Od roku 2004 prešli všetky vyšehradské krajiny dlhú cestu. Pred desiatimi rokmi nové členské krajiny EÚ zo strednej východnej Európy (SVE) viac-menej len prijímali acquis communautaire tak ako bolo dohodnuté v prístupovom procese. Hlavným cieľom bolo hladko pristúpiť do klubu vtedy 15 štátov EÚ. Aj keď mala každá krajiny SVE viaceré priority, ktoré chcela sledovať, išlo skôr o obdobie preberania politík, než o ich nastoľovanie. Po desiatich rokoch niekdajšie nové členské štáty značne posilnili svoje pozície v dnešnej dvadsaťosemčlennej EÚ.
V európskom spoločenstve je dnes V4 jasne rozpoznateľná značka. Vďaka spoločnému postupu počujeme hlas Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska omnoho lepšie. Aj keď je zabezpečenie stabilného miesta v popredí tvorby politík EÚ stále výzvou – najmä preto, že väčšina krajín V4 je stále mimo eurozóny – perspektívu V4 treba čoraz viac brať do úvahy.
Aké priority sledovalo Poľsko za ostatných 10 rokov? Do akej miery sa prekrývali s prioritami ostatných krajín V4?
Poľsko si zadefinovalo mnoho priorít, ktoré chce dosiahnuť v oblasti Hospodárskej a menovej únie (HMÚ), jednotného trhu a vonkajších vzťahov EÚ. V rámci HMÚ sa napríklad snažilo bojovať proti tendencii rozdeľovať EÚ na skupiny štátov rôznych kategórií. Pôsobilo ako neochvejný advokát takých riešení na úrovni EÚ, ktoré by garantovali otvorenosť novovytvorených štruktúr, mechanizmov a inštitúcií pre krajiny, ktoré nie sú schopné sa do ich zapájať od začiatku (napríklad banková únia).
V oblasti jednotného trhu bolo hlavným cieľom zabezpečiť neobmedzený prístup pre všetky členské krajiny. To sa pretavilo od iniciatív v oblasti liberalizácie, najmä pokiaľ ide o liberalizáciu služieb v EÚ. Poľsko preto podporovalo Lisabonskú stratégiu a následne stratégiu Európa 2020, ktoré EÚ prijala, aby urýchlila liberalizáciu a posilnila konkurencieschopnosť. V oblasti zahraničných vzťahov chcelo Poľsko upriamiť pozornosť celej EÚ na východoeurópske krajiny. Spolu so Švédskom spustilo iniciatívu Východného partnerstva. Cieľom je mať za susedov demokratické krajiny s dobre fungujúcimi trhovými ekonomikami.
Pri sledovaní týchto cieľov vytváralo Poľsko viaceré koalície. Otvorenosť niektorých nových štruktúr HMÚ by bez úspešných rokovaní o reforme HMÚ vo V4 nebola garantovaná. Aj v prípade liberalizácie služieb sa Poľsko spojilo s ostatnými vyšehradskými krajinami, aby zabránili zavedeniu ďalších ochranných opatrení, napríklad smernica o vysielaných pracovníkoch. Pravdou je aj to, že upútať pozornosť “starých“ členských krajín pre potreby programu Východného partnerstva by bolo omnoho ťažšie, ak by komisár pre rozširovanie (2010-2014) nebol českého pôvodu.
Z analýzy počínania si Poľska a celej V4 za posledných 10 rokov vystupuje na povrch potreba tvoriť koalície a hovoriť jedným hlasom. Prináša to vyššie šance na úspech v konečných rozhodnutiach o podobe európskych politík. Krajiny V4 by preto mali postupovať spoločne, vždy keď narazia na spoločný záujem.
Maria Majkowska je analytička poľského Inštitútu pre verejné otázky (Varšava).
Text vychádza ako súčasť projektu EuroPolicy, o.z., podporeného Heinrich Böll Stiftung (Praha) a Zastúpením Európskej komisie na Slovensku. Predchádza semináru "Ten Years in the EU: Visegrad Perspective and Beyond" a uvedeniu publikácie "Desať rokov v Únii: Slovenská a česká cesta."