Ondruš: Slovenské firmy, ktoré vysielajú, rozdeľujú zisky neférovo

Ústup pri smernici o vysielaní pracovníkov otvára priestor pre zásadovosť v otázke utečencov a kvality potravín, vysvetľuje zmenu pozície Slovenska štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny BRANISLAV ONDRUŠ. V rozhovore pre EurActiv hovorí aj o novom zákone o sociálnych podnikoch.

Smernica o vyslaných pracovníkoch sa stala jednou z najprominentnejších európskych tém pre Slovensko. Pamätáme si jednoznačne odmietavý postoj slovenskej vlády, keď Komisia prišla s návrhom smernice. Argumentovalo sa zlým načasovaním, subsidiaritou, voľným pohybom služieb, konkurenčnou výhodou lacnej pracovnej sily atď.. Dnes je pozícia Slovenska iná, odmietanie sa zmenilo na podmienečný súhlas. Do akej miery je to politická otočka a do akej miery niečo podložené dátami, napríklad zisťovaním výšky miezd slovenských vyslaných pracovníkov?

Som pri diskusiách o revízii smernice a pri tvorbe pozície Slovenska k tomuto návrhu od samého začiatku. Zmena politického postoja je to do istej malej miery. Sme realisti a je nám jasné, že možnosti viesť súboj o témy na európskej úrovni sú pre každého istým spôsobom obmedzené. Predstava, že ktorýkoľvek členský štát, najmenší alebo najväčší, si stopercentne môže na európskej úrovni presadiť všetky svoje predstavy vo všetkých oblastiach je nezmysel. Je prirodzené, že pri tom, ako sa vynárajú iné problémy v iných oblastiach, si staviame isté priority. Povedali sme si, že naše požiadavky k riešeniu problematiky utečencov alebo riešeniu dvojakej kvality potravín sú pre nás absolútna priorita a v oblasti smernice o vysielaní vidíme priestor na ústup z niektorých našich doterajších pozícií. Čiastočne to je aj politické rozhodnutie preto, aby sme si vytvorili priestor pre dosiahnutie kompromisu v iných oblastiach.

Čo sa stalo s vecnými argumentmi?

Do značnej miery je náš postoj za tie roky konzistentný. Od začiatku sme hovorili, že návrh prichádza priskoro, to bola naša zásadná výhrada a to bol stav pred dvoma rokmi. Namietali sme, že v čase, keď ešte neuplynula doba pre aproximáciu jednej novely smernice, už Komisia ohlásila, že smernica stále nevyriešila problémy a musíme ju revidovať znovu. V spolupráci aj s inými štátmi sme hovorili, že nevieme, ako zafungovala revidovaná smernica a už tvrdíte, že nefunguje a sú tu ďalšie problémy, ktoré treba riešiť.

Komisia ale argumentovala, že má legitímne dôvody sa domnievať, že ani plná implementácia tej predchádzajúcej smernice nerieši to, čo chcú riešiť tou novou.

Áno, ale časový sled je dôležitý, pretože termín pre aproximáciu uplynul 15. júna minulého roku. V tom čase sme už poznali presné znenie novej revízie. Z tohto hľadiska sa situácia zmenila a to zásadne. Pred dvoma rokmi sme hovorili: Toto je predčasné. Dnes to už nehovoríme lebo naša kľúčová výčitka už nie je aktuálna. Dnes uznávame, že už nie je priskoro. Po druhé, hovorili sme: Dajte nám čas, aby sme na národnej úrovni vyhodnotili, ako to vysielanie reálne vyzerá, aké má reálne dopady na vysielaných pracovníkov. Lebo tu nejde o firmy, smernica je jasne zameraná na ochranu pracovníkov.

Dovtedy sa to nerobilo?

Nie, vôbec sme sa tejto problematike nevenovali. V roku 2015 sme o vysielaní vedeli iba to, že zhruba 70 – 80 tisíc ľudí je ročne vysielaných zo Slovenska. Bolo to preto, že sa to vôbec neidentifikovalo ako problém, ani na európskej úrovni. Až vo chvíli, keď Komisia po roku od prijatia jednej revízie prišla s druhou, povedali sme si, že sa na to musíme pozrieť detailnejšie.

Dnes vidíme, že v priebehu troch rokov sa situácia, minimálne príjmová situácia vysielaných pracovníkov, nezlepšila a to považujeme za absurdné. Zistili sme, že je treba pritvrdiť podmienky vysielania, najmä odmeňovanie, pretože sa domnievame, že slovenské firmy, ktoré vysielajú, neférovo rozdeľujú zisky, ktoré pri zahraničných zákazkách majú. Naďalej ale platí, že máme k textu smernice výhrady, v niektorých prípadoch zásadné a hovoríme, že ak by to takto presne malo byť, ako je to teraz na stole, tak budeme hlasovať proti.

Hrala pri posune v slovenskej pozície úlohu aj obava z toho, že nás jednoducho prehlasujú, kým tento konštruktívnejší prístup otvára väčší priestor hovoriť o nuansách smernice?

Samozrejme, že áno. A preto hovorím, že si nemyslím, že sme nekonzistentní, ale situácia sa mení a my na ňu musíme zareagovať. Zodpovedný politik úplne prirodzene v takej situácií hľadá spôsob, ako presadiť aspoň nejaké svoje požiadavky, keď je jasné, že všetky naše požiadavky presadené nebudú. Berieme od úvahy aj to, že dnes existuje silná skupina krajín, ktorá má, zdá sa, dostatočnú silu, aby presadila svoje požiadavky pokiaľ ide o pôsobnosť tejto smernice na oblasť medzinárodnej dopravy. Vieme, čo nedokážeme presadiť, ale zdá sa nám, že toto presadiť vieme a preto sa sústreďujeme na to.

 

Na ceste do jadra sme otočili v otázke vyslaných pracovníkov

 

 

Premiér Fico po stretnutí s francúzskym prezidentom Macronom posun v našej pozícii zdôvodnil okrem iného tým, že podstata smernice – boj proti sociálnemu dumpingu – je aktuálny aj pre Slovensko. Keďže je tu tlak na to, aby sme prijímali pracovníkov z tretích krajín a budeme vraj chcieť, aby slovenskí zamestnanci neboli platovo znevýhodnení. To je ale predsa iný problém, ktorý smernica o vysielaní nerieši.

Čiastočne je to iný problém a toto je tiež skúsenosť, ktorú sme pred dvoma-troma rokmi nemali. Len čiastočne iný problém je to preto, lebo drvivá väčšina občanov tretích krajín prichádza dnes na Slovensko pracovať ako vyslaní pracovníci z členských krajín Európskej únie. Inými slovami, často sa to tvári tak, že ľudia získali pracovné povolenie a splnili všetky podmienky, aby boli zamestnaní v krajine EÚ. V našom prípade je to hlavne Rumunsko, Maďarsko, Poľsko, čiastočne Česká republika. Je to zneužívanie smernice, lebo ona nebola navrhnutá na to, aby otvárala nové dvere pre príchod občanov tretích krajín do EÚ. Aj preto lepšie chápeme motiváciu viacerých západoeurópskych krajín upravovať pravidlá pre vysielanie v tom zmysle, že cieľom je zabrániť sociálnemu dumpingu.

Dnes (13. 10.) ste na Fóre o integrácii v Košiciach predstavili návrh zákona o sociálnych podnikoch. Hovorili ste, že v EÚ tvoria sociálne podniky až 10 % z celkového počtu, na Slovensku je to niečo okolo 1 %. Má rezort od zákona nejaké merateľné očakávania?

