Expert z Komisie: Ak budeme kupovať výrobky nižšej kvality, nemôžeme očakávať, že z predajní zmiznú

Keď majú ľudia niečo radi, nezaujíma ich, čo im radí jesť nejaký úradník, hovorí jeden z najvyššie postavených Čechov v Európskej komisii, LADISLAV MIKO.

Ladislav Miko je zástupcom generálneho riaditeľa na generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre zdravie a potravinovú bezpečnosť (DG SANTE). Je odborníkom aj v oblasti ochrany životného prostredia. Okrem iného pôsobil na Slovenskej akadémii vied, či Karlovej univerzite. V roku 2009 bol ministrom životného prostredia Českej republiky vo Fischerovej úradníckej vláde.

 

Európska potravinová legislatíva oslavuje v tomto roku svoje 15. výročie. Sú potraviny, ktoré v Európe konzumujeme, skutočne bezpečnejšie ako kedykoľvek predtým?

Jednoznačne áno. Zdá sa, že máme často „potravinové škandály“, lenže to je súčasne dôkaz, že legislatíva funguje. Ak by sme nemali efektívny systém kontroly, veľa problémov by sme vôbec neobjavili. Veselo by sme konzumovali aj nebezpečné jedlo dovtedy, kým by niekto nezačal mať seriózne problémy.

Tým, že máme systém, sme schopní  problém odhaliť skôr, než sa prejaví na zdraví ľudí, teda v úplne počiatočnej fáze. Ide o paradox kvalitnej kontrolnej činnosti: ak máte kontrolu veľmi dobrú, tak problém objavíte.

Legislatíva nám dala šancu niečo zistiť, a to je obrovský výdobytok. Som preto presvedčený, že garancia kvality je dnes pri bežnom nákupe oveľa väčšia, než pred pätnástimi rokmi.

Kvalita a bezpečnosť potravín sú dve odlišné veci, pripomínajú experti

Jeme ale naozaj aj kvalitnejšie potraviny?

V tejto oblasti je treba presne definovať, akú časť konceptu kvality pokrýva európska legislatíva. Osobne sa to snažím rozdeliť do troch úrovní.

Základná úroveň kvality je bezpečnosť. Ide o kvalitatívne kritérium a z tohto pohľadu je kvalita v Únii najlepšia na svete. Regulácia je efektívna a funguje dobre.

Druhá úroveň kvality sa týka skôr kvality surovín a zloženia výrobkov. Práve tam sa odohráva dnešná diskusia o dvojakosti. Nikto nehovorí o tom, že by sme dostávali závadné potraviny. V tomto prípade išlo v legislatíve o celoeurópsku zhodu. Ak si dnes kúpite vajíčka, budete môcť vyčítať, či je vajce z bio-chovu, voľného alebo klietkového chovu, z ktorej krajiny pochádza a dokonca viete vyhľadať konkrétnu farmu.

Ide o to, aké konkrétne ingrediencie sa použijú, v akých pomeroch a v akej miere sa použijú potravinové doplnky, vitamíny, stabilizátory a podobne.  Zloženie potravín teda môže byť rôzne, aj keď sú všetky ich súčasti z hľadiska spotrebiteľa povolené a bezpečné.  Regulácia sa teda sústreďuje na informovanie spotrebiteľov o zložení a nutričnej hodnote potravín, ale samotné zloženie neurčuje.

Zavádzajúce obaly nie sú akceptovateľné a porušujú predpisy o férovom marketingu.

A potom je tretia úroveň kvality, ktorú predstavuje chuť, vôňa, či vzhľad. Tieto princípy sú ale nadmerne subjektívne, pretože neexistuje systém, ktorý by ich dokázal zahrnúť do právnej normy. Dokonca aj dnes, keď inšpektori hodnotia konzistenciu napríklad syra, tak ho zopár ľudí ochutná a povie: Dobre vonia, dobre chutí, ale je trochu málo ťahavý. Ako to zapíšete do podoby právnej normy?

Myslím, že v tejto oblasti nie je správne uvažovať o akejkoľvek regulácii. Mala by rozhodovať preferencia spotrebiteľa a schopnosť výrobcov dodávať, čo je žiadané.

Práve preto je systém nastavený tak, aby bola garantovaná bezpečnosť a plné informovanie o zložení. Navyše by mala existovať garancia, že nie je klamaný.

Čítajte aj: Summit o kvalite produktov v Bratislave: V4 už nechce byť zavádzaná

Ak hovoríme v strednej Európe o zlej kvalite potravín, hovoríme teda len o jednej zo zložiek kvality?

Dnešná diskusia je o tom, do akej miery umožňujeme spotrebiteľovi uskutočniť vlastné rozhodnutie. Znamená to tiež, že mu nechceme diktovať, čo má mať rád. Napríklad diskusia okolo kokakoly a jej obsahu cukru je pre mňa trochu bizarná. Všetci odborníci na výživu hovoria, že cukor je to najhoršie, čo môžete chcieť vo väčšom množstve jesť. V kokakole je ho veľa a my sa sťažujeme, že v nej nemáme cukor, ale iné sladidlo.

Vo všeobecnosti ale ide o to, aby bola informácia o zložení úplná a pravdivá. S tým súvisí obal a druhá úroveň kvality. Ak je obal naprieč krajinami identický okrem drobných písmen, ktorými je napísané zloženie, tak môže mať spotrebiteľ dojem, že kupuje identický výrobok.

Ak je obsah rozdielny, vníma to ako klamanie. Ide často skôr o pocit  na základe obalu, pretože v skutočnosti údaje o zložení obvykle na obale sedia. V skutočnosti teda klamaný nie je. No ani zavádzajúce obaly nie sú akceptovateľné a porušujú predpisy o férovom marketingu. Preto sa to rieši, a preto to rieši aj Komisia.

Dvojakú kvalitu potravín majú v rukách národné inšpekcie

V strednej Európe je pre občanov dvojitá kvalita potravín jedna z najdôležitejších tém, ktorú dnes v súvislosti s Úniou riešia. Rezonuje táto téma tak intenzívne aj v Bruseli?

Rezonuje stále viac, no je treba ju uviesť na správnu mieru. Každý väčší potravinový reťazec na Slovensku predáva tisíce, až desaťtisíce produktov. Objektívne doložené problémy v duálnej kvalite sú u niekoľkých desiatok druhov tovarov. Aká je teda proporcia tohto problému vo vzťahu k celkovej kvalite potravín? Problém to je, riešiť sa musí, ale nedá sa generalizovať na všetky, ba ani na podstatnú časť potravín.

Netreba zabúdať, že hneď po revolúcii sa na Slovensko a na trh ďalších nových členských krajín so svojimi značkovými výrobkami dostali firmy len tak, že do istej miery znížili kvalitu, aby boli schopní dosiahnuť cenu, prijateľnú v danej dobe pre lokálneho spotrebiteľa. Ľudia sa tieto výrobky ale naučili kupovať, zvykli si.

Pokiaľ ich kupovať budú aj naďalej, je ťažké očakávať, že samé od seba zmiznú.  Ak sa ale rozhodnú, že už takéto výrobky nechcú, výrobcovia i obchody sa určite prispôsobia. Majú predsa záujem predávať.

Z Bratislavy, Prahy, Budapešti aj Varšavy ale stále počuť v duálnej kvalite potravín kritiku mierenú priamo na Brusel. Očakáva sa, že Komisia pripraví v tejto oblasti novú legislatívu?

Existujúca legislatíva krajinám V4, ale aj ďalším už teraz umožňuje tento problém riešiť a neférové praktiky postihovať. Prečo by sme teda mali prijímať automaticky niečo ďalšie? Ide o štandardný politický prístup navrhovať stále nové zákony, no málokto sa pozrie na to, čo už v platnosti máme alebo či existujúce zákony správne uplatňujeme.

Legislatívu o neférových obchodných praktikách, ktorá tieto záležitosti upravuje, už máme. Teraz ju treba správne implementovať. Ak by sa ukázalo, že ani to takým praktikám nezabráni, určite je možné o úpravách diskutovať.

Na národnej úrovni existuje národná kontrola a inšpekcia. Brusel ťažko postaví niekoľkotisícovú armádu inšpektorov, ktorá by kontrolovala milióny produktov. Nikto to neschváli a už vôbec na to nevyčlení financie. Brusel ale už dnes zaisťuje supervíziu na európskej úrovni – v rámci právomocí, ktoré mu členské štáty legislatívou zverili.

Častým argumentom ale je, že len Brusel môže zatlačiť na veľké nadnárodné spoločnosti, pretože menšie štáty na to dostatočnú silu nemajú a obrovské spoločnosti nijako nedonútia, aby menili zloženie.

Práve naopak, určite donútia. Vezmime si napríklad Českú republiku. Popri cestách sa začali objavovať billboardy veľkých firiem, kde sa napríklad píše: Kola v Čechách teraz už s pravým cukrom! Firmy reagujú okamžite, pretože vedia, že ak chcú predávať, tak sa musia prispôsobiť dopytu spotrebiteľa. A prispôsobia sa aj tí najsilnejší hráči, pretože nechcú prísť o postavenie na trhu.

Ľudia podceňujú svoju silu, pretože ich hlas je počuť. Navyše, tovar nemusia kúpiť. Samozrejme, je tu aj častý argument, že tovar môžem nekúpiť len vtedy, keď mám lepšiu alternatívu. Ak alternatíva neexistuje, je ťažké produkt nekúpiť.

Práve obchodné reťazce tu hrajú významnú úlohu, pretože oni zabezpečujú šírku výberu. Určite má zmysel upozorňovať a tlačiť na to, aby boli výrobky dostupné vo viacerých variantoch.

Čím viac sa bude Európska komisia zapájať do priameho dialógu s ľuďmi, tým lepšie pochopíme to, kde ležia možnosti veci zmeniť a kto je za čo skutočne zodpovedný.

V tejto súvislosti sa do popredia opäť dostáva téma komunikácie európskych inštitúcií, ktorú národní politici vždy ľahko prekričia a obviňujú z excentrickej legislatívy. Ak ide o potraviny, kričí sa ešte hlasnejšie. Podobné to bolo v prípade „kauzy“ zakrivených uhoriek, či „zákazu“ hranolčekov. V čom robí Brusel chybu?

Naozaj je to veľký problém. Najlepší spôsob, ako tomu čeliť je organizovaním priamych diskusií, ako bola tá dnešná (Konferencia Diskutujme o budúcnosti Európy – 60 rokov európskej integrácie: Úspechy a výzvy, pozn. red.). Čím viac sa bude Európska komisia zapájať do priameho dialógu s ľuďmi, tým lepšie pochopíme to, kde ležia možnosti veci zmeniť a kto je za čo skutočne zodpovedný.

Neznamená to, že sa Komisia svojej zodpovednosti zriekne. Čo však Európska komisia robí je dané len tým, na čo jej členské krajiny dajú mandát. Nech už to začína Lisabonskou dohodou, cez primárnu legislatívu, až po splnomocnenia pre sekundárnu legislatívu.

Pokiaľ sa od Komisie žiada, aby robila viac, je jej na to potrebné dať splnomocnenie. Mala by pritom samozrejme robiť len to, čo na Európskej úrovni dáva zmysel, kde je najvyššia pridaná hodnota.

Ide o štandardný politický efekt, ktorý je prítomný všade medzi centrom a perifériou. Platí to aj pre národný rozmer, pozrime sa na obce a kraje, verzus centrálnu vládu. Kritika je úplne rovnaká ako v prípade členských štátov a Bruselu.

Často to znamená, že ak sa deje niečo dobré, politici hovoria, že to tak nastavili oni na svojej úrovni. Ak to ľudia kritizujú, môže za to niekto nad nimi. Takýto postup sa bežne využíva.

Ak majú ľudia niečo radi, nezaujíma ich, čo im radí jesť nejaký úradník.

Veľa sa hovorí o potravinárskej výrobe a revízii spoločnej poľnohospodárskej politiky. Už menej o tom, že práve živočíšna výroba je zodpovedná za takmer štvrtinu všetkých skleníkových plynov vo svete a dokonca viac ako polovicu oxidu uhličitého v ovzduší, teda omnoho viac, ako všetky spôsoby dopravy na svete spolu.

Emisie z poľnohospodárstva majú do roku 2050 narásť o takmer 80 percent, pričom tie z energetiky „len“ o 20 percent. Bude na tieto skutočnosti reagovať aj Európska únia a potlačí vpred politiku udržateľnosti?

Položme si otázku inak. Je naša spoločnosť v situácií, že takúto zmenu chce? Komisia musí reagovať na to, čo od nej chcú členské štáty.

Môže predstaviť pohľad z európskej úrovne: vypracuje analýzu, dá ju členským krajinám k dispozícii a povie, že aj keď to z národnej úrovne dnes tak možno nevyzerá o 50 rokov budeme mať veľký problém a ekonomika nám padne z takýchto a takýchto dôvodov. Máte chuť s tým niečo robiť alebo nie? Keď štáty naše odporúčania odobria, Komisia dostane mandát riešiť situáciu na európskej úrovni.

Osobne si myslím, že práve teraz máme kvôli pripravovanému novému finančnému rámcu, v rámci ktorého sa bude diskutovať aj nová poľnohospodárska politika, mimoriadnu príležitosť. V tejto diskusii je potrebné využiť presne to, čo vieme o klimatických zmenách, o udržateľnosti vrátane environmentálnych dopadov a o tom, čo robia peniaze s postupmi poľnohospodárov.

Pokiaľ sa od Komisie žiada, aby robila viac, je jej na to potrebné dať splnomocnenie.

Model, ktorý dnes máme, bude možno vyhovovať ďalších desať či dvadsať rokov, no problém, o ktorom vieme, že môže nastať v roku 2050, treba riešiť prvými krokmi už teraz. Môžeme začať napríklad hovoriť o podiele živočíšnych bielkovín v strave a o tom, koľko ich vlastne ľudské telo potrebuje, alebo do akej miery potrebujeme takú masívnu živočíšnu produkciu.

Najväčším problémom Európy totiž už dnes nie je hlad, ale práve obezita. Zabúdať ale nemôžeme na tých, ktorí si zdravé potraviny nemôžu dovoliť. Tento problém však  proporcionálne v Európe klesá, zatiaľ čo problém s výživou, či obezitou rastie.

Samozrejme, najťažšie je zasahovať do stravovacích návykov ľudí. Ak majú ľudia niečo radi, nezaujíma ich, čo im radí jesť nejaký úradník. Z našej pozície im ale musíme dať možnosti, informácie a akýsi návod. Rozhodnúť sa môžu – a vlastne musia spotrebitelia sami.

2 Comments

  • Presne tak, ale nevedomosť a rezignácia spotrebiteľov s nižšími príjmami môžu poslúžiť ako spätná väzba, aké percento spotrebiteľov vlastne žije “od výplaty k výplate”, aj keď sa hrajú na smotánku kúpou napodobenín “lahôdok”… A pochybné “akcie” reťazcov, kedy núkajú pôvodne predražený tovar pochybnej kvality v tonách prispievajú k štatistike predaja nekvalitných potravín….Je to ešte dlhá cesta pre našich spotrebiteľov, predajcov aj výrobcov tlačených do zmeny výrobných postupov (napr. mliečnych výrobkov…). Kým si ľudia uvedomia, že ak majú menej peňazí, nech radšej zjedia kvalitný chlieb s maslom, ako vákuovo balený, mokro údený, dovezený mäsový výrobok, alebo trvanlivý prášok rozrobený s vodou s názvom “mlieko”, a pod…. téma na dva roky rozhovoru…

  • Myslím, že táto veta vystihuje všetko: “Samozrejme, je tu aj častý argument, že tovar môžem nekúpiť len vtedy, keď mám lepšiu alternatívu. Ak alternatíva neexistuje, je ťažké produkt nekúpiť.”
    Prečo na Slovensku musím konzumovať menej kvalitnú verziu výrobku, aj keď cena je porovnateľná s tou v zahraničí a som ochotná ju zaplatiť??
    To predsa nie je v poriadku a nikdy nebude, takto nemáme možnosť voľby…

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA