Ondrejcsák: Hybridné hrozby? Na Slovensku sa len zobúdzame

"Načo by sme budovali niekoľko desaťtisícovú armádu, keď nevieme nasadiť ani 3 tisíc vojakov," hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk o európskej obrane, NATO a hrozbách RÓBERT ONDREJCSÁK, štátny tajomník Ministerstva obrany SR.

Ako Slovensko reaguje na fakt, že sa obranná politika stáva jednou z hlavných tém na európskej úrovni?

Najväčší zlom prišiel po anexii Krymu. Rusko-ukrajinská vojna zničila tri základné princípy európskej bezpečnostnej architektúry: uznávanie teritoriálnej integrity a suverenity štátov, nemennosť hraníc silou a nepoužívanie vojenskej sily ako prostriedku na presadzovanie politických záujmov. Celá európska bezpečnostná architektúra sa preto musela nanovo definovať. Teritoriálnu obranu v mentálnom nastavení politikov a expertov sme tu nemali dvadsaťpäť rokov, od konca Studenej vojny. Predovšetkým NATO, ale aj EÚ, začali na túto radikálnu zmenu reagovať.

Je užitočné hovoriť o európskej obrane výlučne v európskom kontexte?   

Nové iniciatívy na posilnenie európskej obrany budú mať zásadný efekt na posilnenie európskeho piliera v NATO. Koncept európskej armády považujem skôr za žurnalizmus. O tom reálne reč nie je- skôr hovoríme o rôznych projektoch posilnenia spolupráce v čiastkových oblastiach. Nemyslím si, že dôjde k vybudovaniu európskej armády. Na to nie sú možnosti, peniaze ani vôľa.

 

“VŽDY MUSÍ PRÍSŤ NIEČO VEĽKÉ, ČO UVAŽOVANIE ZMENÍ”

 

Je v poriadku, že EÚ upravila svoju bezpečnostnú stratégiu až po 13 rokoch?

Až teraz bola zadefinovaná politická požiadavka členských štátov. Prvá stratégia z roku 2003 bola veľmi obšírna, našiel sa v nej každý a bola výsledkom tlaku vtedajšej irackej krízy. Teraz tu máme ďalší taký moment v podobe rusko-ukrajinského konfliktu. Ďalší zásadný rozdiel je, že aktuálna európska stratégia bude rozpracovaná do implementačných plánov, vrátane oblasti obrany. Vždy sa musí stať niečo veľké, čo uvažovanie zmení. Po vojne na Ukrajine mnohé štáty svoju stratégiu aktualizovali. Poliaci, Rumuni, Česi, Pobaltie, len my nie. Proces sme naštartovali až prednedávnom.

Čakali sme na najprv na európsku stratégiu?

To je jeden moment, ale ja si myslím, že na to neexistovala politická vôľa. Odborníci, aj experti v rámci ministerstiev si potrebu uvedomovali, dokonca prebehli nejaké debaty na túto tému. Po príchode novej vlády sme už museli nejakú stratégiu prijať lebo dovtedajší stav bol neudržateľný, mali sme stratégiu z roku 2005. Vypracovanie nových strategických dokumentov sa dostalo aj do Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2016 – 2020.

Aký je význam takéhoto dokumentu v praktickej rovine?

Odvíjajú sa od nej všetky ďalšie stratégie a dokumenty na nižších úrovniach. V ľudskej reči to znamená, že z bezpečnostnej stratégie sa vytvorí obranná stratégia, z nej vojenská a z nej jednotlivé plánovacie dokumenty ozbrojených síl a bezpečnostného systému.

Ak napríklad v bezpečnostnej stratégii zadefinujeme, že najväčšiu hrozbu predstavuje vojna na východe Európy, tak v plánovacích dokumentoch sa napíše, že ozbrojené sily cvičia tento typ operácií. Pri modernizačných projektoch sa nenakúpia veci potrebné na expedičné operácie v Afganistane, ale kúpia sa obrnené transportéry pre mechanizovanú brigádu, ktorá je kľúčová pre teritoriálnu obranu Slovenska alebo Aliancie ako celku. Pomáha adaptovať sa na najpravdepodobnejšie a aktuálne hrozby.

Úlohou bezpečnostnej stratégie je teda viac komunikovať dovnútra alebo navonok?

Bezpečnostná stratégia predstavuje aj komunikačný prostriedok voči obyvateľom, expertom, politikom, ale aj našim spojencom. Všade v severoatlantickom priestore sú tieto dokumenty verejné, pretože tvoria prostriedok, akým štát transparentne komunikuje svoje ciele a záujmy. V Aliancii je to istý druh hodnoty – byť predvídateľný a otvorený voči spojencom. Je to prvá vec, ktorú si každý diplomat prečíta.

