Poradca Súdneho dvora EÚ si myslí, že článok 50 Zmluvy o EÚ umožňuje odchádzajúcemu štátu jednostranne stiahnuť notifikáciu o vystúpení z EÚ a zastaviť tak celý proces.
Možnosť zastaviť proces vystúpenie z EÚ existuje až do času, kedy začne platiť dohoda o vstúpení alebo kým úplnú dva roky od podania notifikácie o úmysle vystúpiť z EÚ. Myslí si to generálny advokát Súdneho dvora EÚ Manuel Campos Sánchez-Bordona.
Súdny dvor EÚ sa zaoberá otázkou, ktorej podstata spočíva v tom, či členský štát, ktorý doručil EÚ oznámenie (notification) podľa článku 50 ZEÚ o svojom úmysle vstúpiť z EÚ, môže toto oznámenie stiahnuť svojim jednostranným rozhodnutím.
Generálny advokát hovorí, že môže. Jeho právny názor má pre rozsudok vo veci síce len poradný charakter, väčšinou však idú v jednej línii.
Podanie na súd EÚ vzniklo v Škótsku, ktoré má s odchodom Spojeného kráľovstva z EÚ problém a v referende hlasovalo proti. Stanovisko súdu v tejto otázke je kľúčové aj preto, že viacerí členovia britského parlamentu sú tohto názoru, že ak nie je možné dospieť k vyhovujúcej dohode o vystúpení z EÚ, otváralo by to možnosť, aby Británia radšej zostala v EÚ, než odišla nevýhodným spôsobom.
Právny názor sa zverejnil v deň, kedy sa v britskom parlamente začína kľúčová diskusia k dohode o vystúpení. Teoreticky môže znížiť ochotu poslancov podporiť „rozvodovú“ dohodu, ktorú mnohí vnímajú ako nevýhodnú pre Spojené kráľovstvo.
Zásada medzinárodného práva
Znenie článku 50 Zmluvy o EÚ o možnosti jednostranne stiahnuť notifikáciu nehovorí. Generálny advokát si napriek tomu myslí, že by Súdny dvor mal konštatoval, že unilaterálne stiahnuť oznámenie o vystúpení je možné.
Vychádza pri tom z Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý udáva všeobecne akceptovaný režim, akým sa riadi uzatváranie medzinárodných zmlúv. Podľa článku 68 tohto dohovoru je možné oznámenie o stiahnutí sa štátu z medzinárodnej zmluvy zobrať späť v akomkoľvek okamihu pred nadobudnutím jeho účinku.
Pripomína, že stiahnutie sa z medzinárodnej zmluvy je zo svojej podstaty unilaterálny akt a prejav suverenity štátu. Advokát sa odvoláva sa aj na to, že notifikácia podľa článku 50 hovorí o „úmysle odísť z EÚ, nie o rozhodnutí“.
Článok 50 tiež predpokladá, že sa odchod z EÚ udeje v súlade s vnútroštátnymi ústavnými podmienkami. Ak sa podľa rovnakých podmienok štát rozhodne proces odchodu prerušiť, podmienky pre odchod už ďalej nie sú splnené.
Nepripustiť jednostrané zastavenie brexitu by sa podľa Sánchez-Bordonu rovnalo vynútenému odchodu Británie z EÚ. Zvrátenie brexitu by aj preto nemalo byť podmienené jednomyseľným súhlasom Európskej rady. Bolo by podľa neho „nelogické“ členský štát takýmto spôsobom z EÚ vytlačiť, aby sa potom znova začal proces pristúpenia.
Tento scenár bol však v diskusii okolo brexitu mnohými používaný ako varovanie pred samotným referendom o vystúpení Británie z EÚ a neskôr ako páka v rokovaniach na európskou stranou.
Advokát uznáva, že možnosť stiahnuť oznámenie o vystúpení musí byť nejako obmedzená.
Musí byť formálnym aktom oznámené Európskej rade a vyžaduje si súhlas parlamentu dotknutého štátu. Aby sa zabránilo zneužívaniu článku 50 musí byť možnosť zvátenia procesu ohraničené v čase – buď do momentu, kedy sa formálne uzavrie dohoda o vystúpení alebo uplynutím dvoch rokov od notifikácie podľa článku 50.