Marušiak: Dnes je premiant regiónu Slovensko, zajtra sa to môže zmeniť

Slovenská politická tradícia nás poľahky môže dostať tam, kde sú dnes Poľsko a Maďarsko, hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk v historik SAV Juraj MARUŠIAK. Región podľa neho, okrem iných čŕt, spája aj nízka úcta k formálnym pravidlám.

Juraj Marušiak je slovenský historik a politológ, pôsobí na Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV), je tiež člen predsedníctva SAV. Venuje sa najmä moderným dejinám strednej a východnej Európy a slovenskej zahraničnej politike.

Rozhovor vznikol pri príležitosti VIII. slovensko-českého diskusného fóra, ktoré sa konalo 15. 11. v Holíči.  

 

Hovoríte, že dnešný stav v strednej Európe pripomína 90. roky 20. storočia. V čom presne?

Samozrejme, dnes sme niekde inde ako v 90. rokoch. Všetky štáty regiónu sú v Európskej únii a NATO, v rámci svojich možností napredujú. Na druhej strane sme zbavení ilúzií. V 90. rokoch sa svetlom na konci tunela javili najprv demokracia, potom budovanie alebo obnova národnej štátnosti. V prípade Slovenska sme národný štát začali budovať skoro od základov. A napokon tým svetlom bola Európska únia. Prišla však globálna ekonomická a finančná kríza v roku 2008, po nej celý rad ďalších kríz a napokon aj poznanie, že proces dobiehania najvyspelejších štátov EÚ sa zastavil a ak aj bude pokračovať, tak bude trvať celé generácie. Na 90. roky sa podobáme v tom, že každý štát Vyšehradskej skupiny si stráži predovšetkým svoju vlastnú prestíž, a menej sa obzeráme na svojich susedov. Poľsko z prestížnych dôvodov presadzuje svoju víziu Iniciatívy troch morí, Maďarsko raz Vyšehradskú skupinu, inokedy sa zas pozerá niekam úplne mimo EÚ, Slovensko by chcelo byť čo najrýchlejšie v jadre EÚ bez toho, aby jasne sformulovalo, čo vlastne od toho očakáva. Veľkou neznámou ostáva Česko, ktoré sa mi v súčasnosti javí ako aktér, ktorý sa rozhoduje pragmaticky a situačne. Obe krajiny navyše konzultujú aj zásadné otázky budúcnosti EU s Rakúskom.

 

Hovoríte, že hľadanie nového stredoeurópskeho modelu je spojené s pocitom nerovnoprávnosti voči Západu, čo zase súvisí s uvedomením, že vyrovnanie životnej úrovne nenastane tak skoro, ak vôbec. Je dnes stredná Európa – predovšetkým V4 – európskou perifériou v politickom zmysle?

Je aj nie je. Samozrejme, sme v rozhodujúcich európskych a euroatlantických inštitúciách, Slovensko je dokonca v eurozóne, Poľsko si zas vydobylo značnú autoritu v otázkach východnej politiky, ktorú však môže veľmi ľahko stratiť a takisto je vnímané ako potenciálne silný bezpečnostný aktér. Sme v menej periférnom postavení ako pred rokom 2004, ale ak považujeme za centrum tú oblasť, v ktorej vznikajú najvýznamnejšie civilizačné podnety, oblasť s najvyššou úrovňou vedy, kultúry, s najvyššou mierou inovácií, oblasť, kde sa prijímajú strategické rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú aj ďalšie štáty a regióny, tak samozrejme rozhodne nie sme v centre. Tam nie sme ani z hľadiska miery konsolidácie demokracie či fungovania občianskej spoločnosti. Je to výsledok historických determinantov, ktoré môžeme postupne prekonávať, ale nemôžeme od nich utiecť. Keďže sa však predsa len podieľame na politike EÚ a NATO, aj keď možno s naším vplyvom nie sme vždy spokojní, predstavujeme skôr semiperifériu. V porovnaní napr. s Ukrajinou, štátmi juhovýchodnej Európy, ale aj s viacerými štátmi južnej Európy, napr. s Gréckom či Portugalskom, sa začíname približovať k bohatšej časti Európy. To však neplatí napr. pre Bulharsko, hoci je už desať rokov členom EÚ.

 

Prispievajú k tejto periférnosti alebo semiperiférnosti aj staré členské štáty?

Niekedy sme vnímaní ako problémoví hráči len preto, že si to niektoré štáty EÚ želajú. Jasne to dali najavo napr. prezidenti Francúzska Jacques Chirac a Nicolas Sarkozy, keď tvrdili, že máme byť ticho, resp. keď vystupovali proti stretnutiu predstaviteľov V4 pred summitom Európskej rady. Podobným spôsobom sme boli vykazovaní na perifériu napr. v prípade nesúhlasu s utečeneckými kvótami. Na druhej strane, referendum o Brexite sa nekonalo v strednej Európe, Vyšehradské štáty nezablokovali Ústavnú zmluvu EÚ, zmluvu z Nice ani Asociačnú dohodu s EÚ… Čiže toto zaraďovanie na perifériu má neraz veľmi inštrumentálny charakter, keďže je reakciou na niektoré pozície štátov strednej Európy, alebo je výsledkom obáv zo vzniku potenciálnej mocenskej konkurencie.

