Malová: Pre Slovákov sú Rusi bratia, chcú obhajovať ich záujmy

História, ideológia aj energetika vysvetľujú súčasnú rozporuplnú politiku Slovenska voči Rusku, hovorí v rozhovore profesorka politológie DARINA MALOVÁ.

Je ilúziou myslieť si, že s Ruskom treba spolupracovať, inak sa stane našim nepriateľom, zhodli sa českí aj zahraniční experti na ruskú politiku na tohtoročnej konferencii Rusko a stredná Európa, ktorá sa konala pre dvoma týždňami v Brne. Z ich príspevkov však vyplynulo aj to, že štáty strednej a východnej Európy sa v postojoch k Rusku nezhodnú.

Či je to tak ak aj v prípade Slovenska a Česka sa Pavla Hosnedlová z EURACTIV.cz pýtala profesorky Dariny Malovej z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Hovorí sa, že „Rusko sa nedá pochopiť rozumom“. Dá dnes napriek tomu porozumieť Rusku ako aktérovi medzinárodnej politiky? Akú rolu hrá Rusko, najmä v priestore strednej a východnej Európy?

Ruský prezident je veľmi racionálny. Chce pre svoju krajinu medzinárodné uznanie. Pre neho sú dôležitými partnermi USA a štáty BRICS (Brazília, India, Čína a Južná Afrika), nie stredná Európa. My sme nehrali žiadnu rolu napríklad pri obsadení Krymu alebo bojoch v Sýrii, ktoré sú pre Rusko podstatné.

Štáty strednej a východnej Európy sú len nástrojom realizácie ruských záujmov. Napríklad v snahe oslabiť Európsku úniu.

Stredná Európa nie je partnerom Ruska. Je len nástrojom realizácie ruských záujmov a snahy oslabiť EÚ.

Niektoré štáty strednej Európy to však môžu vnímať inak. Vo svojej prezentácii na konferencii ste spomínali, že pocit ohrozenia Ruskom u Slovákov poklesol z 34 percent v roku 1996 na 24 percent v roku 2014. V rovnakom roku Rusku dôverovalo 31 percent, čo je najvyšší podiel v rámci V4. Takéto výsledky prinášajú aj ďalšie prieskumy. Slovensko je tak medzi stredoeurópskymi krajinami vnímané ako štát, ktorý je voči Rusku „najpriateľskejší“. Čím si to vysvetľujete?

Jednoznačne to vyplýva z oficiálnych vyjadrení slovenských politikov. Niekoľko z nich otvorene hovorí, že Rusko predstavuje spoľahlivého partnera. Hovorí to premiér Róbert Fico aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky. Iní – napríklad náčelník generálneho štábu Milan Maxim – naopak prehlasujú, že Kremeľ predstavuje pre Slovensko hrozbu z východu.

Väčšina politikov pendluje medzi západom a východom, no nemá voči Rusku negatívny postoj. Tvrdia, že Rusi sú Slovania a sú to teda naši bratia. Majstrom v tomto pendlovaní je premiér Fico. On je ukážkou ambivalentnosti a rozpoltenosti, ktorá dnes rozdeľuje hlasy politikov a verejnosti.

Zatiaľ neexistuje žiadny impulz, ktorý by mohol túto ambivalentnosť zvrátiť. Prenáša sa tak aj na verejnosť, kde dochádza k veľkej hodnotovej dezorientácií, ktorá je citeľná aj v zahraničnej politike.

Jediný politik, ktorý jednoznačne vníma Rusko ako nepriateľa a podporuje EÚ, je prezident Andrej Kiska.

Prečo teda premiér Fico hovorí, že chce smerovať do jadra EÚ a schvaľuje sankcie, ak zároveň podporuje Rusko?

Ako som už spomenula, problematická je jeho dvojitá rétorika. Hlavným cieľom Róberta Fica je, aby Slovensko patrilo k jadru EÚ. To hovorí už niekoľko rokov. Za posledný rok, po slovenskom predsedníctve v Rade EÚ, jeho proeurópska rétorika ešte zosilnela. Fico pochopil, že na Moskvu sa už nedá dostatočne spoľahnúť. Verí, že západ nám pomáha, ale Rusko nie. Z tejto skúsenosti vyplýva rozhodnutie prihlásiť sa k jadru EÚ a k západu. Zároveň si však uvedomuje, že si nesmie znepriateliť ruského suseda.

História, ideológia aj hospodárska kríza

Keď hovoríte o ambivalentnom postoji slovenských politikov k Rusku, kde podľa vás ležia korene takéhoto postoja? Čo primárne určuje ambivalenciu súčasnej slovenskej politiky?

Primárnym hýbateľom je naša národná neistota. Slovenský národ je relatívne mladý, vznikol až v 19. storočí. Slovensko nebolo samostatné, iba krátko počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) a potom až v roku 1993.

Politici tak ešte nemali dosť času na to, aby sa zaoberali smerovaním Slovenska. V slovenskej politike sa preto nedá hľadať jednoznačná línia. Snažíme sa však získať uznanie od celej medzinárodnej komunity.

Nebola tu podobná situácia ako v Poľsku. Keď sa Poľsko zbavilo sovietskeho opatrovníctva, začalo smerovať na západ. Vzťahy medzi Ruskom a Poľskom boli vždy negatívne.

Vzťahy medzi Slovenskom a Ruskom však neexistovali. Rusi si nás ani nepamätajú ako súčasť Československa. Všetky výrobky, ktoré pochádzali z ČSR sa u nich nazývali české, nie československé alebo slovenské. Mali sme pocit, že pod menom Československa nás nie je vidieť. To bol aj jeden z dôvodov rozpadu československej federácie.

Slovensko je relatívne mladý národ, naši politici ešte nemali čas zaoberať sa tým, kam smerujeme. Okrem toho si nás Rusko nepamätá.

História je teda jedným z faktorov súčasného postoja politikov a verejnosti voči Rusku. Existujú aj iné motívy, ktoré by mohli prispieť k poklesu pocitu ohrozenia Ruskom u slovenskej verejnosti?

Vplyv má aj cirkev a slovenský nacionalizmus.

Slovenská národná identita sa formovala na základe panslavizmu a kresťanstva. K tomu prispieva aj veľa konšpiračných webov, ktoré odkazujú na myšlienky panslavizmu a zdôrazňujú naše slovanstvo. To zároveň tvorí všeobecnú náladu.

Príkladom takéhoto konšpiračného webu je napríklad informačný portál „Hlavné správy“, ktorý je považovaný za jeden z kľúčových proruských webov na Slovensku.

V neposlednom rade je na vine globálna finančná kríza, ktorá na Slovensku zastavila ekonomický rast a viedla ku kríze v celej EÚ. Počas nej, v roku 2014, začala klesať aj dôvera Slovákov k EÚ alebo USA. Vo vzťahu k USA sa medzi Slovákmi zvýšil pocit ohrozenia zo štyroch percent v roku 1996 na desať percent v roku 2014.

 

Na Slovensku klesol pocit ohrozenia Ruskom kvôli trom faktorom – ambivalentnosti politikov, dobre fungujúcim konšpiračným webom a finančnej kríze.

 

Ak sa pozrieme na rozdelenie takéhoto postoja v spoločnosti, u koho je proruský postoj násilnejší? Je to skôr mladšia alebo staršia generácia?

Najväčšiu podporu Rusku vyjadruje staršia generácia a ľudia s nižším vzdelaním. Veľa mladých Slovákov je opatrnejších. Oni tieto otázky vzťahujúce sa k Rusku neriešia. Cítia sa byť kultúrnou súčasťou západu. Kultúra, ktorou žijú, je západná. To, samozrejme, súvisí aj s globalizáciou. Idealizácia Ruska u časti populácie môže súvisieť aj s tým, že nemáme dobré vzdelanie a učebnice o Rusku.

