Astronómia odráža aj mieru kultúry

„Čím je ľudstvo technicky vyspelejšie, tým je od Slnka viac zraniteľnejšie“, hovorí popredný slovenský astronóm a veľký popularizátor vedy. Už pravidelne sa zapája do aktivít v rámci festivalu Noc výskumníkov.

Vojtech Rušin
https://euractiv.sk

  • Kam až siaha tradícia slovenskej astronómie?

Budete sa čudovať, ale až k existencii Academie Istropolitany. Asi štyri roky, v rokoch 1467 až 1471, tu odznievali prednášky z astronómie, ktoré robil svetoznámy astronóm Johannes Müller von Königsberg. Dlhšie sa astronómia pestovala na Trnavskej univerzite, kde sa okrem výučby vydávali aj astronomické ročenky a kalendáre.

Žiaľ, reformáciou školstva Máriou Teréziou, Trnavská univerzita skončila a časť prístrojov a pracovníkov sa presťahovala do Budína a do Viedne. V tom čase sa veľmi významnou mierou do celosvetovej astronómie zapísal Maximilián Hell (žil v rokoch 1720-1792), jezuita, rodák z Banskej Štiavnice, jeden z mála predstaviteľov presného určenia slnečnej paralaxy a riaditeľ kráľovskej hvezdárne vo Viedni. Mimochodom, v pracovnej zmluve mal zakotvenú povinnosť, aby v nedeľu popoludní po vykonaní si svojich náboženských povinností, vzdelával učňovský a školský dorast; súčasnou terminológiou povedané, bol povinný robiť aj popularizáciu astronómie.

Nedá sa zo skoršej doby nespomenúť Jakub Pribicera (žil v rokoch 1548-1582) z Banskej Bystrice, ktorý na svoju dobu vydal veľmi peknú knihu „Traktát o kométe“ z roku 1577. Do začiatku 20. storočia sa astronómii sporadicky venovali zámožné osoby, napríklad v Prešove, Košiciach a pod. Boli to skôr ojedinelé pozorovania než systematické.

Dobrým zárodkom pre rozvoj astronómie na Slovensku bolo observatórium v Starej Ďali, dnešné Hurbanovo, ktoré v roku 1871 založil gróf Mikuláš Konkoly–Thege. V roku 1899 Konkoly venoval všetko zariadenie observatória štátu. Po rozpade Rakúska-Uhorska v roku 1918 toto observatórium pripadlo Československu a v roku 1927 sa tu inštaloval 60-centimetrový ďalekohľad pre pozorovanie objektov nočnej oblohy, v tej dobe najväčší v Československu. Žiaľ, sľubný rozvoj astronómie v mladom štáte netrval dlho. Viedenská arbitráž v roku 1938 prisúdila južné oblasti Slovenska Maďarsku. Astronomické prístroje sa demontovali. Časť z nich bola prevezená do Ondřejova v Čechách, časť ostala v Maďarsku, no čo je najdôležitejšie, veľký 60-centrimetrový ďalekohľad zostal na Slovensku.

Tento ďalekohľad, dodnes, po oprave funkčný, slúžiaci v Astronomickom observatóriu v Modre, bol zárodkom výstavby Štátneho observatória na Skalnatom plese v rokoch 1941-1943.  

  • Čo môžeme povedať o novodobej slovenskej astronómii?

              

Novodobá astronómia sa na Slovensku začala intenzívne rozvíjať po druhej svetovej vojne a dnes sa vo viacerých oblastiach výskumu radí k svetovej špičke a to i napriek svojmu podfinancovaniu. V tej dobe vyrástla prvá generácia slovenských astronómov, Kresák, Pajdušáková a iní. Popri rozvoji profesionálnej astronómie vyrástli viaceré „ľudové“ hvezdárne, ktoré popri svojej základnej úlohe pri propagácii astronómie majú aj veľmi kvalitné vedecké programy, napríklad pozorovania zákrytových hviezd, Slnka či medziplanetárnej hmoty.