 

IMGP0059 (2)

Sú výroky amerického prezidenta o zbytočnosti NATO niečo, čo by mala európska alebo naša bezpečnostná stratégia odrážať?

Podľa môjho názoru by naším základným stanoviskom, bez ohľadu na to, kto v Bielom dome sedí, malo byť, že Spojené štáty ostávajú naším najdôležitejším strategickým partnerom v bezpečnostnej politike. Naša politika voči konkrétnemu štátu sa nemôže viazať na konkrétneho prezidenta. Niektorí hovoria, aby sme bezpečnostnú a obrannú stratégiu odložili o pár mesiacov. Ja hovorím, že vždy sa objaví nejaká príčina aktualizáciu odložiť. Striktne musíme napísať, aké sú naše záujmy a hodnoty voči komukoľvek a tie musíme presadzovať. Netvrdím, že zvolenie nového amerického prezidenta na toto nemá vplyv, ale nemôžeme sa pozerať len na Spojené štáty.

Ako to teda zohľadniť? Plnením finančných záväzkov na obranu, ako to žiadajú USA?

Tlak cítime už dlho. Zúčastnil som sa večere s bývalým americkým ministrom obrany Robertom Gatesom, keď sa lúčil s ministrami obrany členských krajín NATO. Gates vtedy povedal, že v Amerike patrí k posledným členom politickej elity, ktorí majú isté emocionálne väzby na transatlantické vzťahy. Presvedčiť americkú politickú elitu, že oni musia platiť za bezpečnosť Európy bude pre každú novú administratívu USA stále ťažšie. Dnes sa táto tendencia ukazuje naplno.

Tlak bude teda rásť?

Bude narastať. Počas prvého ministerského rokovania NATO minulý týždeň už americký minister Mattis naznačoval otvorene, že nová americká administratíva dôrazne žiada o naplnenie záväzkov. V máji by malo dôjsť v Bruseli k mini-summitu NATO, ktorého by sa mal zúčastniť aj Donald Trump. Do tej doby chcú Američania od Európy počuť, čo mieni robiť. Do konca tohto roka zas od každej členskej krajiny očakávajú, že dá na stôl časový rámec, dokedy zvýši výdavky na obranu na úroveň 2 % HDP.

Ja ale opakujem, že obranné výdavky by sme nemali chcieť zvýšiť len preto, že to od nás žiadajú Spojené štáty, Francúzi, Briti, či Poliaci. Mali by sme ich zvýšiť už len preto, aby sme naše ozbrojené sily mali vo funkčnom stave.

 

“S JUNCKEROM V OBRANE NESÚHLASÍM”

 

Ako v tomto svetle vnímate vyhlásenie Jeana-Claude Junckera, predsedu Európskej komisie, ktorý odmieta americké ultimátum s tým, že to nie sú len výdavky na tvrdú obranu, ktoré by sa mali vziať do úvahy. Hovorí, že EÚ dlhodobo investuje aj do rozvojovej pomoci a iných foriem stabilizácie. Skrátka, že má svoje vlastné spôsoby a postupy.  

Ak si Európa v otázke bezpečnosti chce zachovať schopnosť konať alebo ju dokonca rozšíriť, logicky to znamená navýšenie výdavkov. Ak chcete byť od spojencov menej závislý, musíte dávať na ozbrojené sily viac.

Netvrdím, že rozvojová pomoc nie je dôležitá, práve naopak, len s pomocou ozbrojených síl nikdy komplexné veci nevyriešite. Ja sa však domnievam, že by sme to mali kombinovať. Práve v tom je pridaná hodnota EÚ, v možnosti prepojiť a kombinovať rôzne nástroje. Spoločná bezpečnostná a obranná politika je jednou z nich.

Môžeme nalievať stovky miliárd do severnej Afriky, povedzme do Líbye, alebo do Sýrie na Blízkom východe, no kým sa tam nevytvorí stabilita, ide o vyhodené peniaze. V tomto s Junckerom nesúhlasím a myslím, že hocikto, kto sa v bezpečnostnej politike vyzná, mi dá za pravdu.

Kolektívna obrana v rámci NATO stojí do veľkej miery na vzájomnej dôvere medzi spojencami a dôveryhodnosti Aliancie ako takej. Nie je to len o výdavkoch, je to aj o tom, že prezident Trump otvorene spochybnil automatiku, s ktorou by USA boli pripravené ísť do konfliktu napríklad v prípade napadnutia Pobaltia.

Kompromitovať základný princíp kolektívnej obrany a vzájomnej pomoci by znamenalo fatálne oslabenie Aliancie, ktorá je nenahraditeľná. Európa síce má v Lisabonskej zmluve klauzulu solidarity, ale ja som presvedčený, že európska obrana je primárne záležitosťou NATO, kde článok 5 hovorí pomerne jasne a akékoľvek jeho spochybňovanie považujem za extrémne nebezpečné. Ak to niekto spochybní v kontexte Pobaltia, zajtra tak môže urobiť v prípade Poľska alebo Slovenska. Aliancia má zmysel, len ak garancie platia pre každý štvorcový meter v Estónsku, Portugalsku, Turecku, či Nórsku.

O to sa mimochodom snažia Rusi. Tí chcú spochybniť vierohodnosť Aliancie a dôveru jednotlivých členských štátov k nej. Hovoria – Aliancia vás nepríde ochrániť, prečo by Spojené štáty kvôli Tallinnu riskovali jadrovú vojnu s Rusmi? Toto sú nebezpečné úvahy.

IMG_0103

 

Spochybňuje nevyhnutne snaha o emancipáciu európskej obrany NATO?

V Európe súťaží niekoľko koncepcií, ako s európskou obranou ďalej. Niektoré sú ambicióznejšie, niektoré menej. Náš pohľad je už dlhé roky pomerne stabilný. Podporujeme všetko, čo by viedlo k zlepšeniu európskej bezpečnosti. Máme tu niekoľko princípov, ktoré by sme chceli dodržať. Po prvé, nijaká iniciatíva nemôže narušiť prioritu NATO. Nikdy nebudeme súhlasiť s iniciatívou, pri ktorej by EÚ chcela NATO v garancii teritoriálnej obrany nahradiť.

Druhý princíp spočíva v zamedzení duplikácií. Ak aj Únia bude mať nové štruktúry, nové politiky a iniciatívy, nemala by duplikovať, čo už funguje na úrovni NATO alebo inde. My ani Únia nemá taký objem peňazí a spôsobilostí, aby začala ešte raz budovať to, čo už existuje. Ozbrojené sily európskych štátov navyše neoplývajú dostatočnou silou na obranu Európy v prípade rozsiahlej vojny.

 

“BOJOVÉ SKUPINY NEVIEME NASADIŤ”

 

Existuje v Únii politická vôľa posunúť sa v obrannej spolupráci a využiť dosiaľ nevyužité možnosti posilnenej spolupráce na báze Lisabonskej zmluvy?

Máme tu niekoľko iniciatív – nemecko-francúzsku, taliansku, fínsku- ktoré primárne smerujú k naštartovaniu PESCO (Permanent Structured Cooperation). Ide však zväčša o technické veci, nehovoríme tu o strategickej úrovni – vznik od NATO nezávislej európskej obrannej architektúry. Podstatou je vytvorenie rámca na efektívne využívanie zdrojov, zintenzívnenie rozvoja spôsobilostí a spolupráce medzi členskými štátmi.

Osvedčili alebo neosvedčili sa európske bojové skupiny (BG)?

V tomto vidím vážny problém. Investujeme do nich pomerne veľké prostriedky, najlepšie sily, ale nikdy nedošlo k ich nasadeniu. Prečo budujeme niečo, pre čoho nasadenie sa nikdy nenájde politická vôľa? Nespochybňujem tým koncept, ktorý je správny a potrebný, len volám po diskusii, ako tento potenciál využiť.

Ktoré to boli prípady, keď nebola politická vôľa?

Hovorilo sa o tom pri operáciách v Afrike. Nikdy sa však nenašiel potrebný konsenzus. O nasadení skupiny sa uvažovalo aj v súvislosti so zemetrasením na Haiti v roku 2010 a následnými nepokojmi.

To je zároveň odpoveď aj k otázke európskej obrany. Načo by sme budovali niekoľko desaťtisícovú armádu, keď nevieme nasadiť ani 3 tisíc vojakov. Vojaci sú síce perfektne vycvičení a úplne bojaschopní, no v konečnom dôsledku sa nenájde politická vôľa.

Sú tu problémom peniaze?

Nasadenie financujú vždy štáty, ktoré v danom momente bojovú skupinu majú. Jej nasadenie je veľmi drahá záležitosť. Avšak na nasadenie je rovnako ako finančné krytie potrebná zhoda v politických prioritách, ktoré sa často v rámci 28-ky rozchádzajú.

Aký bude dopad brexitu na európsku obranu?

Strácame najsilnejšiu európsku krajinu v oblasti vojenských spôsobilostí. Briti a Francúzi sú na tom v obrannom potenciáli  viac-menej rovnako. Únia brexitom stráca približne štvrtinu reálne použiteľného obranného potenciálu. Briti ale ostávajú v NATO, kde svoju angažovanosť ešte navyšujú. Napríklad budú veliť jednej prápornej skupine NATO v Pobaltí. Vznikajú tu štyri skupiny (Estónsko, Lotyšsko, LitvaPoľsko), pričom Briti budú veliť v Estónsku. Briti sa tak naďalej budú angažovať v európskej bezpečnostnej obrannej architektúre prostredníctvom NATO, ale Únia ich stráca.

Druhá rovina britského odchodu spočíva v tom, že strácame lídra v skupine podobne zmýšľajúcich krajín o neduplikovaní spôsobilostí s NATO. Ich odchodom sa iniciatívy na budovanie európskej obrany vynorili ako huby po daždi.

Lenže tie krajiny, ktoré o jej potrebe hovoria, zrejme tiež nemajú samovražedné motivácie, ale majú pocit, že je to jednoducho nevyhnutné.

Sú tu určité politické tradície. Ukazuje sa to vo Francúzsku, ale v súčasnosti aj v Nemecku v emancipácii v oblasti bezpečnostnej politik. Nemyslím si ale, že by ktokoľvek bol natoľko iracionálny, že by mienil NATO rozpustiť alebo nahradiť ho. O to tu nejde.

V podstate ide o určité detaily, kto ako vníma úroveň, kde sa EÚ už ohrozuje, duplikuje a zasahuje do národnej suverenity a kde ešte nie. Niektorí sú konzervatívnejší, napríklad aj my a potom je tu skupina väčších entuziastov, ktorí si myslia, že v otázke bezpečnosti môžeme zájsť ešte ďalej.

Rozhodne si nemyslím, že ktokoľvek relevantný v Európe by bol taký blázon, že by volal po rozpustení, respektíve nahradení NATO. Ide tu o to, že niektoré iniciatívy k tomu aj keď neúmyselne, ale môžu viesť. Napríklad, keď vytvoríte isté štruktúry, tie požadujú určité právomoci a to sa len nabaľuje.

 

“NA SLOVENSKU SA LEN ZOBÚDZAME”

 

Ako je na tom Slovensko v uvedomení si a schopnosti reagovať na nové, hybridné typy hrozieb, inými slovami na iný typ vedenia vojny?

Na Slovensku sa len zobúdzame. Inštitúcie tu máme po desiatky rokov, no niekedy reagujú len sťažka.

Iné štáty však vedia reagovať lepšie, napríklad Pobaltie. Aj v rámci NATO sú to ony, kto sa nachádza v prvej línii, čo sa týka reakcií na kybernetickú vojnu, ale aj na propagandu a informačnú vojnu. Cítia existenčnú hrozbu. Sú v tom dokonca ďalej ako väčšina západoeurópskych štátov.

Máme tému informačnej vojny. O tejto téme sa síce hovorí veľa, ale nerozoberá sa príliš do hĺbky. Nezdôrazňuje sa, že jej cieľom je znížiť, respektíve zničiť, schopnosť spoločnosti, obyvateľstva aj politických elít, reagovať na akúkoľvek udalosť. Nás nikto nemusí napadnúť priamo vojensky, ale môže nás paralyzovať informačne.

Čo sa týka napríklad strategickej komunikácie, verejnej diplomacie, tiež máme určité rezervy. Ak hovoríme o kybernetickej bezpečnosti, tam sa už rozbehli určité procesy.

Práve oblasti, ktoré som vymenoval, sú nosnými oblasťami posilnenej spolupráce EÚ a NATO, čo je obsahom spoločnej deklarácie schválenej počas nášho predsedníctva v Rade EÚ.

Čo nám bráni, aby sme sa učili od pobaltských krajín?  

V prvom rade to musíme chcieť. Mali by sme si uvedomiť, že taký problém existuje. To, že na to my experti upozorňujeme, nestačí. Je na to potrebná politická vôľa, o ktorú sa snažím.

Pokrýva článok 5 napr. kybernetické hrozby?

Mali sme o tom veľkú diskusiu v Lisabone, pri schvaľovaní novej strategickej koncepcie NATO. Vtedy sa členské štáty nedohodli, či sa kybernetické hrozby majú zahrnúť do článku 5. Každý si vtedy kládol otázku: kde vlastne je tá pomyselná hranica? Na summitoch vo Walese a vo Varšave sa definovalo, že kybernetická hrozba dokáže spôsobiť škodu na strategickej úrovni, čiže ak sa spojenci zhodnú, môže aj toto patriť pod kolektívnu obranu.

Spojenci musia najprv daný útok vyhodnotiť ako kybernetický, čo nebýva ľahké. Ak niekto s tankovou divíziou napadne povedzme Poľsko, je to očividný útok. Kybernetický útok musíte najskôr kvalifikovať ako kybernetický.

Dá sa kybernetický útok priradiť ku konkrétnemu štátnemu aktérovi?

Áno, dá. Kapacity, ktoré máme, dokážu vo väčšine prípadov taký útok identifikovať. Nie je to tak jednoznačné ako pri klasickom útoku, ale nie je to beznádejné.

REKLAMA

REKLAMA