Flašíková-Beňová: Vláda sa v zahraničnej politike správa konzervatívne

EurActiv.sk sa rozprával so slovenskou europoslankyňou Monikou Flašíkovou-Beňovou (SES), členkou Výboru EP pre zahraničné veci. Témami rozhovoru boli zahraničná politika EÚ, nová Reformná zmluva, Európsky parlament i jej politická budúcnosť.

benova
https://euractiv.sk
  • Súhlasíte s názorom, že Európsky parlament je morálnym garantom zahraničnopolitickej aktivity EP?

Ťazko povedať, či je morálny garant. Ale keď budeme uvažovať v rovine schopnosti ovplyvňovať zahraničnú politiku a morálne ju garantovovať tak áno, potom je viacej morálnym garantom, ako že má schopnosť nejakým zásadným spôsobom ovplyvňovať, pretože tá štruktúra v tomto smere je dosť jednoznačne nastavená. Jednak máme Vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku Javiera Solanu, jednak máme komisárku pre vonkajšie vzťahy Ferrero-Waldner. Oni dvaja sú aktérmi výkonu zahraničnej politiky v spolupráci s tou krajinou, ktorá práve predsedá EÚ a jej predstaviteľmi. Ale áno, morálnym garantom asi je.

  • Myslíte si, že zapojenie EP do kreovania a presadzovania zahraničnej politiky je dostatočné?

Má to dve roviny. Na jednej strane je to samotná práca zahraničnopolitického výboru, kde aj teraz vznikla rezolúcia o energetickej bezpečnosti ako súčasti zahraničnej politiky, s čím ja absolútne súhlasím, pretože zahraničná politika je dnes už niečo iné ako len bilaterálne vzťahy EÚ s inými krajinami, ale sú to naozaj všetky tie ostatné dôsledky a energetická bezpečnosť je dôležitou súčasťou zahraničnopolitických aktivít Európskej únie.

Na druhej strane samotný každodenný výkon a rozhodnutia sú na pôde EP predsa len trochu komplikované, pretože aj uznesenie zahraničného výboru je len jednou súčasťou, ktorá potom musí byť odobrená v pléne pri hlasovaní o jednotlivých rezolúciách. Myslím si, že EP sa snaží byť veľmi aktívny. Nakoniec v zahraničnopolitickom výbore sú veľmi významné osobnosti, ktoré v minulosti aj boli na veľmi vysokých postoch v jednotlivých národných štátoch. Snaha zahraničnopolitického výboru je tu veľmi silná, ale už rozdelením kompetencií medzi jednotlivými inštitúciami EÚ je jasné, že v tomto prípade aj Parlament hrá tzv. druhé husle, že nie je nositeľom myšlienok, ale je v tom lepšom prípade len spolutvorcom rozhodnutí.

  • Čo očakávate v oblasti zahraničnej politiky EÚ od novej generácie európskych lídrov akými sú Angela Merkel, Nicolas Sarkozy, či Gordon Brown?

Ja by som to možno videla v širšom kontexte. Momentálne sa jednotlivé národné vlády správajú dosť konzervatívne, bez ohľadu na to, či vo vládach, a teraz vo vzťahu k zahraničnopolitickým témam, sú sociálni demokrati alebo kresťanskí demokrati, skutočne začína prevládať taký konzervativizmus. To znamená, že vrcholoví lídri začínajú byť zahľadení viacej do vnútra svojich krajín a menej sa venujú spoločným európskym témam, čo je veľmi citeľné. Je to citeľné napríklad v tom, že nebola prijatá Ústavná zmluva alebo nejaká iná zmluva, ktorá by sa nevolala “ústavná”, ale ktorá by posunula EÚ ďalej. Je to citeľné aj v tom, že absentovali zásadné európske témy.

V tejto chvíli ak by som mala porovnať pani Merkel a pána Sarkozyho, tak určite je pani Merkel viac proeurópska, snaží sa vo vzťahu k tým spoločným európskym témam, Nicolas Sarkozy je svojim spôsobom typický francúzsky prezident. Francúzski prezidenti vždy mali svoju vlastnú politiku, až potom nasledoval tá európska, samozrejme boli výnimky v minulosti, ale ako náhle sa francúzsky politik stáva prezidentom stáva sa aj viac zameraným na vnútornú politiku. Aj keď si vezmeme akými témami sa prezentoval Nicolas Sarkozy počas svojej predvolebnej kampane v oblasti zahraničnej politiky, ako napríklad prezentoval, že nikdy nebude súhlasiť s tým, aby Turecko bolo členským štátom EÚ. Teraz v posledných týždňoch aj on aj jeho manželka vyšli s agendou Iránu a spôsobu ako sa treba vysporiadať s touto otázkou. Z môjho pohľadu je politika európskych lídrov veľmi konzervatívna.