Na vine je aj propaganda

V polovici 90. rokov 20. storočia, keď bolo Rusko po rozpade Sovietskeho zväzu vnútorne oslabené a nemalo takmer žiadne geopolitické ambície, vnímali Slováci Rusko s väčšími obavami než dnes. Ako sa toto dá interpretovať a vysvetliť?

Vtedy sme vnímali, že Ruská federácia nemá stabilné vedenie. Obávali sme sa, že vnútorné konflikty v Rusku sa môžu preniesť aj na územie Ukrajiny a ohroziť tak aj naše územie.

Svoju hrala aj bezprecedentná skúsenosť s predchádzajúcim režimom. Aj násilnosti ruských vojsk u nás zanechali silné spomienky, a preto sme sa Ruska obávali viac ako dnes. Nemohla tomu zabrániť ani propaganda, ktorá bola v tej dobe odlišná od tej dnešnej.

Historická pamäť však nebola ďalej pestovaná a v súčasnosti sa vytráca.

Staršia generácia dnes vykresľuje falošné predstavy, že za predchádzajúceho režimu bola ekonomika dobrá a lepšie sme si rozumeli. To môže byť opäť výsledkom konšpiračnej propagandy, ktorá šíri ruské lži.

U našich politikov navyše panuje presvedčenie, že keď je Slovensko v EÚ, tak je to dobré. Niektorí však chcú zároveň obhajovať záujmy Ruska v EÚ, aby tým zvýšili svoj vlastný význam. To je však nezmysel. Malý národ predsa nemôže byť hovorcom Ruska. Kto by nás počúval.

 

Historická pamäť sa zo Slovenska vytráca. Prispieva k tomu aj pôsobenie proruských konšpiračných webov.

 

Aké reakcie vyvoláva postupné oslabovanie ekonomického a politického vplyvu Ruska v regióne strednej a východnej Európy?

Recesia ruskej ekonomiky zapríčinená poklesom cien ropy a západnými sankciami spôsobila zmenšovanie ekonomického vplyvu Moskvy. Došlo k veľkému poklesu HDP aj životnej úrovne, Rusko si už preto nemôže dovoliť organizovať väčšie oficiálne propagandistické akcie.

V prípade neoficiálnej propagandy však jeho vplyv rastie. Je tu asi 30 konšpiračných webov, ktoré sú veľmi sofistikované. Časť nejakej správy je pravdivá, zvyšok falošný.

Napríklad hovoria, že Slovensko a jeho identita sú dôležité. Že sme Slovania a kultúrou aj mentalitou máme blízko k Rusku. Veľa rokov sme s nimi fungovali a vychádzali dobre a aj keď sme na nich nadávali, stále ide o našu krv. Preto je podľa propagandistov dobré túto identitu povyšovať nad všetko ostatné.

Hlavná motivácia je teda stále rovnaká – história národného súzvuku.

Je to jednoduchá ideológia – panslavizmus. V 19. storočí, kedy sa slovenská identita formovala, bolo Rusko už dlho nezávislý štát z rodiny slovanských národov. Slováci sa obracali k Rusku – napríklad Ľudovít Štúr. To sa pestovalo dlhšie, než jedno storočie.

Avšak pre Slovákov neprišiel žiadny nový silnejší naratív. Stále tu panuje historický mýtus o jednote slovanstva. Veľa ľudí aj dnes hovorí, že Rusi sú Slovania, a preto ich máme radi. Po roku 1989 tu bolo akési hodnotové vákuum, ktoré viedlo k myšlienke, že Slovensko je súčasťou západu aj východu. Sme tak mostom medzi oboma časťami Európy.

Česko-slovenský most

Hovoríte, že Slovensko je mostom medzi západom a východom. To sa však často tvrdí aj o Česku. V čom je podľa vás zásadný rozdiel medzi Českou republikou a Slovenskom, čo sa týka ich postoja k Rusku?

Česko môže hovoriť, že je mostom. No pokiaľ ide o závislosť na nerastných surovinách, Česká republika je menej závislá na ruskej energii než Slovensko. Do Česka prúdia z Ruska asi tri štvrtiny zemného plynu, na Slovensko takmer sto percent.

