Francúzsky politológ: Nás trápi sociálny dumping, vás nízke platy

V roku 2004 sme si mysleli, že životné štandardy na západe a východe sa zblížia rýchlejšie, hovorí CHRISTIAN LEQUESNE.

Christian Lequesne je profesorom na vysokej škole Sciences Po. V minulosti viedol Centrum pre medzinárodný výskum (CERI) v Paríži a Francúzske centrum pre výskum v sociálnych vedách (CEFRES) v Prahe. V januári 2017 mu vyšla kniha Ethnographie du Quai d’Orsay. Les pratiques des diplomates français (Etnografia Quai d´Orsay: Prax francúzskych diplomatov).

Pôsobenie prezidenta Françoisa Hollanda sa často považuje za neúspešné na domácej scéne. Bolo neúspešným aj v zahraničnej politike?

V európskej integrácii robil krízového manažéra, ale nič viac. Moci sa ujal v roku 2012, keď sme mali veľa kríz. Prišiel po veľkej finančnej kríze, mali sme tiež utečeneckú krízu a potom prišiel brexit. Snažil sa hľadať kompromisy. Mohol však byť oveľa aktívnejší, najmä vo vzťahu k Nemecku. Lenže to bolo zložité, pretože jeho Socialistická strana sa v európskych témach rozdelila.

A čo boj proti terorizmu? Intervenciu v Mali zvládol úspešne.

V boji proti terorizmu sa mu darilo. Vďaka tomu zrejme získal na legitimite doma, bol prezidentom, ktorý sa snaží udržať svoju krajinu v bezpečí. Mali bolo odvážnym rozhodnutím, ktoré robil za dva dni. Bolo to dôležité pre stabilitu Sahelu (africké štáty južne od Sahary).

Čo sa týka využívania vojenských prostriedkov, Hollande znamenal kontinuitu po Nicolasovi Sarkozym.

Čo sa týka využívania vojenských prostriedkov, znamenal kontinuitu po Nicolasovi Sarkozym (2007-2012). Hollande neváhal zapojiť francúzskych vojakov do operácií v zahraničí. V auguste 2013, keď sme dostali prvé informácie o využití chemických zbraní zo strany Bašara al-Assada, chcel zasiahnuť v Sýrii. Ale Američania a Briti s intervenciou nesúhlasili. Stiahol sa a veľmi to potom ľutoval.

Mnohí v strednej Európe ocenili Hollandovo rozhodnutie nepredávať Rusku dve vojenské plavidlá Mistral. Aj to bolo odvážne rozhodnutie?

Až do konca váhal medzi dvoma argumentmi. Jedným bol finančný záujem predať lode. Tiež si však uvedomoval, že verejnej mienka – zvlášť po ruskej anexii Krymu – záleží na liberálnej hodnotovej agende. Hollande sa rozhodol nejsť proti medzinárodnej verejnej mienke. Lenže tie dve lode potom predal Egyptu a prezident Abdel Fattah el-Sisi nie je práve najväčším demokratom na svete.

Je Sýria príkladom, ktorý ukazuje, ako veľmi je francúzska zahraničná a obranná politika závislá na Spojených štátoch?

Nepoužíval by som slovo „závislosť“. Veľmi sme si zvykli na to, že Francúzi nesúhlasia s Američanmi. Toto je dedičstvo gaullizmu a čiastočne bolo pravdivé do vlády Jacquesa Chiraca (1995-2007). Stará paradigma hovorí, že keď sa Američania pre niečo rozhodli, Francúzsko sa snažilo postupovať inak, aj keď po celý čas robilo so Spojenými štátmi kompromisy. Vezmite si francúzsky zásah spolu s NATO proti Slobodanovi Miloševićovi v Srbsku (1999).

Sarkozy a Hollande boli presvedčení, že nemusíme stále hrať kartu francúzskej výnimočnosti a že by sme mali viac hrať kartu solidarity so Západom.

Od Nicolasa Sarkozyho (2007-2012) sa všeobecná ideové nastavenie – nazývam ho „mentálnou mapou“ – zmenilo. Sarkozy sa rozhodol pre návrat do spoločného velenia NATO. A medzi Sarkozym a Hollandeom existuje kontinuita. Oni boli presvedčení, že nemusíme stále hrať kartu francúzskej výnimočnosti a že by sme mali viac hrať kartu solidarity so Západom. Takto uvažuje nová generácia francúzskych diplomatov, politikov, ale aj intelektuálov. Majú oveľa väčší cit pre hodnoty, čo tiež znamená, že znovuobjavili Západ, hoci dlho po konci studenej vojny.

Vo vašej knihe nazývate toto myslenie „západniarskym“. Bola Hollandeovo vládnutie „západniarske“?

Áno, v tom význame, že on si nemyslí, že francúzska výnimočnosť má byť hlavným motorom zahraničnej politiky. Je oveľa pragmatickejší. Tiež musíme vziať do úvahy ústup antiamerikanizmu vo francúzskej spoločnosti, zvlášť medzi elitami. Opäť, neznamená to, že Francúzsko nasleduje Spojené štáty v bezpečnostnej politike. Ale Francúzsko nemá žiaden principiálny problém s Amerikou. Je to oveľa normálnejšia situácia.

Ethnographie du quai orsay

Po francúzskom predsedníctve v roku 2009 prezident Sarkozy navrhol, aby sa to české nekonalo… Naproti tomu bol Hollande prvým prezidentom, ktorý navštívil samostatnú Slovenskú republiku. Párkrát tiež zašiel do Poľska. Súhlasíte s tým, že Hollande bol francúzskym prezidentom, ktorý znovuobjavil strednú Európu?

On sa pokúšal normalizovať vzťahy s regiónom, v ktorom bol Sarkozy pre svoje správanie vnímaný negatívne. V očiach stredoeurópskych elít, ktoré majú problém pochopiť Francúzsko s jeho nuansami, posilnil Sarkozy klišé galskej arogancie. Aj Sarkozy však na začiatku svojho mandátu znovuobjavil strednú Európu. S každou z vyšehradských krajín podpísal bilaterálne partnerstvá. Lenže potom bol taký nediplomatický, že okamžite vyrobil problémy s malými krajinami EÚ. Sarkozy verí v silu veľkých členských štátov, hoci väčšina suverénnych štátov na svete do tejto kategórie nepatrí.

Stredoeurópania dlho považovali Francúzsko za proruské a Hollande ukázal, že to nie je pravda, zvlášť, keď sa režim Vladimira Putina stal viac autoritárskejším.

Hollande bol oveľa diplomatickejší. Pravdepodobne tiež pochopil, že v EÚ28 potrebuje každého partnera pre budovanie koalícií. Stredoeurópania dlho považovali Francúzsko za proruské a Hollande ukázal, že to nie je pravda, zvlášť, keď sa režim Vladimira Putina stal viac autoritárskejším.

Prinieslo Hollandeovo budovanie koalícií ovocie?

Mohlo priniesť viac ovocia, keby Francúzsko bolo aktívnejšie v navrhovaní budúcich politík ako fiškálna a sociálna únia. Ale aj v každodennom živote Rady EÚ potrebujete koalície, pretože v čoraz väčšom počte oblastí sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. Pre Hollandea to nie je ľahké. Potreboval dôveru Nemecka, tú však Francúzsko nemalo pre svoje ekonomické problémy. Hollande manažoval európske politiky, mohol však robiť oveľa viac politiky.

Francúzsku diplomaciu skúmate mnoho rokov. Ak bude Marine Le Penová zvolená za prezidentku, ako budú reagovať francúzski diplomati? Veľvyslanec v Japonsku Thierry Dana už ohlásil, že on nebude slúžiť pod krajne pravicovou prezidentkou.

Väčšina diplomatov pravdepodobne zostane, pretože nemajú na výber; musia zarábať peniaze pre svoje rodiny. Nebudú však podporovať krajne pravicovú politiku. Thierry Dana je jeden z mála v Quai d´Orsay (francúzske ministerstvo zahraničia), ktorý má skúsenosť zo súkromného sektora a môže si nájsť inú prácu.

Ale väčšina ľudí sa prispôsobí a bude úplne zúfalá. Le Penová ide proti samotnej myšlienke diplomacie. Diplomacia je o zbližovaní rozdielnych svetov. Le Penová to nechce, ona chce rozdeľovanie.

Zjavne existujú aj úradníci, ktorí podporujú Le Penovú, ale predstavujú zlomok štátnej správy.

Le Penová tvrdí, že chce s Európskou úniou vyjednávať.

Tvrdí, že chce vyjednávať a potom zorganizovať referendum. Ale pre ľudí v Quai d´Orsay a na vyšších úrovniach štátnej správy to bude hrozná situácia. Zjavne existujú aj úradníci, ktorí podporujú Le Penovú, ale predstavujú zlomok štátnej správy. Le Penová je antielitárska. A elita bola v tejto krajine historicky vybudovaná okolo štátnej správy.

Ak bude Le Penová zvolená, dokážu francúzski diplomati ovplyvniť jej rozhodnutia?

Zvykneme to očakávať, keď sa niekto ako Donald Trump alebo Marine Le Penová ujme moci. Že štruktúra dokáže usmerňovať populistických lídrov. Vôbec to nie je jednoznačné. Populistickým lídrom záleží na ich voličoch a na rétorike doma. Nemyslím si, že všetci zamestnanci amerického ministerstva zahraničia boli za vyslanie lodí smerom k Severnej Kórei. Trump tak rozhodol, pretože pre jeho voličov tie lode idú dokopy s heslom „Urobiť Ameriku opäť veľkou“.

Vráťme sa do Európy. Pred prvým kolom prezidentských volieb sa François Fillon aj Emmanuel Macron vyslovili za istú formu fiškálnej a sociálnej únie. Francúzsko pretláča túto myšlienku už dlho. Môže sa uskutočniť teraz?

Môže sa uskutočniť v eurozóne. V rámci EÚ27 by to bolo oveľa zložitejšie predovšetkým preto, že daňová harmonizácia vyžaduje jednohlasné rozhodnutia. Hoci myšlienka viacrýchlostnej Európy je vnímaná negatívne, nemyslím si, že existuje iná alternatíva pre opätovné naštartovanie EÚ. Eurozóna bude jedným dôležitým rámcom.

Prečo nebola naštartovaná doteraz? Francúzsko sa o to pokúšalo.

Urobilo sa veľa kompromisov. Niektoré politiky, o ktorých sa rozhodlo, dokonca išli proti Nemecku. Napríklad banková únia. Nemecko ju nechcelo, Francúzsko áno. V mnohých krajinách vrátane Francúzska si verejná mienka myslí, že eurozónu kontroluje hegemónne Nemecko. To je priveľké zjednodušenie.

Pre zníženie verejného dlhu treba ešte vyvinúť obrovské úsilie. Hollande pre to urobil viac ako Sarkozy.

Nie je to menová politika, ktorú musíme zefektívniť. Je to hospodárska politika. Musíme sa oveľa viac koordinovať. Pre Francúzov to znamená rešpektovať pakt stability a rastu. Už sme blízko k naplneniu jedného z kritérií – trojpercentného rozpočtového schodku. Pre zníženie verejného dlhu však treba ešte vyvinúť obrovské úsilie. Hollande pre to urobil viac ako Sarkozy. Preto mal Hollande problémy s vlastnou, Socialistickou stranou.

Dokážu Francúzsko a ďalšie západoeurópske krajiny nájsť kompromis s východnou Európou v sociálnej politike, ak sa nevedia dohodnúť ani na vyslaných pracovníkoch?

Pre obe strany je to ťažká téma. V roku 2004 sme povedali Slovákom, Poliakom, Čechom, že vstup do EÚ bude pre nich znamenať konvergenciu – zblíženie životných úrovní. Vyšehradské krajiny sa majú pravdepodobne lepšie v EÚ, ako by sa mali mimo nej. Ale ku konvergencii nedošlo.

Keď máte voľný pohyb osôb, je to ťažké pre obe strany. Na východe sa ľudia pýtajú: Čo naše platy? Sú trikrát nižšie ako na západe. Ak môžu, idú pracovať do zahraničia. Na západe sa ľudia sťažujú na sociálny dumping zo strany stredoeurópskych kamionistov alebo remeselníkov. Ohľadom ekonomickej konvergencie medzi centrom a perifériou sme boli všetci vrátane mňa veľmi optimistickí. Veril som, že to pôjde rýchlejšie.

Keď ste robotníkom na stavbe vo Francúzsku a vidíte firmy zamestnávajúce litovských alebo poľských pracovníkov za inú cenu, trápi vás to. Rovnako, ako keď ste v Bratislave mysliac si, že za rovnakú prácu by ste dostali trikrát viac vo Viedni.

Ľudia by mali pochopiť, že nejde len o ideológiu. Keď ste robotníkom na stavbe vo Francúzsku a vidíte firmy zamestnávajúce litovských alebo poľských pracovníkov za inú cenu, trápi vás to. Rovnako, ako keď ste v Bratislave mysliac si, že za rovnakú prácu by ste dostali trikrát viac vo Viedni.

Áno, ale smernica o vyslaných pracovníkoch zaručuje minimálny plat v hostiteľskej krajine.

To je pravda. Je výsledkom kompromisu. Vyslaní pracovníci musia dostávať minimálny plat v hostiteľskej krajine, ale odvody platia v krajine pôvodu.

Z vyslaných pracovníkov sa stala téma kampane, hoci vo Francúzsku ich je len 270-tisíc. Považujú Francúzi strednú a východnú Európu stále za hrozbu?

Na čom sa v skutočnosti štiepia západné spoločnosti? Na jednej strane sú ľudia, ktorí veria, že sa dokážu prispôsobiť globalizácii. Na druhej strane sú tí, ktorí si myslia, že ich globalizácia porazila. Prvá skupina súhlasí s voľným obchodom a európskou integráciou. Druhá chce národný populizmus a je veľmi citlivá na otázku súťaže so strednou Európou v sociálnych otázkach. Pre ňu je okamžitou odpoveďou na všetky problémy zatvorenie hraníc. To samozrejme nie je dobrým riešením, ale mainstreamoví politici to musia brať do úvahy, pretože hovoríme o srdci politických štiepení v našej spoločnosti. Nielen vo Francúzsku. V kampani o brexite hovoril UKIP viac o poľskej ako o mimoeurópskej imigrácii.

Ako liberál som si myslel, že trh dokáže vytvoriť istú formu rovnosti v rámci EÚ, že konvergencia by prišla vďaka voľnému pohybu.

Sú spoločné sociálne štandardy – „sociálna Európa“ – správnou odpoveďou?

Áno. Keby ste sa ma opýtali pred 10 rokmi, odpovedal by som nie. Ako liberál som si myslel, že trh dokáže vytvoriť istú formu rovnosti v rámci EÚ, že konvergencia by prišla vďaka voľnému pohybu. Nestalo sa to. Ale sociálna konvergencia je oveľa širšou témou ako len sociálny štát. Znamená tiež vzdelávanie, profesionálne školenie, výučba cudzích jazykov.

Keď ste písali svoju knihu, istý čas ste strávili aj na francúzskom veľvyslanectve vo Varšave. Ako vníma francúzska diplomacia vyšehradské krajiny?

Bol som tam pred parlamentnými voľbami 2015. Občianska platforma bola stále pri moci. Poľsko bolo považované za „dobrého žiaka“ Európy. My na západe vždy musíme mať medzi vyšehradskými krajinami dobrého žiaka.

Kto je dobrým žiakom teraz?

Česko. Koalícia socialistov a liberálov nie je radikálne proti európskej integrácii, súhlasí s posunom v obrannej politike a tak ďalej.

Viktor Orbán je možno radikálnejší ako Jarosław Kaczyński, ale vo Francúzsku a Nemecku je považovaný za menší problém.

Ale keď bola pri moci Občianska platforma, Poľsko bolo tým, čo Nemci nazývajú „Musterknabe“ (príkladným žiakom). Vo Francúzsku tiež prevládalo vnímanie Poľska ako veľkej krajiny, ktorá dokáže zohrať úlohu v regióne. Teraz je všetko inak. V Paríži aj v Berlíne si myslia, že so súčasnou poľskou vládou ide všetko ťažko a mrzí ich to. Viktor Orbán je možno radikálnejší ako Jarosław Kaczyński, ale vo Francúzsku a Nemecku je považovaný za menší problém.

Počas vlády Občianskej platformy bolo Poľsko považované za krajinu, ktorá dokáže oživiť európsku integráciu. Aj bývalý prezident Valéry Giscard d´Estaing, ktorý nikdy úplne nepodporoval rozširovanie, počíta s Poľskom vo svojej knihe o tvrdom jadre Európy. Súčasné napätie medzi Francúzskom a Poľskom ilustruje fakt, že v Paríži nie je plnohodnotný poľský veľvyslanec, len chargé d´affaires. To je po prvýkrát, odkedy sa do Poľska vrátila demokracia.

Považuje francúzska diplomacia Vyšehradskú skupinu za jeden blok?

Nie. Vyšehrad je teraz považovaný skôr za koalíciu pre brzdenie európskej integrácie ako za jej oživenie. Čo je v protiklade s pôvodným poslaním Vyšehradu – napredovať v európskej integrácii. Máme tu názor, že stredná Európa sa stáva neliberálnou. Prečo sme ich zapojili do procesu európskej integrácie, keď teraz idú proti nemu? To teraz veľmi počuť. Ako človeku, ktorý sa vždy snažil budovať mosty medzi strednou Európou a Francúzskom, mi je to z toho smutno.

2 Comments

  • Aspoň pán vedec vidí akí sme rozdielny. Alebo tiež sa dá povedať , to sa mu mudruje s plným bachorom !

    • “to sa mu mudruje s plným bachorom!” to si robiš srandu? či ty trpíš hladom? pre teba je najlepším riešením opatovne rozdelenie europy?

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA