Eva Majková: Veda nie je národné, ani európske ihrisko

Výskumníkov zo zahraničia môžu prilákať zaujímavé projekty, prístrojové vybavenie či zaujímaní kolegovia, no dôležitá je aj kompenzácia mzdového hendikepu, hovorí podpredsedníčka SAV pre výskum Eva Majková.

Noc výskumníkov, podpora vedy, Horizont 2020
Podpredsedníčka SAV pre výskum Eva Majková, (zdroj: TASR/Jakub Kotian)

Rozhovor vznikol počas Európskej noci výskumníkov 2016

Sme na vedecko-popularizačnom podujatí. Čo pre vás spopularizovalo vedu?

Ja keď som ešte študovala, tak sa veda veľmi nepopularizovala. Vtedy sa viac čítali knihy o veľkých objavoch, o histórii vedy. To bola prvá časť popularizácie vedy. Tá ozajstná nastala až v posledných 20 rokoch.

Súvisí to s tým, že daňového poplatníka treba presviedčať, aby peniaze na vedu dával. To je kľúčový problém; musia sa na vedu poskladať a mať aspoň tušenie o spoločenskom úžitku, či už o okamžitom alebo dlhodobom. Preto sa dnes popularizácia deje aj z presvedčenia výskumníkov

A čo popularizácia vedy pre mladých pre to, aby sa kvôli nej vzdali časti príjmu a robili vedca?

Problémom je už to, že po normálnom štúdiu nasleduje doktorandské. Častokrát je to štyri a viac rokov. Za ten čas ten, kto ide do nadnárodnej korporácie, už má dobrý plat. Doktorandom síce vieme dávať dodatočné prostriedky z projektov, ale to sa jednoducho nedá porovnať.

Doktorandský plat je v porovnaní aj s najbližším okolím úplne konkurencie-ne-schopný.

Doktorand sa musí učiť, musí písať, musí skladať skúšky. Už týmto stráca. Keď svoju prácu obháji, systém je nastavený tak, že nominálna mzda sa mu navyšuje v závislosti od možností pracoviska, aby úplne netrel biedu. Tento plat je v porovnaní aj s najbližším okolím úplne konkurencie-ne-schopný.

Vás osobne čo priviedlo k fyzike pevných látok a následne k nanomateriálom?

Bol to prirodzený záujem. Fyzika pevných látok je všetko, čo okolo seba vidíme, okrem plynov a kvapalín. Bolo zaujímavé vedieť, z čoho sú zložené a ako sa to dá zlepšovať.

Od pevných látok bol k nanomateriálom už len krok. Zaoberala som sa tenkými a ultratenkými vrstvami. Jeden z rozmerov tu už bol v nanometroch. Ďalším krokom tak bol prechod na nanomateriály. Bola som v jednom projekte, kde sa začali tieto častice užívať. Inšpirovalo ma to ísť ďalej.

Na jednej strane je pre inštitúciu, ktorá mladého vedca vychová, prestížne, ak sa uplatní na veľkej univerzite v zahraničí. Na druhej strane máme programy, ktoré vedcov lákajú naspäť. Ako sa k tomu postaviť?

Veda nie je národné, ani európske ihrisko. Ak sa chceme zapojiť do normálneho výskumného prostredia vo svete, musíme sa správať ako všetci ostatní. Takto je to pre všetkých prospešné.

To, že doktorand, ktorého s láskou vychováme, ide následne do sveta, považujem za prirodzené. Väčšinou ich k tomu nabádam. Netreba sa tomu čudovať, aj vo stredoveku cestovali učenci z univerzity na univerzitu. Vtedy to pritom bolo podstatne zložitejšie.

Súťažná podpora vedy v minulosti fungovala veľmi náhodne.

Následne je potrebné týchto ľudí prilákať nazad. Nevraciate sa totiž len kvôli práci, ale máte tu väzby, rodinu a ďalšie okolnosti. Problémom je, že na Slovensku je prostredie pomerne málo atraktívne. Jednak z ekonomického hľadiska, v Bratislave prakticky nie sú nájomné byty, čo je už vo Viedni nemysliteľné.

Ďalším aspektom je projektové prostredie. Zdá sa síce, že svitá na lepšie časy, ale súťažná podpora vedy v minulosti fungovala veľmi náhodne. Bola výzva – nebola výzva, celková hodnota projektov bola rôzna, nebolo dosť peňazí a úspešnosť projektov mohla byť tak 10 %.

Ľudia vôbec nie sú zvyknutí, aby žili v takom prostredí. Nevidia ani dôvod, prečo do takého prostredia ísť, keď 100 km všetkými ostatnými svetovými stranami (okrem východnej) majú pre seba priaznivejšie prostredie. Preto sme tiež podali projekt Marie Curie COFUND, SASPRO  ktorý nám umožňuje prilákať ľudí zo zahraničia za mierne lepších podmienok ako sú naše.

Eva Majková SOVVA III

Je teda lákanie vedcov do veľkej miery o financiách?

Je náročné presvedčiť človeka, ktorý v zahraničí berie mzdu 2500 eur, čo iste nie je veľký príjem v Nemecku a v Rakúsku, aby prišiel pracovať na Slovensko za 700 eur bez toho, aby mal nejaký aditívny benefit. To nespraví nikto.

Netreba čakať, že vedci nemajú vyvinuté normálne logické myslenie. Spravidla vedia aj dobre počítať. Toto je brutálna pravda, ktorú treba povedať. Práve túto kompenzáciu umožňuje spomínaný projekt.

Svet aj Európa sú plní postdoktorandov, ktorí hľadajú miesta.

Druhou podmienkou je, aby bolo tunajšie prostredie intelektuálne zaujímavé. Musí tu byť dobré prístrojové vybavenie, zaujímavé projekty, zaujímaví kolegovia. Vďaka štrukturálnym fondom sa nám toto dosť darí vytvoriť.

Projekt SASPRO umožnil v Slovenskej akadémii vied kompenzovať mzdový hendikep.

Existuje ideálny životný cyklus vedca, kedy odísť do zahraničia a kedy by sa mal vrátiť?

V podstate áno. Normálna situácia je taká, že doktorand alebo postdoktorand strávi istú dobu na jednom alebo dvoch prestížnych pracoviskách. Treba by si ale uvedomiť, že to nie sú trvalé pozície.

Postdoktorandských pozícií je aspoň v tzv. hard sciences naozaj veľa. Nie je problém ich získať, ale prejdú 2-3 roky a pozícia zanikne. Keď sa títo ľudia blížia k štyridsiatke, už si musia nájsť trvalé miesto.

Svet aj Európa sú plní postdoktorandov, ktorí hľadajú miesta. Nie pre všetkých sú k dispozícii permanentné pozície. Niektoré krajiny už toto riešia ako systémový problém. Keby sme vedeli vytvoriť stabilné a atraktívne prostredie, určite by sa aj sem vo väčšom počte vracali.

Ako túto situáciu riešia v zahraničí? Ak sa to nerieši, znamená to, že úplne zanechajú vedu?

Mnohí áno. Jeden anglický profesor mi hovoril o tom, ako jeho postdoktorandi rozvážajú pizzu. V tomto smere je systém dosť brutálny. Keď si k tomu prirátate, ako dlho si ten človek buduje kariéru, tak to nie je tá najjednoduchšia cesta životom.

Ak sa neuplatnia, znamená to, že ich bolo veľa?

Úlohu zohrávajú tiež šťastie a náhoda, ale tí úspešní musia byť aj flexibilní. Ak nie, tak z toho systému naozaj vypadnú.

Veda je na Slovensku od nepamäti podvyživená.

Kým v Európskej únii je cieľom investovať do vedy a výskumu 3 % HDP, Slovensko iba ostatný rok opätovne dokázalo prekonať hranicu 1 %.

Vďaka štrukturálnym fondom.

Z toho by sa zdalo, že je veda u nás výrazne podvyživená…

Áno, veda je na Slovensku od nepamäti podvyživená. V porovnaní s okolím to platilo už za socializmu. Veda na Slovensku nikdy nemala také postavenie ako v Českej republike, Maďarsku a v Poľsku. Je to náš historický hendikep.

Treba, aby sme sa vážne zamysleli, ako výskumný ekosystém nastaviť tak, aby bol funkčný a stimulačný, aby podporil najlepších a aby mal v sebe aj prvky rozvoja. Zdá sa mi, že sa od našich susedných krajín naďalej vzďaľujeme.

Pozadie

RNDr. Eva Majková, DrSc. je od roku 2009 podpredsedníčkou SAV pre výskum. Už od roku 1972 pôsobí na Fyzikálnom ústave SAV, 9 rokov bola jeho riaditeľkou. Prenášala na univerzitách vo Francúzsku, Nemecku a v Japonsku,

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA