíciu všetky členské štáty.           

V poslednom čase sa mi nezdá, že by nemecko-francúzska spolupráca prinášala príliš zmysluplné výsledky. Správnym rozhodnutím by bolo, keby Nemecko a Francúzsko našli rozumný kompromis a zladili svoje momentálne úplne odlišné ekonomické koncepcie. Zvyšok Európy dopláca na neschopnosť Nemecka a Francúzska nájsť spoločný základ pre ekonomickú politiku v Európe.

Prečo sa to deje?

Za dnešnú situáciu by som vinil najmä vládu v Berlíne. Myslím si, že kancelárka Merkelová urobila chybu, keď sa pred voľbami odmietla stretnúť s Francoisom Hollandom. A urobila ešte väčšiu chybu, keď sa zaplietla do francúzskej volebnej kampane a postavila sa na Sarkozyho stranu. 

Vo Francúzsku a Nemecku máme tradične dve veľmi odlišné politicko-ekonomické prístupy. Nemecko, najmä s dnešnou vládou, veľmi striktne nasleduje neoliberálnu ekonomickú školu. Tým ale podľa môjho názoru háji Nemecko nebezpečným spôsobom iba vlastné záujmy a nie záujmy EÚ.

Situácia je taká, že nemecko-francúzska dvojica neprináša výsledky. Dôsledkom je, že EÚ neprináša zmysluplné výsledky. Rastú ekonomické rozdiely medzi Nemeckom a Francúzskom, a toto je sám o sebe veľmi zlý vývoj. Skôr či neskôr to prinesie napätie.

Neverím, že pred nemeckými voľbami dôjde vo Francúzsku a v Nemecku k významnejšej zmene politík. Dúfam ale, že po voľbách nájdeme rozumný kompromis a že Nemci pochopia, že príliš tvrdé úsporné opatrenia sú jedovaté pre ekonomiku a sociálne systémy vo všetkých členských štátoch. Musíme ich zmierniť.  

Zároveň musíme mať politiku, ktorá dá v Európe jasný podnet pre rast a tvorbu nových pracovných miest. Európsky Pakt pre rast je absolútny neúspech, tak ako to predpovedala aj väčšina ekonómov. Je to dlhý zoznam pekných myšlienok a sľubov, no nevidím reálne výsledky. 

Ako hodnotíte výkon konkrétnych európskych inštitúcií? Spomenuli ste Európsku komisiu, ktorá si vraj neuvedomovala celý rozsah krízy, v ktorej sme sa ocitli. 

Komisia zmenila svoje smerovanie len nedávno. Respektíve, ak sa mám vyjadriť presnejšie, postoj Komisie zmenil jej predseda. Pokiaľ sa nemýlim, urobil tak  bez diskusie v Komisii a bez jej formálneho rozhodnutia. To nie je nič prekvapujúce, veď tam máme prezidentský systém (smiech). To, čo nedávno povedal, je ale veľmi rozumné. Politika úsporných opatrení je príliš riskantná. Na tomto základe môže Komisia zaujať nezávislejšie postavenie a mohla by pomôcť sprostredkovať dohodu medzi Nemeckom, Francúzskom a ďalšími stranami.

Ak hovoríme o činnosti Európskej rady, jej výkon je absolútne nepresvedčivý. Nemyslím si, že Európska rada je tým pravým miestom, na ktorom by sa mali navrhovať technické riešenia a diskutovať o nich. Ministri financií to zjavne neboli schopní urobiť, takže tu máme situáciu, ktorá je veľmi nevyhovujúca. Politickí lídri musia robiť rozhodnutia o technických veciach. Európsku radu charakterizuje to, že ľudia v nej sú národní lídri, ktorí chcú doma vyhrať voľby. Je to príliš medzivládne.

Neveríte, že by bol Európsky parlament skutočne schopný vybrať budúceho predsedu Komisie, ako si to želajú jeho politické skupiny. Prečo?

Ide v prvom rade o politickú a v druhom rade o právnu otázku. Ak sa politické skupiny v Európskom parlamente rozhodnú nominovať top kandidátov, ktorí by boli zároveň kandidátmi na predsedu Komisie, nikto im v tom nemôže brániť. No uverím tomu, len ak to aj skutočne uvidím. Po právnej stránke je situácia jasná, Európsky parlament musí zvoliť predsedu Komisie. Návrh ale musí prísť z Európskej rady, a jediné obmedzenie pre ňu je to, že svoj návrh nemôže urobiť pred voľbami do Európskeho parlamentu. Vnímal by som to ako zázrak, ak by hlavy štátov a vlád dovolili Parlamentu získať právomoc na podanie návrhu, čo je povinnosť Európskej rady. Preto mám  o tom vážne pochybnosti.   

Všeobecne by som preferoval, ak by sme mali v Európskej únii plne zakotvený parlamentný systém, kde by výsledkom parlamentných volieb nebol iba predseda Komisie, ale celá európska exekutíva.   

Ak dnes chceme prekonať únavu z integrácie, ktorú pozorujeme viac-menej vo všetkých členských štátoch, nemyslím si, že postačí vybrať top kandidátov na post predsedu Komisie. Ak chceme opäť získať podporu ľudí, potrebujeme oveľa viac politických reforiem.  

