Veľvyslanec Slobodník: V Afrike nám ide o vytvorenie “pólov rastu”

Slovenská diplomacia nasmerovala počas predsedníctva v Rade EÚ väčšiu pozornosť na krajiny pôvodu a tranzitu migrácie. Veľvyslanec IGOR SLOBODNÍK v rozhovore vysvetľuje, čo je obsahom nového typu partnerstva s africkými krajinami, ktoré už v Nemecku nazvali "Marshallovým plánom pre Afriku".

IGOR SLOBODNÍK je kariérny diplomat, pôsobil o.i. v tíme hlavného vyjednávača SR pre vstup do EÚ, bol stálym predstaviteľom SR pri NATO či veľvyslancom SR vo Veľkej Británii. Po návrate z postu veľvyslanca SR v Nemecku sa v roku 2015 stal štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. V súčasnosti je veľvyslancom zodpovedným za externé aspekty migrácie. Venuje sa tiež prekladateľstvu z angličtiny a ruštiny.

 

Čo presne máte v rámci funkcie veľvyslanca so špeciálnym poverením pre oblasť migrácie na starosti?

Migračná agenda má svoj nesporný externý rozmer. V rámci zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa v ňom nachádza mnoho problémov, ale aj riešení. Ukázalo sa potrebné posilniť tento prvok aj v rezorte zahraničných vecí, hoci pokiaľ ide o veci súvisiace s tým, čo čaká utečencov a migrantov po príchode do EÚ, za tie naďalej zodpovedá ministerstvo vnútra a jeho migračný úrad resp. úrad hraničnej a cudzineckej polície.

Je naším záujmom v maximálnej možnej miere zapájať zahraničných partnerov do riešenia migračného tlaku, či už ide o typ riešenia, aký poznáme z Turecka, alebo typ riešenia, aký sa v tejto chvíli usilujeme dohodnúť s 5 vybranými africkými krajinami. Tu do hry vstupujú štandardné nástroje a postupy zahraničnej politiky a to je priestor, kde sa usilujem vymedziť ja.

 

Pretrvá táto pozícia aj po skončení slovenského predsedníctva v Rade EÚ?

Dohoda je, že sa na konci predsedníctva vrátime k fungovaniu migračného tímu, ktorý sa vytvoril. Na konci predsedníctva odíde náš kolega z Holandska, ktorý zabezpečoval dôležitú komunikáciu medzi Bratislavou a Haagom. Slovenské predsedníctvo v plnej miere v migračnej agende nadväzovalo na to, čo dosiahlo Holandsko. Je to hlavne zásluha holandského predsedníctva, že sa podarilo dosiahnuť a uviesť do života dohodu EÚ-Turecko. Po 31. decembri už nebude potrebné mať taký široký záber a intenzitu práce. Potom sa porozprávame, akým spôsobom budeme túto agendu pokrývať v Bratislave ďalej.

 

Dá sa očakávať posilnenie kapacít štátnej správy v tejto téme oproti obdobiu pred predsedníctvom?

Je tu priznanie významu externého rozmeru, ktorý bol do apríla pokrývaný len štandardne ako iné agendy, ktoré majú súvis s inými rezortami. Pokiaľ ide o ďalšie kapacity, tam som trochu skeptický. Myslím si, že aj po 1. 1. 2017 sa budeme pohybovať v štandardných inštitucionálnych rámcoch a do veľkej miery to bude závisieť od toho, ako budeme ďalej budovať vzájomný rešpekt, dôveru a spoluprácu s rezortom vnútra. Nie som si ale istý, či Slovensko zohráva v migračnej agende v národnom alebo európskom rámci takú rolu, aby si to vyžadovalo zásadné zmeny inštitucionálneho usporiadania.

 

Vlajková loď snáh dostať migráciu do EÚ pod kontrolu prostredníctvom zahraničnej politiky je dohoda s Tureckom. V akej je kondícii z politického pohľadu?

Téza, s ktorou prichádza EÚ je, že obe strany majú svoje záujmy, ktoré sú previazané a ktoré sú aj v istej rovnováhe. Mnohé kroky, ktoré turecká administratíva v poslednom období urobila, však napĺňanie tejto dohody mimoriadne sťažujú. Minimálne na strane neexekutívnych politikov v EÚ, predovšetkým členov Európskeho parlamentu, rastie pocit, že to nemusí byť partner, s ktorým je možné dlhodobo ostať v takomto „zväzku“. Zo strany exekutív členských štátov a tiež zo strany Európskej komisie pociťujem záujem o udržanie platnosti dohody.

 

A pokiaľ ide o vyhodnocovanie jej efektívnosti? Je dnes napríklad už Grécko schopné miery súčinnosti, ktorú tá dohoda predpokladá?

Najprirodzenejším meradlom nášho úspechu je počet ľudí, ktorí na tejto trase v Egejskom mori nezahynuli. Podarilo sa nám znížiť počty obetí na jednu desatinu.

Z hľadiska geografie je hlavným členským štátom, ktorý je zodpovedný za napĺňanie dohody, Grécko. Od jesene 2015 prechádza veľmi zrýchleným procesom budovania nového a robustnejšieho azylového systému. Vieme, že táto krajina je zároveň krajinou v programe pomoci, má vlastné vážne socio-ekonomické problémy a nie všetky veci idú tak rýchlo, ako by sme si želali. Všetko sa odohráva v teréne a v behu a v počtoch, ktoré by boli pre každú krajinu zaťažujúce. Určite ale dosiahli pokrok. Zatiaľ čo fyzický výkon musia prevziať najmä národné orgány Grécka – azylový a migračný systém, bezpečnostné zložky – je to zároveň vecou všetkých členských štátov EÚ a vecou EÚ ako celku. EÚ sa usiluje Grécku naozaj maximálne pomôcť, aj finančne.

 

Táto miera „poróznosti“ hraníc je zničujúca nielen pre prestíž EÚ, ale aj pre jej administratívnu, politickú, aj spoločenskú absorpčnú kapacitu.

 

Povedali ste, že strata prestíže EÚ v dôsledku neschopnosti ustrážiť vlastné hranice je už dnes fakt. Čo ste tým mali na mysli?

Mal som na mysli to, že každá entita by si mala dokázať vynútiť svoju vôľu tým, že na jej územie sa bude vstupovať len regulérnym spôsobom. Nehovorím, že migranti – potenciálni utečenci – nemajú právo sem vstupovať. Majú. Aj na ochranu. Ale je zrejmé, že entita, ktorá nedokáže zaručiť ochranu svojej vonkajšej hranice, nemusí v očiach externého prostredia pôsobiť príliš dôveryhodne. Tak ako sme na Slovensku a v strednej Európe kládli veľký dôraz na ochranu vonkajších hraníc už na jeseň 2015, do veľkej miery sa to medzičasom stalo súčasťou širšieho konsenzu všetkých členských štátov, aj tých, ktoré nie sú bezprostredne dotknuté.

Bolo obdobie, kedy bolo do EÚ omnoho jednoduchšie vstúpiť nelegálne než za cenu získania schengenského víza. Je možné, že tohto roku budeme mať nový rekord pokiaľ ide o počet príchodov cez stredomorskú trasu. Minulý rok sme mali na jeho konci dočinenia s niečo vyše miliónom ľudí. Táto miera „poróznosti“ je zničujúca nielen pre prestíž EÚ, ale aj pre jej administratívnu, politickú, aj spoločenskú absorpčnú kapacitu.

 

Spoločným európskym riešením na túto „poróznosť“ má byť Európska pohraničná a pobrežná stráž. Čo od nej očakávať?

Európska pohraničná stráž je spoločné vyjadrenie akcieschopnosti a silnou ukážkou toho, že ak sa ako EÚ ocitáme pod tlakom, členské štáty vedia konať relatívne rýchlo a zároveň dodržať všetky postupy. Dnes smerujeme k tomu, aby sme v januári mohli tento nástroj plnohodnotne využívať. Tento druh akcieschopnosti nesie silný signál.

 

Jej úloha ale ostáva najmä logistická a podporná, je tak? Neuzavrie Európu hermeticky, ako si niektorí predstavujú.

Kontrola nie je o tom, že sa Európa mení na pevnosť, ale minimálna požiadavka je vedieť, kto do EÚ vstupuje, hoci neregulérnym spôsobom. Ak ju nedokážeme presadiť, tak sme ako EÚ zlyhali. Zamedzíme tomu, aby dochádzalo k sekundárnym pohybom. Migrant a utečenec má práva, ale aj povinnosti. Ak nie je pripravenosť ich rešpektovať, tak si to musíme vedieť vynútiť. Existuje veľká skupina ľudí, ktorá by najradšej nebola vôbec registrovaná a zotrvávala mimo akéhokoľvek systému, žila v sivej zóne. Nehovorím o ľuďoch s kriminálnymi úmyslami, či teroristoch, hovorím o ľuďoch, ktorí chcú len využívať silnú ekonomickú dynamiku EÚ.

 

Na stredomorskej trase v roku 2016 dosiahneme nový smutný rekord v počte obetí.

 

V Stredomorí máme momentálne živú migračnú trasu cez Taliansko, kde, ako ste sám povedali, sa nám žiadne Turecko ako jednoznačný partner neponúka. Plán je posilniť spoluprácu s vybranými africkými krajinami. Čo presne tento plán obnáša?

Tu vedieme intenzívne diplomatické rozhovory po dvoch líniách. Na jednej strane sú to rozhovory s krajinami, ktoré sú buď krajinami pôvodu migrantov alebo krajinami tranzitu. Je to 5 afrických subsaharských krajín a potom krajiny na opačnom brehu Stredomoria – Egypt, Líbya, TuniskoAlžírsko. Zmyslom je dostať sa do režimu riadenej migrácie. Do režimu, v ktorom nezomierajú ľudia. Ak som hovoril o znížených počtoch obetí na egejskej trase na desatinu, tak bohužiaľ na stredomorskej trase v roku 2016 dosiahneme nový smutný rekord v počte obetí.

Ide o vytvorenie systému a vznik alebo dotvorenie zmluvnej základne tak, aby sa tieto krajiny stali partnermi EÚ. Veľká skupina ľudí, ktorá prišla minulý rok do EÚ, či už z východného smeru alebo cez Stredomorie, predstavuje ekonomických migrantov. Tu platí jednoduchá rovnica. Ak dnes žijeme v bezpečnostnom kontexte, kde žiaľ nedovidíme na koniec konfliktu v Sýrii, potrebujeme si zachovať absorpčnú kapacitu na prijatie skutočných utečencov. Mnohí z nich zároveň už nikdy nebudú produktívni, to nie sú ľudia, ktorí prichádzajú na začiatku aktívneho ekonomického života. Túto povinnosť si však chceme splniť. Ak má platiť toto tvrdenie, musíme selektívne pristupovať k ekonomickým migrantom.

Operujeme s počtom okolo 150 – 160 tisíc ľudí, ktorých by EÚ – nie každá členská krajina, ale EÚ ako celok – potrebovala ročne na to, aby kompenzovala demografický deficit. To by malo byť súčasť riadenej migrácie a iných mechanizmov. Jedným z nich je tzv. cyklická či sezónna migrácia, iným je prijatie týchto ľudí na štúdiá, pričom od nich očakávame, že sa vrátia a pomôžu pozdvihnúť vlastné krajiny. Existuje mnoho legálnych ciest migrácie a všetky sú v rozpore s tým, čo chcú pašeráci ľudí.

 

Ak sa vrátim k obsahu dohôd s africkými krajinami, čo sa od týchto krajín bude očakávať?

Základná a najdôležitejšia zložka našej komunikácie je, že ak existujú zmluvy o navracaní ľudí, musíme ich začať uplatňovať. Druhým veľmi dôležitým prvkom je vytvorenie „pólov rastu“, v týchto krajinách, a to je dlhodobá a zložitá úloha. Ide o vytvorenie istej vízie pre mladých, častokrát kvalitne vzdelaných ľudí, ktorí majú chuť zmeniť svoj život. Mala by to byť vízia, ktorá by ich odradila od podnikania cesty, na ktorej konci je buď smrť, alebo existencia, ktorá nie je až taká prínosná a dôstojná, ako si možno myslia, keď obchádzajú napríklad z Nigérie.

 

Tu zrejme nastupuje úloha rozvojovej pomoci a finančnej asistencie v podobe investičných plánov.

Áno. Uvažuje sa o vytvorení robustného investičného plánu, ktorý do veľkej miery čerpá inšpiráciu z Junckerovho plánu uplatňovaného vnútri EÚ. Hovoríme o zásadne novej paradigme. Je to príležitosť nielen pre EÚ pozrieť sa novými očami na svoje bezprostredné okolie, ktorým je aj Afrika s obrovskou demografickou nerovnováhou, ale ak k projektu pristúpia strategicky aj naši partneri v Afrike, je to veľká príležitosť na pozdvihnutie krajín aj pre nich.

Hľadáme klasické metódy, ktorými chceme upriamiť pozornosť európskych podnikateľských kruhov na možnosti, ktoré v Afrike existujú, napríklad na obrovský ľudský, surovinový a energetický potenciál. Chceme veriť, že pomocou pákových a iných mechanizmov, ktoré už boli v minulosti odskúšané, sa nám to podarí. Ak by sme to dokázali uplatniť v celom uvažovanom rozsahu, tak by projekt predstavoval obrovský finančný transfer, ale najmä transfer hospodárskej a podnikateľskej aktivity, aký Afrika nezažila za posledných 40-50 rokov.

 

Uvažujem, ako by vyzerali tieto krajiny, keby peniaze, ktoré sú investované do ilegálnej migrácie, boli investované do naštartovania malých a stredných podnikov.

 

Predpokladám, že sa bude využívať veľká miera podmienenosti (kondicionality) napríklad napojením na vykonávanie readmisných dohôd.

Slovenská diplomacia má relatívne obmedzenú skúsenosť s týmto kontinentom. Musíme veriť skôr krajinám, ktoré túto skúsenosť majú. Sú tu dve základné školy – jedna silne kondicionalistická a druhá benevolentnejšia. Ja sa prikláňam k benevolentnejšej, ktorá hovorí, že ak chceme s africkými partnermi komunikovať dlhodobo, strategicky a v dobrej viere, tak by sme nemali prichádzať a trieskať na ich dvere palicami. Mali by sme viesť pokojný rozhovor o tom, ako nájsť vzájomne výhodnú dohodu (kompakt).

Pre tieto krajiny predsa nemôže byť dobrým riešením, ak z nich odchádza najlepšia, najaktívnejšia a aj najmobilnejšia časť ich mladej populácie, ľudia na začiatku produktívneho veku. Skôr by bolo ideálne, keby sa dokázali ich potenciály uvoľniť vo vnútri týchto krajín. Uvažujem, ako by vyzerali tieto krajiny, keby peniaze, ktoré sú investované do ilegálnej migrácie, boli investované do naštartovania malých a stredných podnikov. Často ide o celoživotné úspory celých rodín, ktoré sa vynakladajú na cestu ich člena cez Saharu a plavbu cez Stredomorie do Talianska.

 

O akom časovom rámci hovoríme pri týchto dohodách?

Istý tlak vytvára už skutočnosť, že hlavy štátov a vlád požiadali vysokú predstaviteľku Federicu Mogheriniovú, aby im predbežne reportovala na októbrovej Európskej rade a prvou oficiálnou správou sa bude zaoberať Európska rada v polovici decembra. Je tu skúsenosť s takýmito kompaktmi v Španielsku, ktoré na základe dohôd s krajinami ako Alžírsko, Maroko a Mauretánia dosiahlo veľmi rýchlo vynikajúce výsledky. Dnes sa počty ľudí, ktorí sa nelegálne pokúšajú dostať do Španielska, počítajú na stovky tam, kde ich boli tisíce.

Vieme, že toto je beh na veľmi dlhú trať, ktorý si bude vyžadovať prítomnosť v mieste a partnerský prístup. Je to proces, v rámci ktorého musíte byť veľmi invenčný a hľadať často aj neortodoxné formy spolupráce. Je to proces na dve-tri dekády. Ak sa toho však nechopíme teraz a robustne, tak zakladáme obrovský problém pre ďalšiu generáciu Európanov.

 

ČÍTAJTE AJ .PDF ŠPECIÁL: BUDÚCNOSŤ AZYLOVEJ A MIGRAČNEJ POLITIKY EÚ >>>

REKLAMA

REKLAMA