Števulová: Na problém migrácie nám chýba odborný úrad typu IFP

My dnes vlastne ani nevieme, kde sa slovenská azylová a migračná politika momentálne reálne tvorí, hovorí riaditeľka mimovládnej organizácie Liga za ľudské práva Zuzana Števulová.

Zuzana Števulová
Zuzana Števulová, zdroj: EurActiv.sk

Zuzana Števulová je právnička so zameraním na humanitárne, medzinárodné a azylové právo. Vedie občianske združenie Liga za ľudské práva. V marci 2016 prebrala z rúk amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho ocenenie International Women of Courage za nasadenie v boji za práva utečencov a migrantov.

 

Čo môže Slovensko a iné krajiny, ktoré samé seba vidia ako „tranzitné“ a pre utečencov neatraktívne urobiť, aby pre účely spoločného azylového systému EÚ takými prestali byť?

V prvom rade treba úprimnosť a politickú vôľu. Politickí lídri majú v prvom rade zodpovednosť vysvetľovať ľudom podstatu azylového systému v Európe a dôsledky medzinárodnej ochrany utečencov. My sme do tohto systému vstúpili vedome, podpísali sme zmluvy a zaviazali sme sa ho budovať, so všetkými dôsledkami a prijímame na to nemalé finančné prostriedky. Ak trváme na tom, že sme tranzitná krajina a nechceme prijímať utečencov, musíme otvorene povedať, že tato naša politika je v rozpore s celoúnijnými cieľmi a v rozpore s jednotným systémom, ktorý máme budovať. Potom nám ale asi neostane iná cesta, ako z toho vystúpiť, znovu so všetkými dôsledkami, ktoré by to malo na našu možnosť voľného pohybu a prace v rámci EÚ. Nemôžeme mať oboje.

Potom je to samozrejme vybudovanie riadnej infraštruktúry, aby utečenci mali možnosť sa integrovať – prístup k riadnym certifikovaným kurzom slovenského jazyka, integračným kurzom zahŕňajúcim vysvetlenie právneho poriadku, základných predpisov, fungovania sociálneho zabezpečenia, pracovné právo a pod. Podpora nájomného sociálneho bývania pre utečencov, podpora samospráv a mimovládok, ktoré sa utečencom venujú, aby mali možnosť robiť svoju prácu dôkladne, nie ako je to teraz, že fondy pokrývajú úplné minimum. Ďalej spolupráca so zamestnávateľmi a podpora inovatívnych projektov. Celkovo je to vlastne nastavenie „welcome culture“, nie politiky nenávisti, ktorá sa potom prejavuje aj na úradoch a v bežnom živote.

V súčasnosti napríklad nie je v SR možné pomáhať zraniteľným osobám, napríklad traumatizovaným ženám, obetiam vojen a podobne lebo nemáme dostatok lekárov, psychológov a zariadení, ktoré by sa na takéto traumy špecializovali (a ovládali cudzie jazyky). Hneď vedľa v Budapešti pritom funguje centrum psychológov a psychiatrov, ktorí sa venujú obetiam traumy z vojen a konfliktov.

 

Vidíte priestor na to, aby sa na európskej úrovni formulovala, aspoň v základných líniách, aj integračná politika pre ľudí, ktorým je priznaný azyl? Považujete to za žiaduce, alebo by to malo ostať skôr v rukách členských štátov?

 

V tomto nemám ustálený názor. Prikláňam sa k tomu, že keďže situácia v jednotlivých krajinách je iná (napr. angličtina je svetový jazyk, slovenčina nie a pod.), úplné rovnaké pravidla všade byt nemôžu. Niekde potrebujete viac investovať do jazykových kurzov a inde zas do bývania. Iní sú aj ľudia, ktorí prichádzajú, niekde sú to viac Sýrčania, inde Afganci, inde zas dajme tomu Ukrajinci a celé sa to môže o pár rokov zmeniť. Ja by som zatiaľ navrhovala definovať určité základné línie a ciele. Napríklad: chceme, aby do 5 rokov väčšina azylantov ovládala národný jazyk plus angličtinu, aby určité percento malo prácu, resp. študovalo, chceme aby bol naďalej zachovaný jasný doraz na začlenenie – kultúrne, sociálne, pracovné – s jasnou cestou vedúcou k získaniu občianstva, čím sa ten proces integrácie formálne zavŕši.

 

Momentálne sa čaká, s akým obsahom “efektívnej solidarity” v EÚ príde slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Konzultovali ste alternatívny návrh azylovej a migračnej politiky EÚ, ktorého ste spoluautorkou, s kompetentnými na Slovensku, v ČR alebo inde?

U nás je ten problém, že my vlastne nevieme, kde sa azylová a migračná politika momentálne reálne tvorí. Na Slovensku neprebieha takmer žiadna diskusia medzi štátom a odborníkmi z mimovládneho a akademického prostredia, ktorá by bola transparentná aj pre verejnosť a kde by sa napríklad diskutovalo o tom, čo vlastne efektívna (flexibilná) solidarita je. Všetka verejná diskusia sa zvrháva stále len na kvóty – rovnako ako aj na vami organizovanej diskusii – ako by žiaden iný problém a žiadne iné veci, ktoré by sme v azylovej a migračnej politike mali diskutovať, ani neexistovali. To je podľa mňa výrazný problém. V minulosti vznikla participatívnym spôsobom Integračná politika SR a aj Migračná politika, ktorá hovorí o tom, že Slovensko bude relokovat aj presídľovať. Momentálne nevidím žiaden participatívny proces tykajúci sa najnovšieho vývoja.

Preto sa snažíme publikovať tento návrh v rôznych mienkotvorných mediach (V4 revue, AMO v ČR, teraz Social Europe) a diskutovať o ňom na rôznych diskusiách a platformách, ktoré organizujú think-tanky a iné organizácie. Čo ale podľa mňa naozaj na Slovensku v tejto oblasti chýba, je väčšia vôla štátu k transparentnosti. To sa v posledných rokoch vytratilo tým, ako sa tato téma spolitizovala. Chýba úrad, ktorý by sa migráciou a azylom zaoberal odborne na podobnej úrovni ako je napríklad IFP (Inštitút finančnej politiky pri Ministerstve financií SR, pozn red.).

 

ČÍTAJTE AJ .PDF ŠPECIÁL: BUDÚCNOSŤ AZYLOVEJ A MIGRAČNEJ POLITIKY EÚ >>>

REKLAMA

REKLAMA