Poul Nyrup Rasmussen: Kríza je šancou prijať lepšie pravidlá

Poul Nyrup Rasmussen, predseda Strany európskych socialistov a bývalý dánsky premiér, hovorí o reformách finančného systému a globálnej ekonomiky.

rasmussen
rasmussen
  • Myslíte si, že je na pozadí globálnej finančnej krízy správny čas hovoriť o posilňovaní európskych sociálnych systémov? Zdá sa, že vlády dnes viac zaujíma vykupovanie bánk a iných finančných inštitúcií z problémov, či pomoc podnikom…

Teraz je dôležité, aby sme simultánne robili dve veci. Prvou je nutnosť zabezpečiť banky pred krachom. Myslím, že tento problém je už viac-menej pod kontrolou. Druhá pozostáva z dvoch krokov – zabránenie tomu, aby hospodárska recesia skutočne dopadla na naše ekonomiky a zničila milióny pracovných miest, a po druhé vytvorenie nových a lepších regulácií finančných trhov. Na tieto dve úlohy sa musíme sústrediť. Zároveň však musíme do snahy zabrániť recesii zahrnúť aj sociálnu dimenziu. Nie je to len o ekonomicky správnych investíciách, ale aj o ochrane najzraniteľnejších skupín pred príliš tvrdými dopadmi v čase recesie. Globalizačný fond, Kohézny fond či štrukturálne fondy preto musíme použiť na podporu sociálne orientovaných projektov. Musíme vytvoriť ako lepšiu sociálnu stratégiu pre Európsku únie, tak aktívnu investičnú stratégiu pre nové pracovné miesta, a reguláciu finančných trhov.

  • Časť európskeho priemyslu tvrdí, že nie je správna doba na zavádzanie nových regulácií, vrátane environmentálnych a sociálnych. Pri neradostných vyhliadkach na globálnych finančných trhoch tieto nové pravidlá údajne ohrozujú ich konkurencieschopnosť, a môžu ich prinútiť presunúť výrobu mimo EÚ, znížiť počet pracovných miest a oslabiť európsku priemyselnú bázu…

Vždy tvrdia, že teraz nie je správny čas. Aj ak by boli časy dobré, a my by sme začali hovoriť o klimatickej politike, kričali by „Nie, chcete to pokaziť práve v najlepšom období“. Pre priemysle nie je doba nikdy dosť dobrá na to, aby sa menil, aby rešpektoval regulácie. No tieto firmy z Európskej únie neodídu. Jej ekonomika je najväčšia na svete – najbohatšia a kvantitatívne najväčšia, o desať percent väčšia ako americká. Tu zarábajú peniaze, tu nachádzajú spotrebu pre svoje výrobky, tu na nich čakajú investície. Európa je s jednotným trhom ako dobre voňajúci syr. Myši od neho neodídu.

  • Nevytlačia ich potom regulácie z trhu?

Regulácia je o zmene správania sa, ne o eliminácii finančných aktérov a iných. dám vám dva príklady. V budúcnosti potrebujeme lepšiu reguláciu bánk. Teraz sme im pomohli s likviditou, garantovali sme im vklady, no teraz musíme regulovať. Musíme zabezpečiť transparentnosť, aby sme dokázali sledovať vývoj. Orgány dohľadu musia mať mechanizmus včasného varovania, ktorý umožní riešiť problémy predtým, ako vypukne kríza. A po druhé potrebujeme v systéme vyššiu mieru zodpovednosti. Napríklad, ak banka poskytuje pôžičku, ktorá je veľmi komplexná – je to balík zložený z hypoték, dlhopisov, firemných akcií, úverových derivátov – banka musí za túto pôžičku niesť zodpovednosť. Preto potrebujeme vyššiu úroveň kapitálového krytia u bánk, investičných fondov či rizikových fondov. Ak požičiavate peniaze, musíte mať kapitál ktorý pokryje pôžičku v prípade, že sa niečo pokazí. Európska komisia navrhuje 5 percentné krytie, my, spolu s Nemcami, desať až 15 percentné. Je to o zodpovednosti.

  • V niektorých prípadoch stáli za problémami nesprávne rozhodnutia manažmentu bánk. Ako obmedziť podobné zlyhania?

Potrebujeme symetrické systémy odmeňovania. Dnes je plat finančného manažéra banky, súkromného investičného fondu či rizikového fondu vyplatený čiastočne, či úplne, v akciách spoločnosti, pričom on sám s môže rozhodnúť, či akcie predá alebo si ich ponechá. To isté nasledujúci rok, a keď prídu rok po tom problémy, on za nich nijak nezaplatí. Všetky akcie mohol predať ešte predtým, ako ich cena padla. Preto chceme systém, v ktorom si bude musieť ponechať akcie dlhšiu dobu, aby sme dosiahli akúsi symetriu medzi dobrými a zlými časmi. Keď firma skrachuje, zamestnanci nemajú prácu, padne im príjem. No takýmto nie. To treba riešiť.

Zároveň sa musíme zaoberať právami pracovníkov. Ak dnes firmu preberá nejaká iná spoločnosť, pracovníci musia byť vopred informovaní a musí sa pýtať na ich názor. s jedinou výnimkou – ak ej firma prebraná investičným fondom. Musíme zabezpečiť, aby boli záujmy pracovníkov chránené aj v tomto prípade.

  • A čo zmeny na globálnej úrovni?

Spolu s našimi americkými, čínskymi a indickými priateľmi, spolu s ďalšími krajinami z Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, musíme vytvoriť nový globálny systém. Bude to však trvať niekoľko rokov. mojou víziou je, že za niekoľko rokov dospejeme k vytvoreniu niečoho, čo nazývam Svetovou finančnou organizáciou, fungujúcou paralelne popri Svetovej obchodnej organizácii, WTO. Ako viete, WTO má kompetencie sankcionovať členov, ktorí porušujú globálne obchodné pravidlá. Svetová finančná organizácia by mala mať kompetencie zabezpečiť, aby boli penalizované banky nerešpektujúce dohodnuté pravidlá, aby sa nedostali k likvidite. Ak chceme, aby táto planéta začala opäť správne fungovať, musíme vymaniť myslenie zo zaužívaných koľají. Bez dobre fungujúceho globálneho finančného systému zas reálna ekonomika nedostane potrebné investície.

  • Neobávate sa, že kríza povedie k rastu protekcionizmu? Niektoré znaky sa už objavujú, či v USA, alebo v európskych krajinách, hovorí sa o „ochrane domácich firiem pred prebratím zahraničnými vlastníkmi“, a podobne. Neobávate sa, že sa bude opakovať situácia z 30. rokov 20. storočia, keď sa svet dostal do slepej uličky ekonomického protekcionizmu?

Áno, obávam sa, uvedomujem si toto riziko. No pre progresívne, stredo-ľavé sily nie je protekcionizmus cestou. História nás naučila, že za protekcionizmus nakoniec zaplatia iba pracujúci. Musíme tomu zabrániť. Cestou je rozumná stratégia rastu, ktorá zabrzdí recesiu, a lepšie finančné regulácie. A tiež, s pomocou Medzinárodnej organizácie práce, vytvorenie globálnych štandardov pre dôstojné pracovné podmienky. To je alternatíva, ktorou treba čeliť protekcionizmu. Ľudom nestačí proste povedať „Stop protekcionizmu!“ bez toho, aby sme im dali inú víziu ochrany.

  • Predpokladajme, že sa EÚ dohodne na spoločnej pozícii v reforme globálnej ekonomiky. Dokáže ale o jej potrebe presvedčiť krajiny ako ČínaIndia? Z ich strany už bolo možné počuť tvrdenie, „Pokiaľ ste v globálnej súťaži víťazili, bránili ste jej pravidlá. Keď ste začali prehrávať, chcete ich meniť.“

Verím že áno, ale za jednej podmienky. Ak zapojíme Čínu, Indiu a ďalšie rýchlo rastúce ekonomiky do procesu v rovnakom čase, ako začneme rokovať s USA či Japonskom. Nemyslím, že cestou vpred je dohodnúť sa s Američanmi a Japoncami a potom prísť k ostatným a povedať „Podpíšte to prosím“. Musia s nami sedieť za jedným stolom úplne od začiatku. Ak to tak urobíme, a ak pochopíme, že majú právo na niektoré špeciálne podmienky – napríklad Brazília na dočasnú ochranu svojich bánk, pretože nie sú pripravené na plnú globálnu konkurenciu – potom môžeme dosiahnuť globálnu dohodu. Nemôžeme očakávať, že rozhodovanie bude fungovať ako pri vytváraní „prvého Brettonwoodskeho systému“. Zamyslite sa nad tým: ak si vezmete Svetovú banku, jej zákazníci – teda členské krajiny – od nej dostávajú stále menej. Pôžičkové portfólio Medzinárodného menového fondu je stále menšie. Dôvodom je, že mnohé rozvojové krajiny, rýchlo rastúce ekonomiky, nie sú ochotné platiť cenu, ktorá sa od nich žiada. Nie sú ochotné akceptovať Washingtonský konsenzus. Hovoria: „Nemôžete k nám pristupovať rovnako, ako k fungujúcej nemeckej ekonomike. Nie sme Nemecko. Potrebujeme o 10 či 20 rokov viac. Nemôžete na nás mať rovnaké požiadavky.“ Preto potrebujeme nový globálne New Deal pre planétu. – pre finančné trhy, aj pre reálnu ekonomiku. Môžete to nazvať „Bretton Woods 2“.

  • No predtým, ako bude schopná Európa takúto reformu iniciovať, musí sa sama dohodnúť. Rozdiely členských krajín v otázkach ako je regulácia bánk, daňové pravidlá, sociálne zákony a podobne sú dostatočne známe. Dúfate, že kríza prinúti európske krajiny k spoločnému postoju?

Po prvé, toto nie nová situácia. Dánsko je v EÚ od roku 1972 a videli sme mnoho situácií, keď nejaká krajina nesúhlasila, keď sa snažila zablokovať rozhodnutie. V konečnom dôsledku si však každý uvedomoval, že spolu sme silnejší. Zásadne nesúhlasím s českým prezidentom Klausom, že Českej republike by bolo lepšie mimo EÚ. Únia je istý druh procesu politických vyjednávaní. Čím viac krajín sa pripojí ku spoločnému kompromisu, tým väčší je tlak na ostatné, aby rozhodnutie neblokovali. A na pozadí finančnej krízy je dokonca aj pre českého prezidenta ťažké argumentovať, že „sami by sme to zvládli lepšie, dokázali by sme to“. To je už dnes ťažko obhájiteľné. Kríza tak otvára možnosť prijatia nových potrebných regulácií. Podriadiť sa bude musieť dokonca aj londýnska City. Jasný smer, dobrá vízia, silné argumenty – to je dobrý základ pre začatie rokovaní. A vonkajší tlak krízy prinúti členské štáty zapojiť sa do nich. Pretože pre všetky je lepšie byť v spoločnom priestore, ako mimo neho.

  • A čo ak nie? Má prebrať iniciatívu „integračný predvoj“? Má sa vytvoriť „integračná koalícia ochotných“, ku ktorej sa možno neskôr pripoja ďalší členovia?

To by bola ľahká odpoveď. Dúfam že nie. Dúfam, že sa budeme schopní pohnúť spolu, bolo by to lepšie pre nás všetkých. A predovšetkým dúfam v jednu zásadnú vec – že súčasťou toho procesu bude aj desať nových členských krajín zo strednej a východnej Európy. Všetkým nám bude lepšie na spoločnej lodi. To je solidarita.


Poul Nyrup Rasmussen sa v utorok minulý týždeň zúčastnil na konferencii Sociálna dimenzia Európy, ktorú organizoval Inštitút ASA. Interview bolo pripravené v spolupráci s týždenníkom Slovo.

 

REKLAMA

REKLAMA