S. M. Walt: Spojené štáty boli vždy voči Únii nadradené a dvojtvárne

Profesor medzinárodných vzťahov na Harvarde predpokladá, že ak by chcela byť EÚ globálnym hráčom, musí byť jednotnejšia.

Radí sa k defenzívnej časti realistickej školy v rámci medzinárodných vzťahov. Je autorom tzv. teórie rovnováhy hrozieb, v rámci ktorej je správanie štátov determinované potenciálnou hrozbou, ktorú pociťujú od iných štátov. Uznávaný profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite, Stephen M. Walt.

Ako sa zmenil podľa vás svetový poriadok s príchodom novej americkej administratívy? Kto je v súčasnosti najdôležitejším globálnym hráčom?

Nemyslím si, že nová administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa má až taký vplyv na svetový poriadok. Napriek tomu, že sa veľmi dramaticky preskupujú sily, rovnováha moci mení skutočnosti z dlhodobého hľadiska. Vedie to k úplne odlišnému svetu, v akom sme žili v posledných rokoch.

Keď sa nad tým zamyslíme, tak od druhej svetovej vojny po rozpad Sovietskeho zväzu sme mali bipolárny systém charakteristický studenou vojnou. Potom nasledujúcich 20 až 25 rokov prišlo obdobie s dominanciou Spojených štátov, tzv. unipolárny systém.

Teraz sa systém skôr mení na viac multipolárny, pričom USA sú stále veľmi silné, v dôsledku čoho majú aj naďalej veľký vplyv vo svete.

Na mocenskom vzostupe je i Čína, ktorá bude súperom Spojených štátov, aj keď neverím, že je taká silná ako USA. Potom je ešte veľa ďalších krajín, prípadne mysliteľných aktérov, akým je aj EÚ. Ďalej medzi nich môžeme zaradiť aj Rusko, Nemecko, Brazíliu, Indiu, Japonsko a niekoľko ďalších veľmocí.

Pôjde o veľmi nerovnomerné rozdelenie moci, niektoré štáty sú silnejšie ako iné. Bude to oveľa komplikovanejší poriadok, menej predvídateľný oproti tomu, ktorý sme poznali v posledných rokoch.

Čo hovoríte na zoskupenia ako napríklad krajiny BRICS? Akú rolu zohrávajú v súčasnosti tieto štáty vo svetovom poriadku?

To závisí od toho, o ktorej krajine hovoríme. Čína sa bude naďalej usilovať o narastanie svojho vplyvu. Ak bude aj naďalej narastať na ekonomickej sile India, čo sa pravdepodobne aj stane, bude vplyvnejšia.

Rusko v priebehu nejakého času stratí na vplyve. Je v mnohých aspektoch mocnosťou s klesajúcim vplyvom, populácia je staršia, produkcia závisí od exportu ropy a plynu, pričom ich dôležitosť bude klesať v priebehu nasledujúcich dvadsiatich, možno až štyridsiatich rokov.

V súčasnosti však neexistuje v medzinárodných vzťahoch hegemón, teda silná mocenská prevaha, respektíve dominancia nejakého štátu vo všetkých kľúčových oblastiach. Väčšinou prevažujú aktéri silní v určitých oblastiach.

Problém je, že na to, aby ste boli skutočne vplyvní, musíte byť silní vo viac ako jednej oblasti. Nemôžete mať silnú armádu bez silnej ekonomiky, ktorou by ste mali začať.

Rovnako je nepostačujúce mať silnú ekonomiku. Môžete zarobiť veľa peňazí predajom plynu, ale to vám ešte nedáva záruku, že získate vplyv i v iných oblastiach.

Krajiny, ktoré budú mať skutočný svetový vplyv, musia disponovať celou sériou mocenských elementov – silnou ekonomikou, silnou vojenskou zložkou, musia mať nadviazané rozsiahle diplomatické vzťahy s inými krajinami, kvalitný vzdelávací systém.

Práve ten je základom 21. storočia. Technológie sa vyvíjajú tak veľmi rýchlo, že jediný spôsob, ako ich adaptovať je, že máte dobre vzdelanú a vyškolenú populáciu. Čiže moc súvisí s viac ako jedným elementom.

EÚ by mohla byť globálnym hráčom, byť, ak by sa štáty navzájom ťahali.

Čo hovoríte v súčasnosti na vzťah USA a EÚ. Únia vždy deklarovala, že chce mať pozíciu globálneho hráča. Podarilo sa jej to?

Bola a mohla by byť, ak by sa štáty navzájom ťahali. USA boli vždy voči EÚ nadradené a dvojtvárne.

Na jednej strane sme podporovali myšlienku európskej jednoty ako zdroja mieru v európskej perspektíve. Na druhej strane sme boli vždy trochu znepokojení myšlienkou prílišnej európskej jednoty, ktorá by mohla z EÚ urobiť protivníka, konkurenta alebo skupinu štátov, ktoré by USA mohli povedať “nie” oveľa efektívnejšie.

V súčasnosti je americkým záujmom, aby EÚ prekonala mnohé výzvy, ktorým momentálne čelí, pretože pre Spojené štáty je oveľa dôležitejšie sa uistiť, že Európa je prosperujúca a vládne v nej mier.

Z môjho pohľadu by sme sa snažiť pomôcť Európe vysporiadať sa so všetkými výzvami, ktorým čelí, čo je trochu odlišný názor, aký prezentuje prezident Trump.

Rozhodnutie o brexite bolo chybou na strane Veľkej Británie.

Veľká Británia bola vždy akoby predĺženou rukou Spojených štátov v EÚ. Spojené kráľovstvo sa však rozhodlo vystúpiť z EÚ. Aký bude mať brexit dopad na vzťah EÚ a USA?

Veľa bude záležať od toho, ako sa brexit bude vyvíjať. Či bude postupovať relatívne hladko a bez problémov, či sa britská a európska strana rozhodnú rozísť relatívne priateľsky, alebo či bude poznačený zatrpknutím. To bude veľký rozdiel. Nemyslím si však, že veľmi ovplyvní vzťah medzi USA a Európou.

Rozhodnutie o brexite ale podľa mňa bolo chybou na strane Veľkej Británie. V dôsledku odchodu z EÚ bude mať menší vplyv a bude menej prosperujúcou krajinou.

Spojené štáty už tento vzťah s Britániou nepotrebujú, pretože už majú dobre vybudovaný vzťah s Francúzskom, Nemeckom či inými krajinami EÚ.

Hovorili ste, že EÚ bola a mohla by byť globálnym hráčom. Čo by mala preto urobiť?

Ak chcete byť rovnocenným globálnym hráčom, alebo sa chcete tejto pozícii priblížiť, musíte byť jednotnejší. Prvý krok, ktorý by EÚ mala urobiť, je prekonanie výziev, ktorým čelí – musí zastabilizovať euro, keďže EÚ strávila už takmer desať rokov zisťovaním, ako by mohla spoločná mena prežiť.

Európske krajiny sa taktiež vyrovnávajú s dôsledkami rozširovania, keďže počet členských štátov neustále narastal a v súčasnosti má členov, ktorí sa veľmi odlišujú vo veľkosti, v kultúre, v politickej orientácii. To spôsobuje, že dospieť k rozhodnutiu vo vnútri EÚ je veľmi náročné.

Nemyslím si však, že problémy po ukončení vojny v Sýrii len tak odídu.

Takže vyčítate EÚ, že nie je dostatočne flexibilná?

Nie je ani flexibilná, ale tiež je problém s akcieschopnosťou. Ak sa má dospieť k rozhodnutiu EÚ ako celku, je veľmi ťažké získať súhlas všetkých týchto rozdielnych krajín.

Európa sa musí nakoniec aj hlboko zamyslieť nad tým, ako sa vyrovná s problémom na hraniciach. Mohli sme vidieť, že utečenecká kríza prišla zo Sýrie, čo spôsobilo množstvo politických problémov v rozdielnosti názorov členských štátov. Nemyslím si však, že problémy po ukončení vojny v Sýrii len tak odídu.