  • Máme na tento vedný odbor u nás vhodné podmienky?

Otázka je jednoduchá, odpoveď zložitejšia. Pre akýkoľvek vedecký výskum potrebujete splniť tri nevyhnutné podmienky: mať vysokokvalifikovaných a vzdelaných ľudí, špičkové prístroje a peniaze na prevádzku. Pre astronómiu je nevyhnutná ešte ďalšia dôležitá podmienka: kvalitná a čistá atmosféra – málo oblačnosti a zrážok, suchý vzduch a vysoká nadmorská výška.

Z týchto prírodných podmienok máme najlepšie splnenú nadmorskú výšku, najmä na Lomnickom štíte s výškou 2632 metrov nad morom, kde sa pozoruje najvyššia vrstva slnečnej atmosféry – veľmi horúca koróna a v nej sa nachádzajúce objekty – paradoxne, chladné protuberancie. Skalnaté pleso so svojou nadmorskou výškou sa dá ešte tiež zaradiť pre dobré podmienky na nočné pozorovania. Je pravdou, že dnes sa veľa astronomického výskumu robí pomocou prístrojov na umelých družiciach našej Zeme a kozmických sondách, ale aby sa tam mnohé pozorovania dali robiť, potrebujete vhodný tréning na Zemi. A aj k tomu účelu slúžia pozemské observatóriá a ešte dlho budú. Dnešná výpočtová technika totiž umožňuje celkom spoľahlivo odstrániť rušivé pôsobenie zemskej atmosféry.

  • A materiálne?

    

O peniazoch pre vedu radšej pomlčím. Tak, ako sa nedá s Trabantom zvíťaziť na pretekoch Formuly 1, tak sa dnes nedá s malým ďalekohľadom a mizernou technikou dosiahnuť svetový úspech. A ak áno, tak len vďaka dobrým nápadom, realizovateľným cez veľké ďalekohľady alebo výpočtovú techniku v cudzine. Len v málo prípadoch doma. 

Je tu ešte jeden aspekt, na ktorý  netreba zabúdať. Astronómia, slovami M. R. Štefánika, je aj mierou kultúry. Takže aj z tohto hľadiska sa je potrebné na astronómiu pozerať. A domnievam sa, že sa nám to na Slovensku darí. Máme vlastné ďalekohľady, máme mladých ambicióznych astronómov a aj prístup k pozorovaniam v zahraniční. Len keby peňazí pre vedu bolo viac, ako aj viac pokoja na tvorivú vedeckú prácu. 

  • Napísali ste o M.R. Štefánikovi ako o astronómovi knižku. Akú prácu na tomto poli zanechal?

Štefánik v rokoch 1906-1912 publikoval 12 vedeckých prác, z toho v roku 1906 sedem, pričom na hvezdárni v Meudone pracoval len v rokoch 1905-1907. Jeho práce vychádzali z vlastných pozorovaní na Mt. Blancu, počas úplných zatmení Slnka na viacerých miestach zemského povrchu, z experimentov v laboratóriu v Meudone.  K najhodnotnejším prácam patrí „určenie“ rotácie Venuše, ktoré bolo síce chybné, ale v danej dobe takmer identické k akému dospeli aj iní pozorovatelia.  Ďalej sú to práce o štruktúre a tvare slnečnej  koróny, výskyte emisných spektrálnych čiar koróny a ich šírke, ako aj o štúdie o výskyte a intenzite telurických čiar v závislosti od nadmorskej výšky. Niekoľko prác je venovaných vylepšovaniu prístrojovej techniky.

Netreba však zabudnúť na to, že Štefánik postavil provizórne observatórium na ostrove Tahiti, ktoré v roku 1912 venoval Francúzsku a ktoré v roku 1914 sa s pomocou francúzskej vlády malo zveľadiť a rozšíriť, žiaľ vypukla 1. Svetová vojna. Štefánik bol prvým Európanom, ktorý  navrhoval vybudovať astronomické observatórium na južnej pologuli, ktorého súčasťou mali byť meteorologické, hydrologické a im podobné pozorovania, napríklad určenie presnej polohy ostrovov vo Francúzskej Polynézii pre účely námornej plavby. Taká hvezdáreň mala slúžiť aj ako kultúrno-vzdelávacie inštitúcia.

Štefánik bol naozaj všestranne vzdelaný a tvorivý človek, vynikajúci pozorovateľ a zakladateľ francúzskej vojenskej meteorológie v čase 1. Svetovej vojny!    

  • Ako spätne hodnotíte svoje rozhodnutie venovať sa astronómii?

Svoje rozhodnutie pracovať v oblasti astronomického výskumu som nikdy neoľutoval. Ako väčšinu svojich rozhodnutí. Astronómia ma živí, je mojou láskou a koníčkom. Čo viac si ešte môžem vlastne želať. S astronómiou som precestoval takmer celý svet, cestoval som na pozorovania zatmenia Slnka a na konferencie. Získané  poznatky  a materiál mi umožnili napísať knihy o Slnku, našej najbližšej hviezde (2005), vydať vo vlastnom náklade Zážitky v tieni Mesiaca (2010) a Poéziu ľudskej duše (2012).

  • Čo Vás k nej vlastne priviedlo?

Zvedavosť a túžba po poznaní a vzdelaní, po lepšom živote než bolo hrdlačenie na gazdovstve. Ja som vyrastal v Spišských Hanušovciach, malej malebnej dedine na Zamagurí v rodine roľníka. Práca na poli, pasenie kráv, či iné práce súvisiace s chodom malého gazdovstva boli na dennom poriadku – a samozrejme aj škola. Lákala ma hviezdna obloha, otázka života na Mesiaci, hoci nikto tomu doma u nás nerozumel. Napriek mnohým pracovným povinnostiam som sa vcelku dobre učil. A bol som asi aj vnímavý, keďže v jeden večer, keď som prišiel s kravičkami z paše domov, som vbehol do kuchyne a za prítomnosti rodičov a susedov som veľa hlasne zahlásil: „Ja budem hvezdárom“.

Všetci stíchli, mama mi položila ruky na hlavu, či nemám horúčku, a či som sa nepomiatol. Nemal som potuchy, čo sú tie blikotavé svetielka na nočnej oblohe, čo je astronómia za povolanie. Keď sa všetci spamätali a upokojili, vytiahol som ich z kuchyne pred dvere na dvor a prstom som im ukazoval, že na oblohe je napísane moje meno „Wojtech“. Bolo to sedem hviezd v súhvezdí Casiopea, ktoré majú vzhľad dvojitého W. Nepamätám si presne, ale bol som im asi na smiech, teda okrem mamy, lebo pochybujem, či videli to, čo som im ukazoval. Ale vo mne táto túžba žila, hoci som chcel byť aj kňazom, v čom som mal veľkú podporu od rodičov, najmä od mamy a miestneho farára Petra Kmeča. Istý čas som uvažoval aj nad možnosťou byť letcom podľa vzoru M. R. Štefánika, ale pre pokazené zuby ma od toho skoro odhovorili.

V čase gymnaziálnych štúdií v Kežmarku začali lietať prvé družice okolo Zeme, mnohí z mojich spolužiakov, mňa nevynímajúc, chceli byť kozmonautmi, chceli sme lietať ku hviezdam. Túžba byť kňazom postupne vyprchávala a robiť „machra“ pred dievčatami, ako dobre poznám oblohu a Mesiac, ktoré som im s pomocou malého ďalekohľadu ukazoval, začalo byť lákavejšie. Napomohlo k tomu aj štúdium astronómie, ktorú nám výborne prednášal prof. Ľudovít Havran, ako aj účasť na populárno-vedeckých prednáškach, ktoré do Kežmarku chodili robiť vedeckí pracovníci z Astronomického ústavu SAV zo Skalnatého plesa.

A keď som pre nedostatok financií nemohol ísť študovať na Univerzitu Komenského v Bratislave, prihlásil som sa do práce  na AsÚ SAV. Bolo to iba na dobu zastupovania jednej dievčiny, ktorá dlhodobo maródovala. Na konkurze sme boli traja – vybrali mňa, a tak som na AsÚ SAV dodnes. Samozrejme, že vzdelanie som si dokončil, a potom to už išlo ako v lete na saniach – CSc., DrSc., funkcie. Kto nemá vo vede ambíciu siahať po najvyšších métach, mal by z nej odísť.

  • Vašou špecializáciou nie je nič menšie ako Slnko. Čo je na ňom hodné skúmania z hľadiska praktického využitia?

Pomôžem si dvoma citátmi, ktoré sa mi dostali do rúk. V knihe Slnko-naša najbližšia hviezda (2005) som pred jednou kapitolou použil citát od francúzskeho spisovateľa Amédée Guillemina (1826-1893): „Čo je Slnko? Ak by astronómia mohla tento veľký problém vyriešiť, potom by bola schopná pochopiť celý Vesmír.“ Od tých dôb sme sa o Slnku dozvedeli veľmi veľa, ale stále sme len kdesi na začiatku. Dnes, po získaní super jemných štruktúr v chromosfére Slnka prístrojom na družici IRIS, ktoré vytvárajú magnetické polia na Slnku, prof. Eric Priest, jeden z najznámejších magnetohydrodynamikov na svete hovorí: „Ak tieto štruktúry na Slnku dokonale pochopíme, dokážeme predpovedať ako sa chovajú v ďalších štruktúrach vesmíru“

Uvedené citáty, od seba časovo vzdialené viac ako sto rokov, používajú inú terminológiu, ale podstata je rovnaká – potrebujeme o Slnku, hoci dnes veľa vieme, vedieť ešte viac. Nie samoúčelne, ale z praktických potrieb. Slnko je zdrojom nielen stabilnej dodávky energie a svetla, základných podmienok pre existenciu života na Zemi, ale je aj zdrojom častíc slnečného vetra, ejekcií koronálnej hmoty a erupcií, ktoré poškodzujú nielen prístroje na družiciach, môžu ohrozovať životy  kozmonautov či pasažierov a posádky lietadiel prelietavajúcich vo veľkých výškach ponad póly našej Zeme, ale spôsobujú aj výpadky energetických sústav na Zemi, rušia rádiové a telekomunikačné spojenie a tým, že v zemskej atmosfére vytvárajú veľké elektrické toky, pôsobia aj na plynovody a ropovody. Intenzita a mohutnosť vyššie uvedených procesov, podobne ako aj intenzita škodlivého ultrafialového a roentgenového žiarenia sa mení v približne 11-ročnej perióde. Vplyvy Slnka na Zem by sme jednoducho mohli vyjadriť nasledovne: „Čím je ľudstvo technický vyspelejšie, tým je Slnkom viac zraniteľnejšie“.

Slnko je úžasne veľké plazmové teleso, teplotne a hustotne mimoriadne rôznorodé obrovské laboratórium, z ktorého dejov sa máme stále čo učiť. Napríklad, hľadaním čistej energie pre potreby ľudstva, pretože všetky zdroje na Zemi sú vyčerpateľné a bez energie si život nedokážeme prestaviť. A takým vzorom sú aj erupcie, pri ktorých dochádza k anihilácii magnetických polí. Podobne tomu bolo pri tvorbe vodíkovej bomby, ktorá spočíva  na premene vodíka na hélium tak, ako aj v jadre Slnka. Žiaľ, zatiaľ s tým rozdielom, že výbuch vodíkovej bomby je jednorazový, ničivý proces, kým v jadre Slnka je riadený. K tomu sa ešte musí ľudstvo dopracovať, čo sa už robí stavbou TOKAMAKu.

  • Predpokladám, že sledujete európsky astronomický výskum. Má Európa potenciál byť v tomto odbore globálnym lídrom?

Hovoriť o globálnom „líderstve“ sa v astronómii sa nedá. Astronómia je dnes úžasne široký vedný obor, skúmajúci procesy od jadra Slnka po vznik a vývoj vesmíru, ktorý začal Veľkým výbuchom pred 13,8 miliardami rokov, vrátane jeho jednotlivých zložiek – galaxií, hviezd, planét, medzihviezdnej a medziplanetárnej hmoty, tmavej hmoty, tajomnej energie a pod. Pre pozorovania potrebujeme špeciálne prístroje – a drahé. Napríklad, ak máme prístroj na sledovanie neutrín, nedokážeme s ním pozorovať slnečnú korónu alebo Mesiac, a naopak. Okrem toho, špičkový výskum sa dá robiť len so špičkovými prístrojmi za neuveriteľné vysoké ceny. Aj to je dôvod prečo sa dnes štáty grupujú do veľkých vedeckých spoluprác, aby sa náklady na zložité prístroje získali od viacerých účastníkov. Samozrejme, že na spracovaní výsledkov sa môžu za istých okolností zúčastňovať aj vedecké tímy, ktoré na prístroje neprispeli. 

Európa má dnes špičkové ďalekohľady nielen na Zemi, napríklad Európske južné observatórium v Čile, 10-metrový ďalekohľad pre nočné pozorovania či slnečné ďalekohľady na Kanárskych ostrovoch, ale aj v kozme, napríklad prístroje na kozmickej sonde SOHO a pod. Spolupráca v tomto smere je nevyhnutná. Okrem USA a Európy sa do popredia derú ďalšie štáty, ako Japonsko, Čína, India a pod., ktorých technický a vedecký potenciál rastie, podobne ako aj ekonomika. Slovensko z európskych štrukturálnych fondov už získalo jedinečný prístroj na meranie magnetických polí v slnečnej koróne (COMP-S), ktorý je druhým na svete. Mladí kolegovia tak dostali prístroj, s ktorým môžu aj naďalej šíriť dobre meno AsÚ SAV vo svete. 

Festival Noc výskumníkov pokladám za veľmi užitočnú vec. Najširšia verejnosť sa môže v rôznych formách zoznámiť s prácou vedeckých tímov a ich výsledkami – od práce v laboratóriách, cez rôzne pokusy, ktoré si návštevníci za prítomnosti odborníkov môžu sami urobiť, besedami so zaujímavými osobnosťami vedeckého sveta,  a pod.

Mnohé vedecké organizácie majú pri tejto akcii „otvorené dvere“, rozvíja sa spolupráca s múzeami, a pod. Nezaškodilo by, ak by aj masovokomunikačné prostriedky tejto akcii venovali viac serióznej pozornosti a nehľadali atrakciu v lacných historkách, či nepodarkoch alebo zosmiešňovaní vedeckej obce. Veda je seriózna, a i keď sa v nej vyskytne nejaký „prehrešok“ či „nedokonalosť“, nemalo by sa to zneužívať.

Noc výskumníkov považujem za najlepší a najväčší prostriedok, počas ktorej vedecká komunita môžu laickej verejnosti a daňovým poplatníkom ukázať, čo veda vie, čo robí a ako sa to môže zužitkovať v praxi.

Čo ma tak trocha mrzí – vopred sa ospravedlňujem, ak o tom neviem – je nezáujem o túto akciu zo strany podnikateľov. V tom zmysle, aby takú akciu podporili.

Cieľom Nocí výskumníka je tiež predstaviť mladej generácii prácu vedeckých pracovníkov a „verbovať“ ju do svojich radov, i keď nie s kráľovským platom. Tento svet menia vedci a nie dobrodruhovia, úradníci, súdna moc a iní.  Bez vedy, bez pokroku, ľudstvo na tejto planéte zahynie, a to predsa nechceme.

Ďalšou úlohou Nocí výskumníka je bojovať proti rôznej falošnej interpretácii vedeckého poznania, proti pavede, ktoré sa dnes po internete šíri ako mor. A čo je často prekvapujúce, verejnosť ju prijíma a uverí jej skôr, ako serióznym záverom.  

  • Tento rok sa festival koná pod mottom „Veda je zázrak“. Nie je veda náhodou opakom zázraku?

Podľa toho, ako sa to vezme. Dalo by sa o tom nekonečne a dlho a bez konkrétnych záverov polemizovať.

Práve v týchto dňoch som sa v zahraničnej tlači od jedného prispievateľa do novín dočítal, že už v zápisoch starých národov môžeme nájsť, že „Slnko by mohlo byť bránou pre bohov, ktorou prechádzajú hore-dole z ďalších dimenzií“, čo je vraj  dôkazom  vysoko sofistikovaných myšlienok v dávnej minulosti. K tomu záveru autor citátu dospel na základe dnes už dlhšie známych faktov – postupne sa upresňujúcich, že Zem ovplyvňujú častice slnečného vetra, ktoré s rôznou intenzitou a rýchlosťou, štruktúrovaným spôsobom zo Slnka prúdia do heliosféry – oblasti Slnka, v ktorej dominuje jeho magnetické pole a siaha do vzdialenosti asi do 100-120 astronomických jednotiek.

A dotyčný autor vo svojej fantázii vymyslel pre tento poznatok  „brány“, ktoré sa raz za čas na krátky otvárajú. „Zázrak vedy“ spočíva v tom, že dlhá a strastiplná cesta poznávania postupne odkrýva tajomstva prírody. Predpokladám, že ak by sa dnes zobudil človek, ktorý zomrel pred tisíc rokmi, všetko okolo neho by bolo zázrakom, lebo v tej dobe to nebolo mysliteľné. A progres v poznaní pokračuje ďalej. Veď slovo zázrak vyjadruje skutočnosť či stav, ktorý si pri súčasnom poznaní nedokážeme logicky vysvetliť.

  • Budete sa na programe festivalu aj tento rok aktívne podieľať?

Určite áno. Doteraz som sa rôznymi formami podieľal na všetkých ročníkoch a pokiaľ mi dovolia moje sily, rád by som v tom pokračoval naďalej. Na ústave sme túto akciu prenechali mladším kolegom, ale v rámci SAV budem participovať na výbere fotografií vedeckej komunity. Svojimi zábermi, čo potešia a polahodia oku návštevníka, prispievam aj ja. Okrem toho, do dňa konania akcie si ešte niečo vymyslím – najskôr to bude nejaká prednáška.

Pozadie

Vojtech Rušin (1942) pracuje ako vedúci vedecký pracovník Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Tatranskej Lomnici (tento rok slávi ústav svoje 70. výročie). V rokoch 1995-2005 bol po tri funkčné obdobia zvolený členom Predsedníctva SAV. Je autorom množstva odborných publikácií, vedeckých prác (viac ako 200), aj populárnych článkov o Slnku. Pripravoval a viedol 19 vedeckých expedícií za úplnými zatmeniami Slnka na rôzne miesta vo svete. Je držiteľom viacerých ocenení, napríklad cien Slovenskej akadémie vied za vedecko-popularizačnú činnosť, v januári 2009 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Kompletný životopis V. Rušina Initiates file downloadnájdete tu

S prácou Astronomického ústavu s budete môcť zoznámiť počas najväčšieho festivalu vedy na Slovensku – Noc výskumníkov 2013.

REKLAMA

REKLAMA