 

Platí téza, ktorú dnes často počúvame, že Slovensko je dnes vo zvyšku únie vnímané výraznejšie inak ako zvyšok regiónu?

V tom zmysle, že neupozorňujeme na seba toľko, ako niektoré iné krajiny, určite áno. Slovensko sa vyhýba škandálom, akým je pokus o úplnú stranícku kolonizáciu štátnych inštitúcií, vrátane súdnej moci, neobjavujú sa škandály s narušovaním nezávislosti médií, premiér Slovenska nevykresľuje EÚ ako nepriateľa štátnej zvrchovanosti, hoci prezentuje svoje výhrady voči jej politike. Na druhej strane naša politická tradícia nás ľahko môže dostať tam, kde sú v súčasnosti Poľsko a Maďarsko. Ešte z 90. rokov si môžeme pamätať, že každá krajina regiónu bola nejaké obdobie vyzdvihovaná v EÚ ako premiant. Raz Česko, inokedy Maďarsko a Poľsko. Dnes je to Slovensko a zajtra sa to môže zmeniť.

 

Na Slovensku zazneli hlasy, ktoré volali po tom, aby sa Slovensko silne vyhranilo, Milan Šimečka písal o verejnom vycúvaní z V4 ako politického bloku. Je táto možnosť reálna a želateľná v nejakej alternatíve ďalšieho vývoja?

Myslím si, že je to prehnaná reakcia a nie je potrebné ničiť to, čo sa prácne po celé desaťročia budovalo. V4 ako politický blok prakticky nefungoval, resp. nikdy nebola situácia taká, že by sme sa mohli vo všetkom zhodnúť. Spojenectvá v EÚ sú premenlivé. Na druhej strane ako štáty s podobnou históriou, s podobnými problémami, máme voči sebe najbližšie. V dobrom i v zlom. Nie je v záujme Slovenska, aby sa Poľsko a Maďarsko dostali do medzinárodnej izolácie, ani do izolácie v rámci EÚ. Iných susedov nebudeme mať, práve s oboma štátmi máme aj najdlhšie hranice, sú to naši významní obchodní partneri.

 

Komu dnes najviac záleží na silnej a asertívnej V4?

Rétoricky Maďarsku, jeho premiér Viktor Orbán zažil svoju slávu, keď sa so svojou pozíciou vo vzťahu k utečeneckým kvótam stal neformálnym lídrom regiónu, hoci v Bruseli bol považovaný za politického outsidera. Jeho konflikt so západoeurópskymi štátmi a zbližovanie s Putinom však nie sú atraktívne pre všetky štáty V4.

 

Hovorí Viktor Orbán o liberálnej demokracii nahlas to, čo si iní politici blízko pri moci v regióne iba ticho myslia?

Obávam sa, že máte do veľkej miery pravdu, prejavuje sa to v Poľsku. V Česku voľby vyhrala ANO, ktorú možno z hľadiska jej štruktúry a spôsobu politickej komunikácie prirovnať k formácií Silvia Berlusconiho, strana silne scentralizovaná. Slovenský Smer-SD je síce takisto centralizovanou stranou, ale zatiaľ nemožno povedať, že by atakoval kľúčové inštitúcie liberálnej demokracie.

 

Česká republika mala doteraz proeurópsku vládu napriek silne antieurópsky naladenej verejnosti, maďarská vláda sa silne vyhraňuje proti EÚ vo viacerých zásadných oblastiach a smeroch, hoci verejnosť členstvo v únii podporuje a oceňuje. Ak Orbán nejde proti EÚ ešte ostrejšie, je to preto, že ho verejná mienka brzdí alebo úprimne nechce byť mimo EÚ a dúfa, že ju pretvorí podľa svojej predstavy?

Ako Viktor Orbán sám v minulosti povedal, nemá momentálne záujem opustiť EÚ najmä z ekonomických dôvodov, uvedomuje si možné dôsledky takéhoto kroku pre Maďarsko. Na druhej strane, eskalovanie konfliktu s EU môže posilňovať jeho obraz vlastenca, obhajcu maďarskej suverenity v očiach verejnosti. Bez ohľadu na vzťah k EÚ, suverenita a národná štátnosť a zbližovanie Maďarska s maďarskými menšinami v susedných štátoch sú hodnotami, na ktoré sú voliči v Maďarsku citliví. Orbán zdieľa víziu konzervatívnej Európy. Vzťahy s Ruskou federáciou a ďalšími štátmi bývalého ZSSR využíva skôr na kompenzáciu napätých vzťahov so starými členskými štátmi EU. Zatiaľ sa mu darí balansovať na hrane, čo však nemusí platiť v budúcnosti.

 

Hovoríte tiež, že predstava, že vývoj v strednej Európe smerujúci k postupnému oslabeniu demokracie je inšpirovaný Ruskom je zjednodušujúce tvrdenie a v tomto si vystačíme aj s vlastnými historické tradíciami.  

Vplyv Ruska tu samozrejme je, ale netreba ho zveličovať. Stredná Európa má, azda s výnimkou Česka, silnejšiu historickú tradíciu autoritárstva, než demokracie. Spoločným znakom nášho regiónu, azda opäť s výnimkou Česka, je silná úloha personálneho faktora v politike, nízka úcta k formálnym pravidlám hry, konzervativizmus a tradicionalizmus, ale aj menšia miera politizácie verejnosti. To vytvára priestor pre autoritatívne riešenia. Napokon, k vyprázdňovaniu demokracie výrazne prispela aj neoliberálna transformácia, ktorá depolitizovala verejnú sféru. Ak občania nemajú rozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú sociálnych a ekonomických otázok, teda najzásadnejších otázok vlastného života, tak si reálne kladú otázku, o čom vlastne majú demokraticky zvolené orgány rozhodovať.

 

Nie je ale pravdou, že Rusku sa na rozvíjaní týchto tendencií aktívne dnes aktívne podieľa?

Podieľa sa, lebo mu to vyhovuje. Ak však zvedieme všetky problémy súčasnosti na Rusko, tak po prvé zveličíme jeho význam a jeho potenciálny vplyv na pomery v regióne, a po druhé – stratíme schopnosť kriticky uvažovať o našom každodennom živote. Slovensko zdedilo uhorskú tradíciu a jeho jediná historická skúsenosť s demokraciou bolo krátke obdobie prvej ČSR a tri roky po druhej svetovej vojne. V Poľsku a v Maďarsku sa demokracia zrútila čoskoro po prvej svetovej vojne.

 

Súvisí nejako, že kým krajná pravica v regióne získava klasická sociálna demokracia v regióne citeľne slabne? 

Táto súvislosť nie je viditeľná iba v strednej Európe, ale aj v západnej Európe, kde sociálni demokrati rad za radom miznú z vlád, ba dokonca aj prestávajú byť pólmi politického spektra, t.j. jadrami potenciálnych vládnych koalícií. Platí to aj v prípade štátov, ktoré majú silnú sociálnodemokratickú, resp. socialistickú tradíciu, ako napr. Nemecko, Francúzsko či Holandsko. Ak sa sociálni demokrati nedokázali postaviť proti erózii sociálneho štátu, tak značnú časť ich voličov začala preberať krajná pravica. Krajná pravica sa v súčasnosti vymedzuje ani nie tak voči politickému liberalizmu, ako voči liberalizmu ekonomickému, a nahrádza ho sociálnym šovinizmom.

 

O čom vypovedá oživenie a tlačenie Iniciatívy troch morí Poľskom? Ako vážne ho myslia a aké riziká z neho vyplývajú?  

Projekt je reminiscenciou na podobný projekt regionálnej spolupráce, ktorý presadzovala poľská vláda v 30. rokoch minulého storočia. V tom čase v Poľsku rezonoval aj projekt tzv. katolíckej federácie, ku ktorému sa na Slovensku prikláňal napr. ľudácky politik Karol Sidor. Tento projekt počítal aj so začlenením Chorvátska. Prakticky každá krajina strednej Európy má inú predstavu toho, čo si pod týmto pojmom predstavuje. Kým pre Slovensko je to Vyšehradská skupina, v prípade Maďarska je to Dunajská kotlina a čiastočne ešte aj Poľsko. Pre Rakúsko už Poľsko v projektoch stredoeurópskej spolupráce nefungovalo, naopak, zvykli tam začleňovať Slovinsko. Na druhej strane, v Poľsku je rozšírené chápanie regiónu, nachádzajúcemu sa medzi Nemeckom a Ruskom, ako jedného celku, vrátane štátov Pobaltia a čiernomorskej oblasti, menej už štátov pri Jadranskom mori. Viacerí poľskí autori namiesto pojmu stredná Európa radšej hovoria o stredovýchodnej Európe, kam zaraďujú aj Ukrajinu či Bielorusko, t.j. štáty, ktorých veľká časť bola v minulosti súčasťou spoločného poľsko-litovského štátu.

Súčasný projekt Iniciatívy troch morí je na jednej strane záležitosťou prestíže. Zaujímavé však môžu byť pre nás otázky budovania dopravných koridorov a trás prepravy energetických surovín. Zároveň treba poznamenať, že táto iniciatíva združuje iba členské štáty EU, teda nepredstavuje spochybnenie politických záväzkov Poľska. Na druhej strane, prítomnosť prezidenta USA Donalda Trumpa na summite vo Varšave naznačuje úvahy o možných bezpečnostných implikáciách projektu, k čomu sa väčšina zúčastnených štátov vyslovuje zdržanlivo.

REKLAMA

REKLAMA