Šéf jadrovej lobby: Získať si verejnú mienku v Európe? Ľahká výzva

To najlepšie, čo môžeme urobiť, je budovať reaktory na čas a v rámci rozpočtu, hovorí pre EurActiv.sk JEAN-POL PONCELET, generálny riaditeľ európskeho združenia Foratom a belgický exminister pre energetiku.

jadrová lobby
Jean-Pol Poncelet pricestoval do Bratislavy na Európske jadrové fórum. FOTO-EurActiv.sk

Prišli ste do krajiny, ktorá má vyše 50-percentný podiel jadra na elektrickom mixe. Slovensko organizuje Európske jadrové fórum spolu s Českom, ktoré sleduje tento 50-percentný cieľ. Cítite sa tu ako doma?

Sme na Slovensku ako v predsedníckej krajine Rady EÚ. Ale som, samozrejme, spokojný, šťastný a pyšný, že tu môžem byť, pretože obe krajiny patria medzi 14 členských štátov, ktoré podporujú jadrovú energiu. Silne ju obhajujú.

Je Vyšehradská skupina v prvej línii obhajoby jadrovej energie?

Je to hlavne Česko a Slovensko. Keď sa pozriete na stredné a východné štáty EÚ, Maďarsko je tiež veľmi aktívne. Ale tam sú problémy so súčasnými plánmi s Rusmi, spochybnila ich Európska komisia. Bulharsko aj Rumunsko sú veľmi nápomocné, takisto stavajú (nové jadrové reaktory). Smerom na sever je Poľsko, ktoré uvažuje o investícii, ale ešte je neurobilo. A potom Litva, ktorá stále ľutuje reaktor zatvorený z príkazu EÚ a ktorá by ho chcela nahradiť čo najskôr.

Čo sa týka jadra, je škoda, že Briti odchádzajú.

Pre jadro a nové bloky je veľmi dôležitá Veľká Británia. Nie je brexit prekážkou pre rozvoj jadrovej energie v EÚ?

Po prvé, brexit siaha ďaleko za jadrovú energiu, strácame druhú najväčšiu ekonomiku EÚ.

Čo sa týka jadra, je škoda, že Briti odchádzajú. Pretože v posledných rokoch nám presne ukázali, čo by sme mali robiť. Boli dosť odvážni na to, aby prehodnotili, čo urobili pred tým. Boli hybnou silou deregulácie trhu s elektrinou pred 25 rokmi. A dnes (opäť) hlboko reformujú trh s elektrinou systémom zmluvy o rozdieloch (contract for difference). Ide o dohodu, ktorá im umožní podporovať súkromné investície dlhodobo. Som presvedčený, že touto cestou by mala ísť EÚ.

Máte na mysli zmluvu o rozdieloch pre novú jadrovú elektráreň Hinkley Point C?

Nielen zmluvu o rozdieloch. Všetko spolu: politickú analýzu situácie, schopnosť prehodnotiť minulé kroky, kapacitu zamyslieť sa nad novým návrhom reformy energetického trhu, silný záväzok zoči voči klimatickým zmenám a k tomu všetkému systém so štátnymi zásahmi v záujme podpory dlhodobých investícií.

Politika (zmluvy o rozdieloch) mimochodom nerozlišuje obnoviteľné energie, potencionálne zachytávanie a ukladanie uhlíka (z elektrární na fosílne palivá), alebo jadrové zdroje. Chcú dekarbonizovať. Zvláštne je, že o tomto sa veľa nevie na kontinente. Samozrejme, že sme v EÚ veľmi podporovali prípad Hinkley Point, pretože sme jadrová lobby. Ale ako som zistil, dokonca ani v Európskom parlamente, si toho nie sú vedomí.

Čoho si nie sú vedomí?

Britskej reformy. Je to správna cesta. Viem, že je ťažké vztiahnuť niečo, čo robí jediná krajina, na celú EÚ. Oni majú napríklad veľmi silného regulátora, nám takýto celoeurópsky regulátor chýba.

Výhodou zmluvy o rozdieloch je, že sa uplatňuje na všetky technológie.

Hinkley Point C čelí kritike najmä pre cenu elektriny – 92,5 libry za MWh. Cena za elektrinu z veterných turbín je v Británii možno polovičná.

Nie, vôbec nie. A preto som vďačný za túto otázku. Výhodou zmluvy o rozdieloch je, že sa uplatňuje na všetky technológie.