Stovky miliónov ľudí na Blízkom východe a v Afrike sa snažia prísť do Európy, pretože sa pre nich zdá atraktívna a stále relatívne prosperujúca. Takže Európa ako celok musí prísť so spôsobom, ako sa popasuje s týmito skutočnosťami, čo je veľká výzva.

Okrem iného máme v Európe máme problém aj v tom, že štáty sú rozdelené na dva tábory – na euroskeptikov a eurooptimistov. Niektorí z nich hovoria, že potrebujeme viac Európy a niektorí, že menej. Čo si myslíte vy, potrebujeme viac Európy, ktorá by priniesla aj otváranie zakladajúcich zmlúv?

Prijať euroústavu sa už raz pokúšali a nefungovalo to.

Opýtali ste sa ma na EÚ ako globálneho hráča. Ak chce vystupovať ako globálny hráč, musí byť jednotnejšia, v tom prípade je treba viac Európy.

No po druhé, jedna z vecí, ktorá nefunguje je, že výhody, ktoré plynú z členstva v EÚ, si európska populácia plne neuvedomuje. Označujú to ako demokratický deficit a Brusel za nepopulárny.

Ľuďom nasľubovali viac, než samotná Únia vedela splniť. Avšak myslím si, že po desiatich, dvadsiatich či tridsiatich rokoch sa musia pripomenúť ľuďom európske benefity, ktoré im z členstva plynú.

Optimistickou skutočnosťou je to, že keď sa pozriete naprieč Európou, určite nie všade, ale vo väčšine európskych krajín, je podpora EÚ vyššia u mladých ľudí ako u starších, ktorí ešte stále prechovávajú nostalgický postoj k ich nacionalizmu a minulosti.

Európski mladí ľudia, dvadsiatnici a tridsiatnici, vyrastali so Schengenom, s možnosťou študovať v zahraničí, cestovať, sú oveľa viac stotožnení s myšlienkou Únie a podporujú ju.

Ešte nám zostáva otázka rozširovania. Domnievate sa, že EÚ by sa mala vydať touto cestou?

V súčasnosti je EÚ podľa mňa dostatočne veľká. Stále je schopná pracovať a čeliť súčasným problémom napriek tomu, že sa jednotlivé krajiny od seba odlišujú v politickej histórii. Výzvou bolo už integrovať tie štáty, ktoré sú členmi Únie.

Ak sa urobí ústretový krok k priblíženiu sa s Tureckom, s krajinou s veľmi odlišnou históriou a pozadím, spôsobí to Únii viac problémov, ako riešení. Špeciálne teraz, keď turecká politika nabrala taký smer, aký nabrala.

Vždy tu bola v rámci EÚ diskusia o tom, či prijať Turecko. Turecko je vzdialené od liberálnej demokracie a nemyslím si, že spĺňa kritériá pre členstvo v EÚ. Navyše, teraz  nie je ani správne obdobie, kedy by som odporúčal EÚ, aby sa rozširovala.

EÚ prežije, ale bude musieť zredukovať svoje ambície.

Prežije teda podľa vás Európska únia?

V súčasnosti si myslím, že áno. No bude musieť zredukovať svoje ambície. Ľudia si musia pamätať, že primárnym cieľom od začiatku fungovania Európskeho spoločenstva neskôr EÚ bolo dosiahnuť dve veci – posilniť ekonomickú prosperitu v Európe a eliminovať v rámci nej pravdepodobnosť vojny.

Takže mier a prosperita. Ochrancovia EÚ majú záujem na tom, aby sa vytvorila európska identita, ktorá by mala prekonať národnú identitu. Teda, aby ľudia zmýšľali tak, že sú v prvom rade Európania a až potom Francúzi, Nemci, Dáni atď.

Myslím si však, že toto sa v blízkej budúcnosti nestane. Ekonomická prosperita a posilnenie mieru sú dostatočne žiaducimi a ambicióznymi cieľmi pre súčasnosť.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA