Pri reforme rozpočtu EÚ budeme podporovať hlavne tradičné priority

„Ak by čisto teoreticky dominantnou časťou rozpočtu Únie boli prostriedky na vedu a výskum a boli by alokované tak, ako sa alokujú teraz – čiže na základe výberových konaní pre tých najlepších – je úplne evidentné, že by z toho benefitovali krajiny, ktoré sú vo vede a výskume oveľa ďalej ako my – Nemecko, Francúzsko a iné. Nakoniec by sme boli my čistým prispievateľom do rozpočtu a platili by sme krajinám, ktoré sú v tomto smere oveľa lepšie pripravené a vybavené,“ uviedol v rozhovore pre EurActiv Jaroslav Náhlik, hlavný štátny radca z Ministerstva financií SR. Slovensko sa v rámci rokovaní o reforme rozpočtu bude teda zameriavať hlavne na obhajovanie tradičných priorít – či už ide o rozvoj vidieka alebo kohéznu politiku.

Jaroslav Nahlik
Zdroj: Národný konvent o EÚ

Pozadie:

Dokument, na základe ktorého by sa mala odštartovať diskusia o reforme rozpočtu Európskej únie, bol naplánovaný na rok 2008 alebo 2009. Koncom októbra 2009 na verejnosť z Európskej komisie (EK) síce unikol pracovný dokument, šéf EK José Manuel Barroso ho však označil za irelevantný. Podľa schváleného pracovného plánu exekutívy by mali oficiálny návrh predložiť v treťom štvrťroku 2010 – v období medzi júlom až septembrom. Bližší termín ešte nestanovili. Následne začnú diskusie v rámci Rady a Parlamentu.

S prihliadnutím na súčasný stav ekonomík a výzvy, ktorým bude EÚ čeliť v najbližších rokoch, ako by sa podľa Vás mali orientovať priority výdavkov EÚ?

Z pohľadu pracovníka ministerstva financií jednou stranou mince sú všeobecné priority Únie a jej záujmy a druhou stranou mince sú národné záujmy a snahy o optimalizáciu čistej bilancie. Podľa mojich skúseností s negociáciami o súčasnom viacročnom finančnom rámci – niesli sa v jednoznačnom duchu – a síce, že v rovine akademickej či mimovládnych organizácií sa hovorí o všeobecných ideáloch, ale v praktickej rovine si každý obhajuje hlavne svoju národnú pozíciu.

Francúzi bez ohľadu na to, čo povedia ich akademici budú tvrdo bojovať za zachovanie priamych platieb, aby obhájili čo najviac prostriedkov pre svojich farmárov. Briti budú tvrdo bojovať za svoj rabat. Nové členské štáty budú tvrdo bojovať za udržanie kohéznej podpory a teda aj Slovensko bude obhajovať to, čo mu prináša najväčší prospech, najväčšiu pridanú hodnotu. Samozrejme, aj s prihliadnutím na všeobecné ciele.

Realita negociácií je však taká, že národnou úlohou je získať čo najlepšie negociačné výsledky orientované na presadenie  národnej pozície, v prevažnej väčšine prípadov spojenej s cieľom  získať čo najviac prostriedkov z Európskej únie, resp. optimalizovať svoju čistú pozíciu voči rozpočtu EÚ. Praktický život nie je o vznešených cieľoch. Napríklad pokiaľ ide o podporu vedy a výskumu. Ak by čisto teoreticky dominantnou  časťou rozpočtu Únie boli prostriedky na vedu a výskum a boli by alokované tak, ako sa alokujú teraz – čiže na základe výberových konaní pre tých najlepších – je úplne evidentné, že by z toho benefitovali krajiny, ktoré sú vo vede a výskume oveľa ďalej ako my – Nemecko, Francúzsko a iné. Nakoniec by sme boli my čistým prispievateľom do rozpočtu a platili by sme krajinám, ktoré sú v tomto smere oveľa lepšie pripravené a vybavené. My sa teda budeme snažiť podporovať hlavne tradičné priority a oblasti, z ktorých máme najväčší osoh.  

Pokiaľ ide o nefinančné oblasti, jasnú pridanú hodnotu majú pre nás napríklad oblasti energetickej bezpečnosti a prepojenia energetických sietí a to aj vtedy, ak my do rozpočtu Únie na ne zaplatíme sto jednotiek, ale z rozpočtu dostaneme len osemdesiat. Z jedného pohľadu budeme stratoví, no pridaná hodnota spočívajúca v zabránení výpadku dodávok napríklad plynu bude veľká, lebo sa vyhneme odstávkam podnikov a podobne. Vo vyjednávaniach budeme vychádzať z analýz, ktoré nám ukážu, čo sme schopní čerpať alebo čo má pre nás vysokú pridanú hodnotu.

Uvedomujeme si  však, že sme súčasťou Únie, takže chceme podporovať aj všeobecné ciele, aj napriek tomu, že v rámci nich až tak veľa priamo nezískame – či už ide o vedu a výskum, alebo financovanie boja proti  klimatickým zmenám v rozvojových krajinách. Chceme podporiť aj reakciu na nové výzvy, no aspekt sledovania národných záujmov, finančných a nefinančných benefitov bude veľmi dôležitý.  

Súčasné výzvy sú evidentné a nedá sa im vyhnúť – či už spomínaný boj proti klimatickým zmenám, hospodárska obnova, zvýšenie konkurencieschopnosti európskeho hospodárstva, posilňovanie obnoviteľných zdrojov, boj proti bezpečnostným rizikám, či už ide o terorizmus, nelegálnu imigráciu. Tieto záležitosti budú bez ohľadu na to, či chceme alebo nechceme, čoraz viac v rozpočte odrazené, čo si plne uvedomujeme.

Na čo konkrétne sa teda Slovensko zameria?

Treba zdôrazniť, že všetko je založené na kompromise a žiadna krajina nikdy nedosiahne všetko, čo chce a je potrebné sa zamerať na hlavné línie. Presné pozície SR sa vykryštalizujú v najbližších mesiacoch, ale je veľmi pravdepodobné, že sa zameriame na podporu tradičných priorít – či už ide o rozvoj vidieka, kohéznu politiku, ako aj iné oblasti, ktoré z pohľadu SR  prinášajú vysokú pridanú hodnotu.

Bude sa Slovensko snažiť aj o zvýšenie prostriedkov na vonkajšiu ochranu hraníc?

Vonkajšia ochrana hraníc aj v súvislosti so súčasnými hrozbami bude patriť, či už z pozície Slovenska alebo celej Únie, k oblasti s vyššou prioritou. Určite sa budeme snažiť o zvýšenie objemu prostriedkov, aby sa všeobecná bezpečnosť Únie a takisto aj Slovenska posilnila, či už pred návalmi imigrantov alebo prenikaním teroristov z teritórií mimo EÚ. Záleží však od nastavenia parametrov príslušných programov.

Nakoľko budete zohľadňovať priority hospodárskej stratégie Európa 2020, ktorá chce napríklad dosiahnuť do roku 2020 investovanie do výskumu a vývoja na úrovni 3 % HDP?

Ciele stratégie Európa 2020 a snaha Európskej komisie a sčasti aj členských štátov orientovať rozpočet na oblasti, ktoré zvyšujú konkurencieschopnosť Európy a posilňujú ekonomický rast a tvorbu pracovných miest sú evidentné, ale zase z pohľadu Slovenska a z pohľadu aj ďalších členských štátov bude podpora vychádzať z celkového záujmu o ochránenie svojich národných pozícií.

U nás je situácia taká, že naša kapacita benefitovať z rámcového programu pre vedu a výskum je relatívne malá. Skôr si myslím, že na zabezpečenie ekonomického rastu Slovenska by naše úsilie malo ísť najmä mimo rozpočtu Únie – štrukturálnymi reformami, kvalitnou fiškálnou politikou a nie dramatickou podporou toho, aby čo najviac prostriedkov Únie smerovalo na vedu a výskum. Lebo tak ako sú nastavené kritériá prideľovania – na tom môžeme prerobiť. Je jasné, že túto oblasť treba podporovať na celoeurópskej úrovni, nie som si celkom istý, či z pohľadu krajiny akou je Slovensko, ktoré má obmedzenú absorpčnú schopnosť pri súčasnom nastavení kritérií, je vhodné, aby sa snažilo o dramatické zvýšenie prostriedkov Únie určených na vedu, výskum, inovácie a podobne.

Toto stanovisko naznačili ministri financií ďalších členských štátov, ktorí nepovažujú trojpercentný cieľ za reálny. No na druhej strane by sme si tak mohli posilniť konkurencieschopnosť a zabrániť „úniku mozgov“…

Netvrdím, že na národnej úrovni netreba zvyšovať podiel investícií do vedy a výskumu, to určite treba. Z pohľadu rozpočtu Únie a záujmov Slovenska nie je však veľmi efektívne pri súčasnom nastavení kritérií prideľovania prostriedkov platiť veľa do rozpočtu Únie s tým, že sa väčšina prostriedkov bude prerozdeľovať na vedu a výskum, lebo keďže nemáme dostatočne vybudovanú infraštruktúru pre vedu a výskum, nedokázali by sme tieto prostriedky spätne čerpať a boli by sme stratoví. V minulosti sme sa snažili a budeme sa snažiť aj teraz o to, aby časť peňazí na vedu a výskum nebola založená len na kritérii excelentnosti, čiže len pre tých najlepších, ale vo všeobecnosti podporovala vedu, výskum vo všetkých členských krajinách, čo by pre nás bolo benefitom. Z nových členských štátov boli zatiaľ len Slovinci relatívne úspešní v čerpaní takýchto prostriedkov, ale my sa v tejto oblasti nevieme presadiť či už pre zanedbanú infraštruktúru, nedostatočne kvalifikovaných ľudí alebo pre nedostatok prostriedkov na spolufinancovanie. Bude si to vyžadovať komplexnejšie riešenie – aj aby sa identifikovali problémy a postupne sa odstraňovali – či už skvalitňovaním infraštruktúry, ľudských zdrojov alebo podpory spolufinancovania a podobne.

Nakoľko podľa vás bude na rokovania vplývať súčasný finančný stav členských štátov? Napríklad Francúzi avizovali, že ich prispievanie do rozpočtu vyčerpáva…

Vplyvom krízy je ochota prispievať do rozpočtu Únie menšia, no nemyslím si, že to bude mať dramatický vplyv na zmenu pozícií jednotlivých krajín, pretože už dlhší čas je tendencia k znižovaniu celkového rozpočtu ako podielu na hrubom národnom dôchodku Únie a teda aj záťaže na čistých prispievateľov.  Myslím si však, že bez ohľadu na stav ekonomík, by si Briti aj tak bránili svoj rabat. Zmena Spoločnej poľnohospodárskej politiky tiež nebude taká radikálna, aby vyprovokovala Francúzov. V každom prípade stále je dosť priestoru na robenie vzájomných ústupkov. Neočakávam, že k dohode o reforme rozpočtu EÚ dôjde do konca tohto roku, tiež nepredpokladám, že za maďarského predsedníctva v prvom polroku 2011 dôjde k dohode o dramatickej zmene politík EÚ. V polovici budúceho roku by mal byť predložený návrh na nový viacročný rozpočtový rámec po roku 2013 a teda skôr si myslím, že sa oba schvaľovacie procesy začnú prelínať.

Tu by mohli byť nápomocné nové vlastné zdroje EÚ. Ktoré považujete za vhodné?

Komisia má dlhodobú tendenciu tlačiť členské štáty k vytvoreniu nových zdrojov prostriedkov Únie. Často diskutovanou je európska daň, no postoj členských štátov je veľmi odmietavý. Počas posledných vyjednávaní, na ktorých som sa zúčastnil, jej boli spomedzi všetkých členských krajín viac-menej naklonené len dve krajiny – BelgickoRakúsko. Ostatné štáty mali s týmto konceptom problém alebo ho nepodporovali. Komisia naznačuje, že v súčasnosti sa zvyšuje ochota o tom diskutovať, ale problémom však je, aj z pohľadu Slovenska, že by boli nutné závažné legislatívne zásahy, pretože by bolo potrebné dosiahnuť plnú harmonizáciu v tejto záležitosti, čo by určite nebolo jednoduché, pretože dane sú veľmi citlivé a vyžadujú si jednomyseľnosť, ktorá sa len veľmi ťažko dosahuje.

Pokiaľ ide o úplne nové zdroje či už z emisií alebo námornej dopravy, je to tiež komplikované, lebo niektoré krajiny ju majú rozvinutú, iné nie. Taký istý problém je aj daň z leteckého benzínu – v jednej krajine je letecká doprava významnejšia ako druhá, takže opäť by bolo zložité nájsť spravodlivý spôsob. V rovine teoretickej to často znie veľmi dobre, ale každá krajina si to presne spočíta a keď zistí, že musí platiť viac ako niekto iný, automaticky nastane problém. Ja za najtransparentnejší spôsob považujem odvody na základe hrubého národného dôchodku, kedy každá krajina platí podľa svojej životnej úrovne. Okrem toho je v rámci krajín Únie všeobecná podpora tradičných vlastných zdrojov. Ako najviac problémový sa javí súčasný odvod do rozpočtu EÚ založený na DPH, pričom sa budeme snažiť presadiť jeho zrušenie. Predpokladám, že v rámci nového viacročného rámca po roku 2013 sa nepodarí presadiť nový vlastný daňový zdroj, nech už by bol akýkoľvek. Určite sa však nevyhneme viacerým diskusiám, možno viaceré možnosti už teraz získajú podporu časti krajín Únie, no jednomyseľné rozhodnutie nevidím reálne v dohľadnej dobe.

REKLAMA

REKLAMA