Český politológ: Koalícia Babiša s Okamurom by bola rizikom pre demokraciu

O katalánskom referende, českých voľbách aj nízkej účasti v eurovoľbách sa portál EurActiv.sk rozprával s volebným expertom FILIPOM KOSTELKOM

Filip Kostelka pôsobí na Barcelonskej univerzite, spolupracuje aj s parížskou vysokou školou Sciences Po. V politologickom výskume sa venuje voličskému správaniu, politickým stranám a demokratizácii. V júli mu vyšiel článokAmerican Political Science Review o vzťahu demokratizácie a voličskej účasti. Kostelka (na snímke) pochádza z Česka.

Filip KostelkaMožno z pohľadu volebného experta označiť katalánske referendum s účasťou 42 percent za legitímne?

Nejde len o účasť. Referendum bolo politickým nástrojom hnutia za nezávislosť, nebolo však v súlade s legislatívou a ústavným rámcom. Neboli to zákonné a demokratické voľby. Navyše došlo k brutálnemu zákroku španielskej polície a vznikli logistické problémy. Je teda ťažké overiť, aké boli skutočné výsledky, hoci (katalánski lídri) zrejme nepreháňali.

Európska únia odmietla akokoľvek vstúpiť do konfliktu medzi katalánskou a španielskou vládou. Za akých podmienok by bola Únia ochotná akceptovať katalánsky separatizmus?

K nezávislosti nemôže dôjsť bez toho, aby sa Katalánsko dostalo do veľkej izolácie. Európska únia ho neuzná, azda len vtedy, ak dôjde k ohromnému vojenskému zásahu a krviprelievaniu, čo si samozrejme nikto nepraje. Únia a väčšina členských štátov má záujem na tom, aby nedošlo k odtrhnutiu časti územia, čo by bol precedens pre ostatné krajiny. Únia Katalánsko neuzná, zvlášť, ak sa nedohodne so španielskou vládou. A aj potom by niektoré členské štáty boli proti.

Katalánsko je bohatý región. V československom kontexte bola túžba po nezávislosti skôr u slovenských politikov a Slovensko bolo v tom čase menej rozvinuté.

Šéf katalánskej komunikácie katalánskej prirovnal situáciu v Katalánsku k rozdeleniu Česko-Slovenska. Vidíte tam podobnosti?

Katalánsko je bohatý región. V československom kontexte bola túžba po nezávislosti skôr u slovenských politikov a Slovensko bolo v tom čase menej rozvinuté.

Slovenský „separatizmus“ teda podľa vás nebol motivovaný ekonomicky na rozdiel od katalánskeho.

Áno. V prípade Slovenska išlo hlavne o politickú identitu. Tá zohrala svoju úlohu aj u Kataláncov, ale ekonomicky aspekt je dôležitý, hoci mnohí z nich si to nepriznajú.

Poďme k českým parlamentným voľbám, ktoré sa konajú tento týždeň. Môže byť nová česká vláda, ktorá z nich vzíde, proeurópska?

To je nepravdepodobné. Podľa prieskumov to vyzerá tak, že najproeurópskejšie strany budú oslabené. Ide o sociálnu demokraciu (Česká strana sociálne demokratická – ČSSD) aj o TOP 09, ktorá sa možno ani nedostane do Poslaneckej snemovne. Protieurópske strany sa naopak posilnia alebo sa dostanú do snemovne – napríklad SPD (Sloboda a priama demokracia) Tomiu Okamuru. Svoje pozície si udržia aj komunisti (Komunistická strana Čiech a Moravy – KSČM).

ANO voľby určite vyhrá, otázkou je, s akým náskokom.

ANO (s lídrom Andrejom Babišom) je ambivalentné. Nie je protieurópske, ale má technokratický prístup a nie je nevyhnutne za hlbšiu integráciu. Je veľká šanca, že ANO bude hlavnou silou budúcej vlády. Voľby určite vyhrá, otázkou je, s akým náskokom.

Čo možno očakávať od premiéra Andreja Babiša ako budúceho premiéra? Ako sa bude tento „technokratický“ prístup ANO k európskej politike prejavovať?

ANO bude chcieť zachovať status quo, nanajvýš klásť dôraz na ekonomickú integráciu. Ale nebude sa chcieť púšťať do politickej integrácie.

Takže ANO bude akceptovať budovanie digitálneho trhu či energetickej únie, projekty, ktoré nemajú silný politický podtón?

V týchto oblastiach určite nebude klásť odpor. Babiš a jeho hnutie majú záujem na fungovaní jednotného trhu a na dobrej ekonomickej situácii. Je to biznismen. Určite by však bol nerád, keby došlo k delegácii ďalších právomocí na Európsku úniu.