  • Čiže to, čo proklamoval prezident Sarkozy – akýsi „návrat do Európy“…

V ničom to nie je také citeľné, zo žiadneho jeho vyhlásenia. Ja dosť pozorne sledujem, keď som v zahraničí aj zahraničné médiá a žiadne jeho vyhlásenia po tom, čo bol zvolený vo mne neevokovalo pocit, že teraz sa skutočne Francúzsko chce stať silným lídrom EÚ alebo, že si chce pán Sarkozy osvojiť nejakú silnú európsku tému, ktorú by zo svojej pozície prezidenta silného štátu chcel nejakým spôsobom prezentovať, taký pocit som nenadobudla.

  • Kosovo je v súčasnoti veľmi horúcou témou. Myslíte si, že by SR mala uznať nezávislosť Kosova spolu s ostatnými európskymi štátmi v prípade, že súčasné rokovania zlyhajú a Kosovo vyhlási nezávislosť unilaterálne, ako to niektoré vyjadrenia naznačujú?

Ja sa obávam, že v SR sa téma Kosova stala témou, na ktorej si slovenskí politici chceli usporiadať vzťahy s Maďarskom, čo nepovažujem vôbec za štastné, pretože aj prijatie uznesenia o Kosove bolo motivované najmä tým, že osamostatnenie Kosova by mohlo byť akýmsi návodom pre maďarských politikov na vyhlásenie autonómie južného Slovenska. To bolo úplne fatálne nepochopenie celej tejto agendy, pretože všetci kompetentní, ktorí sa touto otázkou zaoberajú, či už na pôde OSN alebo aj u nás na pôde EP, ktorý nakoniec prijal aj rezolúciu k osamostatneniu Kosova, veľmi jednozančne povedali, že osamostatnie Kosova nebude žiadnym precedensom pre žiadne iné štáty. A táto veta bola niekoľkokrát veľmi jasne deklarovaná, takže preto ten môj názor, že slovenské politické strany a hnutia toto nie celkom pochopili a naozaj to pojali skôr ako svoju tému vo vzťahu k slovensko-maďarským vzťahom.

Osamostatnenie a uznanie Kosova ako samostatného štátu by z môjho pohľadu malo prebiehať v tej rovine, že štáty, ktoré sú členmi EÚ by mali prijať jednotnú stratégiu, že by nebolo správne ak by niekoľko štátov povedzem uznalo samostatnosť a niekoľko štátov nie. Pretože ak by k niečomu takému došlo, tak by bolo celkom evidentné, že naša zahraničná politika zlyhala, myslím zahraničnú politiku EÚ. Keď sme hovorili, že zlyhala v čase, keď sa niektoré štáty pridali k invázii do Iraku a ja si mylsím, že vtedy zásadným spôsobom zlyhala, tak toto by už bolo druhé také rozhodnutie a museli by sme povedať, že druhý piliér EÚ, o ktorom je naša zahraničná a bezpečnostná politika, absolútne nefunguje.

  • V poslednom období boli bilaterálne vzťahy EÚ – Rusko pomerne napäté. Rusko odstúpilo od zmluvy CFE, došlo k vzájomnému vyhosteniu diplomatov s Veľkou Britániou v súvislosti s vyšetrovaním vraždy Alexandra Litvinenka, prezident Putin začal s rétorikou zbrojenia… Aký prístup by mala EÚ zvoliť smerom k Rusku?

Ja si mylím, že keď bol posledný summit EÚ-Rusko v Samare počas Nemeckého predsedníctva, veľmi dobrým spôsobom vystúpila Angela Merkel. Myslím si, že takou našou ambíciou, teraz hovorím o EÚ ako celku, by malo byť rokovať s Ruskom ako s rovnocenným partnerom, jednoducho nenechať sa vtlačiť Ruskom do rozhodnutí, ktoré vyhovujú z ekonomického alebo hospodárskeho hľadiska Európskej únii, ale tým pádom rezignovať na témy ako sú posilňovanie demokracie a posilňovanie občianskej spoločnosti v Rusku. Tieto dve veci nemôžno „vykupčiť“, pretože by EÚ stratila svoj kredit. Keď sme na výbore prebrali agendu samarského stretnutia, mňa osobne veľmi potešilo, že Angela Merkel k tomu takýmto spôsobom aj pristúpila.

Rusko má samozrejme osobité postavenie v Európe. Poznáme aj názory niektorých ruských predstaviteľov a ich záujem stať sa súčasťou EÚ, na druhej strane vnímame veľmi silne to, ako tažko sa Rusko dokáže vysporiadať s tým, že už neexistuje Sovietsky zväz, ako tažko „dáva milosť“ svojím bývalým „satelitom“, či už je to Ukrajina, Moldavsko alebo Gruzínsko. To sú veľmi citlivé témy, ktoré jednoducho musíme mať na zreteli, a z ktorých veľmi jednoznačne vyplýva, že Rusko sa za každú cenu snaží, aj za cenu nie práve korektných opatrení, a to aj možno v kontexte energetickej bezpečnosti, ktorú som spomínala na úvod, urobiť zo svojich bývalých satelitných štátov akýchsi vazalov a to jednoducho nie je pre nás akceptovateľné. Už vôbec nie je pre nás akceptovateľné ak takúto politiku používa aj voči EÚ pretože určite je celý rad stredovýchodných štátov v rámci EÚ, ktoré ešte majú, najmä v otázkach energetickej politiky, veľmi silné väzby na Rusko a ja si myslím, že našou povinnosťou je stavať hospodársku a ekonomickú politiku zarovno s politikou prehlbovania demokracie a rovnosti a rovnocennosti medzi EÚ a Ruskom.

  • Výbor pre zahraničné veci diskutoval 11. septembra s komisárkou Benitou Ferrero-Waldner o Európskej politike susedstva. Najmä Ukrajina a Moldavsko považujú tento formát spolupráce v súvislosti s ašpiráciami na členstvo za nedostatočný. Kde si myslíte, že sú jeho slabiny?

My sme mali u nás vo Výbore ministra zahraničných vecí Moldavska. Poslankyne a poslanci mu kládli veľmi jednoznačné a niekedy veľmi tvrdé otázky, na ktoré sa pán minister snažil odpovedať veľmi diplomaticky, ale bolo cítiť, že jednoducho tie otázky majú svoje opodstatnenie. Otázky smerovali k tomu, že časť moldavskej politickej rerezentácie tajne rokuje s ruským prezidentom Putinom, že sa snažia získať vnútornú politickú prevahu práve silnou prodporou z Ruska. To sú práve tie momenty, ktoré sú pre nás rušivé a my potom tvrdíme našim partnerom, že v poriadku, aj my chceme aby spolupráca bola lepšia, aby sa prehlbovala, ale ak my hráme s otvorenými kartami, tak si nemôžete myslieť, že my nemáme informácie, že vy hráte len s čiastočne s otvorenými kartami.

Podobná situácia je aj na Ukrajine. Naperiek tomu, že Blok Júlie Tymošenkovej aj strana prezidenta Juščenka sa na jednej strane otvorene hlásia  k prozápadnej, proeurópskej a prodemokratickej politike, na druhej strane sú isté informácie, či už o pozadiach strany pani Júlie Tymošenkovej alebo aj aktivít a podporovateľov pána Juščenka. Možno práve preto, že tie štáty, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2004 a teraz posledne aj Rumunsko a Bulharsko majú veľmi osobnú skúsenosť s praktikami v tom čase Sovietskeho zväzu, tak sme možno viacej opatrní a v strehu, musím povedať, že v tomto prípade sú to najmä poľskí kolegovia, ktorí vnímajú situáciu ešte oveľa citlivejšie aj z tých historických dôvodov. Takže my hovoríme áno, chceme spoluprácu, chceme s vami spolupracovať, ale tá spolupráca musí byť otvorená na oboch stranách. Musíte aj vy pochopiť, že EÚ má jednoducho možnosť získavať informácie aj z iných ako oficiálnych zdrojov a budeme sa vás na tieto veci pýtať a očakávať jasné odpovede.

  • V piatok bol zverejnený dokončený text Reformnej zmluvy. Máte pocit, že táto nová zmluva, je to čo Európa v tomto štádiu potrebuje, alebo je to len “slabší odvar” Ústavnej zmluvy?

Ja sa stále domnievam, že Ústavná zmluva bola odmietnutá najmä preto, že v niektorých štátoch sa jednoducho nedokázali vysporiadať s tým, že sa nazýva “Ústavnou zmluvou”, že toto bola alfa a omega celého problému, a že teraz tento návrh Reformnej zmluvy je v podstate také zhrnutie toho, čo obsahovala Ústavná zmluva. Nič zásadné oproti tomu čo bolo v Ústavnej zmluve z Reformnej zmluvy nevypadlo. Ale ako sledujem reakcie v jednotlivých štátoch tak mám pocit, že sa skôr hľadajú negatíva a jednotliví politickí predstavitelia sa snažia vypichovať prečo takúto zmluvu nepotrebujeme, namiesto toho, aby sa hľadali pozitíva, aby sme povedali, že naozaj chceme EÚ konkurencieschopnú a máme tu Lisabonskú stratégiu. Máme tu ďalšie ciele, ktoré chceme napĺnať, ale nedokážeme ich napĺňať bez inštitucionálnej reformy, bez refomy európskych financií a bez ďalších zmien, ktoré potrebujeme, pretože tie pôvodné zmluvné akty sú už prekonané a nedokážeme na základe nich pracovať. Ak hovoríme o tom, že chceme aby sme EÚ rozširovali minimálne v tejto fáze o západný Balkán, čo si mylsím, že je veľmi dobrá vízia, tak na jednej strane áno, na druhej strane súčasné zmluvy nám to neumožnia, pretože presne hovoria o počte štátov EÚ, takže ak nepríjmeme nejakú reformu alebo inú zmluvu tak to proste nepôjde. Potom sú tu názory, že stačí povedzme, novelizovať alebo zmeniť niektoré články tých zmlúv, ktoré platia doteraz, čo je tiež cesta, ale je to cesta obavy. Bojíme sa povedať, že sme tu, sme nejaká Únia a chceme, aby sme mali nový, jednotný právny rámec, ktorý bude základom všetkého ďalšieho, čo sa tu bude odohrávať.

V niektorých štátoch máme tendencie nacionalistických strán, ktoré tvrdia, že vlastne Európsku úniu nepotrebujeme a že tým, že sa prijime nová zmluva sa ešte viac obmedzia právomoci národných štátov, čo je nezmysel, pretože ani Ústavná zmluva vo svojich ustanoveniach v ničom neobmedzovala právomoci národných štátov. Iste, upravovala povedzme spôsob rozhodovania v Radách, ale spôsob rozhodovania v Radách tak ako je momentálne, robí častokrát rozhodnutia jednoducho nemožné. Rada nie je schopná prijať rozhodnutie, pretože povedzme v jednom štáte máme vládu v danom období, ktorá je príliš konzervatívna, alebo príliš radikálna a za žiadnu cenu nechce prijať spoločné rozhodnutie. Ja si myslím, že nová zmluva je dôležitá a mohla by napomôcť, aby sa EÚ zase začala posúvať dopredu, pretože teraz sme v status quo, stojíme na mieste.

  • V EP sa teraz hovorí aj o prerozdelení kresiel po roku 2009. Aký je Váš názor na správu ako bola predložená a schválená vo Výbore pre ústavné veci?

Musím povedať, že čo s týka samotného Slovenska, bude na tom tak ako bolo. Málokto si dnes už pamätá, že aj pri pôvodnom prerozdeľovaní kresiel malo mať Slovensko len 13 miest v EP a tým, že Rumunsko a Bulharsko pristúpilo až v ďalšej vlne, sa miesta Rumunska a Bulharska prerozdelili medzi ostatné štáty a preto sme mali miest 14. Takže my sa vlastne vraciame na ten pôvodný počet, ktorý bol pre Slovensko stanovený. Podľa mňa je výhodou, že sa stanovuje spodná a vrchná hranica, koľko miest môžu ktoré štáty získať z 750. Nie celkom mi je zatiaľ jasné, prečo niektoré štáty, napríklad Rakúsko, ktoré mali pôvodne stanovený iný počet, zrazu majú viac, ale predpokladám, že ide prerozdelenie najmä tých miest, o ktoré príde Nemecko, aby sa zastabilizovalo to rozdelenie medzi tzv. starými a novými členskými štátmi. Je to taký konzeratívny náhľad na to, že… mali sme tu nejaké staré štáty, teraz sú tu nejaké nové, ale o 10 alebo 15 rokov tu budú zase nejaké iné, takže toto mi príde nie celkom zmysluplné. Myslím si však, že oproti tým pôvodným návrhom, toto rozdelenia ktoré bude, je vlatstne také isté.

