Pavel Telička: Česi nie sú euroskeptickí, len podľahli jazyku politikov

Podpredseda Európskeho parlamentu Pavel Telička ukončil spoluprácu s hnutím ANO Andreja Babiša. Obáva sa, že parlamentné voľby odsunú Českú republiku na perifériu Európskej únie.

Pavel Telička v rokoch 1998-2002 zastával funkciu tajomníka ministra zahraničia Českej republiky. Viedol český vyjednávací tím prístupových jednaní s Európskou úniou. Od roku 2003 pôsobil ako veľvyslanec ČR a vedúci stálej misie ČR pri EÚ. V roku 2004 zastával post českého eurokomisára. V máji roku 2014 bol za hnutie ANO zvolený za poslanca Európskeho parlamentu (EP) a stal sa podpredsedom frakcie ALDE. V EP je členom Výboru pre dopravu a cestovných ruch. V roku 2017 bol zvolený za podpredsedu Európskeho parlamentu.

 

V priebehu minulého týždňa došlo k ukončeniu vašej spolupráce s hnutím ANO Andreja Babiša. Môžete uviesť hlavné dôvody vášho rozhodnutia?

Len upresním, že to nebolo minulý týždeň. O mojom zámere som pána Babiša oboznámil už pred tromi týždňami. Dohovorili sme sa, že sa stretneme po voľbách a ešte to prebereme. On to však v priebehu tohto týždňa zverejnil v jednom denníku.

Nie je to nič, čo by sa objavilo zo dňa na deň. Mali sme rozdielne názory na niektoré veci programového rázu, cielenia ANO, formy predvolebnej kampane, zahraničných vecí a Európskej únie. No a potom sme sa názorovo začali rozchádzať aj pri jednotlivých kauzách či pseudokauzách. Tie dôvody sú teda komplexnejšie.

Môžete byť trochu konkrétnejší?

Je to otázka vonkajšej a vnútornej bezpečnosti, vnútorného trhu, imigračnej poiltiky – aj keď tam je naša zhoda celkom výrazná -, či otázka obehovej ekonomiky. Ja som na rozdiel od pána Babiša presvedčený, že v mnohých oblastiach to bez silnejšej európskej spolupráce nie je možné. Jeho názor je, že ďalšia integrácia nám zviaže ruky a že si veci vyriešime najlepšie my sami.

Spomenuli ste rozchod v názoroch ohľadom európskej politiky hnutia. Vy ste s hnutím ANO spolupracovali od jeho vzniku, podieľali ste sa na zahraničnopolitickom programe strany, spoluvytvárali ste program pre voľby do Európskeho parlamentu. Kedy presne ste začali cítiť, že sa s Andrejom Babišom názorovo rozchádzate?

Na niektoré veci sme mali rozdielny názor už dlhší čas. To je ale úplne normálne a legitímne. Názorová rozmanitosť nie je sama o sebe zlá. Určite to však nebolo v takej miere, ako o tom písali médiá, napríklad v otázke prijatia eura. Ak by sa išlo len o euro, tak by k rozchodu nedošlo.

Absolútna väčšina českých politických strán a kandidátov skĺzla k povrchnosti a silnému populizmu.

Primárne išlo o podstatne dôležitejšie otázky: názory na európsku integráciu, akú máme v hrať rolu v EÚ atď. Zjednoduším to: ak dnes ANO odmieta akúkoľvek ďalšiu európsku integráciu, pričom pred tromi rokmi sme v porgrame tvrdili niečo iné, tak to je veľmi silné tvrdenie. V takom názorovom roztvorení nožníc nevidím priestor pre ďalšiu spoluprácu.

Ako hodnotíte všeobecnú úroveň predvolebnej debaty v európskych otázkach?

Nemôžem ju hodnotiť inak ako kriticky. Absolútna väčšina politických strán a kandidátov skĺzla k povrchnosti, silnému populizmu a prehnanému navážaniu sa do Únie. Tým si kopeme hlbokú dieru, z ktorej sa ťažko budeme dostávať von. Únia sa vykresľuje vo farbách, ktoré nezodpovedajú realite. To má prirodzene dopad aj na verejnú mienku.

Do toho sa nám tu objavila extrémistická a programovo impotentná strana Sloboda a priama demokracia pána Okamuru. Ostatní politici chcú získať jeho voličov na svoju stranu a tak sa uchyľujú k podobnej rétorike.

Musíme si však priznať, že my sami sme Okamurovi pomohli tým, ako sme uchopili tému migrácie. Ak by sme ju riešili rozumnejšie, tak nevytvoríme priestor pre vyprofilovanie jeho strany.

A nemôže to byť naopak? Nereagujú politici na dopyt zo strany českej spoločnosti? Česi sa často považujú za najeuroskeptickeší národ v EÚ.

Ale kto ten dopyt vytvára? Ja absolvujem množstvo debát v českých krajoch a moja skúsenosť je úplne iná. Z toho, čo som zažil, viem, že keď s ľudmi diskutujete a veci im trpezlivo vysvetlľujete, tak si dajú povedať. Samozrejme vždy je tu nejaké percento ľudí, ktorí názor nezmenia, v tej prvej skupine ich je ale absolútna väčšina.

Podľa výskumu Eurobarometru však len 33 % Čechov vníma Európsku úniu pozitívne. To je najmenej zo všetkých členských krajín.

Tým, že prikladáme veľký význam výsledkom nejakého prieskumu, prehlbujeme tú skepsu ešte viac. Negatívny obraz o Únii predkreslili politickí lídri. Väčšina našich obyvateľov skrátka nedokáže čítať EÚ v jej reálnych kontúrach. Tak komplexný mechanizmus vie pochopiť len niekto s určitou mierou znalostí a skúseností.

Čiže sa Česi o Európsku úniu jednoducho nezaujímajú?

To je dlhodobý problém, ktorý má korene niekde v období okolo roku 2000. Vtedy politické elity – na čele s Václavom Klausom – začali rozprávať o európskom socializme a diktáte. Tvrdili, že sme príliš malý národ na to, aby sme niečo v Únii dokázali. Keď sú ľudia nepretržite vystavovaní takémuto jazyku, tak mu nakoniec podlahnú.

Pozrite sa na Slovensko. Z toho, čo ja viem o premiérovi Ficovi, tak to nie je žiadny zanietený Európan. Pred dva a pol rokom bol Smer zrelý na vylúčenie z frakcie európskych socialistov. Dnes sa Fico dokáže s Jeanom-Claudeom Junckerom dohodnúť a niektoré veci aj priamo ovplyvniť. Jedným z dobrých príkladov je téma dvojakej kvality potravín. Juncker nedávno o Ficovi dokonca hovoril ako o svojom priateľovi, pričom ja viem, že realita je iná.

Vidieť to aj na téme migrácie. O koľko migrantov prijalo Slovensko viac ako Česko? Päť? Desať? Česko ale čelí  infringementu (konanie o porušení), Slovensko nie. Je to o schopnosti dohovoriť sa. Slovenská politická reprezentácia sa na rozdiel od tej českej poučila.

K tomu všetkému si porovnajte slovenského prezidenta s našim Milošom Zemanom. Vaša pozícia v EÚ je teda omnoho lepšia.

Aký je vplyv českých medií na spôsob, akým sa u vás hovorí o Európskej únii?

Médiá sú len zrkadlom stavu, v ktorom sa nachádza spoločnosť. Český novinár nie je o nič lepší ani horší od českého politika alebo podnikateľa. Pokiaľ by úroveň verejnej debaty vyzerala inak, prejavilo by sa to aj na informovaní médií. Nie je to tak, že by si médiá niečo vycucali z prsta a určili by tým hlavný smer verejnej diskusie.

Predvolebné prieskumy predpovedajú výhru hnutia ANO v parlamentných voľbách. Rysuje sa tiež úspech ďalších euroskeptických strán. To sa deje na pozadí diskusie o viacrýchlostnej Európskej únii, o ktorej hovorí napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron. Ako to vnímate?  

Je to veľká hrozba. To je práve ten dôvod, prečo som si povedal, že pri tom nechcem byť. Reálne hrozí, že sa Česko dobrovoľne zaradí do iného rýchlostného stupňa ako krajiny, ktoré budú mať najväčší vplyv na budúcu podobu Únie. V tom, čo ja nazývam strategický záujem, si my sami preukazujeme medvediu službu.

Pred voľbami sa rozpráva o možnej povolebnej spolupráci hnutia ANO so stranou Slobodná a priama demokracia (SPD) alebo Komunistickou stranou Čiech a Moravy (KSČM). Je to podľa vás reálne?

Viem, že sa to hovorí, ale ja mám na to triezvejší pohľad. Samozrejme, treba počkať na to, ako českí voliči rozdajú karty. Ak po voľbách väčšina strán povie, že nepôjde do koalície s ANO, tak to bude ťažké. Hoci som často naivný, nedokážem si predstaviť, že by hnutie ANO šlo do koalície s SPD, alebo tolerovalo jeho podporu. To isté si myslím o spolupráci s komunistami. Pre ANO by to prakticky znamenalo politickú samovraždu. V takej situácii by bol odchod do opozície oveľa lepším riešením. A pokiaľ viem, tak Andrej Babiš má na to rovnaký názor, čo ma teší.

Pripúšťate, že sa obávate o osud krajiny po voľbách. Nebolo by z vašej strany prospešnejšie pokračovať v spolupráci s pravdepodobne budúcou vládnou stranou v záujme zachovania proeurópskej orientácie Česka? U nás na podobnej argumentácii vznikala súčasná vláda.

Moja pozícia v rámci hnutia ANO bola taká, že som bol nestranník, ale so špecifickou pracovnou väzbou na Andreja Babiša. Mali sme pravidelné schôdzky a ja som cítil, že mám na jeho názory vplyv. V poslednom období však z jeho úst zazneli také slová, ktoré sa nedajú obhájiť tým, že ide o predvolebnú kampaň. Cítim, že na toto už žiadny dosah nemám. A keď ho nemám pred voľbami, tak nemá zmysel nahovárať si, že ho budem mať po voľbách. Ak by som mal pocit, že môžem ďalej vplývať na politiku hnutia, tak by som v spolupráci pokračoval bez ohľadu na názor verejnosti. Po niekoľkomesačnej zrelej úvahe som ale dospel k záveru, že túto možnosť už nemám.

Jedna z otázok, v ktorej ste sa s Andrejom Babišom rozišli, je prijatia eura. Je podľa vás Česko pripravené na vstup do eurozóny?

Dlhú dobu som vnímal, že Česká republika nebola pripravená na prijatie eura udržateľným spôsobom. Nebol som presvedčený o tom, či sa po prijatí eura niečo nezmení tak, ako v prípade krajín južného krídla EÚ. Súhlasil som s pánom Babišom v tom, že eurozóna nie je riadená správne a nefunguje v nej dobre ani dodržiavanie dohodnutých pravidiel.

Európske témy v českých parlamentných voľbách

Medzitým sa však konsolidovala ekonomická situácia a zároveň sa v EÚ začali objavovať konkrétne návrhy na reformu Únie a eurozóny. Práve v tomto momente by Česká republika mala do toho procesu vstúpiť a povedať: som tu, mám záujem zaviesť euro a podieľať sa na diskusii o reforme eurozóny. V opačnom prípade hrozí, že naše predstavy nikto nezohľadní a nebudeme mať vplyv ani na všeobecné smerovanie Únie.

Andrej Babiš to dnes vidí inak ako ja. Z hľadiska konkurencieschopnosti je podľa neho pozícia mimo eurozónu pre Česko výhodná.

Ako z tohto pohľadu vnímate snahu vlády Bohuslava Sobotku o vyjednanie pozorovateľského statusu pri rokovaniach v rámci Euroskupiny.

Ale veď mne dodnes nikto nevysvetlil, čo tým mala vláda na mysli. Mám dojem, že ten návrh bol skôr určený domácemu publiku.

Prečo by na to mala EÚ pristúpiť, keď ani nevieme povedať, či chceme prijať spoločnú menu? Keď predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker vo svojom prejave o stave EÚ navrhol technickú a finančnú pomoc pre krajiny pri vstupe do eurozóny, tak sme to skritizovali a povedali, že rozdeľuje Úniu na prvú a druhú rýchlosť. Na jednej strane odmietame pomoc, na druhej chceme pozorovateľský status – to nejde dokopy.

Keby som bol ja kandidát na premiéra, tak už dávnom predložím české desatoro Európskej únie.

Naopak, myslím si, že je to kontraproduktívne, pretože sa tým sami staviame do role outsidera. Ani pre Slovensko nie je jednoduché ovplyvňovať rozhodnutie v eurozóne a to je jej členom. Prečo by mal teda kohokoľvek zaujímať postoj nejakého pozorovateľa?

Minister zahraničia a volebný líder ČSSD Lubomír Zaorálek v aktuálnom rozhovore pre Financial Times odmietol návrhy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona na hlbšiu európsku integráciu. Okrem iného zopakoval postoj českej vlády, podľa ktorého musí vstupu do eurozóny predchádzať ekonomická konvergencia vo vnútri EÚ. Súhlasite s týmto názorom?

Nemôžem povedať, že nie, pretože je ťažké nesúhlasiť s prázdnymi slovami.

Málokedy sa český politik dostane na strany Financial Times. Podarilo sa to, lebo máme volebnú kampaň a pán Zaorálek je jedným z kandidátov na premiéra. Ako to ale minister využil? Zdelil svoju predstavu reformy Európskej únie? Povedal len dve slová: konvergencia a kohézia.

Macronov sorbonský prejav zúžil len na „integráciu“, čo je podľa Zaorálka síce pekné, ale veľmi obecné slovo. Evidentne nečítal prejav, ktorý má 30 strán a je v ňom mnoho návrhov. Nehovorím, že s nimi musí súhlasiť. Mal by ale vedieť ku konkrétnym návrhom zaujať jasný postoj. Keby som bol ja kandidát na premiéra, tak už dávnom predložím “české desatoro Európskej únie”.

Čo hovoríte na Macronov návrh vybudovania postu ministra financií pre eurozónu a jej jednotného rozpočtu?

Myslím si, že skutočná fiškálna politika pre eurozónu má zmysel. Absencia fiškálneho prepojenia je najväčším problémom eurozóny dokonca aj podľa tých, ktorí eurozóne nefandia, ako napríklad Václav Klaus.

Nikto však zatiaľ nehovorí, ako presne by to malo fungovať. Aké bude mať minister financií pre eurozónu kompetencie? Bude ho rešpektovať minister financií Francúzska? Tie nárvhy sú zatiaľ stále iba v rovine sloganu a ja sa rád vyjadrujem k veciam, ktoré sú dôkladne rozpracované.

Francúzsky prezident v spomenutom prejave okrem iného spomenul aj to, že by sa mal prístup k európskym kohéznym a štrukturálnym fondom podmieniť daňovou harmonizáciou. Nemci ich zas chcú sprístupniť iba krajinám, ktoré dodržiavajú pravidlá právneho štátu. Nemôže takýto prístup prispieť k ešte výraznejšiemu deleniu v Európskej únii?

Samozrejme, že môže. Zatiaľ sú to podľa mňa len návrhy, ktoré majú druhú stranu priviesť k rozumu. Sú ale veľmi nešťastné, lebo Úniu štiepia. Dnes je dôležité Úniu zjednocovať a nie deliť. Juncker a Macron sa poučili z minulých chýb a preto aj ich prejavy boli podľa mňa ako celok zjednocujúce. Okrem toho pre to neexistuje ani právny základ, čo znamená, že by sa museli otvoriť európske zmluvy.

A nie je legitímna námietka krajín, ktoré sú čistými prispievateľmi do rozpočtu EÚ, keď tvrdia, že nechcú, aby ich peniaze priamo podporovali vlády, ktoré predstavujú demokratickú hrozbu v ich krajinách?

Dobre, v tom prípade si ale povedzme, kde presne obmedzíme tie výdaje? Škrtneme ich pri transeurópskych sieťach? Obmedzíme príspevky do CEF-u ( Nástroj pre prepojenie Európy – finančný mechanizmus pre transeurópske projekty v oblasti dopravy, energetiky a telekomunikačných sietí – pozn.red.)? To by malo dopad na Pobaltie, Česko, Slovensko atď. Veď predsa zo eurofondov neťaží len jedna konkrétna krajina.

Alebo si teda povedzme, že je kohézna politika v túto chvílu zle financovaná a že by možno bolo lepšie viac CEF-u, viac princípu “use it or lose it”, viac blendingu (kombinácia dotácii a pôžičiek – pozn.red.).

Nech už bude riešenie akékoľvek, nesmie byť diskriminačné a nemôže trestať občanov členských štátov. V opačnom prípade to bude veľmi nezodpovedné.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA