Ivan Lesay: Nie sme zásadne proti európskej dani

Podľa štátneho tajomníka Ivana Lesaya, ministerstvo financií nie je zásadne proti zavedeniu európskej dane. Daňová suverenita je len koncept, nie písmo sväté.

Čo bolo hlavným úspechom Slovenského predsedníctva v oblasti financií?

Sú rôzne štatistiky, ako merať aktivitu. Stretnutí sme mali napríklad viac ako predchádzajúce dve predsedníctva. Trochu to preženiem: dohodu sa nám podarilo dosiahnuť takmer vo všetkom, na čo sme siahli. Predbežný odpočet hovorí zhruba o tridsiatich dohodách – tým myslíme všeobecný prístup, politickú dohodu, alebo jednohlasné závery Rady.

Ak sa bavíme o tematických oblastiach, je to predĺženie fungovania EFSI (Európsky fond pre strategické investície, tzv. Junckerov fond), kritériá a proces, ktorý povedie k zoznamu daňových rajov, rozpočet. Pri poslednom sa pristavím. Kvôli referendu v Británii sa oneskoril návrh Komisie, nám sa podarilo dosiahnuť v júli pozíciu v Rade v historicky krátkom čase. Napriek komplikáciám s prepojením na sedemročný rozpočtový rámec sa podarilo dosiahnuť dohodu už v prvom kole, čo bol veľký úspech. Na druhej strane, to bol typ úspechu, ktorý každý očakával. Ak by sme budúcoročný rozpočet nedohodli, Únia by musela fungovať v rozpočtovom provizóriu, čo by nebolo dobré. Úspechov bolo samozrejme viac, ale zdôraznil by som asi tieto tri.

O potrebe bojovať proti daňovým podvodom a vyhýbaniu sa plateniu daní hovorí EÚ už niekoľko rokov, veľa konkrétnych výsledkov zatiaľ nemáme. Je dohoda dosiahnutá za Slovenského predsedníctva prelomom? Čo vlastne zoznamom daňových rajov dosiahneme?

Situácia sa určite nezmení zo dňa na deň. Zoznam, zostavený na základe metodiky dohodnutej počas nášho predsedníctva, vznikne na budúci rok. Ak sa na ňom ocitne nejaká krajina, neznamená to, že s ňou EÚ automaticky preruší spoluprácu. Je to skôr otvorenie dialógu o tom, čo by dané krajiny mali zmeniť, forma peer pressure. Spôsob politického tlaku.

Ak ale porovnáme situáciu s obdobím pred desiatimi rokmi, určite badať politické momentum. O rovnakej téme sa hovorí na úrovni OECD, G20 aj iných medzinárodných organizácií, prispieva k tomu zverejňovanie dokumentov ako Panama Papers, či LuxLeaks, a samozrejme aj zameranie na prepojený problém financovania terorizmu. Krajinám, ktoré by mohli byť proti užšej spolupráci, sa ťažšie odoláva veľkému tlaku.

Teda nie všetky členské krajiny sú rovnako ochotné posilňovať boj proti daňovým podvodom a agresívnym daňovým praktikám?

Samozrejme, že nie sú. Môžem to ilustrovať na konkrétnom príklade. Na poslednej Rade sa nám nepodarilo uzavrieť celý zvyšok smernice o boji proti daňovým únikom, venovanej takzvaným hybridným nesúladom. Táto legislatíva sa už dotýka aj vnútroštátnych daňových predpisov členských štátov EÚ, ktoré tiež majú nejaké preferenčné daňové režimy. Niektoré krajiny teda nemajú veľkú ochotu dohodnúť sa. Chcú prechodné obdobia, miernejšie sankcie, výnimky, a podobne. Akákoľvek dohoda v daňovej oblasti je preto veľkým úspechom.

Akákoľvek dohoda v daňovej oblasti je veľkým úspechom.

Prípad Apple ilustruje problematický postoj niektorých krajín v otázke vyhýbaniu sa plateniu daní veľmi dobre. Nejakú formu preferenčných pravidiel má viac ako dvadsať členov Únie. Dá sa vôbec v tejto situácii realisticky očakávať, že EÚ v tejto oblasti niečo podnikne?

Je to realistické očakávanie. V oblasti vytvárania rovnakých pravidiel a predchádzania nespravodlivej konkurencii už máme čiastkové výsledky, aj vďaka iniciatíve OECD (BEPS – Base Erosion Profit Shifting). Írsko už vlastne súhlasilo, že postupne zruší daňový režim, kvôli ktorému je dnes v konflikte s Komisiou. Za niekoľko rokov prestane fungovať. Pokroky sa dejú, len chcú čas.

Pre Európu je v tomto prípade kľúčová spolupráca so Spojenými štátmi, keďže mnoho z firiem využívajúcich diery v daňových pravidlách sídli práve tam. Čo môžeme očakávať od Trupmovej administratívy?

