Akademička, ktorá skúma euroskepsu: Potrebujeme, aby ľudia Európu zažili

Simona Guerra, Foto: Štefan Bako / EURACTIV.sk

Dr. Simona Guerra pochádza z Talianska, pôsobí na univerzite v britskom Leicesteri. Slovensko navštívila ako hlavná rečníčka na medzinárodnej konferencii Ako pochopiť euroskepticizmus.

 

Ako chápete otázku, ktorá sa objavuje v pravidelných prieskumoch verejnej mienky Eurobarometer a pýta sa ľudí, či majú pocit, že ich „hlas má v Európskej únii váhu“? Pre mňa bola vždy veľmi neuchopiteľná.

Ľudia nemusia vedieť, že sa ich hlas počíta, napríklad, keď idú voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Väčšina občanov dokonca nevie, kto v Európskom parlamente sedí. V Poľsku krátko po vstupe krajiny do EÚ robil Inštitút pre verejné otázky prieskum o účasti na eurovoľbách v júni 2004. Väčšina ľudí mala pocit, že poslancov menuje vláda. Je to problém toho, čo občania o Európskej únii vedia. V niektorých krajinách, napríklad v Nemecku sa učia o EÚ už na základných školách. Ak ľudia hovoria, že ich hlas počuť, najčastejšie myslia, že si môžu vyberať vo voľbách do Európskeho parlamentu alebo môžu podporiť Európsku občiansku iniciatívu, hoci tu sa treba pýtať, koľko z nich sa naozaj bralo do úvahy.

Z komunikačného hľadiska je Európska občianska iniciatíva pomerne zložitá. Mnohé, ktoré splnili podmienky boli zamietnuté s odôvodnením, ktoré má podobu právnej analýzy. Zrejme z dobrých dôvodov, ale nie je to niečo čo sa veľmi dá predať verejnosti.

Presne tak. Je to problém. Zástupcovia európskych inštitúcií, ľudia z mimovládok, komunikačných agentúr, akademici – všetci akoby sme hovorili iným jazykom, ktorý je pravdepodobne iný, než aký by pochopili moja stará mama alebo rodičia. Ľudia opakujú spôsob argumentácie, ktorí počujú v správach, čítajú v novinách a to zase závisí od toho, ktorý politický aktér má silnejší hlas a ktorý ľudí lepšie zasiahne. Môže to byť aj tým, že sa uchyľujú k euroskepticizmu. Keď populisti preberú euroskeptický naratív, väčšinou používajú len čiernobielu škálu, nie sú tam žiadne šedé miesta. Buď ste s nami alebo proti nám.

 

Mnohé tváre euroskepticizmu: Štúdia šiestich krajín

Únii vyčítame takmer všetko, často aj protirečivo. Ľuďom sa nepáči, že národné záujmy v EÚ vyhrávajú, iným zase to, že únia národné záujmy potláča. Vo vnímaní pozitív sa v mnohom zhodujeme.

 

Prišli ste na Slovensko na konferenciu k projektu, ktorý mapuje euroskeptické debaty medzi ľuďmi vo vybraných krajinách. Śpecializuje sa na výskum euroskepticizmu. Je niečo, čo vás na zisteniach v rámci tohto projektu zvlášť prekvapilo? Súhlasíte s tým, že niektoré sumáre z diskusií s bežnými ľuďmi v rámci projektu ukázali pomerne konfrontačné naladenie medzi západnými a východnými členskými štátmi, resp. ukázali aj deliacu čiaru medzi tzv. krajinami severu a juhu?

Je tu delenie, to určite. Nie som si ale istá, či je to tak jednoznačné sever-juh a východ-západ. Vidíme postoje, ktoré sú viac postavená na otázke identít a ekonomiky. Tiež sme počuli, že euroskepticizmus je bežný vo všetkých členských štátoch. V Portugalsku ho ale takmer nenájdete. Nemá žiadne zastúpenie na politickej scéne a ani v spoločenských debatách. Krajiny, ktoré pred tým, než vstúpili do EÚ, boli v dobrej ekonomickej situácii, nemali problémy s demokraciou, tie sa ľahšie stávajú euroskeptické lebo necítia prínosy EÚ. Krajiny, ktoré mali pokiaľ ide o kvalitu demokracie isté nedostatky sú vo všeobecnosti k EÚ pozitívnejšie. To isté platí o ekonomike. Kríza z pred pár rokov ale spôsobila, že sú tu tri krajiny, ktoré majú pocit, že prínosy z EÚ necítia. Je to Grécko, Česká republika a Taliansko. Česká republika spolu s Maďarskom boli vždy trochu na okraji, aj pred vstupom. V Grécku a Taliansku bola ale podpora pre EÚ veľmi vysoká a vždy mali pocit, že z nej benefitovali. Po kríze a požiadavkách, ktoré boli na tieto krajiny v ekonomickej oblasti kladené, sme videli obrovskú vlnu odporu k EÚ.

Európska únia je politický projekt a ako taký nevyhnutne aj cieľom kritiky. Na svoje prežitie ale zároveň potrebuje istú mieru podpory verejnosti. Existuje niečo ako “bezpečná“ úroveň podpory pre EÚ? Niečo podobné ako keď máte zaočkované určité percento obyvateľstva a vytvorí sa tzv. kolektívna imunita. Je nejaká hraničná úroveň podpory, za ktorou môžeme povedať, že európska integrácia už nie je udržateľná?   

Možno Nemecko je vakcínou, ktorú v EÚ potrebujeme. Takisto Francúzsko s Macronom oživilo pozíciu srdca Európy, ktoré sme tu mali na začiatku milénia pred veľkým rozšírením. Nemecko a Francúzsko vtedy podporovali rozšírenie a otvorenie hraníc viac ako napríklad Veľká Británia alebo Rakúsko. Tie sa báli sa prílevu imigrantov a problémov, ktoré by mohli nastať. Výskumy ukazujú, že skúsenosť s Európou, v zmysle, že máme kontakty s ľuďmi z iných krajín, že cestujeme, pracujeme v zahraničí, pomáhajú k tomu, že zisťujeme, že máme viac vecí spoločných ako takých čo nás rozdeľujú. Vieme hovoriť rôznymi jazykmi alebo voliť v inej krajine. Britskí občania žijúci vo Francúzsku alebo Briti v Španielsku v referende o brexite hlasovali za zotrvanie v EÚ v miere vyššej ako 90 %. Potrebujeme, aby ľudia zažili Európu, mali európsku skúsenosť s ľuďmi z iných krajín.

Vo svojom príspevku ste hovorili aj o tom, ako „projekt strach“, teda kampaň postavená na strašení z odchodu z EÚ v referende vo Veľkej Británii nezabrala.  

“Projekt strach” sa istým spôsobom osvedčil v Škótsku. V čase tamojšieho referenda sa ujalo, že by Škótsko bez Británie ekonomicky neprežilo. Vyšlo to. V tom čase ale nikto nečakal, že Británia v referende rozhodne pre odchod z EÚ. Problém je, že všeobecná debata o EÚ v Británii bola vždy negatívna. Takisto to, že kampaň za zotrvanie len reagovala na kampaň za odchod. Celé to mali založené na predstave, že odchod je hrozba. Ak ale takto argumentujete v krajine, ktorá má problémy lebo konzervatívna vláda škrtí sociálne príspevky a deje sa to roky, ľudia stavili na to, o čom si mysleli, že je lepšie pre nich. Bol to čas, kedy neverili politickým elitám. Kampaň za odchod spochybňovala “projekt strach” a zbagatelizovali fakt, že odchod z EÚ bude niečo stáť a preto sa to nakoniec obrátilo proti táboru, ktorých chcel zostať.

Venujete sa tiež euroskeptickému pôsobeniu cirkví. Momentálne máme neeurópskeho pápeža, ktorý je zároveň jedným z najvášnivejších obhajcov európskej integrácie. Hoci je Slovensko prevažne katolíckou krajinou, nič z tohto k nám veľmi nepreniká.

(Pápež) veľa hovorí o solidarite a solidarita s utečencami na Slovensku veľmi nefunguje. Považujem za veľmi zaujímavé ako komunizmus v niektorých prípadoch zmrazil náboženské postoje. V niektorých krajinách, napríklad v Poľsku, kde ste takmer nemohli kvôli komunizmu vyznávať katolícku vieru, priniesol koniec komunizmu a nástup nového poriadku návrat cirkvi aj do spoločenskej debaty. V niektorých prípadoch demokratizácia zafungovala aj ako modernizácia a s ňou prichádzajú sekulárnejšie postoje. V niektorých prípadoch cirkev vníma európsku integráciu ako modernizáciu a sekularizáciu. To spúšťa negatívne postoje k EÚ.

Najmä na západnom Balkáne sa cirkvi stavajú takmer proti západnej civilizácii. Je tam bežné, že si cirkev nájde spojenca na politickej úrovni. V Poľsku sa to deje so stranou Právo a spravodlivosť. Podporujú sa navzájom, dávajú si navzájom priestor v televízii alebo médiách. Bolo to tiež viditeľné v tom, ako Liga poľských rodín zmizla z poľskej politickej mapy, pretože ona bola v tom čase voľbou cirkvi. Po tom, čo cirkev videla výsledky volieb usúdila, že Právo a spravodlivosť je perspektívnejšia cesta. Prestali podporovať LPR rodín a podporili PiS. To im prinieslo lepšie možnosti.

Po tom, čo sa stalo členom Európskej únie Chorvátsko, sa nábožensky motivovaný diskurz objavil aj tu. Pol roka po vstupe mali referendum o uznaní manželstva ako výlučného zväzku muža a ženy. Mnohé ďalšie veľmi citlivé otázky ako interrupcie alebo eutanázia sa znovu otvárali.

Nie je žiadna európska krajina, kde by cirkev bola proeurópskym hlasom?

Je to len pápež. Vytvára tak polarizáciu aj v katolíckej cirkvi. Vidieť to aj v Taliansku, kde máte cirkevné spoločenstvá a niektorých veľmi známych kňazov, ktorí pápeža podporujú a ďalších, ktorí sa stavajú proti jeho rétorike o solidarite. Som zvedavá, kedy si nájde spojenca, ktorí posilní jeho naratív aj na spoločenskej úrovni.