Práve závislosť na dovoze ruských surovín a najmä plynu, je pre Slovensko najdôležitejšia. To sa ukázalo počas plynovej krízy v roku 2009, kedy došlo k pozastaveniu dodávok zemného plynu z východu na západ. Dôvodom bolo vypršanie dohody na dodávky ruského plynu na Ukrajinu a ukrajinský dlh voči spoločnosti Gazprom. Vtedy muselo Slovensko vôbec po prvýkrát využiť rezervné zásoby plynu z ČR, ktorá nebola prerušením dodávok plynu zasiahnutá tak veľmi, ako slovenský sused.

 

Radí ukrajinskému prezidentovi: Propaganda za Nord Stream 2 je obrovská

 

Ak by sa ropa a plyn prestali cez Slovensko dovážať, spôsobilo by to veľké ekonomické straty.

Preto nerozumiem tomu, prečo českí politici hovoria o moste. Ten, kto o tom hovorí, zrejme nechápe situáciu alebo presadzuje vlastné záujmy. Môže to byť napríklad kvôli geografickej polohe strednej Európy, ktorá má prirodzený sklon balansovať medzi východom a západom. Ekonomický rozvoj Česka je však od konca predchádzajúceho režimu vnútornou súčasťou nemeckého trhu.

Slovensko má naopak len krátku hranicu so západným svetom (Rakúsko), inak hraničíme s novými demokraciami. Dôležitá je hranica s Ukrajinou, ktorá je tranzitnou krajinou ruského plynu ďalej do Európy.

Myšlienka mostu na Slovensku tak pochádza z pocitu ohrozenie, s ktorým sa však politici vyrovnávajú, pretože nechcú uraziť suseda.

Iným vysvetlením, prečo Česi hovoria o moste medzi západom a východom môžu byť ruskí turisti, študenti, či podnikatelia, pre ktorých je Česko lákavou cieľovou destináciou, najmä Karlove Vary.

 

Česko nie je mostom medzi západom a východom. Slovensko je energeticky viac závislé na Rusku.

 

Nemôže byť jedným z vysvetlení tiež skutočnosť, že podobne ako na Slovensku, aj v ČR môžeme pozorovať ambivalentnosť politiky voči Rusku medzi vrcholnými predstaviteľmi štátu?

Je to vďaka pragmatickému postoju prezidenta Zemana. U neho je ambivalencia voči Rusku zjavná, rovnako ako u slovenských predstaviteľov.

Rozdiel medzi Prahou a Bratislavou je zrejmý najmä medzi najvyššími predstaviteľmi štátu. Kým na Slovensku je prezident prozápadný, v Česku je proruský. Naopak predseda slovenskej vlády Fico stál spochybňovaním sankcií EÚ voči Rusku na strane Moskvy. Český premiér Sobotka vtedy obhajoval západný kurz.

Všetko to začalo bývalým prezidentom Václavom Klausom. Odkedy v marci 2013 skončil vo svojej funkcii, jeho zahraničné aktivity začali byť ideologicky bezbrehé. Napríklad v roku 2015 sa zúčastnil na konferencii medzinárodného Valdajského diskusného fóra v Soči alebo na podobnej konferencii v Petrohrade.

Na neho nadväzuje aj súčasný prezident Zeman, ktorý napríklad pred mesiacom prijal od Putina pozvanie do Soči. Vo svojom prejave na pôde Parlamentného zhromaždenia Rady Európy zase kritizoval sankcie voči Rusku, ktoré považuje za neefektívne. Ruskú anexiu Krymu berie za hotovú vec a odporučil Ukrajine dohodnúť sa s Moskvou na kompenzácií.

Takéto excesy si slovenskí politici a diplomacia nedovolia.

Nejednotnosť Vyšehradu

Ak sa pozrieme na vzťah krajín Vyšehradskej štvorky k Rusku, aj tam vidíme ambivalenciu domácej politiky voči východnému susedovi.

Medzi štátmi V4 panuje veľká politická diverzita. Jedna krajina má pravicovú vládu, druhá ľavicovú. To prispieva k tomu, že spolupráca nie je hlboká, ale skôr povrchová.

Poliaci vnímajú Rusko ako veľkú hrozbu, ako referenčný bod pre svoju mentalitu, na ktorom sa profilujú. Tam je to jednoznačné – mladí ľudia sa boja, že kvôli Rusku bude vojna. Považujú Kremeľ za najväčšieho nepriateľa svojej krajiny.

Najzraniteľnejšie je Slovensko, pretože nevie, ako sa vyrovnať s informačnou vojnou s Ruskom. Veľmi sa v tom angažujú napríklad mimovládne organizácie a občianske združenia, ktoré mapujú aktivity ruskej propagandy a snažia sa spoločnosti vysvetľovať, čo to znamená.

Nejednota krajín Vyšehradskej skupiny je teraz zjavná aj vnútri EÚ.

Problém je v tom, že V4 je umelá entita. V rámci svojho pôsobenia v EÚ má protikladné záujmy. Nevieme, ako ich definovať. Sme zaujatí našimi národnými záujmami a dávame im prednosť pred tými regionálnymi. Preto si často protirečíme.

V poslednej dobe sa však podarilo vytipovať oblasti spoločného pôsobenia, ktoré tento región spojujú – napríklad dvojaká kvalita potravín. Máme k sebe blízko tiež v kultúre a cestovaní. V ČR pracuje veľa Slovákov, Česi naopak jazdia na dovolenku na Slovensko. Vzájomná komunikácia je veľmi živá.

 

Medzi štátmi V4 panuje veľká politická diverzita. Krajiny často dávajú prednosť národným záujmom pred regionálnymi.

 

Ako by sa teda mali naďalej vyvíjať vzťahy Bratislavy, Prahy, V4 a Moskvy?

Myslím si, že nám pomôže, keď sa vyrieši konflikt na východe Ukrajiny a zlepšia sa vzťahy medzi EÚ a Ruskom, najmä v prípade anexie Krymu.

Nebude to však jednoduché, pretože vzťahy EÚ a Ruska závisia tiež na vzťahu Ruska a Nemecka, ktoré sa spolu s Francúzskom a Ukrajinou podieľalo na uzavretí druhej minskej mierovej dohody vo februári 2015. A Putin zjavne Merkelovú neznáša, čo sa dá vidieť aj z jeho neverbálnych postojov k nej. Dôvodom môže byť, že je žena a silná politička.

Voči Ukrajine nepanuje taký ambivalentný vzťah ako k Rusku? V čom sa podľa vás líši vnímanie Ruska a Ukrajiny zo strany Slovenska?

Líšil sa kvôli Ficovi a jeho nerozvážnej reakcii na plynovú krízu. Podobne ako Gazprom, aj Bratislava obvinila Ukrajincov, že neoprávnene odoberali plyn z tranzitných dodávok, a vyhlásila, že Rusko si len chráni svoje záujmy.

To bolo v roku 2009, teraz sa premiér snaží svoju negatívnu rétoriku zmierniť.

Pokiaľ ide o súčasnú oficiálnu politiku slovenskej vlády, snaží sa Ukrajine pomôcť, aby sa etablovala ako demokratický sused. Mnoho diplomatov a expertov im pomáhalo napríklad s podpisom asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou a ďalšími reformami štátu.

Napriek tomu ambivalentnosť pretrváva, čo je hlavným problémom slovenskej politiky. Všetko, čo sa na Slovensku robí, je prozápadné. Avšak mnoho verbálnych prejavov niektorých politikov smeruje skôr k Rusku.

 

Darina Malová je profesorka politológie na FiF UK v Bratislave. Pôsobí tiež v hodnotiacom paneli ERC pre spoločenské a humanitné vedy. Prednášala na viacerých zahraničných univerzitách a získala niekoľko medzinárodných grantov a štipendií.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA