Jana Hybášková: Základ pre summit EÚ – Izrael je pripravený

Europoslankyňa Jana Hybášková (EPP-ED), bývalá veľvyslankyňa ČR v Kuvajte a súčasná predsedkyňa stálej delegácie Európskeho parlamentu pre Izrael v rozhovore pre Euractiv.cz komentovala vývoj vzťahov EÚ-Izrael a vývoj blízkovýchodného mierového procesu.

Jana Hybášková
https://euractiv.sk

V blízkovýchodnom mierovom procese hrali dlhodobo dôležitejšiu úlohu Spojené štáty americké, hoci význam EÚ v posledných rokoch stúpol. Myslíte si, že je to ovplyvnené väčšou angažovanosťou USA v Iraku?

Myslím si, že pre Spojené štáty bol relatívne veľkým neúspechom september roku 2000, kedy skončila pôvodná forma blízkovýchodného mierového procesu tak ako sme ho poznali pod názvom Oslo I a Oslo II. Spojené štáty sa behom druhého Clintonovho obdobia ešte znovu pokúsili v tejto oblasti niečo výrazného urobiť. Dobre vieme, že môžeme izraelským predstaviteľom vyčítať vstup na Chrámovú horu, ale v zásade to bolo predovšetkým Arafatovo nie, ktoré túto poslednú dohodu ukončilo. Tým dostali podľa môjho názoru Spojené štáty významnú lekciu a k tomu nasledovala výmena americkej administratívy  a po nej 11. september a celková zmena stratégie voči Blízkemu východu. Zmena bola do istej miery reflexnou stratégiou voči Clintonovmu obdobiu a prevzala z neho poučenie v tom, že blízkovýchodný mierový proces je veľmi zložitou záležitosťou. Cez všetku energiu a snahu, ktorú tomu Clintonova administratíva venovala, s tým vlastne nedokázala pohnúť a preto neo-konzervatívni stratégovia akoby len obrátili list naopak a povedali: najprv je potrebné riešiť všetky jednoduchšie problémy Blízkeho východu a ten najkomplexnejší a najzložitejší v podobe dosiahnutia trvalého mieru bude riešiteľný až budú vyriešené všetky ostatné. Prvá Bushova administratíva povedala: nie, poďme riešiť iné veci a k tejto najťažšej veci na Blízkom východe postupne dospejeme.

Určite to ale bola iracká operácia, ktorá zmenila pomer americkej prítomnosti v regióne v tom slova zmysle, že ak do irackej operácie bol Izrael zvláštnym partnerom so zvláštnym vzťahom k Spojeným štátom, tak od irackej operácie sa jeho postavenia zmenilo. Izrael sa prepadol do úlohy jedného z hráčov na Blízkom východe. Takže aj opačne došlo v samotnom Izraeli k reflexii tejto zmeny a teda sa tiež Spojené štáty pre Izrael museli sať „jedným z“. Boli to Izraelčania, ktorí sa v posledných rokoch začali sami veľmi intenzívne ozývať a hľadať akúsi druhú variantu strategického partnera. Z pohľadu roku 2004 to bolo významné v tom, že rozšírenie EÚ zmenilo geostrategické a geopolitické pomery na európskom kontinente a v Stredomorí. Tým, že sa sme sa zo susedov stali členmi sa zasa iní stali susedmi. Vznikol koncept Európskej politiky susedstva a ako reflexia posledného kola rozšírenia 10+2 začali vznikať nové mechanizmy tejto politiky. Nová základňa vzájomných dvojstranných vzťahov nevychádzala priamo z asociačných dohôd, ale začala byť presnejšie šitá na mieru takzvanými Akčnými plánmi. Nie je náhoda, že prvý bol podpísaný v roku 2004 s Izraelom. Tento Akčný plán sa ukázal veľmi funkčným a priniesol radu nových produktov nie len v politickej oblasti, ale tiež napríklad v oblasti vedy a technológie (zapojenie Izraela do projektu Galileo).

V tejto súvislosti sa v roku 2004 začala významne meniť štruktúra vzájomnej obchodnej výmeny. Za všetkými tými rokovaniami posledných rokov veľmi intenzívne stojí izraelská snaha o maximálny prístup na európsky vnútorný trh. Druhý je samozrejme obchodný záujem, ale skutočnosťou je, že napriek tomu, že to bol paradoxne prezident Bush, ktorý veľmi natvrdo a jasne sľúbil Palestínčanom štát, riešenie v podobe dvoch štátov, tak vlastne ten druhý vznikajúci štát si na svoje bedrá finančne vzala EÚ v rámci Európskej politiky susedstva. EÚ začala veľmi intenzívne zjednávať okrem Akčného plánu s Izraelom aj trojstrannú dohodu izraelsko-palestínsko-európsku a tiež Dohodu o asociácii (je to dočasná dohoda, pretože Palestínčania stále nemajú štát) s Palestínskou samosprávou. Od tej doby je Európa zďaleka najväčším donorom finančnej pomoci Palestínskej samospráve. Európa sa tiež snaží na oplátku za svoje prostriedky získať zodpovedajúci vplyv. My môžeme do tejto oblasti prispievať finančne a môžeme prispievať prostredníctvom niektorých bezpečnostných nástrojov, ale stále nie je vplyv Európy adekvátny vynaloženým finančným prostriedkom, preto sa snažíme hľadať nástroje pre zvýšenie európskeho vplyvu v tejto oblasti.

Je podľa Vás teda Izraelom vnímaná skôr ako ekonomický partner než partner politického významu?

Určite to platilo pre obdobie okolo roku 2005. V lete 2006 ovplyvnila európske-izraelské vzťahy libanonská kríza. Izraelčania si po lete 2006 uvedomili, že izraelský sever prostredníctvom masívnej európskej prítomnosti UNFIL-u a Západný breh prostredníctvom misie EUCOPS a južná hranica a prostredníctvom EUBAM v Rafahu sú vlastne tri veľmi významné bezpečnostné ohniská, kde Izrael zdieľa svoju bezpečnosť s EÚ. O tom sa mnoho nepíše ale považujem to za kľúčové. Izrael si je veľmi dobre vedomý toho, že už dávno nejde len o politiku a peniaze, ale že kľúčové bezpečnostné záujmy sú v súčasnej dobe zdieľané s Európou.

Tu je podľa môjho názoru ďalšia významná kvalitatívna zmena. Nastáva veľký pokrok v tom, že Európa dlho postupovala k izraelským bezpečnostným záujmom neochotne. Minimálne touto zvýšenou bezpečnostnou prítomnosťou EÚ a členských štátov v regióne situáciu mení natoľko, že i Európa začína do istej miery uznávať legitimitu bezpečnostných izraelských záujmov. Roky platilo, že politika EÚ/ES v oblasti Stredomoria bola viac ovplyvňovaná európskym ľavicovo-liberálnym a socialistickým spektrom. Zjednodušene, podľa ľavice, pokiaľ Izrael nezmení stavanie bezpečnostnej bariéry alebo nevyrieši otázku utečencov a východného Jeruzalema nie je možné, aby došlo k ďalšiemu zblíženiu EÚ a Izraela. Európska pravica sa príliš tejto oblasti do roku 2004, kedy došlo k rozšíreniu, nevenovala a skôr sa sústredila na východnú dimenziu. V súčasnej dobe však pravica hovorí, že tej oblasti venujeme ohromné finančné prostriedky a sme v Kvartete, chceme dobré transatlantické vzťahy, potrebujeme bezpečné Stredomorie a preto potrebujeme mať v tej oblastí väčší vplyv a nie je inej cesty ako viesť intenzívnejší dialóg s Izraelom. Tak vznikla idea povýšenia vzťahov medzi Európu a Izraelom.

Tento tzv. upgrade by mal byť silenejším nástrojom európskeho pôsobenia. Počas nemeckého predsedníctva vznikla z izraelskej iniciatívy tzv. reflexná skupina, ktorej úlohou sa stalo nájdenie lepšieho optima európsko-izraleských vzťahov. Reflexná skupina rok pracovala a na konci slovinského predsedníctva pripravila materiálny pre Asociačnú radu a jednoznačne odporučila vyhovieť izraelskej požiadavke na povýšenie vzťahov. Teda dokonca to nie je Európa , kto sa snaží o spomínané povýšenie vzájomných vzťahov.

Práve počas českého predsedníctva by sa mohla nová dohoda EÚ-Izrael uzavrieť. ĆR spolu s Francúzskom a Nemeckom podporuje verziu, ktorá by otázky súvisiace s blízkovýchodným mierovým procesom ponechala Kvartetu a proti nim stojí napríklad Španielsko alebo Írsko. Má podľa Vás Česko šancu uspieť a dosiahnuť podpisu novej dohody?

Práve od roku 2004 existuje snaha oddeliť povedzme vzťahové otázky a politické otázky. Zo svojej skúsenosti predsedníčky Delegácie EP Izrael viem, že keď sa máte baviť o leteckej dohode a v každej tretej vete vám niektorý z kolegov povie: „Ale čo palestínski väzni?“ Ťažko sa potom dosiahne pokrok v konkrétnych oblastiach. Pomerne logicky všetci vyjednávači dospeli k tomu, že aby mohli urobiť pokrok vo svojej vlastnej oblasti, či už je to vnútorný trh alebo napríklad poľnohospodárstvo, tak je potrebné tie veci, aby sa vôbec niečo dokázalo vyjednať, oddeliť. Na decembrovom zasadnutí GAERC sa prijali rozhodnutia k stredomorskej politike EÚ ako hlavný záver francúzskeho predsedníctva v tejto oblastiam ktorá sa týkala nie len Izraela ale i Maroka, Tuniska čo Egypta a niekoľkých ďalších stredomorských krajín. Predovšetkým však boli významné pre Izrael. Vo vzťahu k Izraelu nie je tak dôležité schválenie hlavného tela textu ale hlavne doplnky. Z môjho pohľadu hovoria vo vzťahoch EÚ- Izrael takmer neuveriteľné: minimálne tri stretnutia ministrov zahraničných vecí za obdobie jedného predsedníctva, jedno samostatné stretnutie s troikou a okrem toho sa v tom texte objavuje slovo summit, čo je dôležité pre české predsedníctvo. Francúzi odviedli veľký kus práce a okrem toho rozhodnutie na decembrovom GAERC bolo jednomyseľné.

Na českom predsedníctve vo vzťahu k novému Akčnému plánu zostáva síce niekoľko kapitol, ale sú skôr technického charakteru a okrem naviac veľmi dobre spracované Komisiou, takže som presvedčená o tom, že na jar ten prvý Akčný plán novej generácie uzrie svetlo svat. Je to jasné načrtnutie akéhosi nového obdobia akčných plánov a „novej“ Európskej politiky susedstva. Z môjho pohľadu je dôležité, že zostáva multilaterálny rámec, ktorý je pre oblasť Stredomoria daný Úniou Stredomoria.

Takže je podľa Vás reálne, že sa počas českého predsedníctva uskutoční historicky prvý summit EÚ-Izrael?

Základ pre to, aby sa summit EÚ-Izrael počas českého predsedníctva konal je podľa môjho názoru pripravený. Viete, hovoríme o oblasti Blízkeho východu, to je oblasť, kde nikto nevie čo sa môže stať. Samozrejme ďalšou vecou v hre sú blížiace sa izraelské voľby. Mne sa ale v tomto okamihu zdá, že tak ako je ten politický priestor medzi Izraelom a Európu narysovaný, tak i v prípade, že by voľby vyhrala pravica tzn. Benjamin Netanjahu, tak už sme tak ďaleko, že ani táto pomerne významná politická zmena nemôže znamenať úplnú zmenu alebo krok späť vo vzájomných vzťahoch.

V čom spočíva práca delegácie Európskeho parlamentu pre Izrael?

Ľudia si často myslia, že to sú také skupiny priateľov, ako ich poznáme z národných parlamentov. V EP sú delegácie zložené na striktne politickom princípe. Znamená to, že odrážajú politické spektrum EP. Členmi teda nie sú rovnako zmýšľajúce osoby. Takže nám zo začiatku trošičku trvalo, než sa nám podarilo na jednej strane oddeliť debatu o pokroku blízkovýchodného mierového procesu od debaty o pokroku v bilaterálnych vzťahoch a na strane druhej povedať, že je treba bilaterálny pokrok práve preto, aby sme mohli za naše peniaze získavať väčší vplyv napríklad práve v blízkovýchodnom mierovom procese.

Túto politiku som sa postupne učila presadzovať a dnes je plne v súlade s Akčnými plánmi a Európskou politikou susedstva. Delegácie EP Izrael okrem toho, že má na starosti styky s Knessetom a je členom Stredomorského parlamentu, má dve hlavné oblasti činnosti. Za prvé je to možnosť kontroly Komisie, tzn., že kedykoľvek chceme, pozveme si príslušných úradníkov z Komisie a kladieme im konkrétne otázky – čo ste urobili v kapitole o ľudských právach, čo ste urobili v kapitole o leteckej dohode, o poľnohospodárstve a podobne.  Druhá možnosť je, že všetci sme náhradníci alebo členmi v iných výboroch a delegáciách EP, a tak si príslušné oblasti strážime. Okrem spolupráce s Komisiou sa môžeme tiež obrátiť na Radu. Tá však nemá povinnosť našu žiadosť vyslyšať na rozdiel od Komisie. Ďalej máme možnosť pozývať izraelských diplomatov a predstaviteľov, aby nás informovali o ich záležitostiach a ich snahe o pokrok. Napríklad práve reflexná skupina bola veľmi prejednávaná v delegácii Izrael a rovnako aj príprava Akčného plánu.

REKLAMA

REKLAMA