ANO nebude mať veľký elán prehlbovať politickú integráciu.

Od Babiša sa teda nedá čakať vôľa integrovať Česko do eurozóny, kde bude prebiehať aj hlbšia politická integrácia? 

Predpokladám, že ANO nebude mať veľký elán prehlbovať politickú integráciu. Svoju úlohu však môžu zohrať strategické kalkulácie, či sa má Česko ocitnúť na periférii. Bude záležať na kontexte.

Česká politická scéna je na rozdiel od slovenskej dlhodobo rozdelená v európskych otázkach. Česko už malo za prezidenta Václava Klausa, aj ten súčasný, Miloš Zeman, je k Európskej únii skeptický. Sú tieto voľby v niečom špeciálne?

Z historického hľadiska boli protieurópske postoje skôr deklaratívne. Klaus ani Zeman ako prezidenti nemali reálnu exekutívnu moc, je to reprezentatívna funkcia. Ani ODS (Občianskodemokratická strana) nebola jednoznačne euroskeptická, nanajvýš rétoricky.

Pavel Telička: Česi nie sú euroskeptickí, len podľahli jazyku politikov

Ale Česko – na rozdiel od Slovenska – nie je členom eurozóny.

Ale to je podľa mňa strategický kalkul. Zvláštnosťou týchto volieb je, že do parlamentu môže vstúpiť Okamurova SPD. V posledných prieskumoch má až deväť percent. SPD je populistická, radikálne pravicová, rasistická strana, ktorá je za vystúpenie z Európskej únie. Komunisti síce teraz nie sú za vystúpenie, ale keby došlo k referendu, pravdepodobne by boli.

Protieurópske strany doteraz neboli také silné?

Neboli. Ku komunistom sa pridala SPD. K jej úspechu a k väčšiemu euroskepticizmu v Česku prispela utečenecká kríza.

Dá sa SPD prirovnať k strane Mariana Kotlebu?

Nie. Tomio Okamura zastával v minulosti multikultúrne pozície, tie súčasné zastáva relatívne krátko. Nie je to neonacizmus, ale veľký oportunizmus. Pôsobením vo vláde alebo v parlamente sa jeho pozície ešte môžu upraviť.

Európske témy v českých parlamentných voľbách

Viete si predstaviť SPD vo vláde?

Považujem to za menej pravdepodobné. Mohlo by sa však stať – a bolo by to veľké riziko pre demokraciu –, že ANO získa obrovský podiel hlasov a pokúsi sa vytvoriť koalíciu s SPD. Videli by sme niečo podobné ako v Poľsku alebo v Maďarsku. Pravdepodobnejšia je však koalícia ANO s jednou stredopravou alebo stredoľavou stranou – ODS alebo ČSSD – a s jednou centristrickou stranou – KDÚ-ČSL alebo Piráti.

V akademickom časopise American Political Science Review ste podľa vlastných slov vydali „najobsiahlejšiu empirickú analýzu volebnej účasti“. Vyhraňujete sa v nej voči tvrdeniu, že demokratická konsolidácia vedie automaticky k poklesu volebnej účasti. Aké sú vaše zistenia?

Vo vedeckej literatúre nájdeme domnienku, že po demokratizácii krajiny nasleduje prepad volebnej účasti. Ľudia sú sklamaní z vývoja v novej demokracii, majú veľké očakávania, ktoré sa nenaplnia. Ja som však zistil, že väčšinou to nie je tento prípad. Sklamanie sa síce dá pozorovať, ale nemá veľmi dopad na volebnú účasť. Ak aj nastane prepad vo volebnej účasti v nových demokraciách, tak preto, že na začiatku bola volebná účasť veľmi vysoká.

V prvých demokratických voľbách bola preto účasť vysoká, lebo ľudia boli zvyknutí voliť a zároveň išlo o veľa.

To platí hlavne pre postkomunistické demokracie?

Áno, pre väčšinu z nich. Záleží na tom, či sa voľby konali aj pred demokratizáciou. A v komunistických krajinách bola účasť povinná. V prvých demokratických voľbách bola preto účasť vysoká, lebo ľudia boli zvyknutí voliť a zároveň išlo o veľa. Potom si postupne zvyknú na demokratický režim a účasť sa ustáli na normálnej úrovni ako v iných demokraciách. Správanie počas nedemokratického režimu je jeden faktor.

Druhým faktorom je, ako došlo k demokratizácii. Keď bola revolúcia, došlo k mobilizácii, v spoločnosti bola eufória.

To je prípad Československa a Rumunska?