Prišli ste so zaujímavým tvrdením, do určitej miery podobným tomu, čo spomenul David Cameron vo svojom januárovom prejave, že by sme sa možno mali zamyslieť nad návratom niektorých právomocí inštitúcií EÚ späť na národnú a miestnu úroveň. 

Je priskoro na konkrétny návrhom, no verím tomu, že z princípu by mali byť politické rozhodnutia vždy občanom čo najbližšie. To znamená, čím viac na miestnej a národnej úrovni. Na európskej úrovni len vtedy ak sa niečo určite nedá robiť na národnej. Musíme to preverovať veľmi dôkladne a veľmi prísne.

Mnohí Európania sú presvedčení, že tu máme nadmieru legislatívy, iniciatív a rozhodnutí, ktoré prichádzajú z Bruselu. Neviem, možno je to pravda, možno nie, no ľudia majú tento pocit. A verejná mienka ako taká je politický faktor, ktorý nemôžeme poprieť a nemôžeme zanedbať.

V čase, keď Slovensko vstúpilo do EÚ, ste boli eurokomisár zodpovedný za rozširovanie EÚ. Niektorí ľudia tvrdia, že krajiny strednej Európy, konkrétne Vyšehradskej skupiny mali tesne po vstupe mimoriadnu príležitosť zanechať výraznejšiu stopu v diskusiách, ktoré sa viedli v EÚ a na jej celkovom smerovaní. To sa ale zjavne nestalo.

Očakával som to, no bohužiaľ sa tak nestalo z viacerých dôvodov. V zásade som ale s vtedajším rozšírením spokojný. To čo sme urobili, bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Keď sa ale pozrieme na výsledky, môžem potvrdiť, že tam boli aj nejaké sklamania a nedostatky, a jedným zo sklamaní bol určite fakt, že nové členské štáty sa nedokázali dostať do pozície hnacej sily integrácie, v čo som dúfal.

Neočakával som, že v rámci EÚ vytvoria alianciu alebo budú niečo blokovať, no očakával som, že preukážu silnú vzájomnú solidaritu. Čakal som, že krajiny Vyšehradskej skupiny zohrajú silnejšiu politickú rolu. Nestalo sa tak z dôvodov, ktoré sú jasné. Pre domáce politické problémy v Poľsku, Česku a na Slovensku. A tiež v Maďarsku.   

Nikdy sme, žiaľ, nemali sľubne sa vyvíjajúcu politickú situáciu vo všetkých štyroch krajinách súčasne. Na druhej strane, musím povedať, že transformácia Poľska postúpila rýchlejšie, ako sa očakávalo. V roku 2004 si väčšina ľudí myslela, že Poľsko bude najslabší článok z nových členských krajín, čo napokon nebola pravda. Ďalším sklamaním je politická kultúra v niektorých členských štátoch. Musím povedať, že som hlboko znepokojený situáciou v Bulharsku, pretože niečo také istotne nemožno očakávať od člena európskej rodiny. Je absolútne nevyhnutné, aby v Bulharsku došlo k politickému obratu, a dúfam, že súčasné politické elity si to uvedomia.

Ako hodnotíte súčasnú politickú situáciu v Maďarsku?

Ťažko ju hodnotiť, Orbán získal dvojtretinovú väčšinu. Moc, ktorú dnes má, mu dali ľudia. Pokiaľ poruší zmluvy (pozn. red. Zmluva o EÚ, Zmluva o fungovaní EÚ) alebo európske pravidlá, tak samozrejme, musíme urobiť kroky, ktoré zmluvy predpovedajú. Dôrazne by som ale odporúčal pred tým, ako k takýmto krokom dôjde, ujasnime si fakty. Fakty musia byť mimo akýchkoľvek pochybností. Nezabudnime na rakúsky príklad. Môže sa stať, že akýkoľvek krok EÚ by situáciu ešte zhoršil. Uprednostňujem politiku, ktorá povzbudzuje ľudí, aby si základné problémy riešili sami. Spomeňte si na situáciu v Poľsku, keď vládol Kaczynski. Vtedy zaznievalo,  že „túto vládu nemôžeme akceptovať a musíme podniknúť kroky.“ No iní ľudia, ako napríklad ja, hovorili – nerobte to, Poliaci si to vyriešia sami. A verím, že Maďari urobia to isté. Opakujem ale, ak dôjde k jasnému porušeniu záväzkov voči EÚ a pravidiel EÚ, musia nasledovať primerané opatrenia.

Pozadie

Rozhovor vznikol pri príležitosti konferencie „50 rokov Elyzejskej zmluvy: Iná Európa bola možná“ organizovali 14. mája 2013 v Bratislave Veľvyslanectvo Francúzskej republiky na Slovensku, Nemeckej spolkovej republiky na Slovensku, Francúzsky inštitút v spolupráci s portálmi JeToTak.sk a EurActiv.sk.

Günter Verheugen je nemecký politik (SPD) a bývalý dvojnásobný eurokomisár. V dobe prípravy vstupu Slovenska do EÚ, v rokoch 1999 až 2004, pôsobil na poste európskeho komisára pre rozširovanie a neskôr v rokoch 2004-2010 ako európsky komisár pre priemysel a podnikanie, v tomto období bol aj jedným z piatich podpredsedov Európskej komisie. Po odchode z aktívnej politiky je čestným profesorom na Európskej univerzite vo Viadrine vo Frankurte nad Odrou v Nemecku.

REKLAMA

REKLAMA