Umelá inteligencia má brať prácu ľuďom a dávať ju strojom

Človek žije v interakcii so strojom. Pomer činností, ktoré vykonáva človek a stroj sa postupne mení v prospech stroja. Profesor Peter Sinčák z Centra pre inteligentné technológie hovorí v rozhovore pre EurActiv o budúcnosti umelej inteligencie.

Peter Sinčák
https://euractiv.sk

Čomu sa venujete v Centre pre inteligentné technológie?

Okrem pedagogických aktivít, ktorými sa snažíme produkovať inžinierov a PhD študentov v oblasti IT s dôrazom na umelú inteligenciu, robíme aj výskumné projekty. Naši študenti chodia po rôznych letných školách, zúčastňujeme sa svetových konferencií. Teraz sme získali japonského študenta, ktorý príde na dva roky študovať inžinierske štúdium. Nie je to tak obvyklé a my si to vážime. Firma Canon mu povedala, nech ide do sveta a spraví si inžiniersky titul v umelej inteligencii. On si vybral náš „labák“ a bude u nás dva roky. Dôležité je, že máme vďaka štrukturálnym fondom dobrú infraštruktúru.

Vám sa podarilo vďaka štrukturálnym fondom nakúpiť od firmy Aldebaran 15 humanoidných robotov Nao. Čo znamenajú títo roboti pre vaše Centrum?

My sme jeden z dobrých zákazníkov firmy Aldebaran Robotics, čo je progresívna firma v oblasti tzv. humanoidnej robotiky. Tam sa otvára obrovské množstvo technologických výziev. Cez štrukturálne fondy sa nám podarilo nakúpiť 15 robotov. Naši študenti sa s nimi zoznamujú a doktoranti na tom robia výskum v oblasti tzv. „učiacich sa“ systémov. Roboti NAO sú pre nás demonštračným prostriedkom. To znamená, že na nich demonštrujeme učiaci sa systém. Ten je v princípe možné využiť vo finančníctve, priemysle, alebo  v rôznych distribuovaných systémoch. Prostredníctvom NAO robotov sa snažíme zatraktívniť štúdium. Ďalšia vec je, že syndróm robotiky je niečo ako budúcnosť, ale nie až taká ďaleká budúcnosť. My produkujeme ľudí na 30 rokov dopredu a keď si človek uvedomí, čo je už teraz možné v oblasti robotiky… preto je dobré, ak sa študent, alebo doktorand s týmto robotom, ktorý je jeden z troch najlepších na svete, stretne už na našej škole.

Snažíte sa teda vytvoriť systém, ktorý bude schopný učiť sa sám?

Celkom by som to tak nenazval. Základnou paradigmou umelej inteligencie nie je vylúčiť človeka – teda, áno, ale nie naraz. Umelá inteligencia má nahradiť človeka, zobrať mu prácu a dať ju strojom. Človek „žije“ v interakcii so strojom, ktorá sa časom mení v prospech toho, že človek robí menej a stroj robí viac. Kým na začiatku robil človek napríklad 99 % a stroj 1 %, dostávame sa k situácii, že sa tento pomer začína otáčať. Pomer sa obracia, ako dozrievajú softvérové produkty. To, ale nie je nič nové. Napríklad niektoré vojenské misie sú už plne automatizované.

Tvrdíte, že cieľom umelej inteligencie je brať prácu ľuďom a dávať ju strojom. Ako na to zareaguje bežný človek, ktorému na jeho práci záleží? Dá sa mu to vôbec zdôvodniť?

V princípe sa to už deje. Napríklad v automobilovom priemysle sa dávajú obrovské finančné prostriedky na to, aby vznikali tzv. pomocníci šoféra. To sú rôzne ABS systémy a pod., ktoré zvyšujú komfort a bezpečnosť. Žijeme v tzv. „business driven technology“, teda ak tieto technológie prinesú pre majiteľa alebo investora finančný efekt, tak to pôjde dopredu. Samozrejme si to bude vyžadovať reprofiláciu ľudí, ale to už sa deje.  Vezmite si Kiu, alebo ďalšie fabriky – kto by povedal, že s toľkými ľuďmi sa dá vyrobiť toľko áut? Zložitejšie činnosti vyzerajú na prvý pohľad tak, že to musí robiť skúsený človek. Ale v umelej inteligencii je dnes oblasť, ktorá sa zaoberá tým, ako túto skúsenosť vybrať z človeka a dať ju do softvéru.

Dá sa určiť nejaký aktuálny trend vo vývoji umelej inteligencie?

Umelá inteligencia ako odbor vznikol v roku 1956. National Science Foundation v USA udelila grant, z ktorého sa pri Bostone na týždeň zišli vedci a dohodli sa, že chcú urobiť umelého človeka. Veľmi rýchlo ale zistili, že to nie je také jednoduché. Potom nastúpil veľmi rýchly vývoj výpočtovej techniky, ktorý tomu dal iný rozmer a iné možnosti. Dnes existujú odbory, ktoré sa nazývajú „technológie inšpirované biológiou“, kde sa ľudia snažia spraviť kópiu biologických procesov. Ak chce však niekto skopírovať človeka 1:1, je to neefektívne. Jednoducho takáto hrátka na Boha nie je taká jednoduchá. Napríklad vizuálny systém človeka je veľmi zložitý. Pre mňa je omnoho jednoduchšie zobrať kameru, kde dostanem matice a mám obraz. Keby som to mal robiť presne podľa človeka, tak to bude obrovský problém.

