Legenda francúzskej diplomacie: Niektorí stredoeurópski lídri kričia doma, v Bruseli ich nepočuť

Mogheriniová má menšiu dôveru štátov ako Ashtonová, tvrdí zakladateľ európskej diplomacie Pierre Vimont. [EURACTIV.sk/Pavol Szalai]

Bojím sa, že Paríž a Berlín stratili schopnosť dohodnúť sa, hovorí bývalý francúzsky veľvyslanec PIERRE VIMONT. Tvrdí tiež, že v Bruseli sa hovorí viac o Lajčákovi ako o Šefčovičovi a Macron by si mal nájsť spojencov aj vo východnej Európe. 

Pierre Vimont je bývalý francúzsky veľvyslanec a analytik. V 90. rokoch viedol Stále zastúpenie Francúzska pri Európskej únii, neskôr bol veľvyslancom v Spojených štátoch. Medzitým bol postupne riaditeľom kabinetu troch francúzskych ministrov zahraničia. Medzi rokmi 2010 a 2015 kládol základy Európskej služby pre vonkajšiu činnosť ako jej prvý generálny tajomník. Dnes pôsobí ako analytik v bruselskom think-tanku Carnegie Europe. Ako riaditeľ kabinetu ministra Dominiquea de Villepina sa stal postavou známeho komiksu a filmu Quai d’Orsay o francúzskej diplomacii.

Komiks a film Quai d’Orsay vás zobrazujú ako „šedú eminenciu“ francúzskej diplomacie. Profil v týždenníku Journal du Dimanche vás zase opisuje ako „strážcu majáka“. Ktorý prívlastok by ste si vybrali?

Ani jeden. Myšlienka šedej eminencie sa mi nepozdáva. Keď je človek úradník, slúži ministrom, politikom a političkám, a musí im zostať lojálny. A nesmie sa pokúšať byť dôležitejší, ako je úloha vysokého úradníka. Myslieť si, že som akýmsi „strážcom majáka“, by znamenalo pripisovať mojej malej úlohe priveľký význam.

Mogheriniová má menšiu dôveru ako Ashtonová

Postavili ste na nohy európsku diplomaciu v podobe Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS)…

… s ďalšími ľuďmi. Bolo nás viac.

Ako dnes hodnotíte jej činnosť a zvlášť prácu vysokej predstaviteľky Federicy Mogheriniovej? Bola dobrou ministerkou zahraničia Európskej únie?

Federica Mogheriniová – rovnako ako Cathy Ashtonová – urobila veľa pre pokrok európskej diplomacie. Pridanú hodnotu priniesla najmä pre koordináciu s Európskou komisiou, ktorá tiež disponuje diplomatickými nástrojmi – obchod, humanitárna a rozvojová pomoc. Jeden z cieľov Lisabonskej zmluvy a sfunkčnenia EEAS bolo vytvoriť pre tieto nástroje jeden strategický rámec. To sa Mogheriniovej podarilo nielen zverejnením Globálnej stratégie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ v roku 2016, ale aj koordinačnými stretnutiami s ďalšími komisármi a úsekmi. Bola veľmi aktívna, cestovala po celom svete. V oblasti obrany a bezpečnosti sa pokúsila o lepšiu spoluprácu Únie s NATO. Urobila veľký pokrok. Problémom, ktorý sa stále neporadilo vyriešiť, je, že štáty stále tak trochu hrajú „každý za seba“.  Bolo by treba presvedčiť štáty, aby viac zdieľali svoje zahraničnopolitické nástroje a svoj vplyv, a aby tak spoločne pracovali v prospech Únie.

Bolo by Francúzsko pripravené poskytnúť svoje členstvo v Rade bezpečnosti OSN ako nástroj pre Európsku úniu – urobiť z neho európske kreslo?

Je to zaujímavá myšlienka, o ktorej sa veľa diskutuje v médiách aj medzi politikmi. Zdá sa, že argument je silný. Treba si však uvedomiť, že tejto myšlienke chýba akýkoľvek právny zmysel. EÚ nie je členom OSN, len pozorovateľom vo Valnom zhromaždení OSN. Z právneho ani politického hľadiska je to nemožné. Keby Francúzsko povedalo, že svoje kreslo dáva Únii, ostatní členovia OSN by povedali, to je milé, a keďže ho nemôžeme zveriť EÚ, dáme vaše kreslo latinoamerickej alebo blízkovýchodnej krajine. Vieme sa však pozrieť na to, čo sa dá urobiť, aby Európania hovorili v Rade bezpečnosti OSN jedným hlasom.

Juncker: Európska únia nemôže byť pevnosťou

ŠPECIÁL / Šéf Európskej komisie v poslednej správe o stave Únie odsúdil nacionalizmus a vyzval na toleranciu. Zároveň navrhol posilnenie spoločnej pohraničnej stráže. Eurozóne sa venoval okrajovo.

Pokročil francúzsky prezident v tejto diskusii s ostatnými štátmi?

Emmanuel Macron s tým vždy súhlasil. Nikdy sme sa však nedostali k detailom. V Lisabonskej zmluve je celý jeden článok o tom, že dvaja stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (Francúzsko a Spojené kráľovstvo) by mali v plnej miere brať do úvahy pozície ostatných členských štátov, koordinovať sa s nimi a tak ďalej. Možno by sme to mohli potlačiť tým smerom, že Francúzsko by na jednej strane zastupovalo všetkých ostatných a na druhej strane by s nimi konzultovalo s cieľom presvedčiť ich o niektorých francúzskych názoroch. Malo by to fungovať obojsmerne.

Pofrancúzštiť európsku zahraničnú politiku?

Pofrancúzštiť európsku zahraničnú politiku a zároveň europeizovať francúzsku zahraničnú politiku. Bolo by to zaujímavé na tom pracovať. Niečo sa však už deje. Nedávno som sa rozprával so šéfom delegácie EÚ pri OSN. Povedal mi, že sa pravidelne stretáva so stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN viac ako raz za mesiac, dokonca až raz týždenne. Jedného dňa sa možno rozhodne, že EÚ má byť považovaná za štát, a stane sa plným členom OSN a bude mať jedno kreslo v bezpečnostnej rade. Teraz to však nemá zmysel, bolo by to absurdné.

Zrušenie veta v zahraničnej politike nefunguje

Počas venezuelskej krízy niektoré členské štáty EÚ vrátane Slovenska blokovali spoločný európsky postup. Je podľa vás možné, že pre zefektívnenie európskej zahraničnej politiky sa počas najbližších piatich rokov začne hlasovať kvalifikovanou väčšinou v Rade EÚ?

Opäť platí, že európske zmluvy s tým počítajú, nikdy sa to však nevyužíva. Skutočnou otázkou je: Dokážu sa členské štáty konečne rozprávať úprimne a rozhodnúť sa, že odteraz začnú brať zahraničnú politiku vážne a budú mať skutočnú európsku zahraničnú politiku? Zatiaľ sa im to nedarí, pretože každý vyvíja vlastné iniciatívy bez toho, aby upozornil ostatných, a pretože nemajú chuť zveriť úplnú zodpovednosť v jednej konkrétnej veci vysokému predstaviteľovi. Dokonca mám pocit, že v porovnaní s érou Javiera Solanu a niekedy aj Cathy Ashtonovej došlo k regresu. Členské štáty nechali napríklad Ashtonovú viesť vo veci Kosova a Srbska či jadrovej dohody s Iránom. To je dnes dosť komplikované, o čom svedčí prípad Sýrie a Líbye. Mogheriniovej nezverovali takú zodpovednosť ako v prípade Solanu a v niektorých aspektoch Ashtonovej. Členské štáty nedostatočne zohľadnili zahraničnopolitické výzvy.

Príklad Venezuely je zaujímavý. Fakt, že sme sa nedohodli, nezabránil Mogheriniovej v ďalšej práci v rámci medzinárodnej kontaktnej skupiny s tými členskými štátmi, ktoré mali záujem, a s tichým súhlasom ostatných. Vznikla určitá pružnosť. Mám väčšiu dôveru k tomuto postupu ako k prechodu na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Ak sa totiž nájde štát, ktorý bude v momente hlasovania proti, pričom pôjde o jeho dôležitý národný záujem v zahraničnej alebo inej politike, odmietne rešpektovať rozhodnutie ostatných.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v zahraničnej politike teda nie je nevyhnutné?

Má jednu výhodu: môže slúžiť ako prostriedok vyvíjania tlaku. Argument, že keď sa nedohodneme, prejdeme na hlasovanie kvalifikovanou a prijmeme rozhodnutie, je často spôsob, ako štáty prinútiť vrátiť sa k rokovaniam. V prípade relokačnej schémy pre žiadateľov o azyl sa nedarilo dosiahnuť dohodu a prešlo sa ku kvalifikovanej väčšine. Výsledok však je, že schéma nebola nikdy aplikovaná, pretože vyšehradské krajiny usúdili, že v hre boli ich národné záujmy. Povedali, že nebudú aplikovať prijaté rozhodnutie.

Venezuela neumožnila europoslancom vstup do krajiny. Únia koncom týždňa vyšle technickú misiu

Venezuelské úrady zamietli vstup do krajiny skupine europoslancov. Vláda ich o odmietnutí vstupu vopred informovala. O situácii rokovala Rada pre zahraničné veci Európskej únie.

Schéma predsa bola aplikovaná, žiadatelia o azyl boli relokovaní.

Niektorí. Vyšehradské krajiny však veľa neurobili. Dokonca väčšina krajín nenaplnila kvóty tak, ako boli definované. Zostaňme však pri zahraničnej politike. Ak dáte zajtra hlasovať kvalifikovanou väčšinou o Líbyi a – vymýšľam si – navrhnete prerušenie kontaktov s maršalom Khalifom Haftarom a podporu len pre vládu v Tripolise, dve či tri krajiny vrátane Francúzska nebudú súhlasiť. Škoda, poviete, oni sú v menšine, ideme vpred. Veľa by ste však nezmenili. Francúzsko by naďalej udržovalo kontakty s Haftarom. Pre prekonanie tak veľkých rozdielov v otázkach diplomatických záujmov štátov im nemôžete vykrútiť ruku kvalifikovanou väčšinou. Pod Damoklovým mečom kvalifikovanej väčšiny ich môžete len primäť vrátiť sa k diskusii. Možnosť hlasovať kvalifikovanou väčšinou tu bola vždy a predsa sa nikdy nevyužila, čo znamená, že to nie je ľahké. Zúčastnil som sa zasadnutí Rady ministrov zahraničných vecí, kde sa nedarilo urobiť pokrok a kde padol návrh prejsť na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Všetci ostatní to vylúčili. Za 10, 15 rokov sa možno názory zmenia. Je to otázka zmeny mentality. Tá sa nedá zmeniť formálnymi pravidlami.

Viac sa hovorí o Lajčákovi ako o Šefčovičovi

Bol by Michel Barnier, vyjednávač pre brexit a bývalý francúzsky minister zahraničných vecí, ktorému ste robili šéfa kabinetu, dobrým šéfom európskej diplomacie?

Určite. Vo Francúzsku bol ako minister rešpektovaný, diplomaciu má rád. O ňom sa však uvažuje skôr ako o budúcom predsedovi Európskej komisie.

Bude Francúzsko nominovať svojho kandidáta na jeden z hlavných postov v Európskej únii?

Francúzsko zaujíma tiež post guvernéra Európskej centrálnej banky. Máme dobrého kandidáta – súčasného šéfa francúzskej centrálnej banky Françoisa Villeroy de Galhaua. Ako mladí úradníci sme spolu pracovali na Maastrichtskej zmluve, ktorá viedla k vzniku eura. Pôvod je však len jedným z kritérií – spolu s politickou príslušnosťou a pohlavím. Bude to kombinácia týchto kritérií a nevieme, ako to dopadne. Nemyslím si však, že Emmanuel Macron bude za každých okolností presadzovať francúzskeho kandidáta. Chce toho najlepšieho, ako sám hovorí.

Európske personálne puzzle

Pri obsadzovaní vrcholových postov EÚ sa bude musieť v rámci možností zohľadniť: rovnomerné geografické rozdelenie, zastúpenie malých a veľkých krajín, hlavných politických skupín a tiež rodové hľadisko. 

Má stredná a východná Európa v optike Paríža alebo Bruselu dobrých kandidátov pre najvyššie európske posty?

Samozrejme. V Bruseli sa veľa hovorí o Kristaline Georgieve (Bulharka, výkonná riaditeľka Svetovej banky a bývalá eurokomisárka) ako o predsedníčke Európskej komisie. Ako o budúcom možnom vysokom predstaviteľovi sa hovorí o slovenskom ministrovi zahraničia Miroslavovi Lajčákovi; vrátil by sa do EEAS, kde už pôsobil. V obehu sú aj ďalšie mená z východnej Európy.

O Marošovi Šefčovičovi, súčasnom podpredsedovi Európskej komisie pre energetickú úniu, sa nehovorí?

Je to možné. Vykonáva už svoj tretí mandát (v Európskej komisii). Neviem, či by ľudia radi nevideli niekoho, kto urobil menej mandátov. V týchto veciach však vždy príde na konci prekvapenie. V predpovediach treba byť veľmi opatrný.

Macron by mal mať spojencov v strednej Európe

Medzi prvým a druhým kolom francúzskych prezidentských volieb v roku 2017 ste podpísali spolu s ďalšími diplomatmi výzvu v Le Figaro. Prístup kandidáta Macrona je podľa nej „jediný, ktorý nám umožní dosiahnuť (…) cieľ, ktorý musí sledovať naša diplomacia, a to zaujať úlohu motora európskych záležitostí a zvýšiť náš potenciál významného hráča vo svetových záležitostiach.“ Je dnes Macron významným hráčom?

Myslím, že áno. Iná téma už je, či sa mu darí. Túto výzvu sme podpísali mnohí a veľa z nás – ako ja – takéto výzvy zvyčajne nepodpisuje. Usúdili sme však, že prezidentské voľby boli kľúčovým, skoro existenciálnym momentom pre budúcnosť francúzskej diplomacie vzhľadom na vtedajší program Marine Le Penovej vystúpiť z eurozóny a z EÚ. Chceli sme predovšetkým povedať, že jeden z kandidátov mal pre francúzsku diplomaciu nebezpečné názory, kým druhý sa pohyboval nami želaným smerom.

Macron mal veľa ambícií, naštartoval kopec iniciatív. Postup je niekedy pochybný. To je často prípad francúzskych predstaviteľov; nepočúvame dosť iných, neberieme dostatočne ohľad na ich názory. Sťažujeme sa, že ostatní nemajú dosť nápadov. Potom príde Francúzsko s návrhom a čaká, že každý ho bude nasledovať. Vzniká veľa nedorozumení. Francúzsky vždy malo tento problém.

Istá francúzska arogancia?

Sú to komplikované a komplexné vzťahy. Francúzsko má zvyk čakať, že každý ho bude nasledovať. Ostatní zvyknú kritizovať Francúzsko, že stále niečo navrhuje. Ale keď utíchne, tak sa ho každý pýta, prečo nič nenavrhuje. Výsledok je, že pokrok trvá dosť dlho. Macron narazil na rovnaké ťažkosti.

Francúzska ministerka: Francúzsko príliš dlho opomínalo strednú Európu

Súčasná smernica o vyslaných pracovníkoch ide proti podstate Európskej únie, tvrdí francúzska ministerka NATHALIE LOISEAU, ktorá sprevádzala prezidenta na východnom turné.

Sú to jeho hlavní spojenci?

Sú to noví spojenci. Bolo by dobré, keby jeho spojenci pochádzali aj zo strednej a východnej Európy. Či už spomedzi premiérov jednej z pobaltských republík, možno zo Slovenska. Treba pozorne sledovať nové aliancie, ktoré sa tu a tam objavujú, a ktoré môžu priniesť novú zaujímavú politickú realitu. Je to možno aj o zmene generácie. Všetci spomenutí sú mladí a celkom sa im vo voľbách darí. Môžu mať spoločnú víziu Európy, hoci nie sú v rovnakom politickom tábore.

Môže sa táto realita premietnuť do hlbšej integrácie v eurozóne, sociálnej a fiškálnej oblasti, či v obrane, ako si to želá Macron?

Všetko je dôležité. Dvaja južanskí premiéri sa s Macronom zhodujú na nevyhnutnosti konsolidovať rozpočet eurozóny, ktorý bude slúžiť na prijímanie štrukturálnych opatrení s cieľom lepšie kohézie v rámci eurozóny. Holandský premiér je zase zástancom veľmi ortodoxnej rozpočtovej politiky, blízkej Nemecku. Ak chcú spolupracovať, musia nájsť syntézu. To platí aj pre obranu a bezpečnosť. Môže to byť užitočné spojenectvo pre oživenie diskusie o migrácii, o nových digitálnych technológiách a umelej inteligencii, obchode, či o rovnováhe vo vzťahu s Čínou.

Francúzi a Nemci stratili schopnosť dohodnúť sa

Nemecká vláda je oslabená. K Macronovým plánom sa stavia so zdržanlivosťou.

Pre ľudí ako ja, ktorí v európskej diplomacii pôsobia vyše 30 rokov, nebol francúzsko-nemecký vzťah nikdy jednoduchý. S odstupom sa dnes hovorí, že zmizla „veľká éra“ Helmuta Kohla a Françoisa Mitteranda, či Valéryho Giscarda d’Estainga a Helmuta Schmidta. Na začiatku to však vždy bolo ťažké. Pamätám si, že keď sa Kohl dostal do funkcie, s Mitterandom sa veľa nerozprávali. Začiatok vzťahu Gerhard Schröder – Jacques Chirac bol veľmi zlý. Zúčastnil som sa vyjednávaní o zmluve z Nice, tí dvaja muži sa vôbec nerozprávali. Pomaly medzi nimi vznikol osobný vzťah, až sa stali skutočnými priateľmi. Francúzsko-nemecký vzťah nie je nikdy jednoduchý, lebo vychádza z  protichodných záujmov.

Iste, ale obom krajinám sa v minulosti podarilo urobiť veľký skok v integrácii, napríklad založiť euro.

Dokázali to vzájomnými ústupkami. Dnes je problém nájsť takú metódu vyjednávania, aby každý urobil ústupky v záujme spoločného pokroku, pričom si však každý uchráni podstatnú časť svojich záujmov. Jediné, čo ma dnes vo francúzsko-nemeckom vzťahu trápi je, že sme stratili túto metódu. Na oboch stranách Rýna si myslia, že oni majú pravdu a tí druhí sa mýlia. Ak to takto bude pokračovať, nikam sa nedostaneme. Musíme začať s jednoduchým princípom: povinnosť dohodnúť sa. Potom sa budeme stretávať až dovtedy, kým sa nedohodneme. Francúzsky minister financií Bruno Le Maire a jeho nemecký partner to robia celkom dobre.

Merkelová a Macron sa nezhodli na vízii Európy

Dva mesiace po podpise francúzsko-nemeckej dohody sa predstavy Angely Merkelovej a Emmanuela Macrona o budúcnosti európskeho projektu začínajú rozchádzať.

Znamená tesná prehra Macronovej strany v eurovoľbách, že stratil podporu voličov pre svoju európsku politiku?

Áno aj nie. O chlp skončil druhý, hoci pred voľbami sám povedal, že chce vyhrať. Prvá však bola Le Penová. Obrátená strana mince je, že po dvoch rokoch prezidenta pri moci a šiestich mesiacoch nepokojov žltých viest v uliciach je výsledok relatívne uspokojivý. Má proeurópsky program vo chvíli, keď ľudia hovoria, že Európa ich už nezaujíma. Macron má všetky dôvody pokračovať. Prekážky v domácej a európskej politike sú samozrejme pred ním. Bude musieť nájsť odpoveď na všetky sociálne požiadavky a na nespokojnosť mnohých ľudí vo Francúzsku. V európskej politike boli dosiahnuté niektoré výsledky, treba ich oveľa viac. Treba reformovať Európsku úniu, čo bude trvať veľmi dlho. Musí o tom presvedčiť aj všetkých ostatných európskych partnerov. Európske voľby ho síce neoslabili, ako to niektorí chceli, zostáva však v rovnakej pozícii ako pred nimi. Žiadna z predchádzajúcich prekážok nezmizla.

Stredoeurópski lídri kričia len doma

Môže Vyšehradská skupina zohrávať v Európskej únii konštruktívnu úlohu?

Samozrejme, dokonca by mala – tak ako všetci ostatní. Ostatní európski partneri V4 nevyčítajú, že existuje. V Európskej únii vždy existovali regionálne skupiny. Aj keď malo európske spoločenstvo šesť členov, krajiny Beneluxu sa samostatne stretávali pred samitmi. Niekedy však V4 vzbudzuje pocit, že vie len oponovať a veľa nenavrhuje. V4 by mohla byť užitočná v tom, že by predniesla svoju víziu či už všeobecne pre európsky projekt alebo v konkrétnej otázke. Asi najkontroverznejšou témou je dnes migrácia. V4 hovorí, že nechce relokačnú schému, je rezervovaná k otvoreniu hraníc imigrantom. Ale aká je presne pozícia krajín V4 v týchto otázkach? Sú pripravené vzdať sa samotného princípu medzinárodného práva, Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, podľa ktorého treba zachrániť ľudí topiacich sa v mori. Súhlasia s dodržiavaním základných princípov Schengenu o voľnom pohybe osôb? Chcel by som vedieť, aká je pozícia krajín V4 k azylovému právu, či ho nespochybňujú a či môžeme spolupracovať na jeho zlepšení. Máme smerovať k harmonizácii azylového práva? Naschvál sa vyhýbam výrazom ako solidarita a zodpovednosť.

Nie je jasné, že maďarská a poľská vláda odmietajú viac integrácie v tejto oblasti?

Áno aj nie. Ak sa dnes Maďarsko ocitne pod náporom sekundárnych migračných pohybov žiadateľov o azyl, ktorým toto právo uprelo Nemecko alebo iná krajina, nebude si želať trochu viac harmonizácie, čo by mu umožnilo efektívnejšie spracovať žiadosti o azyl? V týchto konkrétnych otázkach možno nájdeme väčšiu zhodu, ako sa to väčšinou hovorí.

Kukan: Primitívna zaťatosť nás v zahraničí iba zhadzuje

Slovenský europoslanec má o budúcej zastúpenie Slovenska v Európskom parlamente obavy. Sám by opäť kandidoval, ak by to slovenská legislatíva umožňovala nezávislým kandidátom. Za eurofederalistu sa stále nepovažuje.

Pred týmto rozhovorom ste mi povedali, že západoeurópske krajiny by mali viac načúvať východnej Európe. Nie je však problém s porozumením krajinám ako Maďarsko či Poľsko v tom, že príliš hlasno kričia, napríklad v diskusii o migrácii?

Určite hlasno kričia. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že mnohí z týchto predstaviteľov doma hlasno kričia, ale keď prídu na Európsku radu do Bruselu, počuť ich oveľa menej. Rozprávajú oveľa menej. Verejné vyjadrenia, ktoré Viktor Orbán robí v Maďarsku, sa neobjavujú po Európskej rade v Bruseli. Je to škoda. Títo lídri by mali úprimne hovoriť, čo si myslia, pred ostatnými európskymi partnermi. Raz či dva razy sa to stalo, nie však tak často, ako to vyzerá. Bolo by zaujímavé, keby sa európski lídri úprimne rozprávali o svojich názorových rozdieloch, zistili, čo ich naozaj rozdeľuje, a na tomto základe skúsili postaviť novú migračnú alebo inú politiku. Keď každý zostane na svojom piesočku a bude len kritizovať ostatných, nepohneme sa dopredu. Rizikom je, že vznikne ešte viac diferencovanejšia Európa…

…napríklad mini-Schengen…

…mini-Schengen, mini-obranná spolupráca, až sa postupne niektoré štáty ocitnú v druhej lige. Jedného dňa sa zobudia a zistia, že už nie sú v prvej lige. Tomu sa treba vyhnúť. Nie som proti tomu, aby niektorí išli ďalej ako iní. Ale malo by sa to diať so súhlasom všetkých. Nepáči sa mi však ani súčasná diskusia o kondicionalite: odmietnete zobrať migrantov, vezmem vám eurofondy. To nie je dobrá metóda.

Používa ju Emmanuel Macron.

Aj Angela Merkelová, každopádne to hovoria niektorí nemeckí predstavitelia. Znamenalo by to však vniesť do európskeho projektu negatívneho ducha.

Nie ste za sankcie?

Možno som naivný, ale sankciám sa treba vyhnúť, kým je to možné. Keď začnete používať kondicionalitu, palicu, sankciu, veľmi rýchlo sa dialóg preruší. My sa však musíme rozprávať, inak zničíme celý európsky projekt.

Nepreukázala sa napríklad hrozba sankcií proti Poľsku ako účinná v oblasti právneho štátu?

Článok 7 je v tomto momente zablokovaný. Efektívnejšou je súdna cesta, ktorú napokon zvolila aj Európska komisia. Vo veci nezávislosti poľskej justície podala žalobu na Súdny dvor EÚ. A ten skonštatoval, že poľský návrh zákona nebol v súlade s princípmi európskeho práva. Poľská vláda tento rozsudok prijala.

Partner

Projekt EP7 Vote for your EU

Sledujte

Mediálny partner