Susan George: Zdaňte bohatých a korporácie

Podľa politologičky a aktivistky Susan George, mainsteamové elity sklamali ľudí, tí sa preto obracajú k populistom. Pokiaľ ide o CETA, považuje ju za veľmi podobnú TTIP.

 

Takzvaní populistickí politici sú úspešní vo voľbách v Európe, USA i iných častiach sveta. Čo je hlavným dôvodom?

Jednoslovná odpoveď: neoliberalizmus. Ak dosť dlho nanucujete ľuďom neoliberálne politiky, odpoveďou bude populistická politika. Odpoveďou bude Donald Trump. Ľudia, regióny, celé časti krajín sú vylúčené, neoliberalizmus ničí spoločenskú súdržnosť. Ľudia neveria, že sa o nich mainstreamové strany zaujímajú, vlády nerobia, čo by mali, preto hľadajú odpovede inde. Donald Trump, Marine Le Pen, Viktor Orbán… Trumpove víťazstvo ma preto vôbec neprekvapilo.

Trumpove víťazstvo ma preto vôbec neprekvapilo.

Zvolili proti nemu demokrati nesprávnu stratégiiu?

Demokrati verili, že Hillary prídu podporiť menšiny – Afroameričania, Latinoameričania, ženy. Lenže neprišli. Minimálne nie v takých množstvách, ako u Obamu. Na druhej strane, Trump získal silnú podporu bielych, chudobných, slabo vzdelaných mužov z malých miest, alebo vidieka.

Títo politici sľubujú zmeny niektorých neoliberálnych politík. Trump sľúbil zrušenie TTIP aj TPP, podobní politici v Európe hovoria, že svoju krajinu vyvedú z menovej únie…

…aj z EÚ ako takej. Marine Le Pen tvrdí, že Francúzsko odíde z Európy …

Ponúkajú alternatívu k neoliberálnemu poriadku, ktorý kritizujete?

Nie, neponúkajú reálnu alternatívu. Ich politický program sú ľudia ochotní akceptovať, pretože sa odcudzili mainstreamu. Vo Francúzsku, ktoré poznám najlepšie, títo voliči zvykli podporovať komunistov. Teraz už nie, pretože sa cítia sklamaní, opustení. Niekde na poschodí prebieha hostina, a oni nie sú pozvaní.

Mainstreamové strany sa niekedy pokúšajú odstaviť extrémistov, populistické strany, vytváraním veľkých koalícií. Je to spôsob, ako udržať politickú stabilitu?

Na chvíľu to funguje, no nemôžete voličsky vymazať 30 percent elektorátu, nemôžete predstierať, že neexistujú. Marine Le Pen strávila posledných desať rokov snahami o „normalizáciu“ strany. Dnes je normálne pozývaná do televízie, prísna blokáda strany už nefunguje.

Na začiatku krízy časť politikov naľavo od stredu verila, že zhoršenie sociálnej situácie privedie voličov k nim. V skutočnosti však sociálno-demokratické strany v mnohých krajinách strácajú. Čo je hlavnou príčinou?

Ustúpili neoliberalizmu. Pozrite sa na prezidenta Hollandea. Jeho podpora sa pohybuje medzi 4 a 11 percentami, v závislosti od prieskumu. Korporáciám dal obrovské sumy peňazí, ustúpil z väčšiny predvolených sľubov. V kampani tvrdil: „Mojim nepriateľom sú financie.“ V skutočnosti v regulácií bánk veľmi veľa neurobil. Jeho vláda neurobila nič, čím by dostala finančný kapitál pod kontrolu, neurobili dosť na zastavenie rastu nerovností. Hoci, to im musím priznať, v porovnaní s inými krajinami nerovnosť vo Francúzsku až tak rýchlo nerástla. Napriek tomu, verejný rozpočet stráca ročne 60 až 80 miliárd eur kvôli daňovým rajom a odchodom kapitálu, ktorý by nemal nastávať, a oni len kopírujú neoliberálne prístupy. Socialisti ničia meno socializmu vo Francúzsku, aj mnohých iných krajinách.

Francúzka socialistická vláda sa pokúsila zvýšiť dane pre najbohatších. Mnohí z nich reagoval hrozbou odchodu do inej krajiny, napríklad Belgicka, niektorí sa aj odsťahovali. Je možné problém nerovnosti riešiť na národnej úrovni?

Myslím, že áno. Muselo by to byť postupné, do modifikované keynesiánske politiky sú možné. Musíte začať tými, ktorí sú na tom najhoršie. Musíte začať detskou chudobou, musíte dať chudobným krajinám možnosť dôstojného života, musíte pomôcť ľuďom, ktorí sa cítia vylúčení. Vezmime si napríklad minimálnu mzdu. V našom súčasnom systéme nestačí na živobytie – a je množstvo ľudí, ktorí musia žiť z minimálnych miezd. V niektorých štátoch v Spojených štátoch minimálnu mzdu zvýšili. Napríklad vo Washingtone, kde narástla na 15 dolárov. A štátu sa darí dobre. Bohatne, a sociálne sa stal lepším miestom pre život. Ďalšou vecou je univerzálne vzdelanie, ktoré by malo byť čo najviac bezplatné. Nečelíme nedostatku peňazí, len ich musíte hľadať tam, kde sú.

A kde sú?

Jeden francúzsky humorista v 19. storočí povedal: ak hľadáte peniaze, musíte ísť tam, kde sú; teda k chudobným. No ja hovorím nie k chudobným, ale k bohatým, ku korporáciám. Zdaňme ich, lebo oni neplatia spravodlivý podiel. Zakročme proti daňovým rajom, zaveďme daň z finančných transakcií, a použime to na sociálne ciele. Niečo sa už podarilo. Daň z finančných transakcií sme v ATTACu navrhli pred 15 rokmi, a niečo sa podarilo dosiahnuť.

Zakročme proti daňovým rajom, zaveďme daň z finančných transakcií, a použime to na sociálne ciele.

Čo iné hospodárske politiky?

Musíme prejsť na obnoviteľné zdroje energie. To vytvorí množstvo pracovných príležitostí, viac príjmu. Nebol by to výborný krok iba zo sociálneho hľadiska – pomohlo by to aj v riešení klimatických zmien. Prečo to neurobíme? Vlády žijú stále kdesi v 60. rokoch 20. storočia. Boja sa. Cestu poznáme, problém nie je v tom, že by sme nevedeli ako. Je to otázka získania moci urobiť to.

Pred niekoľkými týždňami žila Európa podpisovaním dohody s Kanadou, CETA. Európsky politický mainstream bol takmer jednotný v jej podpore ako „najprogresívnejšej obchodnej dohode“, akú EÚ podpísala. Ak vezmeme do úvahy zmeny, pretlačené do dokumentu na poslednú chvíľu odporom Valónska, považujete CETA za príklad progresívnej, spravodlivej obchodnej politiky?

V žiadnom prípade! CETA je takmer úplne rovnaká, ako TTIP. Európa presadzuje predstavu o „zlých Američanoch“, a „dobrých a láskavých Kanaďanoch“. No žiaden rozdiel nie je. V Kanade sú dcérske firmy všetkých veľkých amerických korporácií. Tieto korporácie môžu použiť kanadské dcérske firmy na to, aby sa súdili s ktoroukoľvek európskou vládou. Kanada a USA používajú proces ISDS (riešenie sporov medzi investormi a štátom) veľmi často! Kanada je v skutočnosti piatym najčastejším žalobcom cez ISDS, v rámci rôznych zmlúv. Žaloby podávajú najmä spoločnosti podnikajúce s fosílnymi palivami, takže dohoda by bola zlá aj pre životné prostredie.

CETA je takmer úplne rovnaká, ako TTIP. Európa presadzuje predstavu o „zlých Američanoch“, a „dobrých a láskavých Kanaďanoch“. No žiaden rozdiel nie je.

Výhrady voči CETA smerovali aj na iné oblasti, než ISDS.

Kanadské poľnohospodárstvo je úplne rovnaké, ako americké: 5 percent farmárov produkuje viac ako polovicu potravín. Sú to obrovské farmy, tie európske im nemôžu konkurovať. Pokiaľ ide o chemické látky, neuznávajú princíp prevencie. Nečítala som viac ako 1 600 strán dohody CETA, no nemyslím si, že je tam ten princíp zahrnutý. Dohoda obsahuje takzvanú regulačnú spoluprácu medzi Kanadou a EÚ. Nie som si istá ako to bude fungovať. Budeme podriadení systému vzájomného uznávania certifikátov a pod., no neexistuje spôsob, ako by mohlo vzájomné uznávanie fungovať medzi americko-kanadským, a európskym systémom. V Európe uznávame princíp prevencie – teda ak existuje riziko, že chemická látka môže byť škodlivá pre zdravie, alebo životné prostredie, nemusí dostať autorizáciu. Nepustíte taký výrobok na trh. Na základe tohto princípu sme v Európe zakázali 1 200 chemických látok. Za rovnaké obdobie 35 rokov zakázali Američania šesť. Ako teda môže fungovať vzájomné uznávanie?

REKLAMA

REKLAMA