EÚ bez Turecka sa môže stať kultúrnym getom

Ak budeme schopní ukázať svetu, že islam a západná demokracia vedia koexistovať potom to bude pre ľudstvo veľký odkaz, hovorí v rozhovore pre EurActiv spisovateľka Elif Safak.

Elif Safak
https://euractiv.sk

Zúčastnili ste sa na projekte „kultúrnych mostov“, ktorý spája spisovateľov a ďalších umelcov z balkánskeho regiónu a špeciálne z vašej krajiny, Turecka. Čo si o tomto projekte myslíte?

Je veľmi vzrušujúci. Viac ako 40 európskych spisovateľov išlo na rôzne miesta v Turecku a tureckí spisovatelia navštívili rôzne miesta v Európe. Celkovo je môj postoj k projektom tohto druhu veľmi pozitívny.

Myslím si, že musíme viac čítať navzájom svoje diela a viac sa navzájom počúvať. Faktom je, že v Turecku čítame viac európskej literatúry ako je to naopak.

Sú tureckí autori, ktorých čítajú Európania. Nositeľ Nobelovej ceny Orhan Pamuk je jedným z nich a vy ste najpredávanejšou tureckou autorkou. Vaše romány, v ktorých hrá Istanbul dôležitú úlohu ako magické mesto, boli preložené do mnohých jazykov…

Čo sa snažím povedať je, že vo všeobecnosti nepoznáme príliš navzájom svoje príbehy. Myslím si, že je veľmi dôležité sprostredkovať aj iný jazyk než politický. Osobne verím v kultúrne mosty, literárne mosty. Takže môj postoj k takémuto dialógu je pozitívny.

Ale súhlasíte s tým, že politika je dôležitou súčasťou našich životov? Sama vo svojich románoch pokrývate politické témy.

V našich životoch je politika prítomná a ako autori to nemôžeme úplne ignorovať. Je to ale odlišné od jazyka umenia alebo literatúry, nie je to ten istý jazyk ako v každodennej politike. Mám vydaných deväť kníh v Turecku a každá je iná. Nie všetky boli zatiaľ preložené do iných jazykov, ale v Turecku ľudia vedia, že môj záber tém je široký.

Každá kniha predstavuje novú cestu. Čo sa mi najviac páči je predstavivosť –to je pre mňa veľmi dôležité. V jednej knihe môžem písať o tureckej žene, v inej o čínskom roľníkovi a v ďalšej o Sibíri v 17. storočí. Pre autora by mala platiť táto sloboda hýbať sa v čase a priestore bez hraníc.

Ste kozmopolitným človekom, cestujete medzi USA a Tureckom. Len pred pár rokmi ste ale boli vo svojej krajina stíhaná za „urážku tureckosti“. Už je táto epizóda uzavretá?

Samozrejme, že už je uzavretá. Pohla som sa ďalej a publikovala ďalšiu knihu. Samozrejme, že to bolo pre mňa ako spisovateľku v tom čase ťažké, ale už na to nechcem klásť príliš veľký dôraz. Celkovo bolo prijatie mojej knihy Bastard z Istanbulu veľmi dobré, stala sa v Turecku bestsellerom a dostala pozitívnu spätnú väzbu od čitateľov, čo je pre mňa ako spisovateľku veľmi dôležité.

Platí stále ten zákon?

Áno, ale už sa neaplikuje tak ako predtým. Keď o tom ale hovoríme mala by som najprv povedať, že Turecko je krajinou s veľmi živým a farebným literárnym svetom. Ak by sme chceli vybrať len jeden malý aspekt a zredukovať ho naň, potom nepochopíme celý obraz.

V mojej krajine sú generácie žien v umení a literatúre veľmi viditeľné. Väčšina čitateľov beletrie sú ženy. Sú to ony, ktoré robia celú atmosféru veľmi dynamickou – o týchto veciach sa na západe nevie. Väčšinou sa diskutuje o jednej alebo dvoch veciach.

Aby sme mohli pochopiť pozíciu umelca potrebujeme celý obraz. A v tomto zmysle je v Turecku veľmi farebná, dynamická a heterogénna umelecká scéna.

Zvonku sa zdá, že v Turecku teraz viac žien nosí šatku ako pred 20 rokmi. Je toto vnímanie správne?

Nie je správne, pretože viac žien, ktoré nosia šatku je teraz vo verejnom priestore. Boli tu aj pred tým, len ich nosili vo svojich domovoch. Je dobre, že sa to deje. Paradoxne, si niektoré ženy zakrývajú hlavy práve preto, aby vstúpili do verejného priestoru. Nie každá žena so šatkou je fundamentalistka alebo utláčaná. Sú tu nuansy, sú tu rozdiely a ja si myslím, že je veľmi dôležité pochopiť celý obraz.

Turecko má niekoľko tvárí, jedna z nich je veľmi európska, druhá nie až tak. Myslíte si, že je pre Turecko problém, že v jeho vnímaní existuje takáto diskrepancia?

Myslím si, že Turecko je westernizovaná krajina a ja veľmi podporujem členstvo Turecka v EÚ. Myslím si, že potrebujeme Európu ale, že zároveň Európa v dlhodobej perspektíve potrebuje nás. Ak budeme schopní ukázať svetu, že islam a západná demokracia vedia koexistovať potom to bude pre ľudstvo veľký odkaz.

Syntéza nikdy neprichádza ľahko. Ale ak sa naučíme nevidieť sa v negatívnom svetle, potom bude zdrojom dodatočnej energie. V Európe žije veľmi veľa moslimov – je veľmi dôležité ukázať, že východné elementy a západná demokracia môžu existovať v harmónii.

V mojom vnímaní je Turecko westernizovanou krajinou ale nie ako Nórsko, nie ako Dánsko – má veľmi špeciálne miesto v moslimskom svete a je priamo na hranici.

Je pre nás všetkých veľkou otázkou – aký druh života chceme žiť, chceme byť obklopení len ľuďmi, ktorí sa obliekajú ako my a majú podobné priezviská? Alebo chceme rozvíjať rámec, kde sa rozliční ľudia môžu stretávať okolo spoločných ideálov demokracie?

Podľa mňa je tá druhá možnosť lepšia. Tá prvá je totiž kultúrnym getom. Je to čo sa stane z Európy? Vo všeobecnosti si myslím, že by bolo dobré priviesť tieto rozličné elementy do harmónie.

Som si istý, že môžu byť v harmónii: veď nakoniec aj sú v niektorých krajinách. Niektoré sa o pár rokov stanú členmi EÚ, napríklad Bosna a Hercegovina. Ale Turecko je iný prípad, pretože ho aj kvôli jeho veľkosti lídri EÚ tak ľahko neakceptujú. Len si predstavte že francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nemecká kancelárka Angela Merkelová sa budú deliť o svoj tandem s Tureckom. Nie je toto najväčší problém?

Niektorí lídri EÚ to môžu takto vnímať, ale niektorí nie. Ja veľa cestujem a počujem rôzne hlasy v týchto krajinách, nie každý premýšľa ako Sarkozy.

V každom prípade si myslím, že jazyk umenia a literatúry je iným jazykom ako populistická politika, ktorá vždy vytvára „tých druhých“. Rozdiel medzi nami a „tými druhými“ je pre politikov dôležitý. „Tým iným“ je niekedy islam, ale je to zdravé? Myslím si, že toto je najväčší problém.

Je to ten druh sveta, v ktorom chceme žiť alebo sa snažíme vytvoriť spoločné ideály ľudskosti a demokracie? Momentálne je stále tendenciou vytvárať „tých druhých“.

Vo vzťahoch Turecka a EÚ sú a niektoré pozitívne aspekty a dobré projekty napríklad Istanbul – Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2010. Myslíte si, že je takýto projekt pre vašu krajinu dôležitý?

Myslím si, že je veľmi dôležitý a podporujem ho z celého srdca. V mnohých ohľadoch je Istanbul kultúrnym centrom a kultúrnym hlavným mestom. Je to mesto, ktoré je úžasným zdrojom inšpirácie pre príbehy. Za každými dverami, za každým kameňom – sú tu všade príbehy. Je to viacvrstvové mesto. Fotografi, tanečníci, ľudia od filmu sú tu všetci a to vás núti viac premýšľať o živote, o vašej ľudskosti. Takže veľmi túto myšlienku podporujem.

Myslíte si, že EÚ má k Turecku férový prístup aj vzhľadom na iné krajiny, ktorých integračný proces je čo najviac urýchľovaný?

Jediné čo viem, že sa s nami nezaobchádza rovnako, každý to vníma, ale každý má pre to rôzne vysvetlenie. Koľko rokov už prešlo kým sme čakali v čakárni bez toho, aby sa veci urýchlili? V Turecku existuje všeobecný pocit, že sa s nami zaobchádza inak a nefér.

Niektorí tureckí politici tvrdia, že ak takéto neférové zaobchádzanie bude pokračovať, krajina má iné možnosti. Hovoria, že krajina by mala rozvíjať ako regionálna mocnosť a zamerať sa na svojich susedov ako je Irán. Myslíte si, že je správna rétorika, hovoriť o alternatívach?

Ako umelkyňa chcem vytvárať inú rétoriku, než je táto. Ako som povedala, takáto rétorika od Sarkozyho a tureckých politikov spolu súvisí. Musíme vytvoriť iný jazyk, oveľa konštruktívnejší dialóg.

Robím veľa podujatí. Napríklad keď vidíte izraelského a palestínskeho politika sedieť vedľa seba, vôbec sa nepočúvajú. No palestínsky čitateľ si môže prečítať báseň od izraelského básnika a izraelský čitateľ si môže prečítať báseň od palestínskeho básnika. Cez umenie sa stále spájame, vidíme  vzájomnú podobnosť a nevnímame sa ako úplné opaky.

Keď sa pozriete na politiku je to vždy o rozdieloch . Umenie je o podobnostiach.

Spomenuli ste meno francúzskeho prezidenta viac ako raz – ak by ste ho niekedy tento rok stretli napríklad keď navštívi Turecko, čo by ste mu povedali.

Nemám žiadne takéto odkazy pre nikoho. Ja verím, že všetci musíme urobiť viac aby sme prekonali dualitu „my a oni“. Vytváranie toľkého napätia a polarizácia nikomu nepomáha. To nie je odkaz pre nikoho ale je to niečo na čo musíme pamätať. Vo svete je príliš veľa napätia. Musíme myslieť na to ako vytvoriť konštruktívnejší dialóg medzi rôznymi kultúrami.


S Elif Safak sa rozprával editor EurActiv.com Georgi Gotev

REKLAMA

REKLAMA