Zákon vytvára prostredie, neviem v tejto chvíli povedať, koľko podnikov vďaka tomuto prostrediu vznikne o päť rokov. Takúto otázku nikto nikdy nepoložil. Otázka, koľko vznikne pracovných miest a koľko vznikne podnikov je oprávnená, keď začneme implementovať konkrétne finančné nástroje na podporu sociálnych podnikov. Momentálne sme vo fáze, kedy finalizujeme podmienky národného projektu, cez ktorý budeme poskytovať dotácie sociálnym podnikom a kolegovia z ministerstva financií finalizujú podmienky pôžičkovej sféry. Keď to budeme mať nastavené, budeme vedieť veľmi presne povedať, že pri dotáciách v kumulatívnej výške 40 miliónov eur očakávame, že vznikne toľko a toľko pracovných miest.

Sociálne podniky majú nepriamo pomáhať riešiť niektoré komplexné problémy v spoločnosti, sociálne vylúčenie, zamestnateľnosť, ekológiu, bývanie a pod. Spolupracovali ste pri príprave zákona s úradmi splnomocnenca pre najmenej rozvinuté okresy alebo splnomocnenca pre rómske komunity?

Títo dvaja splnomocnenci boli od začiatku našimi prirodzenými partnermi. Mal by som tiež povedať, že jeden z piatich mimovládnych členov osemčlennej pracovnej skupiny bol Ivan Mako, ktorý šéfuje Únii rómskej mládeže, je to človek z tohto prostredia a sám už niekoľko rokov sociálny podnik vedie. Včera sme s neziskovou organizáciou Epic zorganizovali podujatie v Rimavskej Sobote, ktoré spadá pod spoločný projekt, financovaný z európskeho projektu Interact a celý sa zameriava na podporu sociálneho podnikania v riedko osídlených oblastiach. My sme si vybrali ako takýto región Gemer, teda okresy Rožňava, Revúca a Rimavská Sobota. Skúsenosti a konzultácie o tom, čo chceme práve v týchto okresoch sme využili pri príprave zákona.

Z ôsmich členov komisie, ktorí zákon tvorili, piati sú ľudia, ktorí sa buď priamo venujú sociálnemu podnikaniu alebo integrácií a sú z regiónov, ktoré môžeme označiť za najmenej rozvinuté. Najprv sme sa venovali mapovaniu problémov a potom sme začali hovoriť, ako budeme tieto problémy odstraňovať. V máji sme v Bratislave zorganizovali veľkú verejnú diskusiu, na ktorú sme pozvali 120 ľudí z celého Slovenska z oblasti samospráv, mimovládnych organizácií, samotných sociálnych podnikov, organizácií špeciálne zameraných na integráciu zdravotne postihnutých ľudí a ľudí z akademickej sféry.

Môžete v hlavných bodoch pomenovať, čo v návrhu zákona má zabrániť zneužívaniu podpory, na ktorú majú sociálne podniky nárok?

Je ich veľa. V princípe je to zásada, že pri všetkých formách štátnej pomoci alebo celkovej pomoci sa musíme riadiť jednotnými európskymi pravidlami pre štátnu pomoc. Pripravujeme aj osobité formy pomoci, ktoré musí schváliť protimonopolný úrad a všetka pomoc musí vždy testovať, aby nenarušovala hospodársku súťaž.

Takisto budeme obmedzovať možnosti využitia štátnej finančnej pomoci, vždy bude určená na presný konkrétny druh výdavkov, pričom zákon ustanovuje zásadu, že na ten istý účel, na ten istý výdavok nie je možné kombinovať viac druhov štátnej pomoci.

Ďalšou oblasťou sú opatrenia, ktoré budú obmedzovať obchodovanie týchto podnikov. Zákon vylučuje možnosť, aby sociálne podniky obchodovali so spriaznenými firmami, ktoré nie sú zároveň sociálnymi podnikmi. Obchodný zákonník pozná pojem spriaznená firma, takže využívame túto definíciu. Je teda nemožné, aby si niekto založil sociálny podnik a popri tom mal on alebo príbuzní, alebo jeho blízky známy mal komerčný podnik a v skutočnosti bude cez ten sociálny podnik len prelievať peniaze tým, že za vysoké sumy si objedná subdodávky u toho nekomerčného podniku.

Ďalším obmedzením sú mzdy. Rozdiel medzi najnižšou a najvyššou mzdou v podniku nesmie presahovať päťnásobok. Cez dotačné mechanizmy budeme podporovať iba minimálnu mzdu. Budeme obmedzovať nakladanie s majetkom, ktorý podnik nadobudol vďaka štátnej pomoci. Nebude možné vytunelovať sociálny podnik tak, že dostane desaťmiliónovú pôžičku, nakúpi nejaké stroje a o rok ich odpredá za pol milióna komukoľvek.

Kľúčové bude aj to, že zákon umožňuje kedykoľvek zrušiť registráciu podniku ako sociálnemu podniku a to aj na základe stanoviska samosprávnej organizácie. Zákon totiž predpokladá, že vzniknú samosprávne organizácie sociálnych podnikov a sami sa medzi sebou budú kontrolovať.

 

Návrh hovorí o tom, že ak sociálny podnik vykáže zisk, viac ako 50 percent z neho musí byť investovaných do napĺňania pozitívneho sociálneho cieľa, ktorý si tento podnik zadefinoval pri jeho vzniku. Hranica nad 50 percent je zrejme arbitrárne rozhodnutie, stojí na praxi bežnej v EÚ?  

Je to arbitrárny limit, ktorý sme si stanovili na základe právnych úprav po Európskej únii. Najčastejšie členské štáty používajú toto znenie, teda viac ako 50 percent, pričom takéto kritérium obsahuje aj európska legislatíva, napríklad nariadenie o investičných fondoch sociálneho podnikania.

Aj napriek pomerne inkluzívnemu procesu tvorby zákona, ktorý popisujete, ho kritizuje napríklad Vladimír Ledecký, starosta, ktorý má v Spišskom Hrhove v oblasti sociálneho podnikania neodškriepiteľné výsledky. Rozumiete tejto kritike?

Zaregistroval som, že pán Ledecký označil tento zákon za byrokratický nezmysel. Moji kolegovia ho už oslovili a zisťujú, prečo sa mu to zdá príliš byrokratické. Podľa toho, čo som zaregistroval, bola jedna z tých výčitiek bola celkom konkrétna. Kritizoval, že podmienkou sociálneho podniku bude, že samotní zamestnanci budú môcť o podniku rozhodovať a že on si nevie predstaviť, že zverí riadenie podniku rómskym zamestnancom, ktorí majú len základné vzdelanie.

Toto je ale nedorozumenie, pretože takto to zákon nehovorí. Zákon rozlišuje rozsah štátnej pomoci podľa toho, koľko z viacerých kritérií daný podnik napĺňa. Všetky sme zobrali z európskej legislatívy. Jedným z takýchto kritérií je participácia zamestnancov na rozhodovaní o podniku. To ale neznamená, že sociálny podnik bude taký, v ktorom bude rádový zamestnanec so základným vzdelaním rozhodovať o obchodných vzťahoch alebo o pracovno-právnych vzťahoch vo firme. Znamená to len, že sociálny podnik by sa mal snažiť vytvoriť mechanizmy, ktorými bude získavať spätnú väzbu od zamestnancov vo vzťahu napríklad k strategickému zameraniu podniku. Nie je nutné robiť žiadne záväzné rozhodnutia, len si zisťuje spätnú väzbu.

Podľa môjho názoru je toto dobré smerovanie a budeme si na Slovensku musieť zvyknúť, je v Európe je štandardné vo vzťahu k sociálnym podnikom požadovať, aby spoločenský prínos sociálneho podniku nespočíval len v zamestnávaní nezamestnaných, riešení ekologických záťaží alebo v poskytovaní nejakých sociálnych služieb, ale aj vo výchove ľudí k občianstvu, k participatívnemu prístupu k spoločnosti.

REKLAMA

REKLAMA