A máme precedensy. V dokumentoch britského ministerstva pre klimatické zmeny vidno, že súhlasili s ďalšími zmluvami o rozdieloch pre podporu obnoviteľných energií. A nikto nevie, že boli drahšie. Hinkley Point bolo zazmluvnené na 92 libier. A posledná zmluva pre veterné turbíny na mori bola na úrovni 120 – 130 libier, čo je omnoho viac. A to je v záujme reformy trhu s elektrinou. Zmluva o rozdieloch je v skutočnosti účtovnícke cvičenie, pretože ako prevádzkovateľ musíte otvoriť svoje účtovnícke knihy a preverovanie vašich čísiel trvá dlho. Tým prešla aj EDF Energy (konštruktér a budúci prevádzkovateľ Hinkley Point C). Prevádzkovatelia obnoviteľných energií museli tiež otvoriť svoje knihy. A na napokon uzavreli zmluvu na cenu, ktorá je omnoho vyššia ako cena za jadro. V skutočnosti ukázali, že za súčasných podmienok je jadro konkurencieschopnejšie aj v prípade nových blokov.

Lenže maďarský europoslanec Benedek Jávor (Zelení) tvrdí, že jadro bolo dotované po desaťročia. Na rozdiel od jadra sú obnoviteľné energie nevyvinutou technológiou, ktorej nákladová krivka neustále klesá. Sú dotácie pre jadro oprávnené aj po 60 rokoch?

Po prvé, nikdy ma nebudete počuť kritizovať podporu pre obnoviteľné zdroje. Potrebujeme ich tak, ako ich potrebujeme – ak sa to podarí – pre zachytávanie a ukladanie uhlíka a možno pre novú technológiu – ak sa nám pošťastí nejakú vynájsť. Aj keď dáme dokopy všetko, bude ťažké dekarbonizovať hospodárstvo. Nikdy nebudem kritizovať princíp, ale pozrime sa na nastavenie.

Britský systém nespočíva v dotáciách pre jadrovú energiu. Je to len dohoda medzi štátom a firmou. Hlavným cieľom je zabezpečiť minimálnu cenu. Ak s tým prevádzkovateľ dokáže žiť a vyrábať elektrinu lacnejšie, rozdiel si vezme štát a použije ho pre kompenzáciu v opačnej situácii, keď pôjdu prevádzkové náklady nad cenu. A zaplatia spotrebitelia, nie občania.

Problém s obnoviteľnými energiami je, že je nerozumné pokračovať so súčasným systémom.

Problém s obnoviteľnými energiami je, že je nerozumné pokračovať so súčasným systémom z veľmi dobrého dôvodu, že garantovaná cena nie je nijako podmienená. Keď vytvoríte počítačové zariadenie, ktoré je ako prototyp drahé, má zmysel udeliť dotácie pre jeho rozvoj. Ale bolo by normálne, keby štát povedal, OK, podporím vás, ale v priebehu dvoch, troch, štyroch, piatich desiatich rokov zlepšíte postup, znížite náklady o 10, 20 percent a stanete sa konkurencieschopným. Nikde nenájdete dotácie pre obnoviteľné zdroje s takýmto systémom. Najlepšou ukážkou toho je, že cena je garantovaná na 10, 15 alebo 20 rokov bez akýkoľvek podmienok. Nežiada sa od nich zlepšenie efektívnosti alebo technológie.

Ale Hinkley Point má garantovanú cenu na 35 rokov.

Áno, pretože je to dlhodobá investícia. Pýtali ste sa na dotácie pre jadrovú energiu, keď začínala. Obnoviteľné zdroje sú v skutočnosti v rovnakej situácii. Ak porovnáte cenu elektriny vyrobenej v reaktore v tom čase a dnes, ide o významné zlepšenie v efektívnosti, konkurencieschopnosti a bezpečnosti. Chcem povedať, že podpora novej technológie je oprávnená, ale musí byť obmedzená v čase a opretá o dodatočné opatrenia pre technologické vylepšenie a tak ďalej. Toto nám chýba. Mnoho veterných fariem financovali finančné skupiny, nie prevádzkovatelia. Pretože pre finančný sektor to bola príležitosť získať príjmy.

Tento zaujatý systém mal ďalší dôsledok. V posledných 10 rokoch sme deregulovali trhy s elektrinou a nedali sme šancu tomu, o čom sme rozhodli. V skutočnosti sme očakávali, že deregulácia zvýši súťaž a zníži náklady. Ale nedali sme tomu šancu. Pretože v nasledujúcich rokoch sme pre klimatické zmeny okamžite využili trh pre zvýšenie ohromne dotovaných obnoviteľných energií. To je škoda. Záver je dnes očividný. Musíme to prehodnotiť a sfunkčniť.

Čo očakávate od Európskej komisie v súvislosti s novým dizajnom trhu s elektrinou?

Očakávam otvorenie účtovníckych kníh, diskusiu a prehodnotenie toho, čo urobili.

Európska komisia sa bude musieť pozrieť na skutočnú cenu všetkých technológií.

Čo to znamená?

Znamená to, že sa budú musieť pozrieť na skutočnú cenu všetkých technológií. Mnoho nových technológií dnes neplatí za náklady, ktoré vytvárajú v systéme. To je typické pre sektor elektriny. Ak postavíte veternú turbínu v Severnom mori, nemôžete ju používať, ak nepostavíte vysokonapäťové vedenie na kontinent. Kto zaň zaplatí? Za infraštruktúru zatiaľ neplatia tí, ktorí sú zodpovední za investíciu. Ak máte plynovú turbínu, potrebujete dodávky plynu, za ktoré zaplatíte. Ak zodpovedáte za náklady nad rámec vašej vlastnej investície, ktoré sú nevyhnutné pre využívanie a ziskovosť zariadenia, v normálnych podmienkach by ste za ne mali platiť. A nesocializovať ich spôsobom, akým to robíme teraz.

Pozrite sa na Valónsky región v Belgicku. Rozhodli sa dotovať fotovoltaické panely na strechách. Väčšina príjemcov nie sú najchudobnejší ľudia, ale najbohatší, pretože to išlo cez daňové úľavy. Takže to bolo sociálne nerovnoprávne. Výsledkom je dlh 350 miliónov eur. Ten si rozdelia všetci. Všetci ponesú náklady za zisk pre veľmi malú časť obyvateľov, ktorá je, mimochodom, dosť bohatá, aby ich zaplatila.

Ale poznáme skutočnú cenu jadrovej energie? Ešte nepoznáme konečné riešenie a náklady na zadnú časť cyklu. Máme odhady. V správe ilustratívneho jadrového programu (PINC) Komisia tvrdí, že štáty majú sklz pri šetrení prostriedkov, takže peniaze chýbajú.

Nedostatok prostriedkov je vlastne jedným z výsledkov nemeckého rozhodnutia skoncovať s jadrovou energiou. Dodávatelia energií v Nemecku plánovali využívať svoje reaktory po dobru 30 až 40 rokov. Lenže ešte pred tým im vláda na základe politického rozhodnutia povedala, že ich nemôžu ďalej prevádzkovať. Oni plánovali vytváranie rezerv na celú životnosť reaktorov.

Hneď od začiatku platia spotrebitelia náklady na demontáž a odpad z jadrových elektrární.

Nejde len o Nemecko. Týka sa to aj Slovenska.  

Poznám nemecký prípad. U ostatných funguje princíp, že s každou vyrobenou kilowatthodinou sa platí na jednej strane za náklady za vyradenie a na druhej strane poplatok za manažment odpadu. Tento systém je bežne platný všade v Európe. Môžeme dlho diskutovať o umiestnení peňazí, či sú na účtoch firiem alebo štátov, ale tie peniaze existujú. V mnohých štátoch navyše funguje pravidelný hodnotiaci proces, ktorý vedie verejná inštitúcia. Problémom je, že medzi členskými štátmi nejestvuje skutočná harmonizácia. Zásada je ale rovnaká: Hneď od začiatku platia spotrebitelia náklady na demontáž a odpad.

S vyraďovaním máme dobré skúsenosti. Dokonca máme skúsenosti zo zariadeniami, ktoré boli z hľadiska radiácie oveľa nebezpečnejšie než jadrové reaktory. Bývalé zariadenie OECD v Belgicku je dnes zelenou oblasťou. Úplne dekontaminovanou.

Je to veľmi dobrá otázka, ale nie nočná mora. Postupne sme nazhromaždili skúsenosti a čím viac elektrární vyradíme, tým lacnejšie to bude.

Neistota existuje v oblasti manažmentu odpadu. Je predovšetkým dôsledkom nedostatku rozhodnutí na strane štátov. Mnohé štáty sa to jednoducho neodvážia riešiť. Fíni a Švédi sa odvážili. Je dosť zvláštne, že obe jadrové krajiny nespracúvajú opätovne palivo a zbavujú sa prvkov vychádzajúcich z reaktorov. Vybrali si umiestnenie (pre dlhodobé úložisko jadrového odpadu) a teraz sú v procese implementácie. Ak sa pozriete na prieskumy, dve tretiny ich obyvateľov jadro podporuje. Ukázali, že existuje cesta, ktorou možno ísť.

Verejná podpora je veľkým problémom jadrového priemyslu v Európe, obzvlášť po Fukušime. Dokáže si opätovne získať verejnú mienku v Európe?

Myslím, že je to ľahká výzva.

To najlepšie, čo môžeme spraviť, je vybudovať reaktory načas a v rámci rozpočtu.

Ľahká?

Áno, som rád, že to môžem povedať. Aj keď sa odo mňa očakáva, že budem hlasom jadrového priemyslu, to najlepšie, čo môžeme spraviť, je vybudovať reaktory načas a v rámci rozpočtu.

Kritizujete EDF a Arevu, že vo Francúzsku a Fínsku nebudujú reaktory načas?

Nie, nekritizujem prvé reaktory svojho typu. A rád by som s vami strávil čas, aby som vám vysvetlil, prečo došlo k omeškaniam vo fínskom Olkiluoto. Chcem povedať, že sa to nesmie opakovať. Musíme sa z toho poučiť – a to robíme – tak, aby bol Hinkley Point najlepšou ukážkou, poučenia z čínskych, fínskych, francúzskych skúseností a aby sme ho, dúfam, postavili podľa očakávaní.

Takže vy si myslíte, že to nie je vec bezpečnosti? Verejnosť, obzvlášť v Nemecku, sa obáva o bezpečnosť.

Tvrdili by ste, že nemecké rozhodnutie sa zakladalo na bezpečnosti?

Bolo to politické rozhodnutie.

Čisto politické.

Vláda však mala podporu verejnosti.

V žiadnom prípade to nebolo ekonomicky opodstatnené rozhodnutie. Nekritizujem ho. Je to demokracia. Kancelárka mala podporu parlamentu. Ale z ekonomického hľadiska to bola hlúpa katastrofa, zničili hodnoty.

Ale ako dokáže jadrový priemysel presvedčiť európsku verejnosť?

To robíme dnes. Zúčastňujeme sa na diskusii. A musím priznať, že pred desaťročiami by mnoho lídrov z priemyslu povedalo, neotravujte ma, viem, čo je pre mňa dobré. Odvtedy sa to veľmi zmenilo.

V Európe prevádzkujeme 138 reaktorov bez jedinej nehody. Nehovorím, že nikdy žiadnu nebudeme mať. Ale máme históriu. Nehody sa objavili v Spojených štátoch, Sovietskom zväze a v Japonsku. My sme nikdy žiadnu nemali.

Žiadnu veľkú nehodu.

Žiadnu veľkú nehodu. Sme priemyselné odvetvie. Musíme byť efektívni, výkonní a robiť len to, čo hovoríme, že robíme.

Čo sa týka bezpečnosti, možno verejnosť veľmi nevie, čo sme urobili po fukušimskej nehode.

Čo sa týka bezpečnosti, možno verejnosť veľmi nevie, čo sme urobili po fukušimskej nehode. Ale išlo o významný pokrok v Európe. V rámci odborného hodnotenia uskutočnili previerky po prvýkrát regulátori z iných krajín. Vďaka komu? Komisii, priemyslu a regulátorom. Každá nehoda je príležitosť niečo sa naučiť.

Tak veľký projekt ako Hinkley Point C by očividne nebol možný bez zahraničnej investície. Číňania kryjú jednu tretinu investície. Nie je bezpečnostným problémom, ak sa čínska firma podieľa na „kritickej infraštruktúre“, slovami britskej vlády, ktorá samotná prejavila obavy? Môžeme pokračovať v tomto type veľkých projektov a zároveň si zachovať bezpečnosť zoči voči našim zahraničným partnerom?

Po prvé, keď sa elektráreň postaví, bude stáť v Británii a nemôže sa premiestniť.

Po druhé, otázka financovania treťou stranou je zaujímavá, ale podstatné je, kto je prevádzkovateľ. Pretože záruka bezpečnosti a efektívnosti leží na pleciach prevádzkovateľov. Nie je isté, že Číňania budú hrať úlohu v prevádzkovaní. Na to musíme dozerať. Presne toto povedala britská vláda svojím rozhodnutím. Štát si mal zabezpečiť rozhodujúci hlas pre prípad, že EDF bude chcieť predávať tretej strane. To je odpoveď na vašu otázku.

Ale nebuďte naivný. Pozrite sa, čo urobili Francúzi pred 40 rokmi. Vyvinuli vlastnú technológiu, plynom chladený reaktor, a keď bola vo fáze premeny na skutočný priemysel, rozhodli sa ju vymeniť. Kúpili licenciu od Westinghouse, „škaredej“ americkej spoločnosti. Našili ju na francúzsky systém a postavili 58 reaktorov, ktoré vyrábajú 80 percent elektriny vo Francúzsku.

