Pre každú postkomunistickú krajinu v strednej Európe to bol proces prvoradého významu. V roku 1989 v Československu padol nedemokratický režim a bola obnovená demokracia. Rozhodnutie o členstve Slovenska v EÚ priamo súviselo s demokraciou ako formou spoločenského usporiadania. Občania podporili vstup SR do klubu krajín, v ktorom kritériom na členstvo je práve demokracia.
Po svojom štátnom osamostatnení sa v roku 1993, ktoré sprevádzali značné pochybnosti a neistoty, sa Slovenská republika stala členským štátom viacerých medzinárodných zoskupení, ale dosiahnutie členstva v EÚ bolo najnáročnejšie. Vyžadovalo si zdĺhavý proces cielenej prípravy, pričom jedným z kľúčových slov v jej rámci bolo práve slovo „demokracia“.
Perspektíva členstva v integračnom zoskupení demokratických európskych štátov sa stala dôležitým orientačným bodom tak pre politickú elitu, ako aj pre obyvateľstvo. Nielen čiastkové opatrenia, konkrétne kroky politikov, ich výroky a stanoviská, ale aj celkové smerovanie vývoja krajiny sa posudzovali v kontexte tejto perspektívy – či je to v súlade alebo v rozpore so stanoveným cieľom vstúpiť do EÚ.
Podobne ako v iných stredoeurópskych krajinách, vrátane krajín V-4, aj na Slovensku preto konsolidácia demokracie a účasť na procese európskej integrácie boli rubom a lícom tej istej mince. Na rozdiel od susedných vyšehradských štátov však SR ako jediná kandidátska krajina neplnila demokratické kritériá na vstup. Riziko zmarenia šancí stať sa súčasťou rodiny demokratických európskych štátov poslúžilo najprv ako varovný budík pre politikov i občanov, a neskôr aj ako mobilizačný nástroj, ktorý pomohol k mocenskej zmene v roku 1998. Pozoruhodné reformné opatrenia, ktoré sa realizovali v období 1999 – 2004, sa skladali z viacerých legislatívnych krokov v oblasti politického systému – ústavnej reformy, reformy verejnej správy, úpravy volebného zákonodarstva a protikorupčnej legislatívy, zákona o slobodnom prístupe k informáciám, antidiskriminačného zákona, zákona o používaní jazykov národnostných menšín a ďalších právnych noriem. Ich príprava a presadenie boli súčasťou prípravy na členstvo v EÚ a takto to vnímala aj väčšina spoločnosti.
Už iba z toho dôvodu môžeme považovať Európsku úniu za jeden z najvýznamnejších faktorov procesu demokratizácie krajiny. Slobodu si obyvatelia Slovenska spolu s občanmi Čiech a Moravy vybojovali na námestiach a uliciach v Novembri 1989 sami, ale zachovať si ju a udržať krajinu dlhodobo na demokratickej trajektórii vývoja po vzniku samostatného štátu po rozpade Československa by bolo pre Slovensko bez únie veľmi ťažké, možno dokonca aj nad jeho sily. Toto tvrdenie vôbec neznižuje význam vnútorných faktorov, vnútorného potenciálu krajiny, nepopiera schopnosti slovenských demokratov a silu slovenskej občianskej spoločnosti. Nie je nijakým konštatovaním apriórnej odkázanosti krajiny na vonkajšie okolnosti. Iba vychádza z toho, že zhluk udalostí nepriaznivých pre demokraciu na Slovensku bol v rokoch 1993 – 1998 taký silný, že ak by EÚ prostredníctvom svojho mechanizmu prijímania nových členských krajín neposkytla Slovensku reálnu perspektívu členstva, predpokladajúcu uskutočnenie zásadných zmien v oblasti politickej demokracie (vrátane odstránenia následkov autoritárskych praktík mečiarizmu) a prehĺbenia reforiem, zápas o demokraciu by sa u nás mohol skončiť s odlišným výsledkom a ďalší vývoj by sa zrejme uberal iným, pre demokraciu skôr nepriaznivým smerom.
Za najvýraznejší prínos členstva v EÚ pre Slovensko môžeme preto považovať konsolidáciu liberálno-demokratického režimu a vytvorenie podmienok na jeho sústavnú reprodukciu. Integrácia sa ukázala ako silná poistka pre náš vnútorný demokratický vývoj.
Grigorij Mesežnikov je prezidentom Inštitútu pre verejné otázky.
Text vychádza ako súčasť projektu EuroPolicy, n.o., podporeného Heinrich Böll Stiftung a Zastúpením Európskej komisie na Slovensku. Predchádza semináru "Ten Years in the EU: Visegrad Perspective and Beyond" a uvedeniu publikácie "Desať rokov v Únii: Slovenská a česká cesta."