Áno, aj východného Nemecka. V prvých voľbách bola vysoká účasť pre celkovú eurofóriu, preto, že režim porazili demonštrácie. Panovala tiež obava, že komunisti sa môžu cez voľby vrátiť. To spôsobilo abnormálne vysokú účasť.

Neskôr sa dostala na normálnu úroveň, ktorú by sme v akejkoľvek krajine očakávali na základe ekonomického rozvoja, volebného systému a podobne.

Ako je to v postkomunistických krajinách?

Postkomunistické krajiny, kde došlo k najväčšiemu poklesu, aký nové demokracie zaznamenali od roku 1939, sú istou výnimkou. Veľká časť prepadu je daná kontextom demokratizácie, ale malá časť sa ním nedá vysvetliť. Nespokojnosť možno zohrala tiež svoju úlohu.

Ale neexistujú jednoznačné dôkazy na to, že nespokojnosť voličov – napríklad s korupciou – vedie k nižšej volebnej účasti. Nespokojní ľudia často len volia niekoho iného.

Aj v západnej Európe je vo všeobecnosti nižšia účasť v európskych ako v národných voľbách.

Slovensko má v celej Únii najnižšiu účasť v európskych voľbách, dokonca s klesajúcou tendenciou. Podobne sú na tom aj ďalšie vyšehradské krajiny. Ako si to vysvetľujete?

Aj v západnej Európe je vo všeobecnosti nižšia účasť v európskych ako v národných voľbách. Účasť v európskych voľbách je tam v porovnaní s národnými asi dvojtretinová. V strednej a východnej Európe je približne polovičná.

Dôvodom nižšej účasti je, že európske inštitúcie nerozhodujú o veciach, na ktorých voličom najviac záleží – dane, dôchodky, zdravotníctvo. Druhým faktorom je, že politické strany oveľa menej investujú do kampane v európskych voľbách, šetria si zdroje na národné voľby.

Na krajiny strednej a východnej Európy navyše negatívne vyplývajú ďalšie faktory: hodnoty a postoje, ktoré majú pôvod v komunizme a ktoré mohli byť posilnené v transformácii.

Čo to presne znamená?

Ide napríklad o odpor k členstvu v politických stranách, v angažovaní sa v politickom procese, celková nedôvera v spoločnosti.

Európskym inštitúciám sa ťažko bude meniť účasť na eurovoľbách.

Ak sú hlavnými faktormi právomoci európskych inštitúcií, postoj národných strán a komunistické dedičstvo, potom platí, že európske inštitúcie samé nedokážu vplývať na účasť v eurovoľbách.

Ťažko sa im bude meniť. Jedným riešením, ktoré však zrejme nie je politicky prijateľné, je povinná volebná účasť. Ďalším riešením by bolo dať viac právomocí európskym inštitúciám.

Lenže to je v rukách členských štátov.

Áno. Ešte však existuje menej bolestivé riešenie: reorganizácia volebného kalendára. Európske voľby by sa konali zároveň s regionálnymi či miestnymi voľbami. V Litve sa napríklad konali zároveň s prezidentskými voľbami, čo viac ako zdvojnásobilo účasť.

Čo si myslíte o celoeurópskych kandidátkach v eurovoľbách? Francúzsky prezident navrhuje, aby sa v najbližších voľbách volilo týmto spôsobom 73 kresiel, na ktorých dnes sedia britskí europoslanci, a vo voľbách v roku 2024 až polovica Európskeho parlamentu.

Nemyslím si, že účasti by to pomohlo. Národné strany by mali ešte menej dôvodov mobilizovať. Nevyriešil by sa tým problém tém, ktoré sú v hre. A ľudia by sa navyše menej identifikovali s týmito kandidátmi ako s kandidátmi z ich krajiny.

Jednou z možností je zvýšiť náhrady za európske voľby tak, aby boli voľby pre strany finančne zaujímavé.

Mala by celoeurópska kandidátka vôbec nejaký dopad na vnímanie Únie zo strany voličov?

Nie. Nebolo by to iné ako v prípade systému „Spitzenkandidátov“, ktorý ich nezmobilizoval (lídri kandidátok európskych politických skupín boli zároveň ich kandidátmi na šéfa Európskej komisie, hoci voliči si stále vyberali len medzi národnými kandidátkami – pozn. red.). Dôležité je presvedčiť národné strany, aby brali voľby vážne. Jednou z možností je zvýšiť náhrady za európske voľby tak, aby boli voľby pre strany finančne zaujímavé.

Inými slovami – za vyššiu účasť v eurovoľbách by sme si mali zaplatiť.

Trochu áno, ale nemali by sme to s extrapoláciou preháňať.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA