Andrej Zagorski: Súčasne platná dohoda pre spoluprácu EÚ a Ruska postačuje

S Andrejom Zagorskim z Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov sme sa rozprávali o súčasných vzťahoch Ruska a EÚ.

Andrej Zagorski
https://euractiv.sk
  • Pán Zagorski, ako by ste charakterizovali vzťahy EÚ-Rusko? Kam sa posunuli v ostatných mesiacoch – po invázii do Gruzínska, plynovej kríze, s prehlbujúcou sa finančnou a hospodárskou krízou?

Na oboch stranách, spoločný vzťah je ako pre Rusko, tak aj pre EÚ, rozhodujúci. Súčasne je pravda, že neprechádzame najlepším obdobím pre dôvody, ktoré ste vymenovali, zvlášť pre krízu v Gruzínsku. Na druhej strane, vo vzťahoch nachádzam vhodné cesty a nástroje pre ich úplný rozvoj. Pre EÚ a Rusko je to výzva a neľahká úloha. V mnohých ohľadoch sú vzťahy EÚ-Rusko na veľmi nízkej úrovni, zvlášť od roku 2007, a preto sa musia obnoviť.

  • Hovorme bližšie o procese vyjednávania novej Dohody o partnerstve a spolupráci. Aké sú vyhliadky, že by mohla byť dojednaná v krátkom čase? Akým hrozbám a výzvam čelí proces vyjednávania?

Už v úvodných fázach sme sa dokázali dohodnúť na niektorých témach: Po prvé, obe strany chceme novú zmluvu, ktorá nahradí súčasnú Dohodu o partnerstve a spolupráci, chceme nový právny nástroj, a súčasne chceme terajšiu dohodu udržať v platnosti dovtedy, pokiaľ sa nedohodneme na novej. Snažíme sa byť komplexní – chceme, aby nová dohoda pokryla všetky relevantné oblasti spolupráce. Po druhé, obe strany už predstavili svoje pohľady na nový dokument. Doteraz sme už investovali dosť času vzájomnými rozhovormi. Takže, vidieť tu isté podobnosti. Rovnako však v našich prístupoch vidieť i rozdiely.

Prvým a pravdepodobne najväčším rozdielom v našich prístupoch je otázka, na akom type dokumentu sa chceme nakoniec dohodnúť. Moskva preferuje rýchlo dohodnutý a pomerne krátky text, ktorý by načrtol základné princípy pre spoluprácu, zatiaľ čo špecifikácia detailov spolupráce by bola ponechaná čiastkovým sektorovým dohodám, ktoré by sa dohodli paralelne alebo po tom, čo sa dohodneme na základnom rámci. Európska únia, ktorá má mandát predstaviť konkrétny návrh zmluvy, pre isté dôvody preferuje detailný dokument s mnohými ustanoveniami o mnohých otázkach, ktoré sú relevantné z hľadiska rusko-európskych vzťahov, vrátane energetiky, investícií a ďalších prvkov. Takže musíme hľadať spoločný základ a kompromis, ako ďaleko do detailov má zachádzať nová zmluva a čo už bude ponechané na sektorové dohody. Obe strany chápu, že i sektorové dohody sú nevyhnutné, len sa potrebujú dohodnúť na úrovni detailnosti základnej zmluvy.

Pokiaľ ide o určité špecifické oblasti, určite, čelíme rozdielnym pohľadom a uvedomujeme si to. Potrebujeme vyjednávať o balíku rámcových pravidiel pre energetickú spoluprácu. Či už sa dohodneme na detailnej alebo rámcovej základnej dohode, táto téma bude musieť byť v každom prípade dodatočne bližšie ošetrená sektorovou zmluvou. Obe strany majú záujem aj na regulácii, ktorá ošetrí tému investícií. EÚ preferuje recipročne uplatňované pravidlá, čo naznačuje, že negociácie budú náročné. Na druhej strany sa ale ako ruské, tak i európske firmy sťažujú na prekážky, ktorým musia čeliť, ak chcú investovať v Rusku alebo v EÚ.

Určite tu máme i otázku vlády zákona a demokracie, ktorá v Rusku nevyvoláva kontroverziu, ale vy máte k tomuto jasne odlišný názor. Nie je v záujme Moskvy, aby nová zmluva definovala v tomto smere akékoľvek podmienky, napr. že ak Rusko nedosiahne istý pokrok v politických témach, partnerstvo sa rozvíjať nebude. Nechceme podmienky, ale na politických otázkach chceme spolupracovať, vrátane tém ľudských práv a vlády zákona. EÚ v návrhu novej zmluvy požiadala o ďalší rozvoj existujúceho mechanizmu dialógu o ľudských právach tak, aby sa viac orientoval na dosahovanie konkrétnych výsledkov. Uvidíme, ako ďaleko dokážeme zájsť v tejto oblasti, ktorá je pravdepodobne najkomplikovanejšia, ale určite nie jediná komplikovaná.

Sme na začiatku diskusií o týchto otázkach a návrhoch, aká detailná bude dohoda. Očakávam, že sa budeme posúvať vpred úmerne tomu, ako sa dokážeme dohodnúť na rovnováhe záujmov a názoru, aký dokument chceme na konci mať. Je to jasný začiatok procesu, v rámci ktorého sa naše predstavy odlišujú, ale v rámci ktorého zdieľame spoločnú víziu napredovania.

  • Téma energetiky je pravdepodobne v rámci vyjednávaní najviditeľnejšia. V Bratislave ste vyhlásili, že „EÚ sa posúva na východ, Gazprom na západ“. Ide podľa vás o trend vývoja európsko-ruských energetických vzťahov?

Energia nie je jedinou témou. Je síce veľmi viditeľná, pretože všetci o nej hovoria – energetika, ceny energií, energetická bezpečnosť, atď. Energetika a niektoré ďalšie témy sú úzko prepojené s ďalšími oblasťami spolupráce. V tomto smere je najväčšou otázkou, aký balík pravidiel a čiastkových pravidiel bude regulovať energetickú spoluprácu EÚ a Ruska v budúcnosti. Táto otázka musí brať do úvahy niekoľko aspektov – princípy, ktoré sme formulovali na summite G8 v roku 2007 v St. Peterburgu a ktoré sú v jednej línii s princípmi Európskej energetickej charty. Súčasne, Rusko neratifikovalo a nie je súčasťou Charty ani Tranzitného protokolu. S ohľadom na náladu v Rusku nemožno očakávať, že by Moskva ratifikovala tieto dokumenty. Znamená to, že energetická spolupráca medzi EÚ a Ruskom sa nebude riadiť všetkými nuansami Charty. Tiež to znamená, že budeme musieť špecifikovať, akými pravidlami by sa mala riadiť.

Rád by som zdôraznil, že pre Rusko nie je problémom Energetická charta ako taká, ale len jej niektoré špecifické prvky. Podľa môjho názoru by sme sa mohli dokázať dohodnúť na texte, ktorý by nám pomohol premostiť tých 5-6 rozdielností v rámci Európskej energetickej charty. Mohli by sme dohodnúť dokument, ktorý by ošetroval túto oblasť spolupráce, ktorá sa v rámci vzťahov EÚ-Rusko považuje za kontroverznú.

Pokiaľ ide o energetickú agendu, tá sa isto netýka len energetickej bezpečnosti, ktorá je širokým konceptom EÚ, ale je tam prítomná i otázka energetických dodávok, ktorá sa zvlášť dotýka aj ďalších tranzitných krajín. Na základe skúseností z predchádzajúcich rokov, nielen poslednej plynovej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, sa EÚ a Rusko dohodli na vytvorení systému včasného varovania. Videli sme, že na sklonku roka 2008 bol systém aktivovaný, ale nedokázal zabrániť, kríze, nepredišiel stavu, kedy ľudia počas zimy mrzli. Ako vidieť, aj toto je ďalšou veľmi dôležitou oblasťou spolupráce a diskusie, aký mechanizmus je potrebný na to, aby sa v budúcnosti predchádzalo podobným incidentom. V tomto smere čelíme v Rusku a v EÚ nekoordinovanému vývoju – EÚ diskutuje s Ruskom, EÚ diskutuje s Ukrajinou, Rusko chce diskutovať s Ukrajinou, ale sa tak nedeje. Stále nemáme spoločný rámec na diskusiu, čo by bolo v tomto prípade najlepším spôsobom, ako riešiť takto veľmi citlivú obchodnú a politickú otázku.

Gazprom má záujem investovať v EÚ, ostatné ruské firmy rovnako. Snažia sa získať rovnocenný prístup k obchodným projektom, vrátane tých energetických. Existuje tu však rozdielna a často zákazová legislatíva, ktorá komplikuje recipročné investovanie. Pokiaľ ide o reciprocitu, z tohto pohľadu je energetika jedným z kľúčových sektorov.

Energetická efektívnosť patrí tiež medzi veľké témy, o ktorých budeme diskutovať zvlášť. Je tiež súčasťou agendy EÚ. Ako teda vidieť, negociácie nie sú len o kontroverznej agende regulácie, ale aj o agende spolupráce.

  • James Sherr z londýnskeho think-tanku Chatham House v rozhovore pre EurActiv povedal, že EÚ je vo svojej podstate príliš byrokratická a nerozumie konceptu moci a jeho používaniu (EurActiv 05/02/09). Na druhej strane, Rusko je dobrým príkladom tvrdej a konfrontačnej zahraničnej politiky. V takomto stave Moskva navrhuje nový Európsky bezpečnostný pakt. Na akých princípoch by sa mal zakladať a akú rolu by v ňom mohla hrať EÚ? Vo všeobecnosti, je táto myšlienka realizovateľná?

Na túto otázku neviem odpovedať, pretože ruská vláda jasne nepovedala, čo Moskva chce. Pokiaľ Moskva nenastolí jasný koncept, nebudem vedieť odpovedať. Zatiaľ neexistujú žiadne návrhy na papieri a ani žiadne oficiálne predstavené prvky paktu. Súčasne, neviem, že by tento koncept mal priniesť niečo nové, čo by súčasná architektúra neošetrovala. Stále mi chýba jasné pochopenie toho, čo Rusko v konečnom dôsledku očakáva. Pokiaľ to nebudem vedieť, nedokážem ani predpokladať, či by bol ruský návrh akceptovateľný pre ostatných. Musíme preto čakať a potom sa uvidí.

  • Čisto teoreticky, je podľa vás reálne meniť súčasne existujúcu bezpečnostnú architektúru v Európe, ktorá sa zakladá na NATO, EÚ a čiastočne na OBSE?

Zmena bezpečnostnej architektúry je pravdepodobne jadrom celej témy. Pretože ak Moskva predstavuje takúto iniciatívu, značí to, že nie je spokojná so svojim postavením v rámci európskeho inštitucionálneho systému. Nie je to len systém definujúci bezpečnosť, ale ide o širšie hľadisko. Moskva sa konfrontuje s Európou, ktorá sa postupne zjednocuje pod dáždnikom EÚ a NATO a zanecháva čoraz menej priestoru nepokrytého euro-atlantickými inštitúciami. V tomto procese je  Moskva ponechaná stranou a nezúčastňuje sa na ňom. Pocit byť niekým, kto je na okraji, môže byť pokladaný za problém.

Teoreticky možno diskutovať o niekoľkých možnostiach, ako by sa mohla Moskva vrátiť do európskej architektúry:

Prvá možnosť, ktorá je v mysliach mnohých v Kremli, ale ja nie som si istý, či je súčasťou iniciatívy prezidenta Medvedeva, je, že Rusko vidí NATO a EÚ, ako expandujú na územia, ktoré možno označiť za sféry privilegovaných záujmov a privilegovaných vzťahov. Týka sa to aj území Ukrajiny, Gruzínska a podobne. Takéto pozorovanie predstavuje hrozbu a Rusko prirodzene chce, aby boli spomenuté územia súčasťou rámca ruskej spolupráce. V praxi to znamená, že chceme, aby Ukrajina zostala neutrálnou a nestala sa súčasťou žiadnej aliancie, na ktorej vytvorení sa Moskva nepodieľala. Nechceme, aby sa Gruzínsko stalo členom EÚ alebo NATO a podobne. V rámci tejto koncepcie by nový bezpečnostný pakt mal definovať nástroje, pomocou ktorých by Moskva mohla chrániť svoje privilegované oblasti. V tomto prípade nehovoríme o revidovaní existujúcej európskej inštitucionálnej architektúry, ale hovoríme najmä o ponechaní priestoru pre paralelnú architektúru k tej, čo existuje vo východnej Európe, niekdajšom sovietskom priestore. To by umožnilo Moskve mať pocit, že je silou, ktorá v tomto priestore uchopuje moc. Otvorenou otázkou zostáva, do akej miery by to bolo prijateľné pre USA, EÚ a NATO, rovnako ako aj pre krajiny, ktoré by v takom prípade mali zotrvať v sfére ruského vplyvu.

Druhou možnosťou, ak sa zamýšľame nad zmenou architektúry, je otázka, či Rusko dokáže zmeniť svoju politiku a integrovať sa do meniaceho sa systému, ktorý pozostáva z Rady Európy, EÚ, NATO a čiastočne aj z OBSE. V Moskve nevidím dostatok politickej vôle pre integrovanie sa do súčasne existujúceho systému. Je to skôr o tom, ako by mohla Moskva zostať súčasťou európskeho systému bez toho, aby sa do neho integrovala. Nevylučujem ale, že sa o tomto nebude v budúcnosti diskutovať. Ak by sa tak stalo, pravdepodobne by to neznamenalo, že by sa Rusko malo stať členom EÚ alebo NATO, ale skôr by to znamenalo posilňovanie a rozvoj kvalitatívne odlišných a produktívnejšie nasmerovaných vzťahov Ruska a NATO a Ruska s EÚ. Takýto scenár by doplnil to, čo chýba súčasnej európskej bezpečnostnej architektúre.

Mnoho ľudí v Moskve uvažuje o trojuholníku Rusko – USA – EÚ, ktorí sa pokladajú za principiálnych hráčov. Aby sme mohli tento koncept rozšíriť, Moskva by musela byť schopná akceptovať európske rozhodnutia bez ohľadu na to, akú by mali formu. Som si istý, že tento scenár by bol prijateľný aj pre EÚ a USA.

Uvažovanie a reakcie na Medvedevovu iniciatívu sú rôzne, nakoľko v rámci EÚ alebo NATO neexistuje zatiaľ konsenzus v otázke rozhodujúcich faktorov. Súčasná architektúra, ktorá sa zakladá na EÚ, NATO a OBSE je v podstate zdravá, ale nie je dokonalá, ako nič na svete nie je dokonalé. Preto si vyžaduje byť neustále zdokonaľovaná, ale netreba ju drasticky meniť.

Základným problémom je, že Moskva nie je spokojná so spôsobom svojho integrovania do systému, preto je potrebné, aby sme o tom diskutovali. Myslím, že je to diskusia, ktorá prichádza zdola, preto si nemyslím, že by sa architektúra založená na NATO, EÚ a OBSE ako doplnku menila. Na druhej strane neviem, v akom rozsahu budeme o tom schopní produktívne diskutovať a nachádzať spoločný základ pre to, aby sa mohla Moskva nájsť v súčasnom systéme tak, aby bola so svojim postavením spokojná.

To sú pre mňa možnosti, z ktorých ale ani jednu nevnímam ako jasnú, ktorá by sa zdala byť v záujme všetkých.

  • Zhrňme to. Kde sa nachádzajú vzťahy EÚ – Rusko dnes a čo možno očakávať z hľadiska budúcnosti? Akým hrozbám budú čeliť a aké príležitosti môžu prísť?

Myslím si, že naše vzťahy majú pevný základ, pretože sú hospodársky veľmi zdravé: EÚ je hlavným obchodným partnerom Ruska v oblasti exportu a importu. Rusko je tretím najväčším obchodným partnerom EÚ. Máme pevný základ, hoci ho potrebujeme zmeniť a diverzifikovať, pretože vzájomný obchod je v súčasnosti veľmi jednoduchý a my sa nachádzame v komplexnom stave vzájomnej závislosti.

Politicky obe strany chápeme, že tento vzťah je nevyhnutný. Na oboch stranách identifikujeme, že v súčasnosti to na politickej úrovni nefunguje správne, pretože EÚ a Rusko sa vyvíjali ako entity, ktoré definovali svoje záujmy v rozdielnych oblastiach, rozvíjali iný druh svojho sebavedomia, najmä pokiaľ ide o Rusko. Dostali sme sa do stavu, v ktorom je niekoľko otázok spoločnej agendy kontroverzných – investície, demokracia, vláda zákona, energetika a mnohé ďalšie. Preto musíme  hľadať, čo máme v týchto veciach spoločné, a vyjednávať. Nebudú to ľahké negociácie, ale vieme, že nemôžeme iba spolupracovať a nemať v daných oblastiach aj spoločné záujmy.

Budeme musieť nájsť komplexnú rovnováhu záujmov a musíme hľadať spôsob, ako sa dopracovať k novej dohode o partnerstve a spolupráci. Nie som si istý, či je hospodárska kríza, ktorou prechádzame, tým najlepším časom na takýto proces, pretože záujmy sa môžu zmeniť po tom, čo kríza pominie. Nedá sa predpokladať, ako budú vyzerať záujmy oboch strán o dva alebo tri roky. Preto neočakávam rýchly priebeh negociácií, ale na druhej strane som si istý, že na ich konci sa podarí nájsť spoločnú dohodu.

Na druhej strane, v tomto období nemáme žiadne právne vákuum, máme Dohodu o partnerstve a spolupráci, podpísanú v roku 1994 a ktorá vstúpila do platnosti v roku 1997. Vo svojej podstate postačuje pre súčasné obchodné účely. Je to dokument, ktorý reguluje najmä obchodné podmienky a vytvára mechanizmus pre politický dialóg o otázkach, ktoré sa objavia ako súčasť agendy. Pokiaľ nebude Rusko členom WTO, podmienky, ako ich definuje súčasná Dohoda o partnerstve a spolupráci, je absolútne postačujúca vzhľadom na úroveň spolupráce, ktorá existuje v súčasnom momente.

REKLAMA

REKLAMA