Prezident talianskej pobočky Lekárov bez hraníc: Zúfalstvo múrmi nezastavíte

O iluzórnosti európskeho prístupu k migrácii hovorí v rozhovore pre EurActiv.sk Loris de Filippi. Humanitárna a rozvojová pomoc podľa neho nesmie a ani nemôže byť nástrojom kontroly migrácie.

Loris de Filippi od roku 2012 vedie taliansku pobočku medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc (Médecins sans frontières, MSF). Zúčasťňuje sa na záchranných operáciách v Stredozemnom mori, pôsobil na misiách v Sýrii, Mauritánii, Stredoafrickej republike či Ukrajine. Má veľké skúsenosti s koordinovaním núzdovej pomoci po prírodných katastrofách ako tsunami v Indonézii v roku 2005 a zemestrasenie na Haiti v roku 2010.

Bratislavu navštívil ako hosť konferencie Development and Democracy Nadácie Pontis.

 

Lekári bez hraníc

Lekári bez hraníc pomáhajú migrantom v Taliansku dlhodobo. Aká je tam momentálne situácia v porovnaní s minulosťou?

Za posledných 20 rokov sa veľmi zmenila. Cca v roku 2000 boli väčšina ľudí, ktorí sa priplavili na talianske pobrežie, muži vo veku od 25 do 40 rokov, ročne asi 25-30 tisíc, a len malá časť z nich prichádzala z oblastí postihnutých vojnou ako Libéria, Sierra Leone či Darfúr. Zvyšok boli tí, o ktorých sa dnes hovorí ako o ekonomických migrantoch.

Za posledné tri roky prichádza 150 000, mnoho bez dokladov. Z nich je 25 % až 30 %  žien a vekové zloženie mužov je rôzne od 20 až po 60, 70 rokov. Na svete uteká zo svojho domova 65 miliónov ľudí a len malá časť z nich, ktorí utekajú pred veľmi nepeknými situáciami v Afrike a na Blízkom Východe, prichádza na naše brehy, teda žiadne sťahovanie národov.

Ako situáciu zvládajú talianske úrady?  

Taliansko a za posledných 15 rokoch veľmi nezlepšilo štandardy v záchytných centrách. Dôvod je, že verilo, že tým obmedzí príchody. Niečo na štýl – ak vytvoríme zlé podmienky, ľudia nebudú chcieť prísť. To je ale veľmi krátkozraký prístup, pretože realita nám ukazuje, že ak je niekde vo svete veľká kríza, napríklad ako teraz v Sýrii, ľudia jednoducho odchádzajú. Tlak, aký je momentálne na krajiny periférie, teda Turecko, JordánskoLibanon, je príliš veľký, preto prichádzajú až k nám.

A to ešte celkom nevnímame krízu v Nigérii, kde 2,6 milióna ľudí utieklo do susedných krajín pred bojmi medzi armádou a Boko Haram. Ak máme vo svete takúto krízu, títo ľudia čiastočne prídu aj k nám, možno nie dnes ani zajtra, ale prídu.

Zlepšili z vášho pohľadu niečo spoločné snahy EÚ a zakladanie hotspotov?

Od začiatku sme hovorili, že hostspoty nie sú riešením, pretože ak hovoríme o 150 tisíc ľuďoch, ktorí prichádzajú, niekde v počte 10 000 naraz, vyžaduje si to obrovskú mieru organizácie, záchranné operácie na mori atď. Južné talianske regióny, ktoré sú najchudobnejšie, nie sú v stave si tieto povinnosti plniť.

Ľudia v Taliansku uviazli. Hoci je to 60 miliónová krajina, má miesta len pre 30 tisíc migrantov, prípadne pre 70 tisíc na dočasnej báze. Aj pri 100 000 miestach je realita taká, že 30 tisíc utečencov je mimo systému, spia na staniciach, nájdu si spôsob, ako prežiť. Sú to pritom azylanti. Je to bezprecedentná situácia. Fakt, že dublinské nariadenie stále platí bez zmien, znamená, že sú tu v pasci, pretože hoci sú vďační za asistenciu, mnoho z nich tu nechce ostať.

Nie je na tom Grécko ešte horšie?

Áno, situácie v Grécku je omnoho horšia. Ich kapacita postarať sa o azylantov bola veľmi nízka. Do toho sa zatvorila balkánska cesta. V tomto momente uviazlo v Grécku 60 tisíc ľudí. Majú niekoľko centier, ktoré fungujú, ale majú aj centrá, v ktorých je v stanoch pol metra vody a celkovo tam vládnu príšerné podmienky.

Táto situácia je pre týchto ľudí krutou horu osudu, keďže utekajú pred zúfalou situáciou a zároveň z tohto nemôžu uniknúť. Sú frustrovaní, lebo nemôžu ísť do Nemecka, Rakúska, Švédska atď.

To bol aj prípad tábora Moria (utečenecký tábor na gréckom ostrove Lesbos, pozn. red).

…odkiaľ sa MSF v marci tohto roku na protest stiahli…

Áno, stiahli sme sa na protest proti dohode, ktorú EÚ uzatvorila s Tureckom. Myslíme si, že Európa urobila veľkú chybu. Posielať ľudí späť do krajiny, kde sú už teraz  3 milióny sýrskych utečencov a kde je navyše chaos, nie je odpoveď.

Vytláčať ľudí von namiesto toho, aby sme sa ich snažili relokovať medzi 28 členských štátov, čo sa nedeje, je podľa nás veľmi nebezpečný trend. Teraz mám na mysli najmä spájanie rozvojovej a humanitárnej pomoci so zadržiavaním ľudí. Toto je obrovská chyba.

Aj preto sme sa rozhodli, že ako organizácia už nebudeme prijímať peniaze od členských štátov EÚ ani od európskych inštitúcií.

Znemená to stratu 63 miliónov, ktoré sme používali na operácie v niektorých afrických krajinách. Odmietame tieto peniaze, pretože nechceme spájať politickú agendu s humanitárnou pomocou. Toto musí byť oddelené. Rozhodnutia sa musia robiť na základe potrieb, nie to, čo robíme v Turecku, prípade v Afganistane a taktiež do budúcnosti aj v afrických krajinách s chystanými “migračnými kompaktmi”.

Tiež ich považujete za zlý nástroj?

Absolútne.

Na konferencii ste povedali, že pokiaľ ide o migráciu EÚ popiera realitu a žije v sebaklame. Môžete to rozviesť?

Popiera realitu v rôznych situáciách. Namiesto toho, aby sa snažila migráciu manažovať, sa ju snaží zastaviť. Verí, že je možné ju zastaviť navždy, čo je nezmysel. Realita je taká, že vieme, čo sa deje v Turecku. Ľudia sem naďalej prichádzajú s pomocou prevádzačov. Miera násilia, ktorú počas toho zažívajú, je nepredstaviteľná. Tým priamo vytvárame humanitárnu krízu, namiesto toho, aby sme k tomu pristúpili úplne inak cez otvorenie legálnych ciest.

Na mori máme od začiatku tohto roka 3740 mŕtvych ľudí. Jedného dňa by sme snáď mohli vedieť rozmýšľať tak, že budú existovať miesta, kde sa budú spracovávať žiadosti o azyl a potom priviesť tých ľudí do Európy s menšími nákladmi. Týmto smerom ale zatiaľ nerozmýšľame ani vo forme pilotných projektov. Chceme zastaviť migráciu tým, že vytvárame skutočné aj neviditeľné múry.

Napríklad v Afganistane sa ale reálne bojuje v provincii Kundúz aj ďalších. Máme tam tímy, vieme, čo sa tam deje, prebieha ofenzíva zo strany Talibanu. Ak ľudí (na základe migračných kompaktov) vrátime, znovu sa pokúsia prísť.

 

Musíme pochopiť, že Európa nenesie hlavnú ťarchu prijímania utečencov.

 

Ako vnímate, keď na konferenciách ako je táto počúvate o tom, že riešením je rozvojová pomoc?

Rozvojová pomoc je potrebná, napríklad v podobe investícií v Afrike. Ale sme úplne proti tomu, aby sa tieto dve veci spájali – pomoc a zadržiavanie migrácie, pomoc a propaganda, pomoc a politická ambícia ľudí zastaviť.

Musíme rozmýšľať iným spôsobom. Musíme pochopiť, že Európa nenesie hlavnú ťarchu prijímania utečencov. Drvivá väčšina z nich je v chudobných krajinách, v krajinách globálneho juhu a na Blízkom východe. Sú v Pakistane, nie v Bratislave, ani v Ríme. To je realita.

A čo robíme my? Múry, zadržiavanie, bariéry, ktoré problém migrácie len znásobujú. Zúfalstvo múrmi nezastavíte. Vidíme to posledných 40 rokov v celom svete. V tejto chvíli musíme aj investovať v Afrike, aj sa snažiť zmenšiť počet krízových situácií vo svete ale tiež si uvedomiť, že nie sme v situácii, kedy by k nám chcelo prísť 65 miliónov ľudí. Je to len malá časť veľmi fragmentovanej populácie, ktorá prichádza do Európy.

 

My v MSF ich nevoláme ekonomickí migranti“, pretože vieme odkiaľ prišli, od čoho utekajú. Pracujeme tam.

 

Prezidentka MSF hovorí o tom, že by sme mali s nálepkami, ktoré dávame prichádzajúcim ľuďom narábať opatrne, pretože často slúžia najmä na to, aby sme nimi zmenšili bremeno, ktoré na nás padá. Nie je podľa nej ľahké urobiť čiaru medzi tými, ktorým sa v našej debate hovorí „ekonomickí migranti“ a utečencami, ktorí utekajú pred bezprostredným fyzickým násilím. Niekde medzi vidí niečo, čomu hovorí  „migráciou za prežitím“, kedy opustíte svoj domov, lebo jednoducho neviete nakŕmiť svoje dieťa.

Mnoho ľudí aj z oblasti Sahelu uteká pred vojnou, najmä zo severu Nigérie do susedného Nigeru alebo Čadu. Časť z nich sa dokonca snaží dostať k nám. Máte tu napríklad ľudí zo západnej časti Nigeru, kde ich raz za dva až päť rokov postihne zničujúce sucho. Je tu aj situácia s nebezpečnými fundamentalistickými islamistickými skupinami. Aký je teda skutočný rozdiel? Ten rozdiel robia policymakeri, ktorí nikdy v živote v Afrike neboli. Pre mňa ako niekoho, kto sa tam pohybuje, je veľmi ľahké si uvedomiť nejasnosť rozdielu medzi tými, čo utekajú pred vojnou a tými, ktorí utekajú zo zúfalstva.

Nevieme si ani predstaviť, čo znamená prejsť Saharu, preplaviť Stredozemné more, čeliť prenasledovaniu v Líbyi, kde, ak ste žena, je vysoké riziko, že vás brutálne znásilnia. Napriek tomu máte nádej, že privediete svoje dieťa do Európy.

Nie sú to „zúfalci“, sú to hrdinovia. Musíme zmeniť spôsob, ako o tomto rozprávame. My v MSF ich nevoláme „ekonomickí migranti“ pretože vieme odkiaľ prišli, od čoho utekajú, pracujeme tam. To je ten rozdiel, nepracujeme na lodiach, nepracujeme v tranzitných krajinách, ale v miestach odkiaľ títo ľudia prichádzajú.

To je asi jedna z hlavných otázok, ako bojovať s dehumanizáciou týchto ľudí vo verejnej debate. Sú to azylanti, utečenci, ekonomickí migranti, málokedy sú to ľudia. Čo s tým?

Presne tak. My sa o to snažíme – humanizovať. Nedávno som bol v Miláne diskutovať s mladými ľuďmi. Hovoril som im: Pozrite, moja generácia mala šancu rozprávať sa s našimi rodičmi, starými rodičmi, ktorí boli v druhej svetovej vojne. Oni ale túto šancu už nemajú. Povedal som im, že majú obrovskú príležitosť rozprávať sa s týmito ľuďmi, napríklad ich učiť jazyk a na výmenu sa dozvedieť, aké to je, aká je vojna, ktorá spálila ich krajinu, aká situácia ich donútila odísť. Práve takáto výmena by mohla úplne zmeniť a humanizovať diskusiu. Dnes hovoríme len o číslach a to veľmi chladným spôsobom. Pre ľudí, ktorí sú zvyknutí s týmito ľuďmi pracovať na dennej báze, ktorí počúvajú ich príbehy, je to ale veľmi jasné. Pre nich je migrácia o prirodzenom kontakte a o stretoch medzi ľudskými bytosťami s veľmi odlišnými životmi.

Práca v teréne je hlavným poslaním MSF, nie je ním priamo ovplyvňovania politiky. Nemáte ale ambíciu snažiť sa aj o to? Predsa len, máte globálnu prítomnosť a jedinečné know-how a nie raz ste dali ako organizácia svoj postoj aj pomerne silne najavo, napríklad odmietnutím financovania alebo bojkotom Svetového humanitárneho summitu.

Stále sme v prvom rade lekárska humanitárna organizácia a snažíme sa o zmenu najmä na tomto poli. Humanitárna práca ale tiež nerieši korene problémov. Je to len istá náplasť. Nemáme pocit, že máme kapacitu ovplyvňovať tvorcov politík, ale samozrejme cítime potrebu kritizovať, že sa niektoré veci nedejú. Napríklad nevidíme ochotu EÚ pracovať na humanitárnych koridoroch alebo na legálnych cestách zachraňovania ľudí. Na to budeme tlačiť. Našim cieľom sú ľudia. Viac veríme v osvetu ako v politiky, pretože migračné politiky sa v Európe za posledných 20 rokov nezmenili, stále je to o bariérach. Dnes je moja frustrácia ešte omnoho väčšia.

Mnohí hovoria, že krajiny treba „rozvinúť“, čo má mnohokrát rasistický podtón a že ich musíme rozvinúť, aby sme ich zastavili. Čím viac ste ale „rozvinutý“, tým ste aj viac mobilný. Musíme vedieť migráciu predpovedať a manažovať, nie sa ju snažiť zastaviť.

 

Konferencia Rozvoj a demokracia 2016 je spolufinancovaná zo zdrojov oficiálnej rozvojovej pomoci – SlovakAid, Európskej komisie, UNDP, Medzinárodného vyšehradského fondu a Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA