Zodpovedný spotrebiteľ to má ťažké

Pre zodpovedného spotrebiteľa neexistuje jednoduchá príručka, musí sa o veci zaujímať a tiež sa snažiť veci aktívne meniť, hovorí Petra Ježeková z organizácie Živica.

Petra Ježeková
https://euractiv.sk

V čom spočíva koncept eko-predajne, ktorú v rámci Živice prevádzkujete?

Živica realizuje viacero aktivít, ktoré sa zaoberajú rozvojovým vzdelávaním a tým, čo môžu ľudia bežne robiť. Jednou z takých je Ekoobchod. Ekoobchod sme založili kvôli tomu, aby sme ukázali spotrebiteľom alternatívu. Keď sme začínali, mali sme tam najmä biopotraviny, ale keďže tieto sú už bežne dostupné, prešli sme na ekodrogériu a čapovanú drogériu. Od začiatku tam máme fair trade produkty, teda produkty férového obchodu. Keďže sme environmentálna organizácia, tak neponúkame všetky fair trade výrobky, ale iba také, ktoré sa nedajú vypestovať u nás. Máme kakao, kávu a čokoládu. Neberieme vína alebo med, lebo na Slovensku tieto produkty máme a myslíme si, že si ich ľudia môžu kupovať z domácej produkcie. Predajňa má aj vzdelávací charakter. Nie je to obchod založený iba na zisk, ale slúžia aj na to, aby prezentoval našu agendu. Pracovníci sa s ľuďmi veľa rozprávajú, nie je to len o nákupoch.

Čo presne znamená označenie produktu značkou fair trade?

Veľmi častý omyl v súvislosti s fair trade je, že si ľudia myslia, že sa na tovar dáva istá suma naviac a tá sa následne rozdeľuje pestovateľom. To je omyl. Koncept fair trade funguje tak, že pestovatelia a producenti dostávajú vo svojej krajine spravodlivú mzdu. To znamená, že pestovateľ v Kolumbii môže dostať za kilo banánov úplne inú cenu ako napríklad v Ekvádore. Cena má zahŕňať to, aby mohol dôstojne pracovať, aby deti mohli chodiť do školy, aby mali zdravotnú starostlivosť. Cena sa môže meniť a takisto sa môže meniť podľa cien na svetovom trhu. Pokiaľ je cena nižšia ako svetová cena, vtedy fair trade dopláca. Pokiaľ je rovnaká alebo vyššia, tak sumy fair trade kopírujú reálne ceny.

Koncept je aj o tom, že sa snažia s producentmi rozprávať, aby posielali deti do školy, alebo aby si vytvárali demokratické spoločenstvá, ktoré rozhodujú o peniazoch. Tiež sa ich snažia nahovoriť na ekologické poľnohospodárstvo a pomáhajú im ho zavádzať.

Keď hovoríte, že sa snažíte podporovať spotrebiteľov, aby kupovali „lokálne“, čo to presne znamená? Do nejakej vzdialenosti od miesta bydliska?

Áno, ide o vzdialenosti od miesta bydliska. Ak si kúpim niečo z Oravy, je to určite ďalej, ako z Dolného Rakúska. Samozrejme, je tam moment, že keď kupujete vo svojom štáte, podporujete svoju ekonomiku. Snažíme sa ľudí primäť, aby sa pozerali na pôvod produktov, ktoré sú pestované a produkované za podmienok, ktoré sa im páčia. Ak napríklad ja chcem vedieť, odkiaľ je moja zelenina, som v debničkovom systéme a presne poznám pestovateľov. Niekedy je drahšia ako inde, niekedy je lacnejšia, čiže počas roka sa to vyrovná.

Pokiaľ ide o lokálnu produkciu, robilo sa veľmi veľa štúdií a lokálny nákup je dobrý pre ekonomiku, ale omnoho viac prírode pomáha, ak ľudia raz do týždňa nejedia mäso ani mliečne výrobky. Niekedy aj ekologické úvahy skrývajú paradoxy. Pestovať paradajky je určite lepšie na juhu, kde je teplo, ako vo Švédsku, kde na to potrebujete skleníky. Tie prepočty teda nie sú také jednoduché. Ideálne by bolo, keby ľudia v zime jedli, to čo tu máme – čiže kyslú kapustu, mrkvu, zemiaky, hrušky, jablká, ktoré si vyskladovali. Takisto ľudí nabádame, aby si na balkóne či oknách pestovali bylinky, pažítku a iné čerstvé doplnky do kuchyne.

Ako môžeme definovať zodpovedného spotrebiteľa, ktorý chce vedieť, za akých podmienok sú vyrábané produkty, ktoré kupuje v globálnom ekonomickom reťazci?

Zodpovedný spotrebiteľ to má ťažké, naozaj sa musí zaujímať o veci. Neexistuje na to jednoduchá príručka. Značiek označujúcich ekologické, či etické produkty, je síce niekoľko, ale nie sú na všetkom. Aspoň pri produktoch, ktoré kupujeme opakovane a najbežnejšie – napríklad jedlo, drogéria alebo oblečenie – je dobré si vyhľadať odkiaľ to je a snažiť sa vybrať si. Dnes sa napríklad už ponúka oblečenie z biobavlny. Niekedy, keď sama nakupujem a čítam si, čo produkt obsahuje, stáva sa že produkt zmení zloženie. Pridajú „éčka,“ aby sa výroba zlacnila. Treba to stále sledovať, čo sa ľuďom nie vždy chce.

Zodpovedný spotrebiteľ by sa mal zaujímať, ale sa aj snažiť veci meniť. Nákupom dáva signál, ktoré produkty podporuje, ale sú aj rôzne iniciatívy, do ktorých sa môže zapojiť. Napríklad podporiť výzvy proti GMO alebo pesticídom. Zaujímať sa, čo dostávajú jeho deti v školských jedálňach. Najvýraznejšie zmeny sa samozrejme dejú plošne, cez legislatívu.

Povedali ste, že pre spotrebiteľa, ktorý sa chce správať zodpovedne je to náročné. Neexistujú nástroje, ktoré mu to môžu uľahčiť?

Kozmetika má svoje značky, tam sa dá celkom dobre orientovať, v biopotravinách tak isto. V lokálnej produkcii je fajn si nájsť na trhu svoju babičku a niekoho, od koho nakupujem, mať svojho vinára alebo včelára. Dnes sú už veľmi populárne rôzne druhy trhov a stretnutí, v Bratislave aj v regiónoch. Tam sa ľudia tiež môžu o niečom dozvedieť.

Čo by si mal človek, ktorý o tom nič nevie všímať na etiketách tovarov?

Určite by si mal všímať, či sú tam nejaké značky, či sa dá vypátrať krajina pôvodu, mal by si naštudovať zloženie a niečo o látkach, ktoré by tam nemali byť, nie je ich až tak veľa. Pri potravinách ide o to, aby tam bolo čím menej prídavných látok. Ideálne je kupovať čo najviac základných potravín a variť si sám. Múka, soľ a cukor, tam nemáte „éčka“ a tiež, čím menej predvarených polotovarov.

Čo viem odčítať, ak si všímam, z akej krajiny je produkt? Pokiaľ nie je výrobok označený ako fair trade, vie človek posúdiť, či ide o prijateľnejšiu alebo neprijateľnejšiu variantu?

Keď je na ňom uvedené len „Made in the EU“, alebo len informácia, kde to bolo balené, tak nám vznikajú paradoxy, keď ide ryba z Nórska do Číny na pokrájanie a inde na zabalenie a precestuje celý svet. Nie je to ľahké odsledovať, ale pri niektorých veciach sa to dá.

Bežný človek má teda k dispozícii ako nástroj svoje spotrebiteľské správanie, prípadne záujem o veci verejné. Sú ešte nejaké spôsoby, ako svojou troškou ovplyvniť podmienky v globálnej ekonomike?

Najmenej populárne je, že človek by mal spotrebovávať menej. Zvykne sa hovoriť, že ak obmedzíme spotrebu, budeme na tom horšie. Nie je to úplne tak, lebo potom sa, samozrejme, vytvárajú úplne iné pracovné príležitosti, napríklad v recyklácii alebo separácii.

Treba viac rozmýšľať, čo si kúpim a treba si kupovať trvanlivejšie veci. Klasika, ktorá vždy fungovala, je posúvanie si vecí medzi sebou, najmä hračiek a oblečenia. Ako dieťa si napríklad pamätám, že bola u nás v bytovom dome jedna práčka, v Rakúsku to funguje doteraz.

V Živici ste robili v rámci globálneho vzdelávania viacero projektov. O čo v nich išlo?

Živica sa téme dlhodobo venuje. Prvý projekt k rozvojovému vzdelávaniu bol v roku 2002 a bola to výstava „Klíma nás spája“. Hovorili sme napríklad o tom, že ak my zmeníme svoje správanie, ktoré má vplyv na klímu,  pomôžeme  tým napríklad amazonským indiánom. Tam sme aj prvýkrát hovorili o koncepte fair trade kávy, ktorá sa vtedy u nás ešte nedala kúpiť.  Potom to bol online projekt „Bohatstvo rozvojových krajín.“ Tam sme na školách komunikovali, že nie sú „rozvinuté“ a „rozvojové krajiny“ ale, že sú „ekonomicky rozvinuté“ a „ekonomicky rozvojové,“ pričom aj  ekonomicky málo rozvinuté krajiny priniesli svetu úžasné výdobytky a majú zaujímavú kultúru. Žiaci posielali do súťaže príspevky, kde prezentovali práve poklady ekonomicky nerozvinutých krajín.

Aktuálny projekt „Svet v nákupnom košíku“ je veľká interaktívna výstava, ktorá putovala po školách, kde sme hovorili so študentmi o tom, že ak niečo kupujú, ovplyvňujú ľudí na opačnom konci planéty. Napríklad sme im hovorili o tom, koľko litrov vody je treba na výrobu jedného sladeného bublinkového nápoja či texasiek.  

Ako na to deti reagujú?

Robíme to nie len na školách, ale aj vo firmách. Deti, ale aj dospelí často reagujú prekvapene. Musím však povedať, že od roku 2000, odkedy sa takéto aktivity začali, sa to zlepšilo a vo všeobecnosti už vedomosť je. Druhá vec je, či sa tým ľudia aj riadia a či to prejde do zvykov. Tu sa musíme snažiť zapracovať a hľadať nástroje. Človek je pohodlný a mne sa tiež stane, že si kúpim plastovú fľašu.

Aké nástroje sú na to podľa Vás vhodné, je to čisto o osvete alebo možno aj o regulácii?

Veľmi pomáha, keď ľudia na to nemajú. Tam kde človek nemá, nájde si iné spôsoby, to sme videli aj za socializmu. Druhá vec je nastavenie spoločnosti, čo deťom a sami sebe ukazujeme ako vzor.

Pozadie

Petra Ježeková vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK a "Environmental Policy" program na AINOVA v Svätom Juri. V CEEV Živica pôsobí na rôznych pozíciách od roku 2002. Absolvovala stáž v partnerskej ekoporadni v rakúskej organizácii "die umweltberatung". Je certifikovaná "eko-upratovačka"  a ukončuje včelársky kurz. Momentálne je zodpovedná za Ekoporadňu Živica a fundraising.

REKLAMA

REKLAMA