Ako eurokomisár si užívam každú minútu

Koniec rečí o "únave z rozširovania". To je cieľ, ktorý chce po piatich rokoch v úrade po sebe zanechať český komisár pre rozširovanie a susedskú politiku. Pre EurActiv poskytol exkluzívny rozhovor.

Štefan Fule
https://euractiv.sk

Od vášho nástupu do novej funkcie ste veľmi aktívny – užívate si svoju novú prácu?

Áno, užívam si každú minútu. Musím povedať, že je väčšou výzvou kombinovať politiku rozširovania a susedstva a venovať sa rôznym krajinám. Pracujem s Catherine Ashtonovou a členskými štátmi na usporiadaní novej európskej vonkajšej služby (EEAS), aby sme zabezpečili, že po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti bude mať EÚ naozaj silný hlas vo vonkajšej politike. Je to výzva.

Spomenuli ste Catherine Ashtonovú, no nie je úplne jasné, aký druh pracovného vzťahu budete mať pod novou štruktúrou vonkajšej služby. Domnievate sa, že sa nájde také riešenie, ktoré Vás nepripraví o časť kompetencií?

Ale on je jasný. Lisabonská zmluva nezmenila nič pokiaľ ide o kompetencie Komisie a Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. S Catherine Ashtonovou sa snažíme, aby EEAS spojila komunitárny pilier a pilier SZBP do jedného hlasu EÚ.

Sú už konkrétne návrhy toho, ako by mala EEAS vyzerať pokiaľ ide o koordináciu a zodpovednosť. Musím povedať, že plány na praktickú a formálnu spoluprácu úplne naplnili moje očakávania a dúfam, že aj očakávania tých, ktorí chcú vidieť silnejšiu vonkajšiu politiku EÚ.

Keď hovoríme o rozširovaní, zdá sa, že Chorvátsko by mohlo ukončiť rokovania tento rok ale stále sú tu niektoré problémy, ako napríklad otázka lodeníc, ktorá komplikuje otvorenie kapitoly o hospodárskej súťaži. Hovorí sa dokonca o tom, že by Chorvátsko malo byť podrobené rovnakému mechanizmu monitoringu ako Rumunsko a Bulharsko. Čo si o tom myslíte?

Chorvátsko dosiahlo v prvom rade v uplynulých mesiacoch vynikajúci pokrok a  teraz sme už takmer na konci prístupových rokovaní. Nevidím žiadnu otázku alebo výzvu, ktorú by Chorvátsko nebolo schopné s pomocou Európskej komisie prekonať.

Sústredíme sa na kvalitu prístupových rokovaní do takej miery, že tu akékoľvek špekulácie o eventuálnom mechanizme monitoringu nemajú žiadne miesto a ja beriem svoju zodpovednosť v tomto ohľade veľmi vážne. Nevediem tu prístupový proces, ktorý by takéto mechanizmy vyžadoval.

Z minulých rozšírení sme si vzali veľa ponaučení a so všetkými z nich pracujeme. Máme tu veľmi dynamický prístupový proces s tzv. „benchmarks“ pre otváranie a uzatváranie kapitol, takže sa sústredíme na to, aby bolo Chorvátsko plne pripravené prijať výhody, ale aj ujať sa zodpovednosti, ktoré plynú z členstva. Rozširovanie Únie musí znamenať posilňovanie Únie.

Keď hovoríte o ponaučeniach z minulých rozšírení, nie je to len diplomaticky povedané, že pristúpenie Rumunska a Bulharska v roku 2007 bolo chybou?

Nie. Myslím si, že celé východné rozšírenie bolo vo všeobecnosti úspechom. Každé jedno rozšírenie malo svoje výzvy a znovu použijem výraz „ponaučenia“, pretože chceme využiť to čo sme sa z nich naučili pri budúcich, aby boli dynamickejšie a efektívnejšie. Presne to teraz robíme s Chorvátskom.

Poďme k Macedónsku. Premiér Gruevski počas svojej februárovej návštevy v Českej republike povedal, že by chcel, aby jeho krajina vstúpila do EÚ o pár rokov – to znamená ešte počas trvania vášho mandátu. Myslíte si, že je to reálne?

Najprv musíme začať s prístupovými rokovaniami. Posledné roky – najmä rok 2009 – boli bohaté na reformy, až natoľko, že Komisia odporučila Európskej rade začať rozhovory. Takže momentálne je to v rukách Rady.

Naši priatelia z FYROM vedia, aké výzvy pretrvávajú a je veľmi dôležité, aby sa vyriešila záležitosť ohľadne názvu a spolupráca s Gréckom. Veľmi dúfam, že sa tak stane už čoskoro, keďže si myslím, že tu existuje nádejný priestor odteraz až do júnového summitu. Je veľmi dôležité, aby reformný proces nebol brzdený a aby krajina napredovala pri plnení európskych ašpirácií.

Ďalším problematickým momentom na Balkáne je, že Srbsko prinieslo otázku Kosova pred Medzinárodný súdny dvor. Až do rozsudku budú pravdepodobne vzťahy medzi oboma krajinami paralyzované – videli sme to aj na stretnutí v Slovinsku. Ako vnímate tento pat? Tiež čakáte na rozhodnutie MSD alebo naliehate na Belehrada a Prištinu, aby riešili problémy bezodkladne?

Pozícia Komisie je – pokiaľ ide o štatút Kosova – neutrálna. Pre Srbsko aj Kosovo tu je európska perspektíva. Srbsko požiadalo o členstvo v EÚ na konci minulého roka  a Komisia teraz čaká na zelenú z Európskej rady, aby mohla začať proces formovania oficiálneho názoru.

Medzičasom tvrdo pracujeme s kosovskými orgánmi v troch špecifických oblastiach, aby sme podporili ich európske ašpirácie, pretože z pohľadu Komisie je veľmi dôležité, aby sa nikto necítil vylúčený.

Spolupráca v regióne a vzťahy medzi Srbskom a Kosovom sú veľmi dôležité. Regionálna spolupráca je kľúčovou súčasťou Stabilizačného a asociačného procesu (SAP) a mala by byť inkluzívna, reprezentatívna a efektívna. Myslím si, že konferencia v Brdo bola úspechom, pretože lídri sa po prvýkrát zaviazali pomáhať si navzájom pri napĺňaní európskych ašpirácií.

Na konferencii v Brdo som zdôraznil, že všetko úsilie, ktoré treba vyvinúť, aby sme vytvorili inkluzívny rámec pre všetkých aktérov bude hrať aj významnú úlohu v regionálnej spolupráci. Povedal som tiež, že k regionálnej spolupráci treba pristupovať pragmaticky a mala by byť využívaná na to, aby sa odstránili pretrvávajúce bilaterálne problémy. Vidím odhodlanie medzi lídrami na Balkáne riešiť problémy paralelne k prístupovým rokovaniam – bolo by veľmi nešťastné, ak by prístupové rokovania boli rukojemníkom bilaterálnych otázok.

Myslíte si, že Regionálna rada spolupráce (RCC) je na tom vhodným formátom? Politicky nebola požiadaná, aby riešila tieto spory.

Hoci predstavuje to najlepšie z Paktu stability a je dobrým nástrojom regionálnej spolupráce, dá sa na najvyššej úrovni urobiť oveľa viac, aby sme zvýšili dôveru medzi balkánskymi krajinami. Organizácie ako je RCC sú veľmi potrebné, môžu pomôcť vyriešiť niektoré veci bilaterálne.

To, že ste Čech vám možno pomáha, keď diskutujete o náročných otázkach v politicky rozdelených krajinách. V Bosne a Hercegovine diplomati tvrdia, že situácia je veľmi znepokojivá a tri štátotvorné entity nevidia spoločnú budúcnosť na základe Daytonského modelu. Ak by bol však tento model spochybnený, mohol by sa z toho stať medzinárodný problém neuveriteľných rozmerov. Ako vidíte budúcnosť Bosny a Hercegoviny?

Niektoré české skúsenosti sú nasledovaniahodné, niektoré nie. Rozdelenie Československa určite nie je pre BaH dobrým príkladom. Medzinárodné spoločenstvo a Európska rada tiež zdôrazňujú princíp územnej integrity a dôležitosti národnej jednoty. Európska rada potvrdila, že BaH má európsku perspektívu a EÚ má záujem na fungujúcej, stabilnej krajine s efektívnym systémom vládnutia. Je veľmi dôležité, aby sme sa dostali od post-daytonskej éry do proeurópskej a aj dúfam, že októbrové voľby budú krokom týmto smerom.

Nedávno ste navštívili región a zastavili ste sa v Albánsku, v krajine, ktorá je skôr mimo záujmu medzinárodného spravodajstva. Od júnových volieb opozícia bojkotuje parlament, čo brzdí celý Stabilizačný a asociačný proces. Albánsko nedávno podalo prihlášku do EÚ, ale Tirana má objektívne problémy. Čo ste tamojším predstaviteľom povedali?

Moje posolstvo Tirane bolo veľmi jednoduché. Po prvé som ocenil pokrok, ktorý krajina dosiahla. Albánsko sa stalo členom NATO a Európska rada požiadala Komisiu, aby pripravila svoj oficiálny názor na túto krajinu.

Zároveň som ale zdôraznil dôležitosť dodržiavania kodanských kritérií. Vyjadril som obavu o stabilitu demokratických inštitúcií a obavu z nedostatku politického dialógu v parlamente. Zdôraznil som im, že toto je miesto, kde schvaľujte všetky zákony a pokiaľ vhodnú legislatívu neprijmete, žiadne reformy nebudú.

Je to hlavne v rukách Albáncov a ja silno dúfam, že pokročia a dajú tak jasne najavo, že majú vyspelú demokraciu. Zodpovednosť majú všetci – ako vláda, tak aj opozícia.

V Albánsku došlo k veľkým zmenám – v časoch komunizmu mala krajiny autokratickú vládu a po páde režimu sa nachádzala v oveľa horšej situácii ako akýkoľvek iný štát. Môžete zhodnotiť cestu Albánska v uplynulých 20 rokoch? Juhoslávia bola vtedy veľmi úspešnou krajinou – jej občania mohli voľne cestovať a milióny Juhoslovanov pracovali na Západe. Albánci ale mohli o cestovaní na západ iba snívať…

Každá krajina má svoju vlastnú históriu a západný Balkán si so sebou nesie ťažké historické dedičstvo. Regiónom zmietali konflikty a najmä Albánsko si z tohto dedičstva ukrojilo veľkú časť. Takže súhlasím, že je zaujímavé vidieť pokrok, ktorý táto krajina dosiahla za posledných 20 rokov.

Skutočnosť, že Európska rada požiadala Komisiu o vypracovanie oficiálneho názoru je toho dôkazom. To ale neznamená, že je práca hotová. A to je myslím najdôležitejší odkaz všetkým krajinám Balkánu vrátane Chorvátska, ktoré ešte musí otvoriť kapitolu 23 – súdnictvo a základné slobody.

Jedna zo skúseností, ktoré sme získali vďaka predchádzajúcim rozšíreniam je táto: venovať zvláštnu pozornosť kodanským kritériám, najmä tým politickým – a to od samotného počiatku prístupového procesu až do úplného konca. Musíme zabezpečiť, aby krajiny mali nie len legislatívu a inštitúcie, ale aby za sebou mali aj históriu ich implementácie.

Poďme k Islandu. Krajina je členom NATO od jeho vzniku, je fungujúcou demokraciou. Myslíte si, že by spory ohľadne stratených úspor britských a holandských voličov mohli byť prekážkou na ceste do EÚ (pochopiteľne za predpokladu, že Island bude do Únie chcieť ísť)?

V prvom rade, nemám najmenšie pochybnosti, že sa Island pripojiť chce. Je to rozhodnutie vlády podporené parlamentom. A napriek tomu, že som znepokojený možnosťou nedostatočnej podpory zo strany občanov, nevidím medzi bilaterálnym rokovaním o splácaní dlhov, ktoré prebiehajú medzi islandskou vládou a Holandskom a Veľkou Britániou a medzi doručením Komisie Európskej rade k začatiu prístupových rokovaní, žiadnu súvislosť.

Island kodanské kritériá plní a napriek tomu, že tu a tam máme niektoré výhrady, krajina má vďaka členstvu v Európskom hospodárskom priestore implementovanú veľkú časť európskeho „acquis communautaire“.

Počas prípadných prístupových rokovaní sa zameriame hlavne na jeho schopnosť a vôľu implementovať tie časti „acquis“, ktoré sa týkajú finančného sektoru.

V niektorých členských štátoch, napríklad vo Francúzsku, platí, že verejnosť nie je naklonená tureckému členstvu v EÚ. Je tiež nepravdepodobné, že by sa tento trend mal v budúcnosti zmeniť. Je možné, aby Turecko vstúpilo do EÚ aj v prípade, že s tým európski občania nebudú súhlasiť?

K rozšíreniu EÚ nemôže dôjsť bez súhlasu demokraticky zvolených vlád a poslancov. Aj keď vašej otázke rozumiem, som si istý, že v momente dokončenia prístupových rokovaní bude Turecko novou, modernou európskou krajinou, ktorá bude fungovať plne v súlade s našimi politikami. Som si tiež istý, že európski občania toto nové Turecko ocenia. Či v tej dobe budem ešte komisárom, nechávam na iných.

Váš predchodca Olli Rehn vyhlásil, že jeho najväčším sklamaním bolo, že sa nepodarilo dosiahnuť prielom v otázke Cypru. Počas vašej prvej oficiálnej cesty v úrade európskeho komisára, ktorá smerovala do Turecka, dala Ankara jasne najavo, že svoju pozíciu nezmení a že svoje prístavy a letiská cyperským lodiam a lietadlám neotvorí. Rovnako sa zdá, že rozhovory o opätovnom zjednotení ostrova, ktoré prebiehajú pod hlavičkou OSN zatiaľ príliš nepokročili. Plánuje sa EÚ do týchto rozhovorov v budúcnosti viac zapojiť?

Nie som si istý, či úplne zdieľam názor, že rozhovory nepokročili. Ide o veľmi komplikovanú otázku, ktorá sa rieši od roku 1974 a ktorá tamojšiu spoločnosť hlboko rozdeľuje. To, čo obaja lídri doteraz dosiahli mi ale dodáva odvahu. Potrebujú od EÚ povzbudenie a to je presne to, čo dostávajú.

Európska únia nemôže OSN nahradiť, ale neznamená to, že nespolupracujeme so všetkými zainteresovanými stranami. Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso minulý rok vymenoval zvláštneho veľvyslanca pre zastúpenie OSN na Cypre, aby obom stranám pomáhal s únijnými záležitosťami, a myslím, že táto podpora a pomoc bude v nasledujúcich mesiacoch ešte posilnená.

Prístupové rozhovory s Tureckom sú komplikované pozastavením rokovaní vo väčšine vyjednávacích kapitol, či už kvôli cyperskej otázke zo strany Európskej komisie, alebo niektorých členských štátov. Má Európska komisia nejaký záložný plán ako prístupový proces oživiť?

Pevne verím, že pokračovanie prístupového procesu nie je len v záujme Turecka, ale aj Európskej únie. Pre Turecko predstavuje najefektívnejší spôsob, ako implementovať reformy a verím, že je to zároveň najlepší spôsob, ako nájsť všeobecné riešenie cyperskej otázky. Niektorí síce špekulujú, že prístupové rozhovory môžu byť prerušené, ale som presvedčený, že riešenie ako v rokovaní s touto strategicky dôležitou krajinou pokračovať, nájdeme.

Čas od času Turecko povie, že má alternatívne možnosti, bez toho, aby vysvetlilo o čo presne ide. Myslíte si, že ide o správny spôsob ako vyjadriť svoje stanovisko?

Dá sa o týchto alternatívnych návrhoch špekulovať, ale čo je dôležité, je, že na stole žiadna taká alternatíva neleží. Čo tam je, je seriózny prístupový proces.

Nemôžem nespomenúť vašu nedávnu návštevu novozvoleného ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča, ktorý je považovaný za prorusky orientovaného politika a vyhliadky na budúcnosť vzťahov EÚ s Ukrajinou neboli z tohto dôvodu príliš optimistické. Vyjadrenie takejto podpory preto nemohlo byť zo strany Bruselu jednoduchým politickým rozhodnutím.

Čo môžem povedať je, že bolo veľmi dôležité, aby návšteva prebehla krátko po prezidentských voľbách a EÚ tak mohla jasne deklarovať našu vôľu a odhodlanie sa Ukrajine venovať a uistiť ju, že má k EÚ blízko.

Je veľmi povzbudzujúce vedieť, že nový ukrajinský prezident a jeho tím sú na takýto dialóg pripravení. Teraz sa nachádzame uprostred veľmi intenzívnych rokovaní a príprav, ako na Ukrajine podporiť proeurópsku agendu.

V Európskej komisii zastávate post, o ktorý stáli aj iné východoeurópske krajiny. Keď za päť rokov vaše funkčné obdobie vyprší, čo by ste chceli vášmu nástupcovi zanechať?

Vždy sa snažím, aby som nemusel odpovedať na otázku, koľko nových členov by EÚ mala mať v roku 2014. Ale úprimne dúfam, že na konci môjho funkčného obdobia sa už nebude skloňovať spojenie „únava z rozšírenia“ a európski občania si budú lepšie uvedomovať výhody, ktoré z rozšírenia vyplývajú. Rozšírenie totiž neprináša len nových členov a vyššie čísla, ale hlavne nové krajiny ktoré môžu Úniu posilniť. Keď si uvedomíme výzvy, ktorým EÚ v 21. storočí čelí, je mimoriadne dôležité pozerať sa von, a nie dovnútra. Rozšírenie je dôležitou súčasťou tohto procesu.

REKLAMA

REKLAMA