Záborská: „Keď europolitici začujú slovo kresťanský, dobre že sa nezačnú prežehnávať“

Dodržiavanie ľudských práv je možno, ťažko dosiahnuteľný cieľ, ale nie utopizmus, hovorí europoslankyňa Anna Záborská. Pre tých, čo tieto práva porušujú, je naplepšie ak svet mlčí a keby bol režim v Číne pravicový, žiadny európsky politik by sa na otváracom ceremoniáli OH neukázal, myslí si Záborská. V rozhovore pre EurActiv.sk hovorí okrem ľudských práv aj o Sacharovovej cene Európskeho parlamentu, jej význame a v čom sa líši od Nobelovej ceny za mier.

Zaborská (interview)
https://euractiv.sk

Tohtoročným laureátom ceny Andreja Sacharova sa stal čínsky disident Chu Ťia. Na vernisáži pri príležitosti 20. výročia vzniku ceny ste povedali, že ste dali svoj hlas vo Výbore pre rozvoj konžskému opátovi Apollinaireovi Malu Malu. Čím Vás presvedčil?

Vývoj v posledných rokoch až desaťročiach v Kongu patrí k najväčším tragédiám nielen v Afrike, ale na celom svete. Demokratická republika Kongo (predtým Zair) má za sebou desiatky rokov nestability, ktoré pred desiatimi rokmi vyvrcholili krvavou občianskou vojnou.

V treťom najväčšom štáte Afriky v občianskej vojne od roku 1997 zahynulo 5,4 milióna ľudí.  Zväčša išlo o prerozdelenie ziskov z ťažby diamantov a nerastného bohatstva krajiny, ktoré bolo prepojené s etnicky motivovanými spormi medzi jednotlivými povstaleckými skupinami a vládou. Konflikt je známy ako 2. konžská vojna alebo aj Africká svetová vojna. 

Obete boli zabité alebo zomreli na choroby a problémy spojené s vojnovými útrapami, napríklad podvýživu. Ďalšie milióny ľudí utiekli z domovov.  Pre porovnanie – počas genocídy v susednej Rwande pred 14 rokmi zahynulo 800-tisíc ľudí, za vojny v Bosne a Hercegovine v 90. rokoch zomrelo asi 100-tisíc ľudí.

Milióny ľudí zostali kvôli vojne v Kongu bez domova. Vojna a následné násilie prekonali všetky hrôzy, ktoré sa vo svete stali od druhej svetovej vojny.

Vojny na území Demokratickej republiky Kongo zapríčinili epidémie infekčných ochorení. Chorí na maláriu stále nemajú prístup ani k základnej lekárskej starostlivosti. Boje v tejto oblasti boli mimoriadne brutálne. Bojovali aj vojaci v detskom veku. Desaťtisíce žien boli znásilnené. Krajina má teraz vážne ekonomické ťažkosti. Vo východnej časti štátu je zjavne najhorší prístup k zdravotnej starostlivosti na svete. Infraštruktúra v niektorých oblastiach prakticky neexistuje. Ide pritom o krajinu, ktorá má jedny z najväčších zásob nerastných surovín v Afrike. Občianska vojna pretrváva dodnes, sú v nej zaangažované prakticky všetky susedné krajiny, ktoré buď podporujú jednu z povstaleckých skupín, alebo ich vojská priamo operujú na konžskom území.       

V takomto prostredí sa pokúšať o zmierenie a nastolenie mieru si vyžaduje nadľudské úsilie. Strašne preto obdivujem opáta Apollinaira Malu Malu, ktorý s obrovským úsilím dlhé roky bojuje za mier v jeho krajine. Stretáva sa s podozreniami zo všetkých strán, v koho záujme pracuje. Pričom bojuje len za mier pre svoju ubolenú krajinu. Pritom len chce, aby jeho krajina bola hodná mena demokratická, ako to nesie vo svojom názve. Preto si podľa mňa zaslúži veľký obdiv a ocenenie.

Myslíte si, že je zo strany EÚ pokrytecké, ak jej zástupcovia (napr. predseda Európskej rady Nicolas Sarkozy) prídu na ceremoniál OH v Pekingu a potom iná inštitúcia EÚ udelí cenu za boj v oblasti ľudských práv čínskemu disidentovi?

Ani EP sa vo svojej rezolúcii k bojkotu OH nepripojil. Európska politika je bohužiaľ veľmi pragmatická. Často však len jedným smerom. Keby bola v Číne pravicová diktatúra, nikdy by ste na otváracej ceremónii nevideli  žiadneho európskeho politika.

Aké sú skúsenosti z minulosti udeľovania ceny, má nejaký reálny vplyv na prácu a život ocenených (ľudí, organizácií), napríklad v prípade minuloročného laureáta Sálíh Mahmúd Usmán? Alebo ocenenie zostáva v rovine morálnej podpory?

Odhliadnuc od finančného ocenenia 50.000 euro je najdôležitejšia vec pocit, že svet a ľudia nezabudli na to, čo robíte pre iných. Ocenení ľudia sú zväčša disidenti, ktorí sa snažia vládnuci, často totalitný režim zmeniť a napriek nebezpečenstvu, ktorému vystavujú seba a svoje rodiny, naň upozorňovať celý svet. Práve táto cena, o ktorej sa hovorí aj ako o „mladšom súrodencovi Nobelovej ceny za mier“, dáva ľuďom pocit, že sa na nich nezabudlo. Nesmieme pritom opomenúť, že Nobelova cena mieru je udeľovaná aktívnym politikom, finančne zabezpečeným, pre ktorých je to často PR záležitosť. Napríklad udelenie Sacharovovej ceny v roku 2005 pre kubánske Ženy v bielom bolo obrovskou vzpruhou pre skupinu žien, ktoré len svojim morálnym apelom bojujú za oslobodenie svojich mužov proti najdlhšie vládnucej komunistickej diktatúre na svete. Tak ako povedala Ingrid Betancourt v EP, slovo má obrovský význam a silu a tí, ktorí sa majú možnosť slobodne vyjadrovať, by nemali byť ticho. Pre porušovateľov ľudských práv je totiž najvýhodnejšie, keď ostatný svet mlčí. 

V rozhovore pre Le Parisien vyhlásil Bernard Kouchner, o.i. zakladateľ organizácie Médecins Sans Frontières, že „nemôžeme o zahraničnej politike štátu rozhodovať ako o funkcii ľudských práv“ […] „Vedenie krajiny vás pochopiteľne vzďaľuje od určitého utopizmu“ a že „medzi ľudskými právami a zahraničnou politikou štátu existuje permanentný rozpor, dokonca aj vo Francúzsku“. Je to podľa Vás prijateľná úvaha?

Nie. Špeciálne ma zaráža, že to hovorí minister vlády krajiny, ktorá patrí medzi najrozvinutejšie na svete, s najvyššou životnou úrovňou. Myslím si, že človek, ktorý žije v demokratickej krajine a navyše zarába veľa peňazí, by mal mať v sebe určitý morálny imperatív, ktorý ho navedie na to, aby myslel na tých a pomáhal aj tým, ktorí nemali toto šťastie. Tak ako to platí pre jednotlivcov, platí to aj pre krajiny. Dodržiavanie ľudských práv môže byť ťažko dosiahnuteľný cieľ, ale v žiadnom prípade nie utopizmus. Vo svojom postoji mi je vzorom Matka Tereza z Kalkuty, ktorá hovorila, že základné ľudské práva nemôžu byť nikdy predmetom kompromisu a obchodovania. Celým životom dokázala, že ľudský život je pre ňu tá najvyššia hodnota a v rámci svojich možností sa snažila chrániť ho aj v tých najťažších podmienkach.

