Rozšírenie je súčasťou DNA Únie

V čase hospodárskej krízy sa podľa komisára Štefana Füleho mení pohľad na rozširovanie EÚ. Kandidáti by sa mali viac podieľať na príprave politík EÚ a diskusii o jej súčasných problémoch. V rozhovore pre český EurActiv uviedol, aké hlavné kroky čakajú v najbližšom polroku jednotlivých uchádzačov o členstvo v EÚ.

Štefan Füle, Zdroj: Európska komisia
https://euractiv.sk

EÚ v súčasnosti neprechádza najideálnejším ekonomickým vývojom. Pozornosť sa zväčša sústreďuje na riešenie hospodárskej krízy a na ďalšie smerovanie Únie. Zostáva jej vôbec energia na to, aby sa mohla venovať otázke rozšírenia? Je vôbec takáto politika v neľahkých ekonomických dobách na mieste?

Na prvý pohľad sa v tejto otázke skrýva určitá logika, avšak aj napriek tomu je tu stále deväť krajín, ktoré sa chcú stať členmi EÚ. Osobne to považujem za najzásadnejší prejav dôvery v EÚ. Navyše je dôležití zdôrazniť, v akej fáze sa prístupové rokovania s niektorými krajinami nachádzajú. Ako príklad hovoriaci za všetky možno uviesť nedávne udelenie kandidátskeho štatútu Srbsku alebo zahájenie prístupových rokovaním s Čiernou Horou.

Vysvetlenie je teda veľmi jednoduché. Hovoríme totiž o organizácii, kde platí, že rozšírenie je v zásade súčasťou jej DNA. Spomeňme si na počiatok – EÚ začínala s určitým počtom členov, ktorý sa postupne rozširoval. Jej história teda nespočíva len v prehlbovaní integrácie, ale tiež v rozširovaní. Únia teda v podstate len pokračuje v tom, čo jej bolo od samotného začiatku vlastné. Na druhú stranu je ale potrebné povedať, že nemôže byť pochýb o tom, že tento proces postupuje o niečo pomalšie a je naň potrebné väčšie úsilie a kreativita.

Práve tak sa domnievam, že situácii nijako neprospeje, pokiaľ sa budeme dívať len dovnútra vlastnej organizácie a sústredíme sa na svoje problémy, nech už sú skutočne veľmi vážne a nikto by ich nemal zľahčovať, a nebudeme sa starať o rozšírenie a našich susedov. Navyše by to bola nesmierna chyba, na ktorú by EÚ doplatila. Rozšírenie vždy prinášalo len pozitívne správy.

Ašpirácia kandidátskych a potenciálne kandidátskych krajín na členstvo v EÚ je, ako hovoríte, nespochybniteľná. Avšak určitým stupňom hospodárskej krízy si prechádzajú aj oni. Napríklad Kosovo, Bosna a Hercegovina či Macedónsko majú vôbec najvyššiu nezamestnanosť v Európe. Nesústredia sa teraz tieto krajiny skôr na vlastné hospodárske problémy a plnenie úloh z Bruselu sa tak trochu odsunú stranou?

Nie, tak to nie je, Ak sa pozriete na to, čo sa v oblasti rozšírenia EÚ stalo v poslednom roku, tak tých príkladov nájdeme ešte oveľa viac, než o ktorých som hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Domáce úlohy, ktoré zmieňujete a ktorých nie je rozhodne málo, majú, či už priamo alebo nepriamo, tiež spojitosť s dôsledkami krízy, s ktorými sa štáty vyrovnávajú.

EÚ má hospodársku stratégiu Európa 2020, ktorú sa snaží uplatňovať v širokom spektre svojich politík. Premieta sa táto stratégia aj do procesu rozširovania, resp. do dialógu s kandidátskymi či potenciálne kandidátskymi krajinami?

Áno, toto je jedna z najaktuálnejších otázok, ktorými sa v poslednej dobe veľmi intenzívne zaoberám. Súčasná kríza a procesy vnútri EÚ, ktoré naštartovala, zapríčinili to, že sa snažíme na rozšírenie hľadieť trochu inak. Zvažujeme, ako najlepšie nastaviť proces rozšírenia tak, aby nešlo len o pohľad naspäť, kedy sa kandidátske krajiny musia vyrovnávať s acquis, ktoré sa prijalo niekedy v minulosti. Chceme sa naopak snažiť o maximálne priblíženie tohto procesu súčasným problémom a výzvam.

V podstate ide o to, že by sa kandidátske krajiny nemali zoznamovať len s tým, čo bolo aktuálne pred niekoľkými rokmi, ale tiež súčasne s tým, ako budú postupne prijímať acquis, boli vťahované nie priamo do rozhodovania (decision making), ale do utvárania rozhodnutí (decision shaping). Jednoducho povedané, kandidátske krajiny by sa nemali dozvedať posledné informácie o krokoch EÚ z Financial Times, ale mali by paralelne s prístupovými rozhovormi viesť s nami dialóg o aktuálnych ekonomických a finančných problémoch.

Hovoril ste na túto tému už s predstaviteľmi kandidátskych krajín?

Áno, diskutoval som o tom napríklad s islandskou premiérkou. A môžem prezradiť, že sme už boli veľmi konkrétni.

So zmieňovanou stratégiou Európa 2020 súvisí aj tzv. európsky semester, teda ročný cyklus koordinácie hospodárskych a fiškálnych politík, prostredníctvom ktorého EÚ sleduje plnenie cieľov stratégie. Plánuje sa niečo podobné aj voči kandidátom na členstvo v EÚ?

Áno, plánuje. Členské krajiny majú za sebou už druhý semester a nám sa podarilo to tohto procesu zapojiť aj kandidátske a ašpirantské krajiny. Nazývame to európskym semestrom „light“. V podstate ide o značne zriedené podmienky, ktoré v rámci tohto semestra platia pre členské krajiny.

Túto tému sme prvýkrát formálne otvorili v priebehu dánskeho predsedníctva a teraz spoločne s kolegom Ollim Rehnom, ktorý má v Európskej komisii na starosti záležitosti spojené s hospodárskou a menovou úniou, premýšľame, ako tento semester nastaviť a prispôsobiť kandidátskym krajinám – teda ešte predtým než vstúpia do EÚ. Zámerom je, aby si kandidátske krajiny týmto semestrom prešli a začali pracovať na synchronizácii svojich vlastných procesov ekonomického vládnutia.

Budú odporúčania EK pre tieto krajiny záväzné?

Pokiaľ členská krajina EU nesplní odporúčania Európskej komisie, ktoré v rámci európskeho semestra dostane, máme k dispozícii určité nástroje, ako ju primäť, aby to urobila. V prípade kandidátskych krajín však nič také neexistuje. Môže teda ísť len o nezáväzné odporúčania.

Má tento plán už nejaké jasnejšie obrysy?

Musím priznať, že zatiaľ nemáme úplne presnú predstavu. Môžem ale s určitosťou povedať, že rozhodne nikto nebude chcieť ku kandidátskym krajinám pristupovať rovnako prísne ako k členským štátom. Rozdiel medzi kandidátom a členom musí zostať zachovaný a rešpektovaný. Vzhľadom na to, že pôjde len o nezáväzné odporúčania, nemožno ani očakávať, že pôjdu do prílišnej hĺbky.

Máte už v tejto chvíli nejaké reakcie alebo odozvy od uchádzačov o členstvo?

V súčasnej dobe sme o tomto hovorili len s kandidátskymi krajinami, teda s tými, ktoré nosia oficiálny status, a musím povedať, že ich reakcia je pozitívna. Očakávam, že sa budú ešte viac zaujímať, o čo presne ide, a tiež o to, akým spôsobom ich môže Európska komisia do tohto procesu vtiahnuť.

Stať sa plnoprávnym členom EÚ nie je vôbec jednoduchý proces a obe strany to stojí veľa úsilia. Hovoril ste o tom, že je tu stále ešte dosť krajín, ktoré sa chcú stať členom Únie, ale predsa, je ich motivácia stále rovnaká? EÚ sa predsa mení, niektorí dokonca hovoria o tom, že práve stojí na križovatke a bude sa musieť rozhodnúť, akým smerom sa bude ďalej uberať…

Motivácia je rovnaká, ale je nevyhnutné si uvedomiť, že v období hospodárskej krízy sa reformy robia oveľa ťažšie než v dobách, kedy sa naopak ekonomike darí. Za veľmi dôležité považujem to, že rovnako ako medzi členskými štátmi nepanuje žiadna únava z rozšírenia, ako sa o tom v tlači niekedy mylne hovorí, tak medzi kandidátmi a ašpirantmi nie je žiadna únava z uskutočňovania reforiem. Dobrým príkladom je už zmieňovaná Čierna Hora.

Na druhú stranu je ale tiež faktom, že za tým stojí veľké úsilie zo strany Komisie. Musíme sa snažiť byť čo možno najkreatívnejší a do určitej miery kompenzovať zložitejšie ekonomické podmienky, ktoré v EÚ teraz panujú. Samozrejme nám ide tiež o to tieto krajiny v ich reformnom úsilí maximálne povzbudiť.

Môžete uviesť príklad, ako to robíte?

Áno, napadá ma napríklad štrukturálny dialóg o justícii s Bosnou a Hercegovinou alebo štrukturálny dialóg o právnom štáte s Kosovom, či dialóg na vysokej úrovni ohľadom pristúpenia s Macedónskom alebo s Bosnou a Hercegovinou.

Najzásadnejšou ale je v tomto ohľade zmena v našom prístupe ku kapitolám 23 a 24, ktoré pokrývajú oblasť súdnictva, spravodlivosti a vnútra, a predstavujú tak základné inštrumenty pre transformáciu spoločnosti od totalitného systému k plnej demokracii, pretože sa dotýkajú najzákladnejších hodnôt a princípov, na ktorých EÚ funguje.

V čom spočíva zmena, o ktorej hovoríte?

Presadili sme si, že sa tieto kapitoly otvoria a zároveň aj uzavrú medzi prvými. To nám umožňuje podieľať sa na prechode k plnej demokracii v podstate po celú dobu trvania vyjednávacieho procesu. Nejde predsa o to, aby si EÚ splnenie týchto kapitol len odškrtla, ale tiež o to, aby sa Komisia uistila, že tieto oblasti fungujú a prinášajú úžitok. Premiéra teraz čaká na Čiernu Horu.

Voči Chorvátsku, ktoré sa stane 28. členom EÚ v polovici roku 2013, sa ešte tento prístup neuplatňoval?

Nie, Čierna Hora je skutočne prvá. Pre porovnanie: s Chorvátskom sme mali kapitolu 23 otvorenú len jeden rok a ešte sa ju podarilo otvoriť len 12 mesiacov pred ukončením rozhovorov. V tejto súvislosti by som ešte pripomenul, že v prípade Turecka sa túto kapitolu nepodarilo otvoriť do dnešného dňa, čo je podľa mňa na škodu celého vyjednávacieho procesu.

Aký konkrétny vývoj v oblasti rozšírenia a kroky vo vzťahoch s jednotlivými kandidátmi a potenciálnymi kandidátmi možno očakávať počas tohto polroku?

Pokiaľ ide o Srbsko, predpokladám, že sa novej vláde podarí dosiahnuť pokrok v zásadnej otázke, ktorá stojí v ceste zahájeniu prístupových rokovaní. Tou je viditeľné zlepšenie vzťahov s Kosovom. V decembri minulého roku hlavy štátov a vlád EÚ schválili niekoľko konkrétnych opatrení, ku ktorým by malo Srbsko pristúpiť. Vláda teraz dokončuje svoje programové vyhlásenie a nepochybujem o tom, že pre ňu bude prioritou práve stanovenie dátumu otvorenia prístupových rokovaní. Vítam ambiciózny prístup, ktorý počíta s tým, že sa môže o ich otvorení rozhodnúť ešte tento rok. Komisia bude napomáhať k tomu, aby sa všetky stanovené kroky podarilo naplniť skutočne ešte do konca tohto roku.

V prípade Čiernej Hory možno predpokladať, že v septembri zahájime proces screeningu a v budúcom roku už môžeme otvoriť niektoré kapitoly.

EÚ nedávno zahájila prístupové rokovania s Čiernou Horou. Aký význam má tento pokrok vo vzťahoch s ďalšou kandidátskou krajinou pre rozšírenie všeobecne?

Osobne považujem za veľmi dôležitý signál, že od momentu uzavretia prístupových rokovaní s Chorvátskom netrvalo dlho a boli otvorené rokovania s ďalšou kandidátskou krajinou. Je to obzvlášť dôležité pre oblasť Balkánu. Úspešné ukončenie rozhovorov s Chorvátskom dodalo celému procesu dôveryhodnosť. Poukázalo totiž na to, ako sa táto krajina v priebehu desaťročného rokovania s EÚ o pristúpení dokázala výrazne zmeniť. Dodáva to samozrejme i istý punc dôveryhodnosti v očiach členských krajín, ktoré vidia, že konkrétna kandidátska krajina svoje domáce úlohy zvláda plniť. A tým si v podstate svoje domáce úlohy plní aj EÚ.

Aký vývoj možno očakávať v prípade vzťahov s ďalšími balkánskymi krajinami?

Pri Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko čakáme na tretí dialóg na vysokej úrovni ohľadom pristúpenia. Pokiaľ sa potvrdí pozitívny trend v napĺňaní stanovených úloh, Komisia iste odporučí, aby sa pokrok prejavil aj v európskom prístupu k tejto krajine. Domnievam sa, že predlžovanie doby medzi udelením kandidátskeho statusu a dátumom zahájenia prístupových rokovaní nie je dobré ani pre kandidátsku krajinu ani pre EÚ.

Bosna a Hercegovina by mohla ešte do konca tohto roku zažiadať o členstvo v EÚ. Pokiaľ dokáže jej vláda naplniť verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Sejdić a Finci a zmení príslušným spôsobom ústavu, členské štáty budú jej žiadosť vnímať ako celkom vierohodnú. Európska komisia pritom navrhla akúsi cestovnú mapu, ktorá by mala krajine pomôcť zmienený verdikt naplniť a postupovať ďalej.

Albánsko minulý rok dostalo zoznam dvanástich konkrétnych úloh, na ktorých je potrebné pracovať. Tento rok na jar sme potom s vládou definovali v rámci týchto dvanástich bodov zoznam konkrétnych opatrení. Pokiaľ sa naplnia, Komisia bude môcť odporučiť udelenie kandidátskeho štatútu. Potom by stačilo len definovať zostávajúce úloha a cesta k otvoreniu prístupových rokovaní by mala byť dramaticky kratšia.

Aký je vývoj v oblasti vzťahov EÚ s Kosovom?

Súčasťou správy o pokroku v oblasti rozširovania, ktorú zamýšľa Komisia schváliť v októbri, by mala byť aj štúdia o uskutočniteľnosti zjednania stabilizačnej a asociačnej dohody. Kosovo je v zásade jedinou krajinou, s ktorou EÚ takúto dohodu v oblasti západného Balkánu nemá. Práve to bude jednou z veľkých tém pre súčasné cyperské predsedníctvo.

Trochu odlišným prípadom je Island, ktorý sa nachádza na opačnom konci Európy než ostatní kandidáti na vstup EÚ. Ako to vyzerá s jeho prístupovými rokovaniami?

V rokovaniach s Islandom prebieha v zásade všetko podľa plánu. Počas cyperského predsedníctva by podľa môjho názoru mal byť otvorený maximálny počet kapitol. I v prípade, že nebudú otvorené všetky, na stole budú vyložené všetky karty. Ešte pred voľbami, ktoré majú prebehnúť na jar, tak bude jasno aj v tak citlivých otázkach ako je kapitola číslo trinásť, teda oblasť rybolovu.

Ako ste spomínal, v súčasnosti je predsedníckou krajinou v Rade EÚ Cyperská republika. Tá vedie dlhodobý teritoriálny spor s Tureckom, ktoré oznámilo, že s predsedníctvom nebude v tomto polroku spolupracovať. Ako sa v najbližšej môžu vyvíjať vzťahy tejto kandidátskej krajiny s Úniou?

EÚ sa pomerne jasne vyjadrila k tureckej pozícii nespolupracovať s predsedníckou krajinou a Turecko opakovane vyzvala, aby nebojkotovalo jedného z jej základných inštitucionálnych arbitrov. Na druhej strane vzťahy s Tureckom a európskymi inštitúciami naďalej prebiehajú.

Predpokladám, že bude pokračovať tzv. pozitívna agenda, teda širší rámec vzťahov EÚ s touto krajinou. Ide v podstate o novo formulovanú filozofiu v našich vzťahoch. Jej cieľom nie je vytváranie paralelných systémov alebo obchádzanie prístupových rokovaní, ale naopak nájdenie akéhosi mostu, ktorý nás skôr či neskôr vráti do bežného rytmu rozširovania. To, že sme s Tureckom už dva roky neotvorili žiadnu kapitolu, sa samozrejme negatívne prejavuje na celom procese. Pozitívna agenda by mohla mať priaznivý efekt, rovnako ako veľmi dôležitá dohoda o bezvízovom režime.

V poslednej dobe sú napäté vzťahy s Ukrajinou, s ktorou EÚ spolupracuje v rámci Európskej susedskej politiky, a to najmä kvôli uväzneniu bývalej premiérky Julije Tymošenko. Chystá EK v tomto smere nejaké iniciatívy?

V súčasnej chvíli nezostáva veľa priestoru pre ďalšie iniciatívy vo vzťahu k Ukrajine. EÚ sa pomerne jasne vyjadrila k podmienkam, ktoré považuje za zásadné v súvislosti s podpísaním Asociačnej dohody. Na Ukrajine v tejto dobe prebieha misia bývalého predsedu Európskeho parlamentu  Pata Coxa a bývalého poľského prezidenta Alexandra Kwaśniewského, ktorá sa sústredí na prípad bývalej premiérky, ale aj jej spolupracovníkov. Krajina sa tiež pripravuje na októbrové parlamentné voľby. Práve tie budú veľmi významné, nielen pre Ukrajinu samotnú, ale tiež pre sformulovanie ďalšieho postupu vo vzájomných vzťahov.

Viacero európskych politikov a predstaviteľov Únie sa kvôli Tymošenkovej prípadu rozhodlo bojkotovať európsky futbalový šampionát, ktorý Ukrajina spoluorganizovala. Domnievate sa, že tento prístup je správny?

Používaniu slova „bojkot“ som v tomto prípade nikdy príliš nerozumel. Sám som ho nevyslovil a ani som ho nepočul používať niekoho iného. Je to skôr obraz, ktorý vytvorili médiá. A predsa, rozumel som rozhodnutia svojich kolegov v Komisii nezúčastniť sa niektorých športových podujatí na území Ukrajiny. Myslím, že šlo najmä o vyslanie odkazu ukrajinskej strane, ktorý však nijako neznížil význam športového šampionátu a nemal ani zámer ovplyvniť nadšenie fanúšikov. Ten signál mal jasne ukázať, že pre krajinu, ktorá usiluje o prehĺbenie vzťahov s EÚ, sú veci ako zneužívanie justície na politické účely neprijateľné.

REKLAMA

REKLAMA