Rozdelím to na dve odpovede. Principiálne to možné je, a je to potrebné. V boji proti daňovým podvodom a umelému znižovaniu daňových základov potrebujeme globálnu spoluprácu. Na to slúžia fóra OECD, či G20. Druhá odpoveď, teda ako to bude s novým americkým prezidentom, by bola veštením z kryštálovej gule.

Počas nášho predsedníctva bol dohodnutý európsky rozpočet na budúci rok, ale určite sa začína hovoriť aj o finančnej perspektíve po roku 2020. Sú signály, že budú čistí prispievatelia ďalej tlačiť na znižovanie výšky rozpočtu EÚ v pomere k HDP?

Tlak na znižovanie výdavkov zo strany čistých prispievateľom samozrejme stále pokračuje. No čoraz viac sa začína hovoriť o nových prioritách. Žiadať obe veci je ťažké. Použijem príklad Nemecka: nemôže žiadať znižovanie rozpočtu, a zároveň viac financií na výzvy, ktoré považuje za dôležité, napr. bezpečnosť, ochrana vonkajších hraníc, integrácia utečencov. Viac než o znižovaní výdavkov sa tak dnes hovorí o reprioritizácii. Aj v rámci súčasného finančného rámca je tlak niektorých krajín, aby sa vzala časť peňazí z poľnohospodárstva či kohézie, a presunuli ich na nové výzvy. Európsky parlament zas hovorí, že to treba riešiť celkovým navýšením zdrojov v rozpočte, aby sa vykryli tradičné aj nové priority.

Výsledkom bude, že po roku 2020 pôjde na kohéziu, teda pomoc menej rozvinutým regiónom, menej peňazí?

Ak sa bavíme o Slovensku, takmer určite áno. Výkonnosť našej ekonomiky sa posúva k európskemu priemeru. Myslím si tiež, že bude menšia aj celková obálka určená pre túto oblasť. Vo vyjednávaniach o rozpočtovom rámci po 2020 nebude mať tzv. Skupina priateľov kohézie také silné postavenie. Aj pri peniazoch, ktoré pôjdu zaostávajúcim regiónom, bude tlak napríklad na návratné formy pomoci.

To znamená, že granty z eurofondov budú nahradené zvýhodnenými pôžičkami? Niečo ako Junckerov investičný plán?

Áno. Samozrejme, nie všetko sa dá financovať cez návratné formy pomoci, ale dôraz na to bude omnoho väčší. Už teraz vidíme, že pri zmenách finančného nariadenia, čo je kvalitatívna zložka dlhodobého finančného rámca, sa omnoho väčší dôraz kladie na rozpočtovanie založené na výkone (performance-based budgeting). Tradičná kohézia, tradičné eurofondy ak chcete, budú od roku 2020 čoraz viac vecou minulosti.

Tradičné eurofondy budú od roku 2020 čoraz viac vecou minulosti.

K tomu treba pripočítať efekt odchodu Británie. Dnes nevieme, či sa jej príspevok bude nahrádzať, a pod.

Je možné, že po roku 2020 bude európsky rozpočet financovaný z nových vlastných zdrojov?

Proces je formálne nastavený tak, že áno. Montiho skupina má predstaviť správu, ktorá bude hovoriť o nových vlastných zdrojoch, na jej základe prebehne diskusia, a výsledok má byť začlenený do nového finančného rámca. Na začiatku to možno bude v minimalistickom scenári, ale nové vlastné zdroje Únie budú.

To znamená nejakú formu európskej dane?

Musíme si počkať na správu Montiho skupiny. Pôvodne ju mali predstaviť na našom poslednom Ecofine, ale predložia ju až na konci roka. Nové príjmy môžu mať rôznu podobu. Európska daň, nové štandardné príspevky – teda národné príspevky určené podľa nejakého indikátora tak, ako je to dnes podľa HNP, uvidíme. Brexit otvoril možnosť na zmenu.

Ako sa k diskusii postaví Slovensko? Ak nebudú predčasné voľby, vyjednávania o budúcej finančnej perspektíve by mala viesť ešte táto vláda. Podporíme zavedenie európskej dane? Doteraz sme boli proti tomu.

Neviem predpovedať pozíciu vlády, o to viac, že je to vláda koaličná, ale ministerstvo financií nie je zásadne proti. V minulosti sa naša pozícia pravdepodobne odvíjala od požiadavky daňovej suverenity. No to je len jeden z konceptov, nie sväté písmo. Sú krajiny, ktoré na ňom budú  trvať, rovnako niektoré politické strany, no ak chceme v Európe niečo dokázať, musíme pozitívne reagovať na tlak na väčšie zjednocovanie, a to aj v tejto oblasti. Naša predsednícka skúsenosť nás posúva k väčšej otvorenosti k takýmto myšlienkam.

Jednou z priorít predsedníctva bolo dotvorenie eurozóny, zvýšenie jej odolnosti voči krízam. Relatívne dlho sa diskutuje o vytvorení fiškálnej kapacity, samostatného rozpočtu menovej únie. No oproti roku 2012 či 2013 sa zdá, že politická podpora oslabla. Bude mať eurozóna vlastný rozpočet?

Neviem, do akej miery široká podpora naozaj existovala. O rozpočte eurozóny sa hovorilo v Správe piatich prezidentov, diskutovala o ňom Komisia, no na politickej úrovni bola popri podporných stanoviskách vždy aj veľká opozícia proti jeho vytvoreniu. Tá pretrváva dodnes. Politicky sa teda situácia nezmenila. Pred pár rokmi bol možno vhodnejší čas na predloženie návrhov, a Komisia ho využila. Krajiny, ktoré neboli ideou nadšené, nepovedali vtedy rovno nie, no iniciatívu začali blokovať znižovaním objemu potenciálneho rozpočtu eurozóny, jeho podmieňovaním na štrukturálne reformy, až sa koncept takmer vytratil a pod.

Dnes sa viac objavujú hlasy, ktoré hovoria, že v čase odchodu Británie sa nemôžeme venovať len eurozóne, ale musíme zachraňovať súdržnosť všetkých zvyšných 27 krajín. To je dobre znejúci, no falošný argument. Ak chceme udržať pokope dvadsať sedmičku, musíme udržať v prvom rade pokope jadro, teda menovú úniu. Komisia však do istej miery tomuto argumentu načúva. V marci vydá Bielu knihu, ktorá nebude len o budúcnosti hospodárskej a menovej únie, ale o budúcnosti Európy. môže to byť taktizovanie, ale ilustruje to situáciu.

Na strane druhej, my vieme, že odstredivé tendencie nemusí spustiť len ekonomika. Tá je len základom – možno oslabeným krízou, makroekonomickými nerovnováhami, no úder, ktorý môže zatriasť jednotou, môže byť politický. Potenciálnych faktorov je veľa. Z vonkajších je to vývoj v USA, Turecko, Sýria, Rusko… K tomu pripočítajme vnútorné problémy v Grécku, Taliansku, rokovania s Britániou a pod. To sú faktory, ktoré otriasajú základmi našej súdržnosti. Údržbárskymi prácami EÚ nezachránime, nemôžeme veriť, že sa podarí udržať status quo. Hľadanie jednoty v hospodárskej politike, ale napríklad aj v zahraničnej politike, bude ťažké, a možno budeme potrebovať veľký otras, ktorý nás k hlbšej spolupráci donúti, no väčšia jednota je jediným spôsobom vyriešenia problémov.

Otvorili ste diskusiu o európskom poistení v nezamestnanosti, ktoré by malo pomáhať tlmiť nerovnaké vplyvy hospodárskych kríz na členské krajiny. Bude táto iniciatíva v EÚ pokračovať aj po konci nášho predsedníctva?

Poistenie v nezamestnanosti bolo len jedným z možných mechanizmov, o ktorých sme otvorili diskusiu. Má viacero výhod, peniaze by šli napríklad priamo ľuďom, nie cez štátne rozpočty, nebola by to teda forma medzivládnych finančných transferov, myšlienka Európy by bola pre ľudí zhmotnená do niečoho konkrétneho, a podobne.

Diskusia bude pokračovať. Samozrejme, po konci predsedníctva bude naša úloha menšia, no máme v  pláne pokračovať. Pre niektoré krajiny, ako Taliansko, je to dlhodobá priorita. Vieme tiež, že Komisia príde s Bielou knihou, kde sa bude hovoriť aj o hospodárskej a menovej únii. Nebude asi obsahovať detaily o navrhovaných mechanizmoch, no diskusia bude pokračovať.

Naučil som sa nepodceňovať schopnosť nájsť, tvárou v tvár ekonomickej nevyhnutnosti krízy, politické kompromisy, ktoré možno nič zásadné neriešia, no umožnia predstierať, že ešte chvíľu môžeme ísť ďalej.

Na obzore sa črtá ďalšia grécka kríza. Členovia eurozóny nepodporili zníženie gréckeho dlhu na udržateľnú úroveň, za tých podmienok Medzinárodný menový fond možno z tretieho programu vycúva. To bude politický problém pre NemeckoHolandsko – bez MMF budú možno musieť zastaviť prespievanie na pôžičky. Grécko sa môže ocitnúť v situácii, keď nebude schopné splácať staré pôžičky. Zopakuje sa kríza z leta 2015?

Riziko tu je. Vždy. No naučil som sa nepodceňovať schopnosť nájsť, tvárou v tvár ekonomickej nevyhnutnosti krízy, politické kompromisy, ktoré možno nič zásadné neriešia, no umožnia predstierať, že ešte chvíľu môžeme ísť ďalej. V budúcom polroku očakávam podobný scenár.

REKLAMA

REKLAMA