V minulosti ste sa angažovali v otázke, aby EÚ prijala viac kresťanských utečencov z Iraku. Koncom novembra sa ministri členských krajín dohodli, že EÚ prijme 10 tisíc irackých utečencov z najzraniteľnejších skupín. Ste s takýmto vývojom spokojná?

Je to dobrý vývoj. Som rada, že iniciatíva nemeckého ministra vnútra Wolfganga Schäubleho, ktorú som verejne podporila, nevyšla celkom naprázdno. Na druhej strane ma zaráža a znepokojuje skutočnosť, že aby bolo politicky prijateľné prijatie kresťanských utečencov z Iraku, ktorí sú vystavovaní vo svojej krajine neskutočnému tlaku, útokom, vypaľovaniu kostolov a fyzickej likvidácii, museli byť v europolitickej hantýrke označení ako utečenci z najzraniteľnejších skupín. Pôsobí to na mňa ako newspeak z románu Georgea Orwella. Keď europolitici začujú slovo kresťanský, dobre že sa nezačnú prežehnávať.

Ako sa dívate na množiace sa výzvy, aby EÚ prijala bývalých väzňov z Guantánama, ktorým hrozí doma zlé zaobchádzanie a pomohla tak Američanom zatvoriť toľko kritizované väzenie na Kube?

Trochu ma zaráža dojemná starostlivosť o väzňov z Guantánama. V minulosti bojovali armády proti armádam a vojenským zajatcom boli zabezpečené určité práva. V dnešnej dobe, keď proti nám stoja ľudia, ktorí vyhadzujú do vzduchu civilné lietadlá, prímestské vlaky s dochádzajúcimi robotníkmi a vagóny metra s babkami a dedkami, by sme si mali veľmi starostlivo premyslieť aj spôsob zaobchádzania s takými „bojovníkmi“. Sú to ľudia, ktorí brutálne porušujú všetky civilizačné normy, ale automaticky požadujú to najkorektnejšie správanie sa systému, ktorý nenávidia a ktorým opovrhujú.

V uplynulých dňoch ste veľa času venovali pripomínaniu odkazu Všeobecnej deklarácie ľudských práv, od ktorej prijatia uplynulo 60. rokov. V čom dnes spočíva jej význam?

Je smutné, že Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla po strašných rokoch vojny, keď si niektorí uvedomili čoho je schopná „civilizovaná“ časť  sveta. Po období, kedy si úplne prestali vážiť ľudský život a ľudskú dôstojnosť. Pre mňa osobne sú kľúčové dva články, ktoré majú pre etiku spoločnosti obrovský význam. Za prvé je to článok č. 3, ktorý znie “Každý človek má právo na život, slobodu a bezpečnosť.” Ľudský život začína momentom splodenia a končí prirodzenou smrťou. Každému človeku je život darovaný, zadarmo a bez minulých zásluh. Preto nemôže človek disponovať ani svojim životom ani životom nikoho iného. Táto pravda tvorí základ etických princípov ľudí, manželstva a rodiny, ako je uvedené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Všetky ostatné spoločenské diskusie musia z toho vychádzať.

Za druhé je to článok č. 16 o ochrane manželstva, ktorý hovorí, že “muži a ženy spôsobilí na manželstvo majú (…)právo, uzavrieť manželstvo a založiť rodinu” ako aj to, že “rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu od spoločnosti a štátu”. Pre svoje vlastné prežitie je spoločnosť motivovaná chrániť trvalý zväzok medzi mužom a ženou, ktorí si založia rodinu a sú pripravení mať deti a vychovávať ich. Tu by sa mali špeciálne vyzdvihnúť tri aspekty: manželstvo ako zväzok muža ženy, mimoriadna hodnota rodiny ako základnej jednotky spoločnosti, ktorá musí byť štátom špeciálne chránená a podporovaná. Manželstvo a rodina sú spôsobom života, ktorý najviac zodpovedá základnej ľudskej potrebe lásky, istoty a opory.

REKLAMA

REKLAMA