Čo sa týka súčasných trendov, tak tie sú samozrejme ovplyvnené IT. Sú dve základné línie, ktoré proti sebe bojujú. Jedna skupina, „embodied intelligence“, alebo tiež „fully embodied intelligence“, hovorí, že všetko dáme do jedného stroja. Ide o tzv. darwinovský prístup, ktorý znamená, že urobíme systém, ktorý sa bude učiť. Predstavte si napríklad robota, ktorý by nás prišiel obslúžiť ako izolovaná osobnosť.

Druhú skupinu, tzv. „distributed intelligence“ osobne viac preferujem. Neexistuje dôvod, prečo by stroje, ktoré spravil človek, nemohli byť v dennom kontakte a zdieľať medzi sebou informácie. Tomu sa hovorí inkrementálne učenie. Keď niekto teraz v danej sekunde v Argentíne niečo zistí, tak to druhý robot, alebo stroj bude v sekunde t+1 vedieť. To však robia aj ľudia. Keď niekto niečo dá na internet, tak to viem aj ja. Len to netrvá mikrosekundy alebo sekundy, ale trvá to dlhšie.

Ak by ste mali porovnať podmienky na prácu u vás v európskom a globálnom meradle, tak ako by z toho vaše pracovisko vyšlo?

Naše laboratórium má dobré priestorové podmienky, aj vybavenosť. Máme vynikajúcu prístrojovú infraštruktúru. Keď boli od nás dvaja študenti v Japonsku, tvrdili, že my máme lepšie podmienky ako oni. Jediný rozdiel je samozrejme hodnotenie pedagógov. Mňa osobne mrzí to, že plat osobného odborného asistenta je u nás na úrovni 800 eur a môj študent, ktorý končí a ide robiť programátora má plat na úrovni 900 eur, už keď začína. Takýto prístup sa nám raz vráti a to nie je dobré. Mali sme však aj šťastie, že sme využili štrukturálne fondy. Ak niekto to šťastie nemá a potrebuje to, tak má problém.

Pomohlo by väčšie zameranie na transfer poznatkov do praxe a väčšia prepojenosť s podnikateľskou sférou?

Mám zaujímavú skúsenosť s jednou investičnou skupinou. Prišli za mnou a spýtali sa, či by sme nemohli spolupracovať. Povedal som, že nie je problém, pretože som otvorený reálnym problémom, nech študenti nemusia pracovať len s umelými dátami. Na naše prekvapenie však podnikateľský sektor začal tvrdiť to, že on platí dosť vysoké dane na to, aby doktoranti robili jeho výskum. Firmy si myslia, že my tu máme pohodičku. Lenže my sme zahltení a keď ľudská infraštruktúra zarába 800, alebo 900 eur mesačne, žiadať od niekoho, aby robil nejakú konzultačnú činnosť zadarmo, je nehoráznosť. Dnes je vo svete bežné, že firmy podporujú celé katedry alebo vyučujúcich. Toto u nás chýba. Vo svete je bežný „Siemens profesor“, „Toshiba profesor“, alebo „Microsoft profesor“. Ale naše firmy prídu a povedia „potrebujeme 5 študentov“ a očakávajú, že ja im dám najlepších študentov.

Keby sa nad tým zamysleli a podporili by pedagógov, tak to u nich vytvorí multiplikačný efekt.  Pedagóg dnes žije svoj svet a študentovi dá zadanie. Študent za 300 € robí v nejakej firme, ale úplne iné veci. Čiže študent je teraz zaťažený dvakrát: tým, že robí zadanie pre pedagóga a tým, že si zarába vo firme. Keby táto firma prišla za pedagógom a jeho by podporila, tak on vie dať také zadania, ktoré by pomohli aj firme aj študentovi. Tu sme na jednej lodi. Potrebujeme mať zdravé Slovensko a inovácie, ktoré budú hnať priemysel dopredu. Toto je najdôležitejšia vec vo vzťahu k priemyslu.

Majú mladí ľudia záujem o štúdium umelej inteligencie?

Ak sa bavíme o odbore IT, o ten je veľký záujem. Momentálne nám na kybernetiku prišlo 110 prihlášok a na čistú informatiku zhruba 650. Chceli by sme sa tiež profilovať aj ako medzinárodná škola a myslím si, že by sme vedeli ponúknuť aj vzdelávanie v angličtine.  Ten japonský študent, ktorý teraz príde na dva roky bude pre nás zaujímavým testom. Problém tohto štúdia je však v tom, že žijeme v takej dobe, že ak niečo prednášam, tak v strede semestra môže vzniknúť niečo, čo úplne zdiverguje niekde inde.

Napríklad v oblasti spracovania obrazu zamiešal karty algoritmus Predátor, ktorý vymyslel jeden Čech v Oxforde. Alebo senzorický systém Kinect, ktorý sníma pohyby človeka a má aj hĺbkovú mapu. Vytvára absolútne nové možnosti a na to sa nabaľujú nové technológie. Snažíme sa zabezpečiť základné materiály, ale u nás sa to rýchlo mení. Teraz čakáme na dodávku Microsoft Surface, čo je zase niečo úplne iné. Tieto veci sú veľmi dynamické.

Pozadie

Peter Sinčák je profesor v odbore umelá inteligencia. Pôsobí v Centre pre inteligentné technológie, ktoré vzniklo v roku 1995 v rámci Katedry kybernetiky a umelej inteligencie, Fakulty elektrotechniky a informatiky na Technickej univerzite v Košiciach.

Centrum pre inteligentné technológie sa zaoberá umelou inteligenciou a učiacimi sa systémami. Spolupracuje na viacerých domácich aj zahraničných projektoch. Je napríklad zapojené do kompetenčného centra, v rámci ktorého spolupracuje so súkromnou sférou.

REKLAMA

REKLAMA