Utečenci nie sú pre ľudí dôvod zavrhnúť úniu

„Téma utečencov je stále pri vnímaní únie prítomná, ale cítiť, že oproti minulému roku emócie opadli,“ vysvetľuje politológ Pavol Baboš, ktorý sa venuje výskumu euroskepticizmu na Slovensku.

Pracujete na projekte CODES, ktorý sa snaží pochopiť zdroje a rozsah euroskepticizmu vo vybraných krajinách EÚ, vrátane Slovenska. Prečo potrebujeme tento fenomén skúmať hlbšie? Prečo sa nestačí uspokojiť napríklad s výsledkami Eurobarometra, ktoré euroskepticizmus u nás merajú na relatívne nízkej úrovni?

Eurobarometer, alebo akýkoľvek iný prieskum verejnej mienky je veľmi dobrý nástroj na zisťovanie základných postojov ľudí voči nejakým otázkam a ich vývoj v čase, čiže zisťovanie trendu. Vďaka tomu napríklad vieme, že euroskepticizmus je na vzostupe. Prieskum verejnej mienky, kvôli tomu, ako sa robí – otázka v dotazníku a veľmi obmedzené možnosti krúžkovania – veľmi ťažko umožní hĺbkové pochopenie. Keď to zjednoduším, takýto prieskum veľmi ťažko odpovie na otázku, prečo euroskepticizmus stúpa, čo ľuďom na EÚ vadí a prečo. Náš hĺbkový výskum a tento projekt odpovede dokáže poskytnúť. Zisťuje nielen, čo ľuďom vadí na EÚ, ale aj prečo im to vadí, za akých okolností by im to možno nevadilo a podobné otázky.

 

Ak hovoríme o prieskumoch ako Eurobarometer, je tam jednoznačný trend nárastu euroskepticizmu na Slovensku? Je dôvod sa tým zaoberať?

Konkrétne z Eurobarometra sa dajú vyčítať tri trendy. Euroskepticizmus je definovaný rôzne podľa rôznych ľudí. Tri základné zložky sú: dôvera k inštitúciám EÚ, ktorá je síce dlhodobo stabilná s miernymi výkyvmi, ale dlho klesala. Teraz bol zaznamenaný mierny nárast, ale nie je to ružové. Druhý aspekt je vnímanie benefitov členstva. Otázka sa pýta: „Myslíte si, že členstvo krajiny, v tomto prípade Slovenska, v EÚ je pre vás prospešné?“ Tam sme videli mierny nárast ľudí, ktorí hovoria, že nie. Tretí aspekt, kvôli ktorému to treba skúmať, sú behaviorálne prejavy. To už nesúvisí s Eurobarometrom, ale vidíme napríklad nárast popularity politických strán, ktoré majú otvorene protieurópsku rétoriku.

 

Máte za sebou sériu hĺbkových diskusií (tzv. fokusové skupiny) s ľuďmi v rôznych mestách na Slovensku. Ako tieto rozhovory prebiehajú? Ako sú tematizované?

Debaty prebiehajú v skupinách plus-mínus 10 ľudí. Trvá asi hodinu a pol a začíname tým, že sa ich pýtame všeobecne na problémy Európskej únie a chceme počuť, s čím prídu sami. Vyhýbame sa tomu, aby sme my dali na stôl problém a ľudia sa k nemu museli vyjadriť. Chceme vidieť, čo ľudia spontánne prinesú, čo sami od seba považujú za problém a ako o ňom budú rozprávať. V ideálnom prípade začnú na seba reagovať a začnú odôvodňovať svoje postoje. Začnú hovoriť, prečo je to a to problém, od kedy to vnímam ako problém, či sa to za posledné roky prehlbuje alebo naopak ide to k lepšiemu a čo by som očakával/a, aby sa tento problém vyriešil, od koho očakávam, aby ho riešil a tak ďalej.

Toto všetko vyplynie z diskusie prirodzene, bez zásahu moderátora. Keď diskusia viazne, lebo je tam, povedzme, viac hanblivých ľudí, moderátor pomáha podotázkami. Snažíme sa vyhýbať tomu, aby boli otázky sugestívne, pretože to je ten hlavný princíp tejto výskumnej metódy, že zbierame názory a argumenty ľudí, ktoré spontánne vyplávajú zo spoločnosti.

 

V rozhovoroch teda pracujete len s tým, čo zaznie? Nevnášate konkrétne témy? 

Konkrétne témy, napríklad grécku krízu, nevnášame. Jedinou výnimkou je otázka: Keby nám únia „nanútila“ hoci aj tisíc utečencov, či by to bol dôvod na vystúpenie z EÚ alebo nie. Tú si ja nechávam väčšinou na záver, respektíve ak už pred záverom debata vrcholí témou utečencov, tak sa ju opýtam vtedy tak, aby zaznela prirodzene. Ale to je špeciálna vec, ktorú chceme zistiť, práve kvôli tomu, že Slovensko je jednou z mála krajín, ktorá odmietala kvóty, a dokonca na toto rozhodnutie podala žalobu.

 

Argument, ktorým vláda podporuje svoje odmietavý postoj k prijímaniu žiadateľov o azyl sú obavy verejnosti a prieskumy verejnej mienky, ktoré hovoria, že ľudia si to skrátka neželajú. Čo viac vám povedali rozhovory o uvažovaní bežných ľudí v téme utečencov? Je ten odpor naozaj taký veľký?

Stretávali sme sa s tým, že v prvých reakciách ľudia nerozlišujú medzi utečencom, migrantom a žiadateľom o azyl. Majú predstavu ekonomického migranta, ktorý prichádza z mierovej krajiny za vysokými benefitmi. Keď diskutujú ďalej, tak začnú oddeľovať, či je osoba vojnovým utečencom, o ktorej vieme, že má podľa platných právnych predpisov nárok na azylovú ochranu, alebo či je niekto takzvaným ekonomickým migrantom a nárok na azylovú ochranu nemá. Vtedy začnú rozlišovať, že vojnovým utečencom by mala byť poskytnutá pomoc. A mohli by aj ostať na Slovensku keby – a následne hovoria podmienky.

Tri, čo vyskakujú najčastejšie sú: keby sa začali učiť po slovensky, keby o nich štát vedel informácie, aby sa eliminovalo bezpečnostné riziko a keby dodržiavali naše pravidlá. To, čo je na tom prekvapivé je, že to sú podmienky, ktoré sú štandardnou súčasťou azylového procesu, čo už však ľudia nevnímajú. Tí ľudia napríklad nevedia, že výučba slovenského jazyka je súčasťou integračného programu pre tých, ktorým je udelený azyl.

 

Rezonovala v ľuďoch migrácia až do tej miery, že keď hovoria o únii, spontánne diskusia vrcholí na tejto téme? Je to niečo, na čom sa vnímanie únie láme, aspoň vo vašich fokus skupinách?

Je to téma, ktorá vyskočila v každej skupine, z čoho usudzujeme, že je v spoločnosti silno prítomná. Debaty boli menej vášnivé, keď to porovnám s podobným projektom, ktorý sme robili pred rokom. Emócie už trošku opadli a obrazne povedané, ľudia sa už kvôli tomu nerozčúlia do 10 sekúnd, ale stále je to silno prítomné.

 

Ako to ovplyvňuje vnímanie EÚ ako takej?

 Je to určite zdroj negatívneho vnímania. Na druhej strane vidíme, že ľudia dokážu vnímať a oddeľovať dobré stránky EÚ alebo pozitívne prínosy a problematické veci. Mnoho z bežných ľudí priznáva, že nič vo svete nie je čierne alebo biele, všetko má pozitíva aj negatíva a keď odhliadneme od konšpirátorov alebo zarytých odporcov integrácie, tak bežní ľudia stále priznávajú, že tých benefitov je viac. Avšak treba dodať, že vnímanie plusov aj mínusov ide cez peňaženku, teda je silne ovplyvnené ekonomickými a materiálnymi dôsledkami pre nich a ich rodiny. Naša obava je, že ak nebudú ľudia cítiť členstvo v EÚ na raste vlastnej životnej úrovne, euroskepticizmus môže ďalej rásť.

 

Juncker ohlásil koniec dvoch kategórií európskych občanov

 

Aký silný je v ľuďoch pocit „občanov druhej kategórie“, o ktorom sa často hovorí v rôznych súvislostiach? Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker vo svojom stredajšom prejave hovoril o tom, že únia má byť založená na rovnakých právach, spomenul – až veľmi špecificky – aj kvalitu rybích prstov na Slovensku.

Pocit občanov druhej kategórie je medzi ľuďmi naozaj prítomný. Často vyplýva z toho, že pred vstupom do EÚ očakávali, že sa čoskoro budú mať rovnako dobre, ako mnohí starší členovia, napríklad Nemci. Najsilnejší je tento pocit druhoradosti prítomný v diskusiách o platoch a životnej úrovni. Ľudia totiž primárne vnímajú Európsku úniu alebo európsku integráciu cez ekonomické benefity a mali silné ekonomické očakávania. A samozrejme, že veľmi negatívne k tomuto pocitu potom prispieva škandál s kvalitou potravín alebo drogérie, ktorý bol v médiách. Je vidno, že ľudia sú ovplyvnení spravodajstvom, pretože minulý rok tento problém takmer vôbec nevyťahovali a začali sa o ňom rozprávať až tento rok, keď sa o tom začalo hovoriť v spravodajstve a spájajú si to s  pocitom druhoradosti.

 

Ako hlboké je presvedčenie tých ľudí, ktorí hovoria, že vnímajú EÚ pozitívne a vnímajú viac prínosov pre Slovensko ako negatív?

Vieme popísať len pevnosť presvedčenia, ktorú vidíme na mieste v diskusii a tá je do istej miery ovplyvnená dynamikou v nej. Tento rok sme mali v skupinách len umiernených, nevyhranených ľudí. Všetci si uvedomovali výhody aj nevýhody integrácie a vedeli aj dokonca rozlíšiť, čo z výhod a nevýhod sa dá pripísať viac európskej úrovni a čo viac národnej úrovni. Keď to mali nejak zhodnotiť, tak stále prevažovali výhody. Ich argumenty však neboli opierané o množstvo čísel, faktov alebo štatistík, skôr boli pocitovo založené.

Je to problém, keď sa títo ľudia ocitnú v konfrontácií s tvrdými euroskeptikmi alebo konšpirátormi, pretože aj keď je ich relatívne málo, sú silno vyzbrojení rôznymi číslami, príbehmi a argumentami o zakrivených uhorkách, banánoch, žiarovkách a vysávačoch, ktoré sú často nepravdivé alebo zavádzajúce. Umiernených ľudí nimi prevalcujú a títo potom nevedia reagovať a začnú pochybovať o svojom presvedčení, ktoré je pocitovo založené.

 

Aké by malo byť podľa Vás ideálne využitie výsledkov výskumu o koreňoch euroskepticizmu?  Mali by si to politici, aspoň tí, ktorí o sebe hovoria, že EÚ je pre Slovensko dobrá, naštudovať a prispôsobiť tomu komunikáciu, či už obsahovo alebo formálne?

To by bol ideálny prípad. Samozrejme, ako vedci sme veľkí zástancovia politiky založenej na dôkazoch (evidence-based policy). Aj toto sú dôkazy a ak by sa politici nimi chceli riadiť, rád im poskytnem typ výstupu, ktorý im k tomu pomôže. Bohužiaľ, nie vždy sa stretávame s takou odozvou, že by sa politici naozaj chceli riadiť výsledkami výskumov.

 

Aké budú ďalšie štádiá výskumného projektu CODES, ktorý teraz beží?

Diskusie s občanmi sú prvou fázou tohto projektu, kde sa snažíme zistiť, aké sú zdroje euroskepticizmu. V druhej fáze by sme sa chceli rozprávať a stretávať s takzvanými komunitnými lídrami, teda opäť s ľuďmi v regiónoch, ktorí robia niečo naviac pre svoju komunitu a rozprávať sa s nimi o možnostiach, ako využívať nástroje, ktoré EÚ poskytuje na ďalšie zveľaďovanie okolia, regiónu, na zlepšovanie životných podmienok v rámci malých regionálnych komunít. Treťou fázou je súhrn výsledkov od všetkých partnerov, od Lotyšska, cez Bulharsko až po Nemecko a oboznámenie verejnosti s našimi výsledkami. Všetci partneri alebo zástupcovia z každej partnerskej organizácie by v decembri mali prísť do Bratislavy, kde usporiadame verejnú konferenciu. Vedci budú prezentovať zistenia svojich krajín, pretože nečakáme, že každá krajina bude rovnaká. Už teraz vieme, že Lotyšsko má iné špecifiká a problémy a iné zdroje euroskepticizmu ako napríklad Slovensko alebo Nemecko.

REKLAMA

REKLAMA