Význam humanitných vied sa nedá vtesnať do ekonomických parametrov

Slovník humanitných oborov a kultúry sa začal nebezpečne približovať aplikovaným vedám. Je to akoby sme rezignovali na zmysel našich vied, hovorí dlhoročný dekan Karlovej Univerzity v Prahe Michal Stehlík.

Michal Stehlík
https://euractiv.sk

Ako vnímate zámer Európskej komisie, že prostriedky Horizontu 2020 vo výške 2,7 miliardy eur presunie na podporu svojho investičného plánu?

Obecne je pojem „investovať do vedy“ samozrejme správny, ale konkrétny presun do investičného plánu do istej miery zužuje možnosť investovať do „mäkkej vedy“. Veda a výskum sa tak stále viac zaväzujú do využitia a použitia v rámci hospodárskeho rastu. Musí to byť samozrejme dôležitá vlastnosť vedy, no mala by to byť len jedna z vlastností, nie podstata. Z výskumu sa tak stáva iba investičná využiteľnosť a nie posúvanie hraníc poznaného vo všetkých smeroch.

Dá sa podľa Vás očakávať, že investori budú mať záujem týmto spôsobom podporiť výskum v oblasti humanitných vied?

O tom práve hovorím a vyjadrujem svoju skepsu. Nedokážem si dosť dobre predstaviť, že by sa investor rozhodol použiť svoje prostriedky, s vidinou ich ďalšieho rozvoja, napríklad na skúmanie vplyvu Shakespeara na škandinávsku literatúru. Investícia, tak ako je v tomto prípade vnímaná, je niečo, čo sa ekonomicky navráti.

Nie som si istý, či je toto chápanie investícií tiež o spoločenskej a kultúrnej návratnosti. Humanitné a sociálne vedy pritom rozvíjajú práve také veci, akými sú charakter spoločnosti, porozumenie a ich úloha pri kultivácii spoločnosti. Nemôžeme po nich chcieť ekonomickú návratnosť. Ich návratnosť je v bezprostrednom ovplyvňovaní kvality spoločnosti a to nenasúkate do žiadneho ekonomicko-technokratického parametru.

Môžu humanitné vedy vytvárať nejaký produkt, ktorý by bol obchodovateľný a prispieval tak k hospodárskemu rastu tak, ako to v predstavách EÚ majú napĺňať aplikované vedy?

Ani by nemal. Humanitné obory či kultúra sa v minulých desaťročiach začali nebezpečne približovať slovníku exaktných vied a aplikovaného výskumu, keď sa napríklad hovorí o kreatívnom priemysle. Akoby sme rezignovali na zmysel našich vied, na zmysel kultúry a snažili sme sa presvedčiť pragmatických politikov a úradníkov, že sme tiež „priemysel“. Lenže my žiadny obchodovateľný produkt nevytvárame a priemysel nie sme.

Sme ťažko kvantifikovateľná kvalita, ktorá však určuje charakter medziľudských vzťahov. Máme pomáhať s nachádzaním identity, s poznávaním a chápaním odlišností. Keď sa svet aktuálne ocitá v problémoch v oblastiach sociálnych, náboženských, národných a národnostných – nie som si istý, či nám pomôže produkcia nanovlákien.

Omnoho viac nám pomôžu humanitné vedy a znalosť odlišností kultúr, aj to iba v prípade, keď tu v politickej reprezentácii bude niekto, kto tomu bude načúvať. Dôležité nie je len o odlišnostiach a problémoch vedieť. Dôležité je, či si to dokážu uvedomiť tí, ktorí môžu rozhodovať.

Aký je pomer financií, ktoré vo forme grantov získava Národné múzeum z domácich a zo zahraničných zdrojov?

Národné múzeum je na jednej strane dosť zakotvené v domácom prostredí Českej republiky, na strane druhej významne využíva operačné programy EÚ. Získava viac než dvadsať miliónov korún (asi 725 tisíc eur) z tzv. inštitucionálnej podpory vedy v ČR – prostredníctvom ocenení za svoje vedecké výsledky, ďalej potom z grantových projektov grantovej agentúry ČR päť miliónov (180 tisíc €) a z európskeho programu NAKI ministerstva kultúry ČR štrnásť miliónov (500 tisíc €). Čisto zo zahraničných programov má múzeum iba jeden milión korún priamo z projektov EÚ a následne niečo vyše 8 miliónov z operačných programov EÚ administrovaných ministerstvom školstva Českej republiky.

Celkovo sa teda jedná o 25 miliónov (900 tisíc €) čisto z českých zdrojov a ďalej 23 miliónov (830 tisíc €) vďaka priamym či nepriamym projektom EÚ. Teda takmer jedna ku jednej a celkovo sa podpora blíži päťdesiatim miliónom korún. Dá sa však konštatovať, že pre oblasť kultúrneho dedičstva doteraz neboli také podmienky financovania vedy, a to ani medzinárodne, aké by si zaslúžilo.

Preto v budúcom období predpokladáme predovšetkým nárast možností zapojiť sa aj do väčších medzinárodných projektov. Tu má Národné múzeum výhodu tiež v tom, že má pomerne rozvinutú vedeckú infraštruktúru v prírodovedeckej časti múzea a prirodzene sa snaží nadväzovať medzinárodnú spoluprácu.

Dajú sa na výstavy v múzeách uplatňovať čisto ekonomické kritériá? Je nejaká inštalácia úspešná, aj keď nevytvára zisk?

Čisté uplatňovanie ekonomických kritérií je z hľadiska výstavnej politiky prakticky nemožné. Národné múzeum pracuje s cca jedenástimi miliónmi na výstavné projekty ročne. V týchto nákladoch však nie sú zahrnuté ďalšie náklady – prevádzka múzea, mzdy odborných aj ďalších zamestnancov, apod. Na vstupnom bol v roku 2014 ročný príjem cca 12 miliónov (435 tisíc €). Z toho je zrejmé, že sa do istej miery jedná o vyrovnané hospodárenie, ale bez základného započítania mzdových nákladov.

Predstava, že by kultúrne inštitúcie boli celkovo sebestačné, je ostatne trochu idealistická. Samozrejme, veľké výstavné projekty dokážu pritiahnuť pozornosť a byť tiež finančne úspešné. Národné múzeum však ročne realizuje okolo 25 výstavných projektov. Je nemožné, aby boli pri šírke záberu všetky čisto ekonomicky úspešné. Sme tu tiež preto, aby sme predstavovali témy určené nielen širokej verejnosti, ale aj skupinám záujemcov o prírodné vedy, numizmatiku, dejiny umenia, novodobé dejiny, hudbu, mimoeurópske kultúry, atď.

Úspešnosť tak nemusí byť len v ekonomickej rovine, ale v ohlasoch, dopadoch výstavy, prípadnom otvorení diskusie na nejakú zásadnú tému. O to všetko sa múzeum musí snažiť pomimo klasické ekonomické parametre. Samozrejme, aktuálnej rozpočtovej situácii sa musí prispôsobiť uvažovanie o celkovom koncepte výstavnej politiky – je nutné mať vždy nejaký viditeľný a návštevnícky úspešný titul, ktorý by zvládol pritiahnuť návštevníkov aj prostriedky – ale povedľa toho i širokú paletu menších projektov s menším návštevníckym potenciálom.

Pozadie

Slovakista a historik Michal Stehlík je námestníkom riaditeľa českého Národného múzea. Predsedá Rade Českého rozhlasu a v rokoch 2006 až 2014 bol dekanom Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe.

Odborne sa venuje československým vzťahom do roku 1918 a dejinám Československa v prvej polovici 20. storočia.

REKLAMA

REKLAMA