Prestaňme zväčšovať neporiadok, ktorý sme už narobili

Dlhoročný dobrovoľník a kampanier organizácie Greenpeace Rien Achterberg hovorí o posune v prístupe verejnosti, vlád i korporácií k environmentálnym aktivitám organizácie, o riešeniach pre znečistené oceány, pokroku i neochote krajín zbaviť sa zastaralých energetických zdrojov ako je uhlie a jadro.

Rien Achterberg, Zdroj: Greenpeace Slovensko
https://euractiv.sk

Máte dlhodobé priame skúsenosti s environmentálnymi aktivitami organizácie Greenpeace. Vidíte v priebehu týchto dekád zmenu v prístupe vlád, spoločností alebo médií k aktivitám organizácie, ktoré niektorí stále považujú za príliš agresívne? Vnímate zmenu v stratégii niektorej zo zúčastnených strán?

Na úvod poviem, že sme oveľa efektívnejší a náš vplyv je väčší. Môžeme priamo oslovovať vlády a takisto ony niekedy prídu k nám a chcú náš názor či pomoc, ako nedávno pri udalostiach v japonskej Fukušime. Hoci niektorí môžu naše aktivity vnímať ako agresívne, v skutočnosti také vôbec nie sú. Sú nenásilné. Avšak bývajú dosť pôsobivé, takže priťahujú pozornosť médií. A o to nám ide. Sme svedkami priamo na mieste a poukazujeme na to, čo považujeme za zlé. Trvalo to určitý čas, ale v našej práci sme čoraz lepší a známejší. Ľudia si nás začali všímať, začali počúvať naše argumenty a ponúkané riešenia.

Takisto vlády zmenili svoj postoj, vrátane slovenskej, ako som sa dozvedel. Prichádzajú za Greenpeacom a chcú vedieť náš názor. Je to krok správnym smerom. Neznamená to, že urobia to, čo chceme, ale aspoň počúvajú a niekedy naše pripomienky berú do úvahy. Samozrejme, líši sa to v jednotlivých krajinách aj pri jednotlivých kampaniach. Ale tým, že máme silnejšie podporu verejnosti a ľudia sú si stále viac vedomí environmentálnych problémov, je tu tlak aj z tejto strany. Sme jednou z najväčších environmentálnych mimovládnych organizácií, sme nezávislí. Nespoliehame sa na sponzorstvo firiem ako Coca Cola, McDonald či Shell, berieme peniaze len od individuálnych darcov. Nezávislosť je veľmi dôležitá, zvyšuje našu dôveryhodnosť, takže nás vážnejšie berie verejnosť, vlády aj firmy.

Takže zmena v prístupe nastala vďaka tomu, že organizácia najprv ovplyvnila verejnú mienku a v dôsledku toho aj vlády prispôsobili svoj prístup?

Ak je niekde problém, ukážeme ho verejnosti. Preto sú dôležitou súčasťou našich kampaní fotografi a médiá. Potom sa verejnosť rozhodne či nás v danej veci podporí alebo nie. Pomaly ale isto si ju však získavame, keďže sa za tie roky preukázalo, že sme mali pravdu v mnohých oblastiach. Vlády to zaznamenali a začali si hovoriť: „Možno existuje alternatíva pre riešenie klimatickej zmeny“, „Možno by sme nemali ísť cestou jadra pretože existuje lepšia možnosť“, a podobne.

Neustále im posielame tlačové správy, vešiame pred oči plagáty, takže nás začali vnímať vlády a tiež súkromné spoločnosti. Musíme permanentne ovplyvňovať názor verejnosti, pretože bez jej podpory nedokážeme presadiť zmeny, ale ani fungovať. Spoliehame sa na podporu verejnosti, nielen vo forme dobrovoľníkov, ale aj čo sa týka finančnej podpory. Preto musíme a chceme byť transparentní, otvorení a úprimní.

Ak v tomto zmysle budeme pokračovať, verejnosť bude o týchto problémoch vedieť viac, bude o nich premýšľať, ovplyvňovať prístup politikov, voliť a rozhodovať sa. Môžeme ovplyvniť aj korporácie tým, že verejnosti povieme: „Tento produkt vyrábajú vďaka veľmi lacnej otrokárskej pracovnej sile v Číne a používajú toxické materiály.“ Upozorníme na hrozné pracovné podmienky miestnych ľudí aj na znečistenie prostredia v dôsledku používaných technológií. Môžeme ovplyvniť správanie spotrebiteľov. Ak s nami vlády či firmy nechcú hovoriť, spustíme akciu. Vždy k nim pristúpime s tým, aby s nami hovorili o identifikovanom probléme a hľadali sme spolu riešenie. A ak nechcú komunikovať, vyvesíme napríklad bannery, trochu viac ich zahanbíme v očiach verejnosti. Keďže im ide o peniaze, chcú dobrý imidž, chcú vyzerať ekologicky, napokon si s nami sadnú za jeden stôl a začnú aj inak konať. Je to dlhý proces, ale máme čoraz väčší vplyv a lepšie vzťahy s niektorými vládami i korporáciami.

Strávil ste veľa času na mori ako člen posádky lodí Rainbow Warrior. EÚ považuje ochranu vodných zdrojov, ekosystémov v slaných i sladkých vodách, za základný kameň ochrany životného prostredia. Jednou z veľkých hrozieb pre organizmy žijúce vo vode, je ľuďmi vytvorený odpad, ktorý často končí práve vo vodných zdrojoch. Môžete vysvetliť, ako sa dá zbaviť tohto odpadu, ako by sa dal znovu využiť?

Na riešení tohto problému sa už pracuje. Niektorí ľudia už napríklad zbierajú odpad, ktorý sa nachádza uprostred Tichého oceána. Toto znečistenie sa dá vyčistiť. Je to však drahé. Potrebujete veľké lode so zariadeniami, ktoré takýto odpad dokážu odsať. Ale najdôležitejším bodom v tomto probléme je učiť ľudí, aby neodhadzovali svoj odpad, najmä plastové tašky či fľaše. Ešte lepšie by bolo, keby tieto plastové výrobky ani nepoužívali. Povzbudzujeme ich k tomu, aby ich recyklovali, opätovne používali a namiesto plastových tašiek využívali alternatívy ako textilné tašky.

Keďže odpad v moriach a oceánoch sa nachádza v medzinárodných vodách, každý sa vyhovára, že nie je jeho a tak nie je ani jeho zodpovednosťou odstrániť ho. Je to však kolektívna zodpovednosť krajín z oblastí, odkiaľ tento odpad priplával, či už z rybárskych lodí alebo tovární. Tento problém sa musí riešiť medzinárodne. A nielen v otázke vyčistenia vôd, ale tiež kontroly znečisťovania, či presadzovania lepších technológií, pri ktorých vzniká menej odpadu z priemyslu alebo poľnohospodárstva. Ten tiež v konečnom dôsledku znečisťuje moria. V dlhodobom horizonte mení napríklad kyslosť oceánskej vody.

Takže je podstatné ekologizovať aj výrobné procesy, zvýšiť udržateľnosť poľnohospodárstva, znížiť až úplne odstrániť množstvo používaných pesticídov. Dôležitá je legislatíva, zákony a predpisy aj na miestnej úrovni a ich uplatňovanie. Vo vyspelých štátoch ale aj krajinách tretieho sveta síce existujú, ale nedodržiavajú sa. Musíme prebrať osobnú zodpovednosť za vlastný odpad. Nesmieme dovoliť, aby ho mafia organizovaná v oblasti zberu odpadu len tak odhodila do oceánu, ale aby ho zbierali zodpovedné firmy, ktoré odpad skutočne zrecyklujú a snažia sa tento problém riešiť environmentálne lepším spôsobom.

A čo teda nasleduje po tom, čo lode zozbierajú odpad z morskej hladiny?

To, čo okolo nás pláva, je najmä plast. Ten sa dá, samozrejme, recyklovať, použiť na výrobu záhradného nábytku, oblečenia, ciest, izolačného materiálu, či dokonca stavbu celého domu. Zozbieraný odpad sa prenesie späť na súš, k zdroju, a potom sa recykluje. Riešenia a technológie teda existujú. Ak môžeme cestovať na Mesiac, určite môžeme aj recyklovať plast. Ide len o náklady na zber a prepravu tohto materiálu naspäť tam, odkiaľ prišiel. My, ako organizácia, ale zdôrazňujeme, že je potrebné prestať pridávať ďalší odpad. Prestaňme zväčšovať neporiadok, ktorý sme už narobili.

Napríklad na ostrove Waiheke, kde bývam, máme veľmi dobrú schému recyklovania. Recyklujeme asi 80 % nášho odpadu a do roku 2020 by sme radi boli na 100 % bez odpadu. Spolupracujeme s univerzitami a vedcami v oblasti recyklácie plastu, ktorí prišli už s mnohými dobrými nápadmi, ako ho použiť napríklad ako izolačný materiál. Ten budeme vo svojich domoch potrebovať stále, či už v chladnom alebo horúcom počasí.

Druhá loď Rainbow Warrior prednedávnom absolvovala cestu za koniec používania uhlia (Quit Coal Tour). Vnímate nejaký rozdiel v prístupe jednotlivých krajín čo sa týka ochoty nepoužívať ďalej uhlie a nahradiť ho zelenšími alternatívami?

V súčasnosti sa viacero krajín snaží zbaviť závislosti na uhlí. Vedia o problémoch so znečistením ovzdušia a klimatických efektoch emisií CO2, ktoré sa snažia zredukovať. Takže čoraz viac krajín znižuje množstvo elektrární na uhlie a nestavia už ďalšie. Avšak stále veľa krajín ho využíva a takisto ťaží. Napríklad na Novom Zélande, kde bývam, sme mali päť či šesť uhoľných elektrární. Dnes sú všetky zatvorené. Ale stále uhlie ťažíme a predávame napríklad do Indie. A potom zvaľujeme vinu za znečistenie ovzdušia na Indiu. Je to veľmi pokrytecké. Samotné krajiny ho teda nepoužívajú, ale exportujú napríklad do Číny, Indie alebo iných krajín tretieho sveta. Problém tak pretrváva. Zásoby uhlia sú stále relatívne obrovské. Je to lacný zdroj energie, ku ktorému sa vieme aj pomerne ľahko dostať. Len nedávno sme si uvedomili, že ide o naozaj špinavý zdroj energie a jeho vplyv na emisie CO2.

Niektoré krajiny robia naozaj dobrý pokrok v jeho postupnom odstraňovaní a prechode na čistejšie technológie. Iné to zase úplne ignorujú s tým, že ide o ich vlastné suroviny a budú si s nimi robiť čo chcú. Nechcú investovať peniaze na rozobratie existujúcich zariadení a výstavbu nových. Ale budú sa musieť prebudiť a uvedomiť si, že uhlie je pri zarátaní vplyvu na životného prostredia a konečných finančných škôd príliš drahé.

Jedným z príkladov krajín závislých na uhlí je Poľsko, ktoré ste prednedávnom navštívil. V snahe znížiť podiel tohto zdroja plánujú v budúcnosti rozvoj jadrových elektrární. Na druhej strane, napríklad ich sused Nemecko sa rozhodlo pre úplne inú cestu. Ako pozorovateľ zvonka, čo hovoríte na takzvanú energetickú politiku EÚ, v rámci ktorej každá krajina pristupuje k svojmu energetickému mixu a budúcej stratégii odlišne, a zároveň medzi sebou intenzívne obchodujú?

Povedzme si úprimne, že veľa stále závisí od dopytu. Takže tak dlho ako budú nemecké továrne potrebovať dovážať veľa elektriny z rôznych zdrojov zo susedných štátov, veľa sa nezmení. Alternatívy sa zatiaľ dostatočne neuplatňovali a zmena si vyžiada určitý čas. Pri postupnom zastavení prevádzky jadrových elektrární v Nemecku bude ich priemysel stále potrebovať dostatok elektriny a jednou z pravdepodobných ciest je aj dovoz z jadrových či uhoľných elektrární v zahraničí.

Myslím si, že je to čiastočne pokrytecké vykrikovať „Sme bez jadra!“, „Nepoužívame uhlie!“ a pritom dovážať elektrinu z týchto zdrojov zvonku. Tento problém však nevyriešite lusknutím prsta. Avšak verím, že v rámci EÚ bude pomalý tlak k posunu od jadra a snáď si onedlho aj krajiny ako Poľsko či Slovensko uvedomia, že musia smerovať k obnoviteľným zdrojom. Ak budú politickí predstavitelia dostatočne otvorení a neskorumpovaní, odolajú finančným lákadlám zo strany energetických spoločností, mohlo by sa to podariť.

Závislosti na uhlí sa treba zbaviť. Dochádzajú nám tiež zásoby ropy. Napriek argumentom o ekologických prínosoch jadrových elektrární a nezvyšovaní emisií do atmosféry sa treba pozrieť na ich skutočné náklady a škody, ktoré môžu spôsobiť, ak sa niečo pokazí. Firmy nás síce upokojujú technologickým pokrokom a garantujú kontrolu nad jadrovým odpadom na tisícky rokov dopredu. Zabúdajú však na celkový počet jadrových nehôd, nielen veľkých a známych ale aj malých, v priebehu posledných dvadsiatich rokov. To, že nukleárna energia je bezpečná a čistá je mýtus.

Vezmime si slnečnú energiu. Je lacná a k dispozícii. Rovnako ako energia z vetra, morských vĺn či vodných prúdov. Tak prečo ju nezužitkovať? Pokiaľ ide o mňa, argumenty niektorých energetických spoločností patria do minulých storočí. Avšak chápem, že veľa už do týchto zariadení investovali, stále im prinášajú zisk, tak sa ich držia.

Krajiny s nukleárnou energiou možno môžu predávať svoju elektrinu lacnejšie, napríklad Nemecku alebo iným krajinám, ktoré chcú, samozrejme, znížiť svoje náklady a často nehľadia na to, odkiaľ v skutočnosti pochádza. Verím však, že vďaka tlaku európskych inštitúcií a tiež mladej generácie bude povedomie o ochrane nášho životného prostredia i dôsledkoch klimatickej zmeny vyššie. Hoci sa niektoré krajiny EÚ zdráhajú, či už z politických alebo finančných dôvodov, budeme sa ich snažiť presvedčiť, aby sa pripojili k ostatným, nasledovali budúcnosť a prestali žiť v minulosti.

Veríte teda, že viac krajín sa rozhodne pre budúcnosť bez jadra?

Som si takmer istý, že áno. Nehody ako Černobyľ a Fukušima spomalili investície do výstavby ďalších jadrových zariadení. Investori čelia napríklad nechuti zo strany poisťovní čo sa týka poistenia svojich nukleárnych investícií. Poisťovne samotné sú veľkým biznisom a majú výrazné slovo vo svetovej ekonomike. Bez poistenia plánovanej elektrárne firmy nezískajú povolenie na jej výstavbu. Chcú vlády alebo krajiny prevziať túto zodpovednosť? Urobí to verejnosť? Nemyslím si, že by takéto riziko a potenciálne obrovské náklady získali podporu mnohých ľudí. Preto podľa mňa jadrový priemysel tak veľmi bojuje o svoje prežitie. Ale nemyslím, že majú dlhodobú šancu. Jadro je už zastaralou technológiou. Bol to pekný pokus o vyriešenie všetkých energetických problémov. Avšak v súčasnosti sa rysuje oveľa lepšie riešenie.

Vráťme sa ešte k lodiam Rainbow Warrior, na ktorých ste strávil veľkú časť života. V súčasnosti sa dokončuje konštrukcia novej lode organizácie Greenpeace. Plánuje sa opäť zúčastniť na jej akciách?

Zúčastním sa jej oficiálneho spustenia v Hamburgu. Avšak s plavbou po moriach a oceánoch som skončil, a to z dvoch dôvodov. Na lodi som pôsobil ako kuchár, čo je dosť náročná práca. Keďže mám už cez 60 rokov a loď je skôr pre mladých ľudí, členovia posádky, najmä dievčatá, ma začali volať dedkom, čo je dosť deprimujúce. Druhým dôvodom je moja čoraz menšia pohyblivosť a čoraz väčšia fyzická bolesť. Rád by som síce v tejto činnosti pokračoval a možno sa k nim na pár dní pridám, ale táto etapa je už za mnou. Je mnoho ľudí, ktorí to zvládnu lepšie ako ja.

Nová loď sa vlastne stavia ako bojová loď organizácie. Po krátkej PR plavbe, kedy sa chceme našou novou pýchou pochváliť, bude pokračovať v akciách do oblasti Amazónie, Afriky či Arktídy, bojovať proti nadmernému rybolovu, lovu veľrýb, klimatickej zmene. Bude pri tom využívať najčistejšie dostupné technológie, aby mala čo najmenší negatívny dopad na životné prostredie. A tiež má slúžiť ako ukážka pre lodiarsky priemysel, ktorý sám o sebe tiež zanecháva stopu na životnom prostredí. Chceme svetu ukázať, že aj v tejto oblasti existujú ekologickejšie alternatívy, ktoré možno inteligentne využiť.

Pozadie

Rien Achterberg pochádza z Holandska, avšak emigroval na Nový Zéland. Od 70. rokov sa zapája do aktivít organizácie Greenpeace. Pracoval ako kampanier organizácie v Austrálii a na Novom Zélande a na viacerých jej lodiach pôsobil až do roku 2005 ako kuchár. Naďalej je oddaným aktivistom – angažuje sa v návrate obyvateľstva na ostrovy Chagos či v oblasti lokálnej recyklácie odpadu.

REKLAMA

REKLAMA