Povedali by ste, že Číňania – so svojimi skúsenosťami a bohatstvom – by neurobili niečo podobné? Presne toto robia. Nakúpili technológie od všetkých, pretože sú dosť bohatí. A z nich nadizajnovali čínsky reaktor. Vo vlastnej krajine stavajú 45 reaktorov. Prečo by si nenárokovali medzinárodný trh.

Takže vy nevidíte bezpečnostný problém.

Ja ich neobviňujem. Takto to funguje. Rusi sa mimochodom správajú rovnako.

V Európe nemáme to, čo sa odvažujem volať priemyselnou politikou.

Veľkou výhodou Číňanov, Rusov a Kórejčanov v porovnaní s nami je, že majú vnútorný trh, zvlášť pre jadro. A podporuje ho štát, čo nie je prípad EÚ. Teraz sa blížime ku komplikovanej situácii: V EÚ máme kapacity a vedomosti o všetkých technológiách a pre nedostatok podpory a integrovaného trhu budeme menej konkurencieschopní pri predaji v zahraničí. Nemáme to, čo sa odvažujem volať priemyselnou politikou.

Aká je vaša vízia jadrového priemyslu v roku 2050? Budeme prevádzkovať malé modulárne reaktory? Budeme na ceste k jadrovej fúzii? Ale budeme smerovať k reaktorom štvrtej generácie s uzavretým cyklom?

Už dávno som začínal ako inžinier v tíme, ktorý vyvíjal palivo pre množivé (rýchle) reaktory. V tom čase, v 70. rokoch 20. storočia, mala moja spoločnosť grafy, ktoré počítali s troma alebo štyrmi množivými reaktormi v Európe v 90. rokoch. Neobjavil sa ani jeden. Robiť takéto predpovede je veľmi nebezpečné.

Ale v normálnom priemyselnom odvetví by sme sa mali poučiť z minulosti, zlepšiť sa a postaviť niečo iné. Vezmite si napríklad letecký priemysel. Keď máte lietadlo, čo lieta, poučíte sa a zlepšíte dizajn a efektívnosť. V jadrovom priemysle to nemôžete urobiť pre nedostatok času a problémy. Ale otázkou je: Sme schopní vyvinúť nové, efektívnejšie a bezpečnejšie technológie založené na štiepení jadra? Technicky áno. Na Stanfordskej univerzite alebo na Massachusetts Institute of Technology je veľa startupov s mnohými nápadmi o využívaní jadrových reaktorov.

Malé modulárne reaktory sú príkladom. Predstavujú menšie systémy s priemyselnou základňou, ktorých časti sa vyrábajú systematicky lacnejšie a zabudovávajú na mieste.

EPR, ktoré má byť vo francúzskom Flamanville a fínskom Olkiluote ešte nelieta, aby som použil váš slovník.

Chcem povedať, že v niektorých elektrických sieťach s mnohými elektrárňami s vysokou kapacitou má zmysel dizajnovať a implementovať veľké kapacity. EPR má zmysel.

Ale ak zvažujete jadrovú energiu vo Vietname alebo v Argentíne, zmysel majú menšie, lacnejšie, sériovo vyrábané a rýchlejšie dostupné zariadenia.

Budú to európske zariadenia?

Túto otázka zatiaľ Európska komisia úplne ignorovala. Ak sa pozriete na výskumné programy, 90 percent financií je venovaných na jadrovú fúziu.

Pokusný projekt fúzie nevyrobí jednu jedinú kilowatthodinu.

Máte na mysli výskumný reaktor v južnom Francúzsku?

To ani nie je reaktor. Nevyrobí jednu jedinú kilowatthodinu. Ďalším krokom bude demonštrátor – o 50 rokov. Oni očakávajú, že reakcia, ktorá dnes trvá 1 000 sekúnd, by mohla trvať 10, 20, 30, 40, 50 rokov. Od toho sme veľmi ďaleko. A míňame na to 10 miliárd eur.

Viem, že nezískam priateľov, keď to poviem. Ale má to zmysel pre EÚ v momente, keď potrebujeme nový koncept štiepnych reaktorov založený na našich nazhromaždených skúsenostiach? Množivý reaktor využije zvyškové plutónium po použití. Toto sú priority, ktoré si zaslúžia podporu, Komisia ich však nepodporuje.

REKLAMA

REKLAMA