Riaditeľka medzinárodnej asociácie pre utečencov: Kľúčovým problémom azylovej politiky je nedostatok súladu so zákonom

Podľa CATHERINE WOOLLARDOVEJ by krajiny, ktoré s migrantami nemajú skúsenosti, mali pri prijímaní utečencov využiť prax z integrácie vlastných menšín.

Catherine Woollardová je generálnou tajomníčkou Európskej rady pre utečencov a exulantov (ECRE), aliancie 96 členských mimovládnych organizácií, podporujúcich utečencov a humánnu európsku azylovú politiku. ECRE pôsobí v 40 európskych krajinách už viac ako 40 rokov.

 

Aká je dnes úloha Európskej rady pre utečencov a exulantov (ECRE) v Európe a aké projekty máte dnes na stole?

Catherine Woolardová. FOTO. ECRE

Pracujeme na súdnych sporoch, na výskume, v advokácii a na komunikácii. Napríklad na strane súdnych sporov sme v tomto roku zasiahli v Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu v piatich prípadoch, týkajúcich sa azylu. Ide o strategické prípady, čo znamená, že ak z Európskeho súdu pre ľudské práva dostaneme dobré rozhodnutie, bude to mať dôsledky pre právne systémy v celej Európe.

Po právnej stránke spravujeme aj sieť viac ako 100 azylových právnikov. Keď poskytujú poradenstvo žiadateľom o azyl alebo jednotlivým utečencom, môžu nás požiadať o poradenstvo v právnych záležitostiach.

Ďalším riadeným projektom je azylová informačná databáza AIDA, ktorá posudzuje skutočnú situáciu azylového práva v praxi v 23 európskych krajinách. Práca na tomto projekte nás vedie aj k nášmu všeobecnému záveru: kľúčovým problémom je nedostatok súladu so zákonom. Nie je potrebná ďalšia reforma práva, s výnimkou dublinského systému.

Dnes vidíme aj nové politiky, ktoré flagrantne ignorujú právo Európskej únie a širšie medzinárodné právo.

Určite však musia existovať krajiny, ktoré dodržiavajú zákon lepšie ako iné. Viete ich pomenovať?

V mnohých členských štátoch existuje dobrá a zlá prax. Najmä na negatívnej strane sú príklady dlhodobého nesúladu. A klasickým príkladom je aj Grécko. Od roku 2011 je Grécko vyhlásené za nebezpečné pre žiadateľov o azyl a utečencov, pretože podmienky sú tam pre nich zlé. Je to spôsobené nedodržiavaním zákona, predovšetkým z hľadiska podmienok prijímania, ale aj z hľadiska azylových konaní.

Tieto problémy čiastočne súvisia s Dublinom. Ak by Grécko alebo Taliansko proces plne uplatňovali, potom by podľa dublinského nariadenia zodpovedali za veľkú väčšinu ľudí, ktorí prichádzajú do Európy, pretože sú krajinou prvého príchodu. Nemajú žiadny stimul na to, aby podmienkam vyhoveli.

Nový trend však nie je len o strategickom nesúlade alebo dlhodobých inštitucionálnych problémoch. Dnes vidíme dokonca aj úmyselné pokusy o zavedenie reštriktívnych politík. Vidíme nové politiky, ktoré flagrantne ignorujú právo Európskej únie a širšie medzinárodné právo. Príkladom je situácia na maďarskej hranici, využívanie zadržania a podobné opatrenia.

Kedy sa človek stáva utečencom?

Spomínate Maďarsko. Obzvlášť krajiny strednej Európy, krajiny V4, si nový imidž v Európe získali aj vďaka spôsobu, ako reagovali na migračnú krízu a vyjadrovali sa o solidarite. V čom vidíte ich motív?

Zaujímavou otázkou je rozdiel medzi krajinami. Musíme byť opatrní, aby sme nehrali hru vlád a neprezentovali región ako jeden blok. Veľmi nás znepokojuje to, čo sa deje v Maďarsku.

Chápem, prečo bolo v záujme vlád skutočne posilniť túto myšlienku o bloku V4, najmä pokiaľ ide o premiestnenie a odmietanie opatrení na premiestnenie. Z pohľadu občianskej spoločnosti je tiež užitočné zistiť, aké sú rozdiely a priority.

Čo spôsobuje najväčšie rozdiely nie je prítomnosť alebo absencia extrémistickej strany. Ide o to, či tradičné strany nepreberajú ich názory.

Zdá sa však, že vlády týchto štyroch krajín prezentujú odraz verejného názoru.

Pokiaľ ide o verejnú mienku krajín z Vyšehradskej oblasti, my vidíme veľkú rozmanitosť. Pre nás je kľúčovou otázkou to, či sa vlády pokúšajú podporovať pozitívny imidž utečencov a migrantov a podporujú myšlienku dodržiavania ľudských práv a dodržiavania medzinárodných noriem.

Podpora pozitívneho imidžu utečencov nie je v súčasnosti takmer nikde v Európe štandardom.

Ja by som s týmto pohľadom nesúhlasila. Čo spôsobuje najväčšie rozdiely nie je prítomnosť alebo absencia extrémistickych strán. Ide o to, či tradičné strany nepreberajú ich názory. Rovnako ide o to, či extrémistické strany získajú moc a či sú tradičné strany ochotné spolupracovať s nimi.

V rôznych krajinách predstavuje verejnosť celú škálu rôznorodých názorov. To, čo obracia verejnosť úplne proti utečencom alebo migrantom, ale aj proti demokracii, je situácia ako v Maďarsku. Vláda sa stala nekompromisnou.

Čo nás v súvislosti s Maďarskom znepokojuje, nie je to, že sa k moci dostala extrémistická strana, ale to, že strana pri moci sa stala extrémnou. Chceme vidieť odmietnutie takýchto extrémistických názorov.

Investičným fondom pre susedstvo a Afriku si Únia kupovať stabilitu nechce (VIDEO)

Namiesto toho ale vidíme určité opakované naratívy. Mnohí napríklad tvrdia, že utečenci ani nechcú prísť do našich krajín, prečo by sme ich teda mali nútiť k povinnému presídľovaniu?

Každá krajina v Európe by mala byť schopná poskytnúť ochranu. To znamená mať fungujúci azylový systém a prijať určitý počet utečencov. Aby sme ale do našich spoločností mohli utečencov zaradiť, potrebujú prístup k základným právam, prístup k zamestnaniu, k vzdelaniu, príležitosti naučiť sa jazyk a podobne. Vlády sa neštítia povedať: Ó, veď tu ani nechcú zostať!

Ak vytvárate nepriateľské prostredie, potom je samozrejmé, že nikto prísť nechce. Ak ste ale ochotní poskytnúť práva, ľudia budú chcieť postupne zostávať.

Každá vláda, ktorá sa rozhodne, – tak, ako by aj mala – že bude hostiť určitý počet utečencov, môže ľahko naštartovať integračnú stratégiu a získať od Európskej únie nemalé finančné prostriedky.

Jedným z dôvodov, prečo ľudia odchádzajú je tiež, že neexistuje širšia komunita ich spoluobčanov alebo iných, ktorí hovoria ich jazykom. Nejde o to, že by chceli žiť v getách. Chcú mať istý pocit spojenia. V tomto prípade potrebujeme stratégiu budovania malých komunít. Je však zrejmé, že toto je veľmi politicky citlivá téma pre niekoľko vlád v tomto regióne.

Ani politici, ani spoločnosť ale nie je ochotná vytvárať takéto komunity. Spoločnosť v strednej a veľkej Európe sa cítia byť kultúrne veľmi homogénna.

Sú ale skutočne homogénne? Slová, ktoré sme počuli od niektorých regionálnych lídrov, ktorí tvrdia, že ide o monoetnické alebo homogénne krajiny, jednoducho nie sú pravdivé. Keď sa pozrieme na Poľsko, kde je to pravdepodobne najviditeľnejšie, žije tam jeden milión Ukrajincov.

Byť súčasťou Európskej únie znamená, že máte povinnosti. A ak tieto povinnosti nechcete, postupujte po trase Veľkej Británie a odíďte.

Som rada, že prechádzame na tému menšinovej a integračnej politiky, pretože najmä v tomto regióne ich mnohí používajú ako argument. V strednej a východnej Európe sa sotva vieme vysporiadať s existujúcimi menšinami a plne ich integrovať. Ako môžeme zvládnuť menšiny utečencov? Ako reagujete na takýto argument?

Problém relokácií sa vníma ako tlak z Bruselu alebo zo Západu. Keďže ide o citlivú tému, možno sa s ňou nezaobchádza dobre. Na druhej strane ma to mrzí, ale byť súčasťou Európskej únie znamená, že máte povinnosti. A ak tieto povinnosti nechcete, postupujte po trase Veľkej Británie a odíďte.

Nehovoríme o niečom novom. Hovoríme o dodržiavaní existujúceho zákona a tiež o kolektívnej reakcii. Hovoríme o koncepte solidarity, ktorý je tiež súčasťou Únie. S týmito vecami sa neobchoduje a nevyjednáva. Nemôžete z právneho rámca vyberať, čo chcete. Aký má potom zmysel mať právny poriadok?

Otázky menšín a utečencov nemožno vnímať prístupom buď – alebo. Krajiny musia rešpektovať oboje. V skutočnosti existuje spôsob, ktorý by bol uspokojivý pre všetkých.

Medzinárodná komunita pripravuje „Parížske dohody“ o utečencoch a migrantoch

O aký spôsob by išlo?

Niekoľko krajín má určitú skúsenosť so začleňovaním menšín a najviac marginalizovaných menšinových skupín. Táto skúsenosť by mohla byť uplatniteľná aj na začlenenie nových komunít.

Napríklad Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko pomerne úspešne začlenila Rómov a vytvorila aj politický systém prerozdeľovania moci, ktorý dáva albánskej menšine potrebné práva. Má dobrú prax, ktorá by sa dala využiť, ak sa z nej stane krajina, do ktorej by boli presídlení utečenci.

Podobne sa rôznymi otázkami menšín zaoberá aj Rumunsko. Má skúsenosti s poskytovaním jazykových kurzov, predovšetkým maďarskej komunite, ale aj pri ochrane práv Rómov.

Rumunsko nezišlo na cestu úplného odmietania presídľovania. Snaží sa využiť túto príležitosť na vybudovanie svojho prijímacieho systému, ktorý doteraz nebol zavedený.

Napriek tomu, že diskusia okolo migračnej krízy ustáva, myslíte si, že ju môžeme považovať za vyriešenú?

Kríza sa ešte neskončila. Premiestnila sa. Systémová, náročná kríza z konca roka 2015 a začiatku roka 2016, keď sa zdalo, že celý európsky politický systém sa rozpadol, je našťastie za nami. Zdalo sa, že ide dokonca o existenčnú krízu Európskej únie. No neznamená to, že sa nevráti.

Kríza ale stále existuje na konkrétnych miestach. Iste, ak ste v Grécku, v niektorých častiach Talianska, v španielskych enklávach alebo na jednom z miest, kde ľudia čakajú na hraniciach s Európskou úniou, kríza sa neskončila.

Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy

Čo teda môžeme v najbližších mesiacoch?

Mali by sme zanechať presvedčenie, že sme na krízu reagovali správne. Dohoda medzi Úniou a Tureckom, ako aj ďalšie opatrenia nefungovali, nebol to úspech. Nemôžme si myslieť, že sa všetko vyriešilo, a preto máme tento systém opakovať a zavádzať ho na celom svete.

V skutočnosti išlo o určité krátkodobé riešenia. My preto predkladáme alternatívy, založené na reforme azylového systému, pričom Európa musí naďalej ponúkať ochranu. Opatrenia, ktoré budú v podstate blokovať prístup do Európy buď prostredníctvom fyzických alebo právnych opatrení, nepomôžu.

Existujú iné spôsoby reformy na európskej úrovni?

Radi by sme viedli opätovné potvrdenie záväzkov Komisie a zmlúv, nie presadzovanie jednotlivých priorít členských štátov.

Je nešťastné, že Komisia do určitej miery vníma svoju úlohu ako jedného z vykonávateľov toho, čo chcú členské štáty a ich ministri vnútra. Jej úloha, stanovená v zmluvách, je byť ochrancom týchto zmlúv, vrátane ochrany ľudských práv, ktoré sú v nich špecifikované.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA