Pojem „euroskepticizmu“ máme „na tanieri“ denne a bude ešte prítomnejší. Je načase povedať si čo-to o jemnejších „odtieňoch“ tohto fenoménu a skepticky zhodnotiť očakávanú ponuku vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Ako uchopiť euroskepticizmus?
Vzťah európskej verejnosti k EÚ má svoje fázy. Po období výraznej podpory v 70. a 80. rokoch minulého storočia vo vtedajších kľúčových členských krajinách sa prvá vlna poklesu objavila v súvislosti s Maastrichtskou zmluvou. Fenomén známy ako „post-Maastricht blues“ odborníci označili aj ako koniec „permisívneho konsenzu“ a nástup „obmedzeného súhlasu“ (Hooghe – Marks 2009). Táto premena však mohla vo vtedajšej EÚ súvisieť aj s pádom železnej opony a nostalgiou za dobou kľudného života na jej správnej strane. Ďalší otras pre podporu integračného projektu priniesla ekonomická, dlhová, menová …. a ďalšími prívlastkami obdarená – kríza. Euroskepticizmus sa stal priam módnou vlnou, na ktorej sa do Európskeho parlamentu chce vyniesť nejedna politická strana.
Čo teda je euroskepticizmus, ako sa prejavuje a aké podoby má? Vo svojich počiatkoch sa spájal výlučne s Veľkou Britániou. Bol iba novým vyjadrením „splendid isolation“ ostrovnej krajiny, jej dištancu voči kontinentu, i voči silnému integračnému tandemu Nemecko-Francúzsko. Neskôr sa euroskeptickými postojmi „nakazili“ aj iné krajiny. Mainstreamové strany európskych politických systémov – socialisti, konzervatívci a liberáli – však spravidla patrili k stranám podporujúcim ďalšiu integráciu a opozícia voči EÚ bola charakteristická pre krajné póly politického spektra.
V snahe pevnejšie uchopiť vágny termín euroskepticizmus sa objavili jeho kategorizácie – autori Taggart a Szeczerbiak odlíšili jeho „soft“ a „hard“ podobu, pričom prvá je vyjadrením kvalifikovanej opozície k EÚ a vedomím, že národné záujmy nie sú v súlade s trajektóriou EÚ, kým druhá spochybňuje základné princípy samotnej EÚ a európskej integrácie (Taggart – Szczerbiak 2002). Ďalšia dvojica špičkových teoretikov Kopecky a Mudde vidí euroskepticizmu ako jeden zo štyroch ideálnych typov podpory vs. opozície voči EÚ. Autori rozlišujú dve dimenzie – európsku integráciu ako ideál a EÚ ako žitú realitu, súbor inštitúcií a procesov. Euroskeptici síce podporujú ideál, ale kritizujú to, ako sa tento ideál v súčasnosti pretavuje do zmlúv, politík alebo inštitúcií. Odporcov projektu európskej integrácie ako takej nazvali „EU rejects“ – odmietači EÚ, podporou pre ideál i realitu sa vyznačujú euro-entuziasti a tí, ktorí síce EÚ odmietajú ako princíp, ale zároveň nemajú nič proti jej reálnej podobe, sú euro-pragmatici (Kopecky – Mudde, 2002).
Ďalší autori hovoria o zdrojoch euroskepticizmu – vidia ich predovšetkým vo faktoroch kultúrnych (obavy o kultúrnu identitu ) ekonomických (strach zo strát ekonomických a sociálnych) a inštitucionálnych (nedôvera k európskym inštitúciám).
Euroskepticizmu má teda mnoho tvárí, podôb, nie je čierno-biely, je skôr kontinuum, nemá ostrú hranicu medzi „áno“ a „nie“. A čo je mimoriadne dôležité – o euroskepticizme sa nedá diskutovať bez domáceho politického kontextu.
Na našom domácom dvorčeku
Slovensko bolo až donedávna euro-optimitická krajina, na úrovni elít i verejnosti. Vo voľbách 2012 sa však objavili dve podoby euroskeptických postojov. Prvou bola predstava SNS, ktorá predstavila EÚ ako nepriateľa. Ide o tradičnú rétoriku radikálnej pravice (ale nielen), ktorá stavia na deliacej línii centrum – periféria, alebo aj víťazov a porazených (lúzrov) integrácie. Zahraniční odborníci očakávali, že táto rétorika sa objaví oveľa skôr – bezprostredne po vstupe post-komunistických krajín do EÚ a bude do istej miery kopírovať rozdelenie na víťazov a lúzrov transformácie. Nestalo sa tak. Všetci sa cítili byť víťazmi integrácie, dokonca aj poľskí farmári uznali, že z členstva profitujú a svoje predvstupové „nie“ otočili o 180 stupňov. Na Slovensku tento typ kritiky integrácie naštartovala až kríza. Vo volebnom Memorande SNS sú slová o možnom vystúpení z eurozóny i EÚ prekročením Rubikonu; posunutím debaty za dovtedajšie hranice.
Inú tvár euroskeptických postojov prezentovala v kampani 2012 SaS – EÚ bola „cestou k socializmu“. V tomto duchu SaS konzistentne už niekoľko týždňov vedie aj svoju kampaň pre voľby do EP.
Slovenskí liberáli, ale aj iní kritici európskej integrácie odmietajú nálepku euroskepticizmu, ktorá má negatívnu konotáciu. Nikto tak nechce byť označený, ale mnohí dnes chcú kritizovať Brusel. Konštruktívny euro-realizmus však od mobilizácie prostredníctvom anti-EÚ resentimentov delí iba tenká čiara.
Dá sa očakávať, že celá stredopravá scéna sa v nastávajúcej debate pred eurovoľbami posunie ku kritike EÚ. Na jednej strane treba tento posun vidieť aj ako krok od nekritickej eu-fórie, iste je aj prejavom sebavedomia nadobudnutého dekádou skúseností. Na druhej strane však vidíme deklarovaný euro-optimizmus strany Smer-SD, ktorá si práve tento aspekt svojho profilu dáva do „výkladnej skrine“. Na druhej strane však európsku agendu výdatne inštrumentalizuje pre domáce publikum. Keď sa hodí, je pro-európska, keď nie, prezentuje EÚ ako prekážku, ohrozenie národných záujmov.
Logika pozícií relevantných politických strán nás však môže doviesť k tomu, že stredo-pravé strany prenechajú pro-európsky priestor práve pragmatickej a účelovej rétorike Smeru. V rúchu veľkého velebenia EÚ a jej úlohy v napĺňaní národno-štátnych záujmov sa kritickejšiemu oku ukáže veľmi ohybný, účelový euro-oportunizmus, ktorý európsku myšlienku dokonale vyprázdni, použije, pokrčí a pri prvej vhodnej príležitosti zahodí.
V eurovoľbách kandiduje 29 politických subjektov. Budú však mať voliči, ktorí nezdieľajú ekonomický-lúzerský, ale ani kultúrny-uzavretý euroskepticizmus a už vôbec nie vyprázdnený europragmatizmus vôbec koho voliť?
Oľga Gyárfášová
(Autorka je sociologička a pôsobí v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK a Inštitúte pre verejné otázky.)