Nemecký politológ: Berlín si zvykol, že od V4 občas počuť jasné „nie“

Viktor Orbán s Angelou Merkelovou na oficiálnej návšteve Berlína [EPA-EFE/FILIP SINGER]

Vyšehradská skupina je jednou z najlepšie fungujúcich skupín v rámci Európskej únie. A v mnohých oblastiach si dnes Nemecko s V4 rozumie oveľa lepšie ako s Francúzskom, hovorí KAI-OLAF LANG.

Dr. Kail-Olaf Lang je politológ a expert na strednú a východnú Európu. Pôsobí v berlínskej Nadácii pre vedu a politiku (Stiftung Wissenschaft und Politik).

Aké miesto má vyšehradský región v nemeckej zahraničnej politike? Berlín silne podporoval integráciu všetkých štyroch krajín počas deväťdesiatych rokov. Dnes, keď už sú súčasťou Únie, majú často odlišný názor ako Nemecko.

Kai-Olaf Lang [SWP]

Od začiatku politickej premeny po roku 1989 sa Nemci snažili zabezpečiť, aby stredná a východná Európa, teda blízki susedia zjednoteného Nemecka, bola stabilným, predvídateľným a prosperujúcim regiónom ukotveným v západných štruktúrach. Preto nebolo prekvapením, že sa Nemecko stalo hybnou silou pre vstup vyšehradských krajín do Európskej únie. Tieto štyri štáty boli a sú v istom zmysle srdcom rozširovania Únie smerom na východ.

Členstvo vyšehradských krajinách v Únii (aj v NATO) tiež znamená, že Nemecko je nielen geograficky, ale aj politicky v centre Európy. Nemci si samozrejme museli zvyknúť na skutočnosť, že z týchto krajín môže zaznieť jasné „nie“, čo sa už niekoľkokrát stalo. Môžeme spomenúť napríklad postoj k druhej vojne v Iraku, spory o ruskej politike alebo diskusie o reforme európskych zmlúv a zavedenie hlasovacieho systému dvojitej väčšiny. V posledných rokoch sú stredoeurópske krajiny asertívnejšie. To viedlo k situácii, keď sme museli vyriešiť typickú krízu vzájomných očakávaní. Napriek tomu však Nemecko, ktoré je hnacou silou Európy, nechce, aby sa krajiny V4 dostali na okraj. Berlín nepodporil rozšírenie Únie, aby vzniklo delenie na rôzne skupiny.

Od posledného summitu Európskej únie argumentuje Vyšehradská skupina tým, že Brusel začína hovoriť o migrácii v rovnakom duchu ako V4 pred dvoma rokmi. Súhlasíte?

Zásadna zmena tónu a hlavných cieľov európskej migračnej politiky je očividná. Medzi súčasné priority patrí ochrana vonkajších hraníc a spolupráca s tretími krajinami. Vo väčšine štátov už navyše nie je myšlienka presadzovania povinných kvót pre relokácie utečencov populárna. Pokiaľ ide o migráciu, Únia sa nepochybne posunula smerom k tomu, čo požadovali krajiny V4. Hoci, aspoň pro forma, sa v mnohých krajinách líši rétorika diskusií o týchto otázkach.

V4 sa spojila proti povinným kvótam. Únia ich uložila k ľadu

V oblasti migrácie presadzuje V4 jednotný názor: Európska únia by sa mala vzdať akejkoľvek myšlienky povinného mechanizmu premiestňovania utečencov. Závery júnového summitu Európskej rady tak potešili celý región.

Čo sú podľa vás najdôležitejšie spoločné záujmy Nemecka a V4? Jedným z nich bolo napríklad udržanie nízkeho deficitu verejných financií v Únii. Ako je to dnes?

Jedným z najdôležitejších spoločných záujmov je dnes otázka zachovania jednoty Európskej únie vo formáte EÚ-27. Nemecko pripúšťa nevyhnutnosť určitého zreformovania menovej únie a uznáva, že z času na čas nie je pre nový integračný projekt nutná účasť všetkých členských štátov. Očividne je ťažké nájsť zhodu medzi Francúzskom a Nemeckom, pokiaľ ide o budúcnosť eurozóny. V posledných rokoch vidíme, že Francúzsku sa páči koncept „dvoj- alebo viacrýchlostnej Európy“ alebo nejaká forma „transformácie“ Únie ako spôsob, ktorým podporiť európsku integráciu. Pre Nemecko sú takéto kroky menším zlom. V skutočnosti uprednostňuje konsolidáciu Únie ako celku. Menej známym príkladom je osud obranného projektu PESCO. Nemecko chcelo, aby bol „inkluzívny“, čo sa nakoniec stalo. Francúzsko presadzovalo nový vojenský projekt Európskej intervenčnej iniciatívy, ktorý je založený na úplne inej filozofii. Spolupráca by podľa nej prebiehala len v úzkom kruhu.

V otázke zabezpečenia jednoty a súdržnosti Únie, presadzuje Nemecko posilnenie spoločného trhu. Hoci existujú určité nezhody (napríklad pri smernici o vyslaných pracovníkoch), zdá sa, že pre mnohé záujmy plynúce z vytvorených hospodárskych štruktúr majú Nemecko a krajiny V4 rovnaký prístup.

Nezabúdajme ani na susedstvo Únie. Je pravda, že V4 vo všeobecnosti súhlasí s otvorenejšou politikou voči západnému Balkánu alebo východným partnerom. Nemecko o ďalšom rozširovaní nechce počuť. Nemecko a V4 však chcú, aby Únia na tieto krajiny nezabúdala.

Niektoré štáty V4 postupne uvoľňujú svoju fiškálnu politiku a začínajú venovať viac peňazí na sociálne opatrenia. Poľsko spúšťa veľké sociálne programy, ako je 500+, zatiaľ čo český premiér sľubuje zvýšenie dôchodkov a miezd vo verejnom sektore. Mohol by to byť problém pre Berlín, pokiaľ ide o podporu udržateľnej politiky verejných na úrovni EÚ?

Vyšehradské krajiny neustupujú od finančnej a fiškálnej politiky, ktorá uprednostňuje rozpočtovú disciplínu pred voľnejšou politikou výdavkov. Je však pravda, že súčasná poľská vláda zdôrazňuje sociálny rozmer, čo znamená určité náklady. Počas vlády Občianskej platformy Poľsko nesúhlasilo s nemeckým prístupom k finančnej kríze. Skutočným testom bude, ak nasledujúce obdobie recesie príde v čase, keď budú verejné rozpočty v súčasnom stave. Ukáže sa, či je vláda schopná zosúladiť túto politiku s očakávaniami, čo samozrejme nemožno vylúčiť. Na druhej strane, v ostatných vyšehradských krajinách túto zmenu vôbec nevidím. Česká republika, Slovensko a Maďarsko stále presadzujú prísnu fiškálnu politiku a sú prinajmenšom rovnako konzistentné ako Nemecko, ak nie viac. V tomto smere budú aj naďalej nemeckými spojencami a nestanú sa krajinami „južanského hospodárenia“.

Krajiny V4 sa otvárajú zahraničnej pracovnej sile. Záujem majú len o konkrétne profesie

Akútny nedostatok pracovnej sily núti vlády vyšehradských krajín zmeniť svoj odmietavý postoj k migrácii. Snažia sa zjednodušiť administratívu pri zamestnávaní cudzincov či prilákať naspäť tých, ktorí odišli študovať alebo pracovať do západnej Európy. 

Vyšehradská skupina je dnes dôležitejším obchodným partnerom pre Nemecko ako Čína. Naznačuje to objem obchodu medzi krajinami. Ako to ovplyvňuje vzťahy v regióne?

Obchod, ale aj iné hospodárske kontakty medzi Nemeckom a krajinami Vyšehradu sú veľmi intenzívne. Silné väzby stabilizujú spoluprácu medzi Nemeckom a krajinami tohto regiónu. Tá bola nedávno v politickej oblasti čiastočne napätá. V dôsledku toho prevládajú v mnohých dôležitých európskych záležitostiach podobné záujmy. Vidíme to napríklad v prípade obchodných sporov medzi Spojenými štátmi a Európou. Dalo by sa povedať, že Nemecko a V4 sú si bližšie ako Nemecko a Francúzsko. Mali by sme sa však pozrieť do budúcnosti. Napríklad digitalizácia má obrovský vplyv najmä na hospodárstva, ktoré sú vysoko industrializované, presne ako Nemecko a krajiny V4. Čo sa stane, ak zaniknú pracovné miesta v priemysle? Ako sa budú v týchto krajinách správať investori (napríklad tí nemeckí)? Je dôležitejšie než kedykoľvek predtým, aby sme sa zamerali na tieto výzvy a ich politický význam.

Krajiny Vyšehradskej skupiny nedávno zblížil odmietavý postoj voči súčasnej migračnej politike Únie. V minulosti boli častejšie rozdelené, než zjednotené. Príkladom sú ich vzťahy s Ruskom. Ako sa Berlín pozerá na súdržnosť V4?

Je známe, že Vyšehradská skupina nie je jednoliata. Východná politika, vzťahy s Ruskom, vnímanie hrozieb alebo postoj k Nemecku sa v týchto štyroch krajinách líšia. Teoreticky ich najviac spája história a geografia, no zároveň ich aj rozdeľuje. V dôsledku toho sa zoskupenia menia: neexistuje len V4, ale aj V2 plus 2 alebo V4 mínus. Na druhej strane aj napriek týmto rozdielom je Vyšehradská skupina jednou z najlepšie fungujúcich skupín v Európskej únii. Brusel v mnohých prípadoch jej pozíciu akceptuje a v niektorých prípadoch je to faktor, ktorý treba brať do úvahy.

Očakávate, že keď Brusel konečne zavedie jasné pravidlá pre azylovú politiku, môže sa vyšehradská spolupráca opäť oslabiť?

Je zrejmé, že migračná politika silne zomkla Vyšehrad. Myslím si, že zatiaľ nepríde žiadna úplne nová migračná politika. Skôr sa dosiahne nejaký nedokonalý kompromis. Migrácia bude ešte dlho top témou európskej agendy. Ale kým nepríde ďalšia veľká migračná vlna (ktorá sa nedá vylúčiť), táto otázka nebude taká horúca ako v posledných rokoch. Samozrejme to nebude viesť k tomu, že sa krajiny Vyšehradskej skupiny zblížia ešte viac. To však neznamená, že väzby V4 sa uvoľnia. Stále existuje množstvo otázok, ktoré ich spája, ako napríklad diskusia o budúcnosti Európskej únie, kritický postoj voči Európskej komisii alebo zachovanie štyroch slobôd.

Prebiehajú rokovania o európskom rozpočte na roky 2021-2027. Štátom Vyšehradskej skupiny sa nepáčia škrty v kohéznej politike, ktorej sú veľkými príjemcami, a presun niektorých európskych fondov do juhoeurópskych krajín. Ako k tomu pristupuje Berlín?

Berlín je v nejednoznačnej situácii. Ako čistý prispievateľ do rozpočtu chce znížiť svoj príspevok najmä z dôvodu dopadov brexitu. Na druhej strane má Nemecko zodpovednosť voči celej Únii, takže nebude zastávať taký tvrdý postoj k viacročnému finančnému rámcu ako Holandsko. Nemecko má rovnako záujem obmedziť aj dodatočné platby pre spoločný rozpočet a uskutočniť jemné zmeny v kohéznej politike. Napríklad dosiahnuť, aby sa projekty na integráciu utečencov financovali z regionálnej politiky. To by tiež znamenalo preorientovanie fondov. Pravdepodobne však bude celkový účinok obmedzený.

Rozpočet EÚ po roku 2020: V4 je v postojoch jednotná, Slovensko čiastočne vybočuje

Menej eurofondov po roku 2020 je daňou za hospodársky úspech krajín Vyšehradskej štvorky. Aby zníženie nebolo až tak bolestivé, sú ochotné do európskeho rozpočtu prispievať viac.

Momentálne sa veľa hovorí o reformách eurozóny. Aj keď je Nemecko stále proti samostatnému rozpočtu pre eurozónu, s Francúzskom o tejto téme diskutuje. Jedinou vyšehradskou krajinou, ktorá patrí do eurozóny, je Slovensko. Môže to spôsobiť rozpor medzi Nemeckom a krajinami V4 počas rokovaní o viacročnom rozpočte Únie?

Závisí to od toho, ako by mal rozpočet eurozóny vyzerať, aký by mal byť vysoký, aké konkrétne zdroje príjmov by mal mať a ako veľmi to bude na úkor celkového rozpočtu. Hlavné línie tohto sporu sa nachádzajú predovšetkým v samotnej eurozóne – medzi severnými členskými krajinami na jednej strane a Francúzskom a južnými krajinami na druhej strane.