Nemecko viac nie je predvídateľným partnerom, chýba mu odvaha

Bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl sa stavia tvrdo proti niektorým rozhodnutiam vlády v Nemecku a EÚ. Či už ide o rozhodnutie ohľadom Líbye, grécku krízu alebo energetickú revolúciu, politika Nemecka podľa neho stráca na dôveryhodnosti a už roky nie je predvídateľná.

Helmut Kohl (TASR)
Helmut Kohl, zdroj: TASR

S Helmutom Kohlom sa rozprávali Henning Hoff, Joachim Staron a Sylke Tempel.

„Vypočítateľnosť“- to bol základ zahraničnej politiky Nemeckej spolkovej republiky. Ale tvrdým odmietnutím vojny v Iraku v roku 2003 vystavil nemecký kancelár Gerhard Schröder transatlantické vzťahy skúške. Podobne vyznieva aj zdržanie sa v prípade hlasovania o intervencii v Líbyi v Bezpečnostnej rade OSN, jednostranné ohlásenie energetickej revolúcie (budúcnosti bez jadra), mrzuté úsilie v súvislosti s krízou v Grécku a záchrana eura. Stratilo Nemecko svoj kompas?  

Žial, je nutné to konštatovať. Nemecko už niekoľko rokov nie je predvídateľnou veličinou- či už smerom dovnútra alebo navonok. Hoci si Konrad Adenauer- a na to sa rado zabúda- so svojim jasným kurzom orientácie smerom na Západ nezískal v žiadnom prípade len priateľov, a práve na domácej pôde musel tento kurz tvrdo obhajovať, svojim tvrdým postojom voči viacerým kritikom dosiahol základy toho, že krajinu navonok vnímali ako predvídateľnú a spoľahlivú, na čom neskôr mohli stavať a aj stavali všetci kancelári po ňom.

Pamätám si na dramatické mesiace zlomu v rokoch 1989/90. Aj keď vtedy nakrátko zaznamenala dôvera našich susedov a partnerov vo svete v nás Nemcov po mojom jasnom ohlásení kurzu opätovného zjednotenia krajiny mierne trhliny, nakoniec sme túto skúšku hladko obstáli.

V kruhu našich západných spojencov k tomu výrazne prispelo práve to, že som sa popri cieli zjednotenia Nemecka pevne držal nášho europolitického kréda a pokračoval som v prehlbovaní európskeho zjednotenia pomocou pomerne konkrétnych iniciatív.

„Pýtam sa sám seba, kde dnes vlastne Nemecko stojí…“

Znovuzjednotenie našich krajín v mieri a slobode ani nie rok od pádu Berlínskeho múru po podpísanie všetkých potrebných dohôd a do dňa nemeckej jednoty je pôsobivým dôkazom dôveryhodnosti, ktorú sme si počas rokov vystavali a vybudovali. To, že naši partneri a susedia napokon stáli v týchto ťažkých, neistých časoch na našej strane nebolo samozrejmosťou- opäť, to je pre nás záväzok do budúcnosti, ktorý je potrebné stále prízvukovať.

„..a kam smeruje“

Ako ale pozorujem vývoj posledných rokov a keď vyzdvihnem len tie body, ktoré ste spomenuli v svojej otázke, sám seba sa pýtam, kde dnes Nemecko vlastne stojí a kam sa chce pohnúť. A tieto otázky si samozrejme kladú aj iní, aj naši priatelia a spojenci v zahraničí.

Vymenujem príklad, ktorý sme si ja aj iní pred časom všimli: Keď prišiel pred niekoľkými týždňami americký prezident Obama do Európy, zavítal medzi iným do Francúzska a Poľska, ale nie Nemecka. Po všetkom, čo sme si my Nemci a Američania spolu prežili a zažili a čo nás do dnes hlboko spája, sa mi nikdy nesnívalo o tom, že budem raz svedkom toho, ako príde úradujúci americký prezident do Európy a obíde Nemecko- mohol by som dokonca povedať, že ho opomenie.

Musíme si dať pozor, aby sme o všetko neprišli. Musíme sa naliehavo vrátiť späť k našej predvídateľnosti. Musíme dať ostatným opätovne a zreteľne najavo kde stojíme a kam sa chceme dostať. Tiež to, že vieme, kam patríme, že máme princípy a hodnoty, ktoré platia dlhšie ako deň a za ktoré ručíme a ktoré presadzujeme. A to musíme dosiahnuť predovšetkým pomocou silnejšej spolupráce, musíme nájsť spoločnú líniu a potom na nej zotrvať aj keď nám do tváre udiera vietor.

Zdá sa, že určitá kontinuita v nemeckej zahraničnej politike sa zmenila, ak nie úplne vytratila. Ako si to vysvetľujete?

To je rovnako ako s tou otázkou s kompasom. Keď nemáte kompas a keď zároveň neviete, kde stojíte a kam sa chcete pohnúť- a tomu zodpovedá aj nulová vôľa viesť a formovať- potom nezáleží, čo rozumiete pod kontinuitou nemeckej zahraničnej politiky, a to jednoducho preto, že preto nemáte žiaden cit. Tak jednoduché a zároveň tak komplikované to je.

Transatlantické vzťahy, zjednotená Európa, súdržnosť aj s malými partnermi, nemecko– francúzske priateľstvo, vzťah k našim susedom na východe- predovšetkým k Poliakom, naše správanie sa voči Izraelu, zodpovednosť za svet ako celok- to sú základné piliere, s ktorými sme boli úzko prepojení a ktoré pre mňa nestratili platnosť- hoci samozrejme, s ohľadom na zmeny, sú dnes s inými nuansami.

Ak upustíme od týchto pevných väzieb, ocitneme sa- v prenesenom slova zmysle- bez kompasu a kotvy na šírom mori, riskujúc nebezpečenstvo, že budeme svojvoľní a nepredvídateľní.   

Následky by boli katastrofálne: Stratili by sme základy dôvery, rozšírila by sa neistota a na konci by sa Nemecko ocitlo izolované- to si nikto skutočne neželá.

Čo ma najviac irituje keď na to pomyslím je argument, ktorý čoraz častejšie počuť: že dnes je všetko iné, nič už viac nie je také jednoduché, svet je po konci Studenej vojny oveľa zložitejší, politika má komplikovanejšiu tvár a že sme si prežili výzvy a krízy historických rozmerom.

Pravdou je, že svet do roku 1989-90 počas bipolarity, ak sa to tak dá nazvať, bol o čosi zrozumiteľnejší. Ale vyvodzovať z toho záver a hlásať, že v časoch Studenej vojny so svetom rozdeleným na slobodnú a neslobodnú časť, rozdelenou krajinou a pretrvávajúcimi neistotami a hrozbami až po reálne nebezpečenstvo novej svetovej vojny bolo všetko jednoduchšie, tvarovanie politiky bolo menej komplexné a výzvy boli menšie- toto v šokujúcej odhaľuje mieru beznádeje čeliť v súčasnosti výzvam a možnostiam, ako aj do oči bijúci nedostatok historického vedomia a povedomia ohľadne toho, aké náročné bolo v skutočnosti vedenie konštruktívnych rokovaní v tých časoch.

Nemáme ani tušenia o tom, kam patríme

Aby sme sa ale dostali aj k veci: Ani globálne zmeny nesmiernych rozmerov nemôžu slúžiť ako ospravedlnenie pre to, keď nemáme ani tušenia alebo žiaden východiskový bod toho, kam patríme a kam sa chceme dostať. Práve naopak: Zmeny obrovských rozmerov vyzývajú k upevneniu a ujasneniu si toho, kde stojíme, aké sú naše konštanty k spoľahlivosti. Čím komplexnejší je svet, tým dôležitejšie je, aby nositelia týchto zmien- a hovorím to aj s ohľadom na politiku- vnímali svoju zodpovednosť, ukázali, že sú schopní viesť, dávať odpovede a trvať jasne a zrozumiteľne na svojich postojoch a princípoch.

Len tak je možné v komplexnom svete poskytnúť hodnoverne pocit istoty, len tak je možné dosiahnuť dlhodobú dôveru, len to je jediný spôsob ako vnímať ostatných ako spoľahlivých a ako byť konštruktívny.

S tým ide ruka v ruke tvrdenie, že musíme počúvať a vnímať zmeny u nás a vo svete najmä ako hrozbu a zaťaženie historických rozmerov. Opak je pravdou: Musíme o zmenách hovoriť jasnejšie ako o šanciach a tak ich aj vnímať. Vo všeobecnosti musíme dávať viac dôvery.

Niektorí pozorovatelia najnovšie zaregistrovali nemecký trend „preč od EÚ“, či „going global alone“… ide o nové smerovanie Nemecka?

Nemyslím si, že niekto v Nemecku, kto má v rukách zodpovednosť, tieto trendy skutočne chce alebo ich nasleduje. Pohľad do našej histórie stačí na to, aby sme si uvedomili, že každý nemecký krok na vlastnú päsť je zakázaný.

Už v roku 2010 ste v časopise Bild varovali: „Vyklíčený nacionalizmus a silnejúci egocentrizmus brzdí zjednotenie Európy.“ Kto by sa mal cítiť v tomto prípade ako ten, koho sa to obzvlášť týka?

Nemci, aj keď som touto poznámkou mal na mysli aj ostatných. Ale nanešťastie je to pravda: Nemcov sa toto obzvlášť týka. V súvislosti s našou históriou a našim významom máme pritom mimoriadnu zodpovednosť.

Ku gréckej kríze ste na pôde Americkej akadémie v Berlíne uviedli: „Ideme si svojou cestou, aj pri Grékoch…tak ťažká môže byť táto cesta“. Noviny Süddeutsche Zeitung Vás potom nazvali „Pocitovým Európanom“, ktorý, v prípade, že by sa tieto problémy vyskytli za Vašej éry, by bol štedrejší ako „rozumová Európanka“ Angela Merkel. Je toto rozdelenie trefné? A má Nemecko ešte dostatok „vášnivých Európanov“ alebo zahraničných politikov so skutočným zapálením?

Rozdelenie na rozumového a pocitového Európana považujem za zlé vo svojej podstate a tiež za nebezpečne zavádzajúce. Premiér krajiny nemôže byť len rozumový alebo pocitový. Musí byť samozrejme oboje. Na jednej strane potrebuje zapálenie pre túto úlohu a radosť z tvorby, v opačnom prípade nemôže riadiť úrad, ktorý je spojený aj s nesmiernou zodpovednosťou a časovou náročnosťou.

Na druhej strane ale nie je možné byť úspešný bez toho, aby človek ukázal z času na čas aj istú tvrdosť; ak to nevie, nie je na správnom mieste. To, že pre mňa bola aj je Európa stále srdcovou záležitosťou tomu neprotirečí, ale sa to navzájom dopĺňa, keďže Európa je predovšetkým vecou porozumenia.

Inými slovami, Európa nie je žiaden samoúčelný zväzok naivných snov a pre Nemecko ostáva nenahraditeľnou.

Ostatne, na príklade Grécka je možné pekne ukázať, čo to konkrétne znamená. V minulosti sa ohľadom Grécka spravili chyby. V súčasnej kríze by malo byť pre nás ale bezotázne, či my, členovia Európskej únie a eurozóny budeme voči Grécku solidárni, keďže Grécko je člen EÚ a eurozóny.

Pravdou však je aj to, že so mnou ako kancelárom by ale Nemecko prijatie Grécka do eurozóny v danej konkrétnej situácii- ktorá nikomu, kto sa na to pozrel bližšie, nemohla uniknúť- ani bez rozsiahlych štrukturálnych zmien nebolo schválilo.

Viem, o čom hovorím. Koniec- koncov, bol som tam. Pri rokovaniach o euro som ohľadom Grékov- ktorí na nás už vtedy vyvíjali nesmierny nátlak, aby boli od začiatku eurozóny prítomní- vždy dával zreteľne najavo svoje dôvody k zamietnutiu a pri tom som až donedávna zotrval spolu s ministrom financií Theom Waigelom. So zmenou vlády v roku 1998 sa ale, žiaľ, zmenil aj nevyhnutne tvrdý postoj Nemecka.

So mnou na čele by zároveň Nemecko nespochybňovalo Pakt stability. A obe tieto rozhodnutia sú pre mňa hlavné príčiny chybného vývoja, ktorý dnes vidíme v eurozóne, prípadne v jednotlivých členských štátoch a na ktorý sa oprávnene sťažujeme.

Za obe rozhodnutia sú- a na to v našej krajine radi zabúdame- zodpovední červeno- zelení (koalícia strán SPD a Zelených, ktorá v Nemecku vládla v rokoch 1998- 2005, pozn. red.). A to nemalo nič spoločné- a to by som chcel na tomto mieste ešte raz jasne zdôrazniť- s rôznymi tlakmi reálpolitky, bolo to jednoducho nezodpovedné. Následky to zreteľne dokazujú.

„Nemôže byť pochýb o tom, že ku Grécku by sme mali byť solidárni“

Pravdou však je aj to, že chyby sa už spravili, nedajú sa vrátiť späť. Tu nepomôže žiadne lamentovanie a už vôbec nie reči o rozpade eura.

Dobrou správou je, že chyby sa dajú napraviť, problémy vyriešiť. Avšak nemali by sme robiť ten omyl, že to budeme brať alebo o tom hovoriť, ako by to bola predovšetkým otázka peňazí- alebo ak citujem- otázka väčšej či menšej veľkorysosti.

To, čo Európa potrebuje v tejto kríze, je odvážne sa schytiť a navrhnúť balíček hľadiaci do budúcnosti, inteligentne vyvážený a s neideologickými opatreniami, ktorým dostaneme Európu a euro opäť na správnu cestu a zabezpečíme ich do budúcnosti. Bude to samozrejme drahšie ako keby sa neboli stali chyby, ale nemáme inú možnosť, ak nechceme, aby sa Európa rozpadla.

Spoločenstvo ako Európska únia alebo menová únia totiž trvalo funguje len vtedy, keď si každý jedinec uvedomuje svoju zodpovednosť za celok. A tu vidím v tomto okamihu žial určitý nedostatok a, poviem to ešte raz, príliš málo presvedčenia. V súlade s tým je, že vo všeobecnosti v Európe u našich politikov naďalej panuje dostatok nadšenia – musia si to len pripustiť.

„Čo nás ženie ďalej? Ako ďaleko idú všetci spolu?“

„Európa bola vždy procesom zloženým z malých krokov,“ povedal Kohl. Nikdy nebolo ľahké sa v Európe posunúť vpred. Rokovania trvali často až do skorých ranných hodín. O to, čo je možné a dovolené spraviť na ceste k zjednotenej Európe sa vždy tvrdo bojovalo. „Čo nás ženie ďalej, ako ďaleko môžeme zájsť my, aby sme ďalších príliš nezaťažili, ako ďaleko idú všetci spolu?“ To boli otázky, ktoré si politici kládli.

Kohl si samozrejme niekoľko krát prial aj rozsiahlejšie rozhodnutia, a to najmä na začiatku 90. rokov ohľadom eura a politickej únie.

„Euro: Ústupky, ale nie konštrukčné chyby“

Ale keby vtedajší nemecký kancelár trval na všetkom, čo považoval za žiaduce a potrebné, nedostala by sa Európa ďaleko. Napríklad by dnes nemala euro. Preto urobil ústupky, ktoré aj dnes považuje za rozumné. Dôraz je na slovo ústupok, slovo „konštrukčná chyba“ Kohl totiž považuje v tejto súvislosti za úplne nesprávne.

Najväčšia strategická výzva

Na otázku, či je možné vnímať prelom v arabskom svete ako najväčšiu strategickú výzvu pre Európu, porovnateľnú s pádom Berlínskeho múru v roku 1989, Kohl odpovedal: „Najväčšou strategickou výzvou pre Európu v súčasnosti je samotná Európa.“

Je podľa neho načase, aby si Európa spomenula na to, akú má zodpovednosť za svet ako celok. Musí sa náhlivo posunúť od malých vecí a hovoriť opäť silnejšie jedným hlasom.

Ak by Kohl ako predseda vlády v roku 1989 pri páde Berlínskeho múra jednal tiež takto malomyseľne „ako to dnes niektorí robia“, Nemecko by s určitosťou nedosiahlo v roku 1990 svoju jednotu,“ tvrdí. Nechce tým však v žiadnom prípade znižovať výzvy súčasnej finančnej a hospodárskej krízy. Sú nesmierne, „ale už aj skôr sme čelili veľkým výzvam.“

„Chýba odvaha a chuť tvoriť“

Kohl vraví, že vníma najmä nedostatok odvahy a chuti tvoriť na vyriešenie dnešných výziev. Je podľa neho načase ukončiť krízu pomocou jasnej línie a Európu spraviť opäť akcieschopnou riešiť ďalšie témy. K takej téme patrí aj rozruch v arabskom svete, ktorý pre Európu síce podľa Kohla nie je najväčšou, ale veľkou strategickou výzvou.

Európa musí arabským krajinám na ich ceste smerom sloboda, demokracia a právny štát poskytnúť pomoc k dosiahnutiu ich svojpomoci. Pritom ale nie je možné prísť s riešením platným pre všetkých, ale je potrebné v každom prípade starostlivo zvážiť rôzne faktory a opatrenia.

História nie je v žiadnom prípade nezvratná

Ako najväčšie priority zahraničnej politiky Nemecka a Európy vidí Kohl ich spoľahlivosť a zodpovednosť po boku Spojených štátov vo svete. Bývalý nemecký kancelár by si v tomto ohľade prial viac povedomia o tom, že história v žiadnom prípade nie je nezvratná, ale je výsledkom činnosti človeka. „Máme všetky šance, musíme ich len uchopiť,“ dodáva.

Na záver Kohl zdôrazňuje, že najdôležitejšou zahraničnou politikou podľa neho je práve „to, že si Nemecko a Európa opäť uvedomia svoju zodpovednosť za svet ako celok.“

REKLAMA

REKLAMA