Daniel Straka: Výskum a inovácie majú byť prioritou každej vlády

Kľúčovou otázkou u nás je to, ako oceniť excelentnosť, tvrdí staronový riaditeľ Slovenskej organizácie pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA).

Často počúvame, že Slovensko nemá pre návrat kvalitných vedcov vytvorené podmienky. Spomínate si na prípad, kedy sa vedec chcel na Slovensko vrátiť, no zlé platové podmienky mu to jednoducho nedovoľovali?

Áno, tieto prípady boli aj dosť medializované. Sami však tvrdia, že problém spočíva skôr v systéme, než v samotných platoch. To znamená, že ak sa vrátia, čo budú vlastne robiť? Kde si zabezpečia pre svoj výskum potrebné granty? Toto sú problémy, ktoré vedci spomínajú.

Samozrejme, problémom sú aj platy. Naše platy nevedia konkurovať tomu, čo vedec za rovnakú prácu dostane v krajinách západnej Európy.

Máme príklady ľudí, ktorí sa vrátili a uspeli

Na druhej strane Slováci sa často vracajú z rodinných dôvodov. Máme príklady ľudí, ktorí sa vrátili a uspeli. Sú tu však aj takí, ktorí ostali v zahraničí a vôbec nejavia záujem o návrat.

Z môjho pohľadu by sme však mali hovoriť skôr o tom, ako prilákať excelentných vedcov bez rozdielu národnosti, aby chceli pôsobiť na Slovensku. Ako vytvoriť na Slovensku také prostredie pre vedcov, aby tu mali záujem pôsobiť. Toto však musí ísť ruka v ruke s podstatnou internacionalizáciou vedeckého prostredia u nás.

Z vlastnej skúsenosti viem, že ani vo Veľkej Británii nemusí byť plat vysokoškolského pedagóga veľmi zaujímavý. Inými slovami, nevedel by som si predstaviť, že sa tam z toho po zdanení dá vyžiť.

Ľudia si veľakrát nevedia do platov premietnuť náklady na život. Univerzity zverejňujú platy vo výške tzv. superhrubej mzdy. Znamená to, že v konečnom dôsledku vám takmer 50% odíde na daniach a odvodoch. Už len prenájom bytu vo Veľkej Británii alebo v Nemecku je podstatne vyšší ako na Slovensku. Nechcem však tvrdiť, že výška platov a ocenenie vedcov na Slovensku nie je problém. Nízke ocenenie vedcov tiež znižuje reflexiu ich práce v spoločnosti.

Podľa môjho názoru sa vedci skôr rozhodujú na základe toho, akí ľudia na univerzite pôsobia a v akom tíme budú pracovať.

Vedci sa stávajú novodobými nomádmi, keď ani po štyridsiatke nemajú trvalú pozíciu

Viem si predstaviť, že ľudia, ktorí nemajú rodinu, budú ochotní pracovať za menej peňazí pod podmienkou, že budú súčasťou kvalitného tímu.

Takto to funguje vo väčšine prípadov. Samozrejme, potom do toho vstupuje aj možnosť kariérneho rastu, respektíve definitívnych pozícií, čo je v súčasnosti celosvetový problém. Vedci sa tak často stávajú novodobými nomádmi, keď ani po štyridsiatke nemajú trvalú pozíciu.

Stačilo by teda pritiahnuť zopár vedcov, ktorí by lákali potenciálne investície a ďalších spolupracovníkov?

Kľúčová otázka, ktorej na Slovensku čelíme je tá, ako oceniť excelentnosť. Ako môžeme zabezpečiť, aby najlepší vedci – či už Slováci alebo tí zo zahraničia – pôsobili v slovenskej výskumnej inštitúcii.

V tomto vidím trochu problém. Objem zdrojov je totiž pomerne malý. Existuje tendencia, rozdeľovať ho demokraticky; každému niečo. Namiesto toho by sme mali viac investovať do kvalitných vedcov. V tomto by sme si mohli zobrať príklad z ERC, keď Európska komisia poskytuje projekty pre jedného vedca a jeho tým až do výšky 2,5 milióna EUR. Mali by sme sa však sústrediť aj na podporu mladých a perspektívnych vedcov.

Do akej miery v tomto smere pomáhajú programy, akým je SASPRO?

Podľa mňa ide o vynikajúci program, Spomínal som to ešte v roku 2012, keď mali tri podobné projekty v Juhomoravskom kraji. Boli trochu inak nastavené. Výskumníci mohli ísť do ktorejkoľvek inštitúcie v Juhomoravskom kraji, univerzít alebo do českej Akadémie vied.

SASPRO je perfektný z toho pohľadu, že za tri roky jeho fungovania prišlo na Slovenskú akadémiu vied 45 vedcov. Boli medzi nimi Slováci, ale aj ľudia z iných krajín, napríklad z Indie alebo zo Španielska. Na projekte je vynikajúce, že jeho integrálnou súčasťou je výskum. Vedci teda nedostávajú peniaze takpovediac do vrecka alebo na súkromné potreby, ale z projektu je financovaný ich výskum a platy na tri roky.

Myslím, že dopad SASPRO bude viditeľnejší v strednodobom hľadisku. Príchod 45 vedcov z cudziny kompletne zmení inštitúcie v rozmýšľaní aj v jej nastavení. Zrazu pre nich všetko musíte robiť v angličtine a celá inštitúcia dostane väčší medzinárodný ráz. Okrem toho sem prinášajú štandardy, na ktoré si zvykli v zahraničí, a v neposlednom rade kontakty. Tieto projekty sú podľa mňa vynikajúce.

Škoda len, že na Slovensku máme len jeden takýto projekt. Napríklad Íri ich majú až deväť.

Kde hľadať príčinu toho, že je tento projekt len jeden?

Nie som si celkom istý, či vôbec boli aj iné pokusy podať takéto projekty. SAV je veľká inštitúcia a oni v pohode zvládnu jeden takýto projekt. Viem si predstaviť, že v Bratislavskom alebo Košickom kraji by tiež existovali obdobné programy pre všetky vedecké inštitúcie v danom kraji .

Samozrejme, funguje to na systéme spolufinancovania 50-50. Ak výsledná suma na projekt predstavuje povedzme šesť miliónov eur na tri roky, vychádza to asi jeden milión eur na rok. Za milión eur na rok dostaneme na Slovensko 45 skutočne dobrých vedcov.

Môže si toto dovoliť niektorá zo slovenských univerzít?

To zrejme nie. Viem si ale predstaviť, že by sa to riešilo na úrovni ministerstva školstva.

V prípade, ak by univerzita alebo SAV takýto projekt dostali, tak by ministerstvo zo štátneho rozpočtu zabezpečilo spolufinancovanie. Možno by to nemuselo byť až v objeme 50%, ale istý podiel musí prijímacia inštitúcia uhradiť. Viem si predstaviť model – EÚ poskytne 50%, ministerstvo prispeje 40% a inštitúcia dofinancuje zvyšných 10%. Jeden milión ročne by ale pravdepodobne nedokázala zafinancovať ani veľká slovenská univerzita.

Nedalo by sa to uskutočniť v menšom rozsahu? Ak by sem prišlo menej ako 40 vedeckých pracovníkov?

Väčšinou sa to robí vo väčšom rozsahu. Do projektu SASPRO išla suma 7,7 miliónov, do podobných troch po sebe idúcich programov v Juhomoravskom kraji išlo už 12,5 milióna eur.

Projekty sú teda pomerne veľké a fungujú na veľkých európskych inštitúciách. Podpredsedníčka SAV Majková pri projekte SASPRO spomínala, že keď otvárali prvých 19 miest, dostali asi 43 prihlášok. V treťom kole už dostali na 12 miest až 57 prihlášok. Zaujímavé je tiež, že pokiaľ pri prvom tvoria väčšinu podporených Slováci, tak pri treťom to boli len dvaja.

Súviselo to s tým, že napríklad v Španielsku dosť rapídne znižovali rozpočet na výskum. Ľudia s titulom PhD. stratili zamestnanie a snažili sa nájsť si prácu v iných inštitúciách. Pre výskumné inštitúcie a univerzity to môže byť iba výhodou.

Nemali by sa univerzity a vedecké inštitúcie snažiť preplatiť špičkových vedcov?

Ak hovoríme o preplácaní špičkových ľudí, tak existujú dva príklady. Jeden z nich prináša Horizont 2020. Schéma, ktorá sa volá ERA Chair v sume 2,5 milióna eur funguje nasledovne: Univerzita si vyberie konkrétnu oblasť, príde špičkový svetový výskumník, pričom má príležitosť vybrať si vlastný tím a urobiť na univerzite také zmeny, ktoré jej zaistia vyššiu konkurencieschopnosť.

Na Slovensku máme taký projekt v Žiline. Poznám však prípad z Brna, kam prišla írska profesorka Mary O’Connell. Tá skutočne priniesla veľmi inšpiratívne nápady. Preto by sme o to viac potrebovali prichádzať do styku so skúsenosťami od vedcov zo zahraničia.

Ako druhý veľmi zaujímavý príklad slúži Luxembursko. To ešte pred dvadsiatimi rokmi do výskumu prakticky neinvestovalo. Teraz lákajú vedcov, aby prišli do krajiny a robili tam svoj výskum tak, že im ponúknu prostriedky až do 5 miliónov eur.

Do akej miery má toto pokrývať štát a ako do toho môžu vstupovať súkromné podniky? Hovorí sa totiž, že vo vede a výskume je na Slovensku málo peňazí, pretože tu súkromné spoločnosti nemajú svoj výskum. Môžu tieto spoločnosti suplovať štát, tým že sem budú lákať vedcov?

Pravdepodobne nie. Investície do výskumu a inovácií na Slovensku tvoria vo väčšine prípadov peniaze zo štátneho rozpočtu.

Európska komisia je za to, aby dve tretiny investícií pokrývala súkromná sféra a zvyšnú tretinu verejný sektor. Na Slovensku je to opačne. Pričom súkromné investície vo vzťahu k HDP za posledné roky stagnujú niekde na úrovni okolo 0,35% HDP. Veľká časť štátnych investícií navyše pochádza zo štrukturálnych fondov. To je samozrejme ťažšie udržateľné.

Zo štátneho rozpočtu investujeme pomerne málo, väčšinu investícií tvoria štrukturálne fondy

Od nástupu štrukturálnych fondov v roku 2004 investície do výskumu v absolútnych číslach niekoľkonásobne vzrástli. Zo 174 miliónov eur v roku 2004 to stúplo až na úroveň 927 miliónov eur v roku 2015. Celkový objem investícií sa teda podstatne zvýšil.

Na druhej strane za ostatnými krajinami stále zaostávame. Zo štátneho rozpočtu investujeme pomerne málo, väčšinu tvoria už spomínané štrukturálne fondy.

Štrukturálne fondy nám pomohli dostať sa cez hranicu 1 % HDP na vedu a výskumu. Často si pomáhame porovnávaním sa s Českou republikou. Tá má však 2,5 násobne väčší rozpočet ako Slovensko. Do vedy a výskumu tam idú vyše 2% HDP. Čo nám teda prezradí porovnanie s Českom?

Je vcelku zaujímavé, že Česi majú obrovské investície na výskum a inovácie na národnej úrovni cez Grantovú agentúru Českej republiky (GAČR) a cez inovačnú agentúru. So slovenskými nedajú porovnávať.

Dokresľuje to aj fakt, že českí kolegovia majú problém motivovať tamojších vedcov a výskumníkov, aby išli do európskych projektov, keďže si vedia zaobstarať dostatok peňazí na národnej úrovni.

U nás sa to začalo pomaly zlepšovať. Rozpočet Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV) sa postupne začal zvyšovať. Poukazuje to na istý pozitívny trend, ale ja si viem predstaviť aj dvojnásobne vyšší rozpočet.

Prečo teda nie je dvojnásobný? Je to o schopnosti ministerstva vyrokovať si v rámci rozpočtu väčší podiel?

Toto je veľmi politická otázka. Otázkou je, či sú výskum a inovácie prioritou vlády. Ďalej je otázne, či je dobré rozpočet skokovo zdvojnásobiť.

Problémom nízkych rozpočtov potom býva pomerne nízka úspešnosť. Pohybuje sa na úrovni asi 10 % a to je samozrejme problém.

Hodnotenie projektov potom môže pripomínať lotériu. Ľudia si povedia, že pri danej úspešnosti sa im neoplatí projekt pripravovať. Stojí totiž čas a peniaze. Úspešnosť je však tak nízka, že nedokážem projektu zabezpečiť reálnu šancu.

Myslíte si, že máme vhodne nastavené inštitucionálne prostredie? Je ministerstvo školstva pre slovenských vedcov oporou?

Samozrejme, záleží to však od konkrétnej sféry. To, čo nám často vyčíta Európska komisia, je inštitucionálna reforma a riadenie.

Výzvy, ako to riešiť sú na troch úrovniach. Prvou je úroveň konkrétnych výskumných inštitúcií. Druhá je národná úroveň a tretia európska úroveň. Všetky tieto tri úrovne potrebujú reformovať.

Na národnej úrovni výskumníci často žijú v prostredí, kde si výskum nevedia naplánovať

Slovenský výskumník sa v zahraničí v porovnaní s kolegami z okolitých štátov nedokáže tak úspešne predať. Inštitúcie tak majú problém s pozitívnym marketingom. Zároveň napríklad len pomerne malý počet slovenských univerzít robí výskum. Ak sa pozrieme na ich participáciu v Horizonte 2020, tak aspoň jeden projekt má len 11 z nich, čo je menej ako tretina. Až 15 z celkovo 36 univerzít a vysokých škôl sa dokonca nepokúsilo podať ani jeden projekt.

Ako som spomínal, nedisponujeme dostatočným množstvom finančných prostriedkov a navyše nemáme zabezpečenú ich kontinuitu. Vedci nevedia, či sa napríklad vyhlásia výzvy každý rok. Aj keď je pravda, že za posledné tri roky sa to v rámci APVV podarilo. Pre toto je jednoduchšie európske prostredie. V Horizonte 2020 viete o dva roky vopred aká výzva bude vyhlásená a na aké typy projektov, takže sa môžete začať pripravovať.

Na národnej úrovni výskumníci často žijú v prostredí, kde si výskum nevedia naplánovať.

Komu sa dá pripísať takáto nekonzistentnosť?

Ťažko povedať. Na Slovensku to do značnej miery ovplyvnila zmena vlád. Veda sa však ani pre jednu z nich nestala prioritou. Ak sa objavili v rozpočte nejaké medzery, automaticky sa škrtali výdavky na výskum.

Myslím, že v roku 2011 prišla vláda s návrhom, že z Operačného programu Výskum a inovácie zoberú peniaze a dajú ich do Operačného programu Doprava. U vedcov to prirodzene vyvolalo veľkú vlnu nevôle, spísali petíciu.

Nakoniec to neodsúhlasila Európska komisia, ktorá veľmi tlačí na investície do výskumu a inovácií. Malo to však opäť negatívny vplyv na čerpanie finančných prostriedkov a zvýšenie neistoty v komunite. Mne sa napríklad veľmi páči švajčiarsky model, ktorý funguje na troch nie. Z roka na rok sa neznižuje rozpočet na výskum, neexistujú žiadne výskumné priority a vláda priamo nefinancuje výskum v priemysle.

Ako ste toto dokázali tlmočiť v Bruseli? Myslíte si, že má Komisia pre slovenské problémy pochopenie?

Myslím, že áno. V Bruseli sme primárne riešili zvýšenie účasti Slovenska v Horizonte 2020, lepšie zapájanie slovenských inštitúcií a to, aby slovenskí výskumníci lepšie porozumeli európskej úrovni.

Ľudia v Komisii si problémy veľmi dobre uvedomujú, vedia ich veľmi dobre pomenovať a na ich základe smerujú aj konkrétne odporúčania čo treba zmeniť.  Samozrejme, nepovedia vám priamo, že ste v niečo zlí.

Ak sa bavíme o konkurencieschopnosti, tak kolegovia zo starých členských krajín vám úprimne povedia, že aj keby si chceli v týchto krajinách hľadať partnerov, tak majú problém. Partneri totiž buď nie sú dostatočne pripravení alebo samotné vedecké inštitúcie na národných úrovniach fungujú na podstatne odlišnom princípe, ako je tomu v Nórsku, Holandsku alebo vo Veľkej Británii.

Problém tak do veľkej miery spočíva v nachádzaní partnerov z nových členských krajín.

Z našej strany zaznieva to isté. Máme problém nájsť si partnerov z európskej pätnástky, lebo je to uzavretý okruh ľudí, ktorí spolupracujú niekoľko rokov a nemajú záujem o nových partnerov.

Ak hovoríme o zapájaní, pozrime sa na Európsku radu pre výskum (ERC). Tá chce zvýšiť zapojenie slovenských vedcov. Vypracovala návrh vytvoriť národnú schému Fellowship to visit ERC grantee. Viem, že u nás to pripravovalo APVV. V čom je problém? Kde sa celý proces zasekol?

Na toto neviem odpovedať. Viem, že to implementovalo asi 6 členských krajín a Flámsko.

Fellowship program pritom nie je veľmi finančne náročný. Hovoríme tu o návštevách, ktoré môžu stáť niekoľko tisíc eur.

Konkrétny vedec v danej krajine strávi nejaký čas. Ide maximálne o 20 tisíc eur za takúto návštevu na obdobie pol roka. Toto by nemusel byť až taký problém.

Mne skôr chýba komplexné riešenie podpory ERC. Spomínalo sa to pri návšteve predsedu ERC – komplexnejšia podpora pre ľudí pri príprave projektov.

V mnohých členských krajinách existuje podpora pre vedcov, ktorí podajú projekt, uspejú, majú Á-čko, no kvôli nedostatku finančných prostriedkov grant nezískajú. V Európe asi 20 krajín prepláca všetky náklady, ktoré mal pokrývať grant.

O podporu sa môžu uchádzať aj šikovní vedci, ktorí dostanú B-čko. Niektoré  štáty im vedia poskytnúť podporu do úrovne 90 tisíc eur na obdobie jeden a pol roka, aby mohli pokračovať v príprave svojich projektov. Môžu sa tak ďalej sústrediť na svoj výskum.

Aj toto považujem za ocenenie týchto ľudí. U nás niečo podobné chýba.

Nedalo by sa takýto program napodobiť na národnej úrovni, kde by sa výskumníci naučili podávať svoje projekty rovnakým spôsobom? Je to reálne?

Podľa mňa to vôbec nie je nereálne. Dokonca sme o tom v jednom návrhu písali.

Systém ERC je nastavený veľmi podobne ako systémy na univerzitách vo Veľkej Británii – okolo jedného špičkového vedca sa vybuduje tím. Oni takto fungujú už desiatky rokov.

U nás vedci nie sú veľmi zvyknutí na tento model. Ak sa pozriete na Slovensko, výskum zastrešujú inštitúcie a nie konkrétni ľudia. Ani samotné projekty sa u nás nepodávali na konkrétneho človeka. Vždy to boli inštitucionálne projekty. Samozrejme v projektoch je hlavný riešiteľ, ale držiteľom projektu je inštitúcia. Toto je v ERC úplne opačne. Držiteľom projektu je hlavný riešiteľ, ktorý ho uskutočňuje na inštitúcií, s ktorou sa dohodne. Ak nastanú problémy, tak si tento projekt môže preniesť na inú organizáciu.

Nemci a Briti majú toto vo svojej DNA už od čias, kedy si robia PhD., pretože to vidia všade okolo seba.

U nás by sme mohli takúto schému pripraviť pre mladých výskumníkov či postdoktorandov za menej peňazí, ako je to v ERC. V podstate pre to, aby sa naučili, ako to funguje.

Čím menej grantov ERC máme, tým sa zmenšuje šanca nejaký získať

Vnímam však azda väčší problém. Čím menej týchto grantov máme, tým sa zmenšuje šanca nejaký získať. Veľké inštitúcie, ako sú Oxford, či Cambridge, ktoré dostávajú stovky grantov, veľmi dobre vedia, ako ich majú písať. Môžeme to nazvať akousi inštitucionálnou pamäťou.

Navyše ak váš kolega z vedľajšej kancelárie dostal grant pred rokom a vás zavolajú na interview, tak vám prezradí, ako to funguje, ako prebiehalo interview, aké dostával otázky. Na Slovensku máme asi dve skúsenosti z interview, respektíve dvoch ľudí, ktorí ho absolvovali ako žiadatelia a pár ľudí, ktorí boli na druhej strane stola.

Problém vidím aj pri hodnotiteľoch. U nás ich máme asi desať, ktorí sa zúčastnili peer review panelov. Samozrejme, Nemcov, Holanďanov a Britov je niekoľkonásobne viac. Na ich univerzitách funguje taká podpora, že vedec si píše čisto len vedeckú časť projektu. Všetky potvrdenia a ostatné veci za neho robí projektové oddelenie.

Majú granty od ERC šancu potiahnuť vedu a výskum v celej krajine? Pozrime sa na Maďarsko, oni ich majú veľa. Je to poznať na tom, ako vyzerajú tamojšie univerzity a koľko peňazí majú vedci? Môže to posunúť vpred celé odvetvie?

Podľa mňa áno. Výsledky ERC sa dajú celkom dobre merať. Dali si napríklad urobiť analýzu, v ktorej zistili, že na každý grant pripadajú v priemere dva patenty. Pritom ide o projekty na hraniciach poznania, teda v podstate základný výskum.

Pred pár rokmi som si robil menšiu analýzu, kde som zisťoval ako tieto granty ovplyvnili kariéru našich vedcov (prof. Benková a Dr. Tkáč). Prišiel som na to, že ich publikačná činnosť a citačný index sa zdvoj- až strojnásobil. To má priamy dopad na kvalitu výstupov týchto ľudí.

Maďarsko môže byť príklad, ako sa vedia ľudia navzájom podporiť. Funguje tam schéma, ktorá podporuje prípravu projektov. Funguje tam schéma, ktorá podporuje ľudí, ktorí uspeli, ale grant na projekt nedostali. Môžu ale získať peniaze od maďarskej vlády.

Funguje tu presne schéma, o ktorej sme sa bavili. Veľmi podobný systém ako ERC na národnej úrovni. Každý rok rozdelia 10 grantov v hodnote pol milióna eur.

Ako sa dá pozitívne momentum, ktoré každoročne pozorujeme počas Noci výskumníkov pretaviť do niečoho, čo pohne sektorom?

Mám pocit, že v najbližšom čase sa bude viac presadzovať zapájanie bežných ľudí do vedy. Jednak v praktickej časti, ako aj do definovania toho, na čo by sa mali vedci sústrediť. Na druhej strane by malo prísť aj k oveľa väčšiemu zapájaniu občanov do toho, čo im veda prináša.

Do vedy idú ročne rádovo miliardy eur, len v EÚ je to takmer 300 miliárd, no ľudia si často neuvedomujú čo to pre nich znamená. Toto v najbližších rokoch považujem za kľúčové.

Noc výskumníkov je v tomto smere perfektný projekt. Ľudom ukáže, že keď investujeme do vedy, prináša to konkrétne výsledky, inovácie a na Slovensko prichádzajú špičkové svetové firmy a výskumníci. Bavme sa o tom, čo veda prinesie do budúcnosti, ako zmenila naše životy a ako ich ovplyvní v najbližších rokoch.

REKLAMA

REKLAMA