Federácia sem, federácia tam

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Angela Merkel hovorí o „politickej únii“ už dva a pol roka. Dokonca o novom Konvente. Pridal sa k nej predseda Komisie Barroso. V „Správe o stave Únie“, ktorú prednesie čoskoro v europarlamente, spomenie aj nutnosť zmeny zmlúv.

Prezident ECB Mario Draghi si zas myslí, že euro možno zachrániť aj bez „Spojených štátov európskych“. A francúzske politické špičky (predchádzajúce i terajšie) sa podobných rečí obávajú. Prečo zrazu tá kompulzívna obsesia, prejavujúca sa nutkaním vyslovovať slovo, ktoré sa po krachu projektu euroústavy zdalo nadlho pochované? (Len na okraj – projekt euroústavy neskrachoval francúzskym a holandským referendom, ale tým, aký text vzišiel nakoniec z Konventu a ako ho osekala následná Medzivládna konferencia.)

Nuž, každý má svoj dôvod. Nemecká kancelárka môže „politickou úniou“ a „federáciou“ odbíjať volania po eurobondoch, či iných opatreniach mutualizácie verejných dlhov, a posilnenia finančných transferov v rámci menovej únie. Odsúva ich za hranicu budúcoročných nemeckých parlamentných volieb, a najmä získava čas, aby Európu pretvárala podľa nemeckých predstáv (a tie zabetónovala európskou legislatívou a medzivládnymi zmluvami).

Francúzski politici sa práve toho obávajú. Teraz, v tomto momente, nechcú stráviť mesiace diskusiami o novej zmluve, a ďalšie jej ratifikovaním. Chcú hovoriť o mutualizácii, transferoch, atď. nie len preto, že ich považujú za nevyhnutné riešenie terajších problémov eurozóny (a menej bolestivé riešenie ich vlastných problémov, čo sa nevylučuje). Ale aj z obavy, že keď raz po dlhých mesiacoch dospejeme k „politickej únii“ vysnívanej Angelou Merkel, nebude môcť byť iná, ako podľa nemeckého vzoru.

Barrosa môžeme podozrievať z trochu subjektívnejších dôvodov. Začínajú zákulisné hry o to, kto bude ďalším šéfom Európskej komisie. Pochybujem, že by ho to nelákalo. Potrebuje však „veľký politický projekt“. Stratégia Európa 2020 ani akákoľvek iná inkarnácia Lisabonskej stratégie už asi nikoho nezaujme. Nemôže to byť niečo, čo sa týka len, či primárne eurozóny. Rozširovanie je „mŕtvy prípad“. Politická únia a s ňou súvisiaca zmena zmlúv znejú nádejne. Najmä, ak mu umožnia naskočiť na rovnakú palubu s nemeckou kancelárkou.

No a Mario Draghi? Je v situácii, ktorú mu ťažko závidieť. Všetci upierajú zrak na ECB. Je to jediná inštitúcia, ktorá má dnes možnosť zabrániť tomu, aby požiar na periférii Európy premenil na úplný Armagedon. Čokoľvek urobí, nahnevá si polovicu Európy. Vrátane niektorých členov vedenia vlastnej inštitúcie. Ide len o to, ktorých. Ak neurobí nič, značná časť viny za rozpad eurozóny padne na ECB (a jeho hlavu). Posledné, čo teraz potrebuje, je aby pozornosť európskych lídrov od okamžitých problémov odvádzali široké diskusie.

Aby však bolo jasné, nech už ú osobné motivácie akékoľvek, neznamená to, že reči o politickej únii / federácii / nazvite-si-to-akokoľvek nemajú zmysel. Naopak. Európska únia nedokáže vyriešiť príčiny krízy v rámcoch daných dnešným zmluvným základom. Jeho naťahovanie a prispôsobovanie „zadnými dverami“ má svoje limity. A vytvára zásadný problém s legitimitou, ktorý podkopáva legitimitu a životaschopnosť celého integračného projektu.

Ak vypustíme idealistické predstavy o širokom Konvente a celoeurópskom referende (pekné, no politicky nereálne), riešením je riadny spôsob revízie zmlúv – rozhodnutie lídrov, ktoré pripraví mandát pre Konvent, jeho výsledok schváli Medzivládna konferencia (a buďme realisti, pozmení), s následnou ratifikáciou na národnej úrovni. V parlamentoch, či referendách. Druhou alternatívou, či dôsledkom stroskotania takéhoto pokusu, je akceptovanie dezintegrácie.