Francúzsky analytik: V4 chce mať silnejšiu pozíciu, no na Západe nevieme, na čo ju chce využiť

Predsedovia vlád krajín V4 počas prehliadky vojenskej techniky na oslavách pri príležitosti 20. výročia vstupu Poľskej republiky do NATO. [TASR/Jakub Kotian]

Očakávali sme, že nové členské krajiny prijmú nielen európske právo, ale aj spoločné vízie smerovania EÚ. Nasledoval však pocit, že nemôžu splniť to, čo od nich Západ očakáva, spomína na veľké rozširovanie Únie spred 15 rokov politický analytik ERIC MAURICE.

Eric Maurice je riaditeľom bruselskej pobočky nadácie Roberta Schumana. Roky pôsobil ako novinár a šéfredaktor portálu EUObserver.

Pred pätnástimi rokmi vstúpila skupina desiatich krajín do EÚ. Čo od nás v tej dobe západné krajiny očakávali?

Západné krajiny očakávali od rozšírenia EÚ najmä znovuzjednotenie Európy a zväčšenie územia, na ktorom platia európske pravidlá, vrátane slobody prejavu a pohybu. Zároveň tu ale panovali obavy týkajúce sa toho, aký bude mať rozšírenie EÚ sociálny dopad na západnú Európu. Západ si nebol istý tým, čo môže od nových členských štátov očakávať, nepoznal dobre ich históriu, mentalitu obyvateľov, ani ich vlastné očakávania.

Potom spolu západné a východné krajiny EÚ začali nielen komunikovať, ale aj spolupracovať, a ukázalo sa, že naše očakávania sa líšia viac, než sme predpokladali. Pre obe strany to bol začiatok dezilúzie. Na západe sme očakávali, že nové členské krajiny prijmú nielen európske právo, ale aj spoločné vízie toho, kam by mala EÚ smerovať a akú by mala zohrávať úlohu vo svete.

Od premiantov k čiernym ovciam Európy: Ako upadá demokracia vo V4

Pred 30 rokmi padli v strednej Európe komunistické režimy. Toto výročie zatieňuje zhoršujúca sa kvalita demokracie v regióne. Európske procedúry bežia proti Maďarsku a Poľsku, najlepších študentov demokratickej tranzície. Česko a Slovensko zvádzajú vlastné, hoci menej prominentné zápasy.

Pri nových členských štátoch to ale samozrejme bolo inak, mali za sebou iný odrazový bod, a to skúsenosť s nadvládou starých imperiálnych mocností, a potom s komunistickým režimom. Vyústilo to v pocit, že nemôžu splniť to, čo od nich Západ očakáva.

Už rok pred rozšírením sme ale mohli tušiť, že medzi staršími a novými členskými krajinami budú panovať rozdiely. Prejavilo sa to aj v prístupe krajín k vojne v Iraku – zatiaľ čo Francúzsko a Nemecko boli proti, zvyšok Európy, a najmä jej východná časť, vojnu podporoval. V období rozširovania sme ale o takých rozdieloch príliš nepremýšľali, a to ani v oblasti geopolitiky, sociálnej politiky a podobne. Skrátka sa to nehodilo do našej optimistické nálady, ktorá nastala po roku 1999. Tá ale skončila v deň, keď sa EÚ rozšírila, a my sme začali novú etapu. V tom čase sme o tom ale takto nerozmýšľali, a možno preto sme si vzájomne nerozumeli.

Západ podľa Vás od rozšírenia očakával znovuzjednotenie Európy. Skutočne k niečomu takému došlo?

Nové členské krajiny stále nesú označenie „bývalý východný blok“. Na tejto nálepke sa podieľa fakt, že skupina postkomunistických krajín vstúpila do EÚ spoločne, a možno to v mysli verejnosti prispieva aj k istému deleniu Európy na Východ a Západ. Európa sa ale nedelí len na západnú a východnú, ale aj na severnú a južnú alebo na veľké a malé štáty. Rozhodne tu však nie sú žiadne ostré deliace hranice.

Súčasťou „východného bloku“ je aj Vyšehrad, ktorý sa od ostatných krajín EÚ vymedzil najmä v súvislosti s migračnou krízou. Ako nás po tejto skúseností Západ vníma?

Čo sa týka migrácie, tak V4 od začiatku trvala na tom, že ochrana hraníc musí byť prioritou, a neskôr sa k ich názoru pridali aj ostatné krajiny EÚ. V roku 2015, kedy migračná kríza vrcholila, bolo ale pre EÚ najdôležitejšie vyriešiť náhly príliv migrantov a krajiny ako Maďarsko, Česká republika alebo Slovensko k tomu svojou pozíciou príliš neprispievali. S prichádzajúcimi ľuďmi sme skrátka museli niečo urobiť.

Teraz sa migračná kríza zmiernila a EÚ sa môže zamerať na dlhodobejšie riešenia a ochranu hraníc. Prioritou členských krajín sa teda stala príprava na budúcnosť. Rozhodne to ale neznamená, že sa všetky krajiny EÚ zhodujú na tom, čo vlastne ochrana hraníc znamená, akú úlohu by mal mať Frontex a do akej miery majú krajiny kontrolovať svoje hranice. V tom sa názory jednotlivých krajín líšia. Otázkou tiež je, ako naložiť so žiadateľmi o azyl, ktorí už v Európe sú. Stále sme sa na ničom nedohodli.

Na jednej strane sa teda v rámci EÚ zhodujeme na tom, že sa potrebujeme pozerať na azylovú politiku, ochranu hraníc a zahraničnú politiku smerom k Afrike a Blízkemu východu komplexnejšie. Na druhú stranu tu panujú značné rozpory v otázke udeľovania azylu, kde má V4 stále odlišný postoj od inštitúcií EÚ. Ak sa ale pozrieme na posledný summit EÚ, zistíme, že problematickou krajinou bolo skôr Taliansko.

Vojaci krajín V4 budú v pohotovosti, od leta povedú európske bojové jednotky

Bojové skupiny V4 pod poľským velením budú v spoločnej pohotovosti od 1. júla do konca roka. Slovensko do tzv. EU Battlegroup nasadí 229 vojakov. Ku krajinám Vyšehradu sa pripojí aj Chorvátsko.

Od čias migračnej krízy pozorujeme v EÚ euroskeptické nálady, obzvlášť to platí práve pre krajiny V4. Čo je podľa Vás príčinou našej skepsy voči EÚ?

Možno je to tým, že krajiny mali od členstva v EÚ iné očakávania a samotné členstvo je pre nich náročné v tom, že ich hlas nie je počuť tak, ako pôvodne očakávali.

Po druhé, EÚ bola predtým vnímaná skôr ako ekonomický projekt, pretože na oblasť bezpečnosti tu bolo NATO. Potom ale prišla Maastrichtská zmluva, ktorá dala EÚ väčší politický rozmer. Pre Českú republiku a ďalšie krajiny vrátane Británie je ale ťažké túto politickú dimenziu Únie prijať. Nesie to so sebou celý rad záväzkov, ale aj prenesenie kompetencií a suverenity v určitých oblastiach do iných rúk.

Tretím dôvodom je, že EÚ sa v minulých rokoch musela vysporiadať s niekoľkými krízami a urobiť niekoľko zložitých rozhodnutí. Takým momentom bol brexit, kedy ľudia začali premýšľať o tom, čo to vlastne EÚ je a čo by sme s ňou mali robiť. Teraz je vo vzduchu veľa otázok týkajúcich sa zmyslu EÚ a výhod, ktoré z nej plynú.

Európska únia spustila po referende o brexite diskusiu o budúcnosti EÚ. Priniesla táto debata nejaké výsledky?

Prvé náznaky sa dozvieme na summite v Sibiu 9. mája. Už teraz ale vidíme, že napríklad reforma eurozóny nevedie tam, kam by si to predstavovali Európska komisia alebo Francúzsko. Dosiahli sme aj určitý pokrok v obrane, bezpečnosti a ochrane hraníc, ktoré boli definované ako hlavné priority.

S veľkou diskusiou o reforme zmlúv o EÚ ale nikto nechce začať. Len málokto je pripravený debatovať o tom, aké kompetencie by si mali členské štáty ponechať a aké by mali prevziať európske inštitúcie, aké rozhodnutia by sa mali prijímať, či aké právomoci by sme mali zdieľať a ako ďaleko by mala európska integrácia pokračovať.

Členské štáty sa nezhodujú na tom, aký má vlastne EÚ zmysel, hoci všetci vieme, že by sme mali mať jasnejšie predstavy o tom, aké by mali byť ciele EÚ a ako by sme ich mali dosahovať. Každý má na tieto otázky iné odpovede, iné riešenia. V súčasnej dobe nie je jednoduché o tom rokovať, krajiny sa totiž zaoberajú hlavne brexitom či vyjednávaním o viacročnom finančnom rámci.

Stredná Európa chce klímu a farmárov zachrániť miestnymi biopalivami

Slovensko, Poľsko a Česko podpísali spoločnú deklaráciu o dekarbonizácii európskej dopravy pomocou lokálne vyrábaných zelených biopalív. Okrem klímy to podľa nich pomôže aj vidieku.

V diskusii o reforme EÚ zaznieva z krajín V4 názor, že v budúcnosti by mali mať členské štáty silnejšie postavenie. Je taká zmena vôbec reálna?

Záleží na tom, čo myslíte posilnením členských štátov. Ich posilnenie totiž môže viesť k tomu, že budú mať možnosť vyhýbať sa či nedodržiavať rozhodnutia prijaté v Bruseli. Posilnenie členských štátov tiež môže znamenať posilnenie úlohy Európskeho parlamentu. V tomto ohľade teda musíme jasne vedieť, čo sa posilnením vlády členských štátov myslí. Môže to znamenať viac konzultácií alebo diskusií v rámci rozhodovacieho procesu, môže to ale znamenať nechať štáty robiť to, čo budú chcieť. Z rétoriky niektorých vlád vyplýva, že chcú rozhodovať o všetkom sami. Nemožno ale odmietať viacrýchlostnú Európu s tým, že to bude znamenať zaostávanie za inými štátmi, a zároveň chcieť z členstva z EÚ „vyberať len čerešničky“. Buď budeme mať viacrýchlostnú Európu, s rôznymi skupinami, ale aj pravidlami a povinnosťami, alebo odmietneme princíp viacrýchlostnej Európy, vrátane princípu „robiť si, čo chceme“.

Znamená to teda, že krajiny V4 neboli schopné jasne formulovať svoju víziu budúcnosti EÚ?

Vyšehrad povedal, že chce mať silnejšiu pozíciu, ale nevieme, na čo ju chce využiť. V nasledujúcich rokoch sa bude pravdepodobne diskutovať najmä o oblasti sociálnej politiky. V4 pritom musí jasne povedať, či chce aj naďalej ťažiť z nízkych platov, alebo či chce dohnať západné krajiny, zvýšiť minimálnu mzdu a zlepšiť svoju sociálnu politiku.

Nejasná pozícia ohľadne budúcnosti EÚ ale nie je typická iba pre Vyšehrad. Zatiaľ ani nevieme, čo chce Nemecko, Španielsko alebo Taliansko. Nikto z nich nemá jasnú predstavu. Svoje plány predložil iba Macron a či už sú dobré alebo zlé, aspoň sa o nich môže viest nejaká politická diskusia. Ostatné krajiny sa do debaty ale nepúšťajú.

Budúcnosť Európy podľa mnohých spočíva na pleciach Francúzska a Nemecka. Súhlasíte s tým, že tieto krajiny budú motorom ďalšej integrácie?

Už teraz sme svedkami toho, že ak sa Francúzsko s Nemeckom na niečom nedohodnú, je ťažké sa k nejakému rozhodnutiu dopracovať, pretože tu vždy bude jedna veľká krajina v opozícii. Spolupráca medzi Francúzskom a Nemeckom ale rozhodne nestačí, môžu sa proti nim postaviť iné skupiny, ako napríklad Vyšehrad alebo napríklad severské krajiny.

Druhým problémom je, že hľadanie zhody medzi Francúzskom a Nemeckom je čím ďalej tým ťažšie. Francúzsku dlhé roky chýbala energia a nápady, a teraz to chýba Nemecku. Macron predstavil Európe svoje vízie, no odpoveďou mu často bolo aj „nie“. Spolupráca medzi Francúzskom a Nemeckom je teda nevyhnutná, ale nefunguje.

Veľké krajiny sú pre politickú a ekonomickú silu EÚ dôležité, ale zároveň vidíme, že Spojené kráľovstvo odchádza z EÚ, Španielsko si zase nie je isté tým, ako by to malo v budúcnosti vyzerať, Taliansko sa jadru EÚ čoraz viac vzďaľuje a Poľsko nie je tak aktívne ako predtým. Výzvou pre budúcnosť EÚ je teda nájsť novú hybnú silu, ktorá by sa mala skladať nielen z Francúzska a Nemecka, ale aj ďalších hráčov.