Nové zákony stoja na strane spotrebiteľa

Prevzatím európskych smerníc sa zlepší informovanosť odberateľov o podmienkach dodávok i prehľadnosť cien, uľahčí a skráti sa proces zmeny dodávateľa. Podľa predložených návrhov zákonov naopak pribudnú nové povinnosti dodávateľom energií. O zmenách, ktoré posilnia postavenie spotrebiteľov hovorí analytik Michal Hudec.

Michal Hudec (detail), energia.sk
https://euractiv.sk

Implementácia tretieho liberalizačného balíčka bude znamenať viacero prínosov pre slovenskú energetiku, napríklad zvýšenie konkurencie a transparentnosti v pravidlách sektora. Myslíte si, že návrhy zákonov, ktoré sú v súčasnosti predmetom rokovaní v Národnej rade SR, smerujú k naplneniu týchto cieľov?

Na úvod by som povedal, že o užitočnosti tretieho liberalizačného balíka pre energetiku sa v Európskej únii diskutovalo v rokoch 2007 až 2009. Výsledkom sú smernice 2009/72/ES a 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a plynom.

Pokiaľ ide o základný cieľ, ktorý tieto smernice stanovujú, a to podpora konkurencie na trhu všade tam, kde je ekonomicky možná, z tohto pohľadu sú prínosom. Smernice určite prispievajú k transparentnosti, pretože jasne oddeľujú v prvej úrovni najmä prepravnú a prenosovú sieť a tiež ukladajú povinnosti, pokiaľ ide o oddelenie distribučných sietí, minimálne v účtovnej rovine. Každý jeden dodávateľ tak bude mať väčšiu istotu v tom, že aj keď je distribútor, prepravca alebo správca prenosovej siete súčasťou vertikálne integrovaného podniku, i keď napríklad na Slovensku prenosová sieť nie je, ale prepravná sieť podľa môjho názoru pravdepodobne zostane, daný podnik nezvýhodňuje firmy zo svojej skupiny, ale správa sa ku každému dodávateľovi rovnako.

Zavedením  liberalizačných opatrení do praxe by sa mala zlepšiť najmä pozícia odberateľov (spotrebiteľov) energií . V čom konkrétne sa na Slovensku posilnia ich práva oproti súčasnému stavu?

Práva spotrebiteľa mali byť ešte v pôvodných návrhoch smerníc, ktoré boli predmetom legislatívneho procesu v inštitúciách EÚ, oveľa viac posilnené. Výsledkom je kompromis, ktorý možno ilustrovať na jednoduchom príklade. Ochrana spotrebiteľa bola kedysi zakomponovaná priamo v pôvodnom návrhu smerníc, dnes je vyčlenená ako samostatná príloha I. Pozrime sa ale bližšie na jednotlivé príklady práv spotrebiteľov, ktoré tu zatiaľ ešte nemáme, resp. na Slovensku nie sú v praxi vždy automatické.

Smernice jasne hovoria, že každý jeden dodávateľ musí odberateľovi, predovšetkým domácnostiam, ešte pred podpisom zmluvy jasne preukázať svoju totožnosť, poskytnúť určité informácie vrátane vypovedania zmluvy buď bez udania dôvodu v istej časovej lehote alebo v súlade s inými podmienkami. Ak by sme to porovnávali so slovenskou realitou, tak toto sa nie vždy deje, najmä zo strany niektorých menších dodávateľov.

Novinkou je, že spotrebiteľ bude mať tiež právo odstúpiť od zmluvy v prípade, že sa zmenia podmienky alebo cena, ktoré on sám vyhodnotí ako pre neho nevyhovujúce, a to bez ohľadu na existenciu viazanosti. Ďalšie právne predpisy by mali povedať, ako to konkrétne bude prebiehať.

Mení sa niečo v prípade merania či fakturovania spotreby plynu a elektriny?

Zaujímavým ustanovením je, že spotrebiteľ musí poznať svoju spotrebu a musí dostať všetky relevantné a pravdivé informácie o svojej spotrebe tak, aby mu tieto boli nápomocné pri optimalizovaní svojho odberu. Odkazuje sa na takzvaný smart metering, čo nás v praxi ešte len čaká. Uvidíme kedy. Pokiaľ ide o súčasné typové diagramy alebo iné modelovanie odberu, tak tie nie sú vždy presné. Samozrejme, v tejto diskusii treba zohľadniť aj to, o aké odberné miesto ide. Ak niekto odoberá pár kilowatthodín ročne napríklad pre svoju garáž, tak nedáva absolútne žiaden ekonomický zmysel inštalovať drahší merač a investovať do technológie, ktorej návratnosť nenastane možno ani počas celej životnosti takejto nehnuteľnosti. Na druhej strane, keď sa pozrieme na tarify, ktoré sa pohybujú napríklad nad dvoma megawatthodinami odberu za rok, tak tu by to už určitý ekonomický zmysel mohlo dávať.

Navyše nemožno to vnímať len z pohľadu, že nejaký smart meter automaticky pomôže domácnosti optimalizovať spotrebu, pretože to, čo môže spotrebiteľ urobiť, je najmä vymeniť osvetlenie za efektívnejšie, vymeniť chladničku alebo vypínať elektrospotrebiče zo „stand-by“ stavu do úplného fyzického vypnutia. Pomôže to však distribučnej sieti pri manažovaní celej sústavy, odhaľovaní čiernych odberov, identifikovaní strát v sieti. Všetky tieto faktory sa dnes prenášajú do koncovej ceny elektrickej energie, takže cena príslušných položiek by sa mohla znížiť.

Spotrebitelia by tiež mali mať na výber zo širokej palety spôsobov platby faktúr. Odberateľ by si teda mal povedať akým spôsobom a v akých časových úsekoch bude mať platby nastavené, pričom by sa mala zohľadňovať realisticky predpokladaná spotreba na danom odbernom mieste.

Zmena dodávateľa musí byť bezplatná. To nájdeme už aj v dnes platnom zákone, ale treba  to chápať nielen po formálnej stránke. Keď sa pozrieme na praktiky niektorých dodávateľov, zmenu si účtujú napríklad formou nepriamych poplatkov za akési poradenské služby.

Ďalej má spotrebiteľ právo na jasnú, transparentnú cenu, čo tiež nie je úplne slovenská realita. Ak sa napríklad pozrieme na cenu elektrickej energie pre domácnosti, v súčasnosti sa skladá zo šiestich zložiek. Päť z nich je regulovaných a šiesta – odvod do Národného jadrového fondu – vyplýva priamo z legislatívy. Ako spotrebiteľ pritom neviem, koľko z toho ide skutočne na podporu obnoviteľných zdrojov energie, koľko ide na podporu domácich baníkov. Pokiaľ do hĺbky neštudujem cenové rozhodnutia, neviem to z faktúry zistiť. V tarife za distribúciu sa dnes skrýva aj distribúcia aj prenos, čo sú dve rozdielne veci. Európske smernice majú na mysli to, aby spotrebiteľ mal jasnú predstavu o tom, za čo všetko platí. Popis vo faktúre síce nemusí ísť do úplných detailov, ale niektoré aktuálne témy, ako je podpora obnoviteľných zdrojov a iné aktivity v hospodárskom záujme, by mali byť vyčlenené samostatne.

Nastanú nejaké zmeny aj v súvislosti s povinnosťami odberateľov, na ktoré by si hlavne domácnosti mali dať pozor?

Pokiaľ ide o smernice, nové povinnosti z nich priamo nevyplývajú. V prípade návrhu nového zákona som si ale nie istý úmyslom ustanovenia, že pri zmene dodávateľa musí o tom odberateľ písomne informovať distribučnú spoločnosť. Nie je celkom jasné, aký má toto ustanovenie význam. Podľa neoficiálnych interpretácií však má ísť o doplnenie palety možností, ako začať proces zmeny dodávateľa. Z návrhu legislatívy to však tak jednoznačne nevyplýva.

Napríklad domácnosť pri zmene dodávateľa očakáva, že podpíše len jednu zmluvu a nový dodávateľ za ňu vyrieši všetky súvisiace úkony. V súčasných zneniach návrhov energetických zákonov je tiež viacero ustanovení, ktoré patria skôr do Pravidiel trhu alebo Prevádzkových poriadkov, teda do podradenej legislatívy. Takéto procesy si firmy dokážu vzájomne dohodnúť i medzi sebou. Ak sa niečo raz ustanoví v zákone, mení sa to ťažšie než v prípade Pravidiel trhu či Prevádzkových poriadkov, ktoré sú oveľa flexibilnejšie. Pritom takéto drobnosti môžu byť myslené dobre, ale až prax jednoducho preukáže, do akej miery sú reálne vykonateľné a do akej miery ich je potrebné zmeniť.

Ak mám byť konkrétny, ide o otázky ako úprava termínu pre podanie námietky v rámci procesu zmeny dodávateľa, obsahové náležitosti zmluvy o dodávke energií domácnostiam alebo niektoré detaily fungovania procesu dodávky poslednej inštancie. Trošku som však odbočil, pretože tieto otázky sa netýkajú odberateľov, ale iných aktérov na trhu.

Pozrime sa na otázku vybavovania sťažností a sporov. V spomínaných smerniciach sa kladie dôraz na väčšie využívanie mimosúdneho urovnávania sporov, dokonca sa v nich uvádza, že členské štáty majú priamo zabezpečiť, aby sa zaviedol nezávislý mechanizmus, napr. ombudsman pre odvetvie energetiky alebo orgán zastupujúci spotrebiteľov. Je tento postup podľa Vás v návrhoch energetických zákonov dostatočne ošetrený?

Okrajovo sa v nich načrtáva, že regulačný úrad by mal byť takýmto mimosúdnym arbitrom. Ale je ťažké povedať, či regulačný úrad má byť tou inštitúciou, ktorá bude rozhodovať o spotrebiteľských veciach. Podľa návrhu zákona o regulácii bude mať ÚRSO naozaj veľa kompetencií a širokú pôsobnosť, čo si bude vyžadovať aj posilnenie ľudských kapacít. Ak by do toho prišla celá spotrebiteľská agenda v energetike, znamenalo by to ďalšie znásobenie jeho práce.

Z praktického hľadiska si teda nemyslím, že by prevod spotrebiteľskej agendy na ÚRSO bol správny. Taktiež z logického hľadiska, regulačný úrad by mal predovšetkým posudzovať činnosť takzvaných prirodzených monopolov a dohliadať na iné, dnes regulované aktivity ako sú dodávky elektriny a plynu pre domácnosti, v budúcnosti možno opäť aj pre malé a stredné podniky. Riešenie sporov teda akosi intuitívne nezapadá do koncepcie jeho činnosti.

Na druhej strane, existujú inštitúcie, ktoré sú na to podľa môjho názoru lepšie kvalifikované. Sú to najmä Štátna energetická inšpekcia alebo Slovenská obchodná inšpekcia. Ich kompetencie by sa mali posilniť tak, aby dokázali fungovať obdobne ako energetický ombudsman.

V porovnaní s platným znením zákona o energetike a o regulácii, na aké nové povinnosti sa musia pripraviť dodávatelia energií vo vzťahu k ÚRSO a na druhej strane k svojim zákazníkom?

Ak sa návrhy zákonov schvália v predloženej podobe, tak im tých povinností pribudne a práv naopak v reálnej praxi ubudne. Zavádza sa napríklad klauzula, že pre všetky nákupy nad 100.000 eur bude musieť byť vyhlásená verejná obchodná súťaž. V pôvodnom znení, ktoré sa dostalo do vlády, bola táto hranica nastavená dokonca na 10.000 eur, čo je z pohľadu veľkej firmy naozaj malá čiastka. Ak sa však bavíme aj o hranici 100.000 eur, dobre informované zdroje z prostredia energetiky tvrdia, že už priemerný väčší hráč na trhu bude podľa tohto ustanovenia musieť vyhlasovať plus-mínus dvesto a viac verejných súťaží ročne, čo mu určite prinesie zvýšenie administratívneho zaťaženia.

Takisto sa k verejnej súťaži bude musieť vyjadriť regulačný úrad, pričom 30 dní pred jej vyhlásením bude musieť dostať oznámenie a návrh podkladov. Tiež by úradu malo byť umožnené zúčastniť sa na všetkých stupňoch súťaže, vrátane vyhodnotenia. Z návrhu zákona už ale nie je jasné, čo konkrétne tam bude zástupca úradu robiť, či len príde a bude počúvať alebo bude nejakým spôsobom priamo zasahovať do debaty a spolurozhodovať. Nie je jasné ani to, čo v prípade, ak regulačný úrad neodobrí verejnú súťaž alebo čokoľvek v jej rámci nebude v súlade s jeho predstavami.

Verejné súťaže nemajú nejaké univerzálne pravidlá, pokiaľ ide o ich obsah, nastavenie je vždy jedinečné, s ohľadom na to, čo sa obstaráva. Bude v prípade negatívneho stanoviska regulačného úradu verejná súťaž alebo výsledná zmluva platná? Kde bude mať dodávateľ služby alebo tovaru istotu, že ich bude môcť predať tak, ako ich vysúťažil? Pritom už dnes má regulačný úrad právomoc rozhodnúť, že niektoré náklady v rámci cenového konania neprizná regulovanému subjektu ako oprávnené. Tie sa potom samozrejme nesmú premietnuť do regulovanej ceny alebo cenového stropu.

Ďalšia povinnosť sa týka samostatne prevádzkovateľov prenosovej a prepravnej siete a vyplýva zo smernice. Regulačný úrad bude schvaľovať nominácie členov do dozorných orgánov. V čom ide ale návrh slovenskej legislatívy nad rámec smernice je, že sa to má týkať aj iných orgánov firiem.

Veľmi dôležitá nová povinnosť dodávateľa je predkladať cenové návrhy aj pokiaľ ide o dodávky pre malé a stredné podniky (MSP). To znamená, že sa opäť zavádza regulácia do tohto segmentu odberateľov, čo podľa mňa nie je veľmi v duchu smernice a nie je to ani v súlade s trendom cenovej deregulácie, ktorý presadzuje Európska komisia.

V smernici sa tiež uvádza, že univerzálna služba sa môže poskytovať aj malým a stredným firmám, s čím sa slovenský návrh stotožnil. Z toho vyplynú pre dodávateľov tiež nejaké povinnosti. Má to však dve „ale“. V nadväznosti na opätovnú cenovú reguláciu malých a stredných firiem, v smernici sa výslovne nepíše, že je preferovaná. Navyše univerzálna služba je v slovenskom návrhu definovaná nepresne. V smerniciach sa definuje vo vzťahu k povinnosti štátu, aby vytvoril podmienky pre využívanie univerzálnej služby bez ohľadu na externé okolnosti. V návrhu zákona sa o univerzálnej službe v stati, ktorá definuje pojmy, hovorí ako o službe, ktorú má právo využívať spotrebiteľ v prípade ak uzavrie príslušnú zmluvu alebo zmluvy.

Nezamýšľané nové povinnosti môžu vychádzať napokon aj z definície energetickej chudoby, ktorá sa v slovenskom návrhu zákona o regulácii vymedzuje ako „významný podiel“ mesačných príjmov domácnosti na účty za energie. Pritom ak sa pozrieme na benchmark cien energií v okolitých krajinách, napovie nám, že problém je nie tak veľmi na strane cien energií, ale na strane príjmov domácností. A to je skôr otázka politiky práce a sociálnej politiky a nie vstupných cien elektriny či iných komodít.

V praktickej rovine sa snažím naznačiť to, že veľmi vágny termín „energetická chudoba“ bez dodatočného spresnenia alebo odkazu na ďalší legislatívny predpis, ktorý ho spresní, môže byť v budúcnosti zásterkou pre ekonomicky nesprávne zásahy do jednotkových cien, čo bude znamenať pre dodávateľov isté povinnosti, ktoré môžu byť navyše v priamom konflikte s ich prirodzeným záujmom podnikať s  oprávnenou maržou.

Tým sa opäť dostávame k posilneniu práv odberateľov …

Presne tak. K ochrane odberateľov by som doplnil ešte dve poznámky. Už na začiatku sme hovorili o povinnosti nového dodávateľa poskytovať jasné informácie ešte pred podpisom zmluvy. Po vykonaní zmeny dodávateľa plynu alebo elektriny bude mať pôvodný dodávateľ povinnosť odberateľovi v domácnosti doručiť konečné vyúčtovanie najneskôr do štyroch týždňov.

V súčasnosti sa už zavádzajú i štandardy kvality dodávok energií, ktoré sa môžu týkať viacerých kritérií. Niektoré z nich sú jednoducho merateľné, ako napríklad čas prerušenia dodávky za celý rok alebo v prípade elektriny sledovanie dodržiavania požadovanej frekvencie a napätia. Ak bude do budúcnosti v sieti zapojených viac obnoviteľných zdrojov s odchýlkou, napríklad viac fotovoltaiky, témou budú aj tzv. „vyššie harmonické“ a s nimi spojené kritériá kvality, ktorých cieľom je chrániť citlivú elektroniku pred poškodením alebo dokonca zničením.

Pozadie

Michal Hudec je vydavateľom portálu energia.sk. V septembri 2011 bol vymenovaný do funkcie NCP – národného kontaktného bodu pre výskumné a vývojové projekty 7. rámcového programu EÚ (FP7) v téme "energetika".

REKLAMA

REKLAMA