  • Kolínsky Inštitút Maxa Plancka vo svojej analýze tvrdí, že zatiaľ čo sa za posledné dekády stávajú vlády v európskych štátoch „eurootimistickejšie“ EP sa bude stávať čím ďalej tým "euroskeptickejší", pretže sa do neho budú dostávať práve ľudia s takýmto postojom. Čo si o tom myslíte?

To len odráža situáciu v samotných európskych štátoch. Keď hovoríme o tom, že vládne istý politický konzervativizmus, tak aj v tých krajínách majú väčší potenciál takéto strany, ktoré takýto konzervativizmus reprezentujú. To nie je konzervativizmus v politologickom zmysle, konzervatívne sa môžu správať aj sociálnodemokratické strany v niektorých aspektoch, napríklad v oblasti zahraničnej politiky sa aj súčasná slovenská vláda správa konzervatívne, nie je takou kozmopolitnou ako povedzme iné sociálnodemokratické vlády. Ak majú takéto strany rezonanciu vo svojich národných štátoch, je celkom pochopiteľné, že aj voľby do EP môžu potom do EP priniesť politikov, ktorí pochádzajú z takýchto strán, ktoré majú konzeravtívny pohľad na štát, na EÚ a na niektoré spoločenské témy. Je to skôr domáca úloha pre jednotlivé politické subjekty, aby prichádzali aj s inými témami, aby sa snažili viacej otvoriť, aby EÚ bola pre nich rovanko dôležitá ako povedzme národná politika. U nás je stále všetko, čo sa deje v EÚ vnímané ešte cez prizmu zahraničnej politiky, ale to predsa vôbec nie je pravda. Politika, ktorá sa robí v EÚ sa preklápa do všetkých ostatných politík v rámci národného štátu.

  • Aké ďalšie aktivity budete vyvíjať pri rokovaniach medzi Stranou európskych socialistov a stranou Smer-SD?

Ja som vedúca delegácie nás troch poslancov v Strane európskych socialistov. Tie aktivity, ktoré som doteraz vyvíjala, alebo to, čo sa mi podarilo doteraz dosiahnuť bolo pre Smer prospešné, aj keď to možno niektorí moji kolegovia tu na Slovensku tak nevnímajú, ale naozaj sa mi podarilo stretnutiami s predstaviteľmi PES-ky alebo aj s predstaviteľmi u nás vo frakcii, častokrát veľmi jednostranný pohľad predsa len zmeniť. Podarilo sa mi presvedčiť mnohých kolegov o tom, že Smer má naozaj veľmi dobré vyhliadky na to, aby bol dobrou sociálnodemokratickou stranou a v tomto smere mienim pôsobiť aj ďalej. Nie je to žiadna moja úloha, ktorou by mal bol niekto poveril, ale ja som Smer spoluzakladala, a preto je to pre mňa taká vlastná úloha, ktorú som si povedala, že aj toto je dôležité okrem tých ostatných aktivít, ktoré mám v EP, už z toho pohľadu, že som šéfka národnej delegácie.

  • Budete sa uchádzať o mandát v EP aj v nasledujúcom volebnom období?

Už som túto otázku viac krát dostala, ale ešte je toto rozhodnutie tak veľmi vzdialené, že ešte zatiaľ o tom nerozmýšľam. My končíme tento mandát v roku 2009, to znamená, že skôr ten budúci rok bude dôležitý pri mojom rozhodovaní. Bude to samozrejme podmienené viacerými vecami. Tým, ako bude ďalej pôsobiť Smer, tým ako sa mi podarí komunikovať s vedením Smeru a potom sa rozhodnem.

REKLAMA

REKLAMA