Záborská: Problémom nie je súžitie kultúr, ale ich miešanie

Predsedníčka Výboru pre práva žien EP Anna Záborská predsedala konferencii o úlohe žien v medzikultúrnom dialógu a uplatňovaní rodového hľadiska v práci parlamentov členských štátov. EurActiv.sk sa s ňou pri tejto príležitosti rozprával Bruseli.

Zaborská (interview)
https://euractiv.sk
  • Veľa sa hovorí o tom, akú formu by mal mať medzikultúrny dialóg, medzi kým by sa mal viesť, že by do neho mali byť vo väčšej miere zapojené ženy a podobne. Čo by malo byť však obsahom tohto dialógu? 

Dialóg je vždy lepší vtedy, ak je sú kultúry presne determinované. Problémom je, ak jednotlivé kultúry, možno v snahe prilížiť sa tým druhým, menia svoje hranice a možno kompromisne deformujú vlastnú kultúru. Prvým základným atribútom dialógu je, že nechceme zmeniť toho, s kým diskutujeme a jeho kultúru. Ja chcem, aby z toho dialógu vyšla moja kultúra silnejšia a aby aj kultúra toho, s kým diskutujem bola silnejšia. Aby sme sa lepšie poznali. Skôr ako začneme diskutovať medzi kultúrami, tak by sme si mali definovať kultúru tohto dialógu. Ja to zvyknem hovoriť o Európe ale platí to o celom svete – globalizáciou až mundializáciou sa celý svet stáva mozaikou, ktorá musí byť vzájomne koordinovaná. V tej mozaike by mali byť možno upravené jednotlivé kamienky, ale tie kamienky by nemali stratiť svoju farbu, aby tá mozaika bola farebná a nie šedá či jednofarebná, lebo vtedy sa tam prestaneme cítiť všetci dobre.

Na jednej strane je dobré, že sa počas týchto rokov, či už je to rok venovaný chubobe alebo rovnosti príležitostí, na tú tému viac hovorí, ale na druhej strane sú to tak elementárne veci, ktoré by už v súčasnej dobe nemali byť problém. A je tak trochu aj hanbou, že musíme celý rok venovať tomu, aby mali všetci rovnaké príležitosti. V 21. storočí, 60 rokov po vojne, keď nie sme vystavení žiadnej hrozbe fyzického násila. Takéto krátkodobé projekty sú skôr prezentáciou do vnútra, ako vnútornou zmenou, tých ktorých sa to týka. Viacej sa berie ohľad na tú formálnu stránku, na konferencie a plagáty a menej na zmenu myslenia ľudí. A to bolo krásne vidieť v prejave predsedníčky Pan -afrického parlamentu, ktorá považuje za základ, aby jej kultúra bola rešpektovaná, to čo majú zažité, to čo je ich bohatstvo, aby ich nikto o to neoberal. Aby sa dikutovalo ako nájsť spoločnú cestu, aby tie kultúry mohli vedľa seba existovať. 

  • Hovorí sa o roli žien v medzikulúrnom dialógu. Nemáte pocit, že sa v Európe nedáva dostatočný dôraz na integráciu moslimských žien, pretože ak nie je integrovaná žena, je pravdepodobné, že problém z intergráciou v spoločnosti budú mať aj deti, ktoré vychováva…

To nie je len v moslimskej komunite, to je ako keď sa niekedy sťažujeme aká je mládež. Je to vina dospelých. Je pravda, že keď špecificky zoberiem moslimskú komunitu v Európe, sú to väčšinou imigranti a mnohí výchovu dostali v krajinách pôvodu, čiže majú veľmi ťažkú úlohu. Matky boli vychovávané v určitej kultúre, kdežto ich deti sú ovplyvňované európskou kultúrou. Aj keď vy hovoríte, že matky by mali ovplyvňovať výchovu svojich detí, no tie deti žijú v úplne inom prostredí, ako žili ich rodičia. Nehovoriac o tom, že imigranti prenášajú svoju kultúru natoľko, že v Luxemburgu sa nedohovoríte luxembursky na miestach ktoré sú najbežnejšie, napríklad v službách a musíte hľadať nejakú spoločnú reč na to, aby ste sa vo svojej vlastnej krajine dohodli.

To bude, ale možno aj v tom, že tu nie je problém súžitia dvoch alebo troch kultúr vzájomne, tu je problém v miešaní sa kultúr. Je veľmi ťažké rodičom imigrantov vychovávať deti v cudzom prostredí. Už vôbec to, že sú to imigranti iného nábožestva a ich deti sú ovplyvňované inou kultúrou. Ja si myslím, že moslimské ženy v našej spoločnosti nie sú diskriminované. Nútené sobáše a genitálne mutilácie – o tom sa veľa hovorí, ale nie je to pravidlo. Netvrdím, že netreba o tom hovoriť, ide predsa o porušovanie základných ľudských práv, čiže treba proti tomu niečo robiť, ale nemyslím si, že je to hlavný problém.

  • Niektoré poslankyne otvorene hovoria, že čelili prejavom rodovej diskriminácie ako predstaviteľky EP, dokonca aj na jeho pôde (link). Máte vy osobnú skúsenosť s dikrimináciou?

Otáka je aj čo človek považuje za diskrimináciu. Určite aj tu na pôde EP nemajú ženy ľahkú situáciu presadiť sa, či už v politických skupinách alebo na úrovni celého Parlamentu, keď chcú zastávať nejaké funkcie. Ešte možno výraznejšie je to v administratíve, ale ja nemôžem povedať, že je to jednoznačne diskriminácia. Keď sa vám prihlási na konkurz na generálneho riaditeľa 5 mužov a jedna žena, a keď už na všetkých generálnych riaditeľstvách budú sedieť muži, tak ja si nemyslím, že na to posledné generálne riaditeľstvo musíme zobrať ženu, lebo na žiadnom žena ešte nesedí. Žena má mať len rovnakú šestinovú šancu ako všetci, ktorí sa prihlásili. Ja som vždy bola proti tomu, aby ženy mali nejaké privilégiá len preto, že nosia sukne. Musím povedať, že aj tu som sa stretla s tým, že názor ženy je braný vždy tak trochu cez prsty, a prevláda názor, že muži sú schopnejší. A možno to je chyba žien. Ženy sú si navzájom menej prajné, ako sú si navzájom muži, a preto sa nedokážu tak spojiť.

  • Ak by sa prezidentkou USA, ako najmocnejšej krajiny sveta, stala Hillary Clinton, teraz bez ohľadu na jej politickú profiláciu, domnievate sa, že by to predstavovalo signál smerom k väčšiemu rešpektu voči ženám?

Ja myslím, že nie. Amerika stojí pred obrovskou dilemou v rámci Demokratickej strany, a to či je pripravená mať prezidneta afroameričana alebo prezidentku – ženu. Nechcela by som byť v koži Demokratickej strany, no rozhodne je to obrovský rébus pre Spojené štáty. Určitý signál by to možno bol, len keby napríklad sklamala, bolo by to zlé pre ženy, alebo by sme museli kritickejšie hodnotiť amerických voličov, ktorí jej možno mohli dať hlas len preto, že bola žena a nepozerali na jej kvality a na to, či dokáže zastať tento úrad.

REKLAMA

REKLAMA