Petr Ježek: Hovoriť o tvrdom integračnom jadre v EÚ nemá zmysel

Poslanec Európskeho parlamentu za české hnutie ANO Petr Ježek. FOTO: Petr Ježek.

Petr Ježek bol v roku 2014 zvolený za poslanca Európskeho parlamentu za hnutie ANO. V EP je predsedom Delegácie pre vzťahy s Japonskom, pôsobí ako člen hospodárskeho a menového výboru (ECON), vyšetrovacieho výboru pre vyšetrenie kauzy tzv. panamských dokumentov (PANA) a je náhradníkom vo výbore pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci (LIBE) a v zvláštnom výbore pre terorizmus (TERR).

Dlhé roky pôsobil ako diplomat na Ministerstve zahraničných vecí ČR a zaoberal sa agendou Európskej únie. Okrem iného zastával funkcie riaditeľa Odboru politických vzťahov s EÚ a vrchného riaditeľa Sekcie pre európske záležitosti. Bol riaditeľom Sekcie predsedu vlády Vladimíra Špidlu. V roku 2005 odišiel do súkromného sektoru a spolu s Pavlom Teličkom založil poradenskú spoločnosť BXL Consulting s.r.o., ktorej pôsobenie bolo ukončené v roku 2013 v súvislosti s kandidatúrou do EP.   

 

Slovenský premiér v reakcii na výsledky českých parlamentných volieb vyhlásil, že je rád, že Slovensko ostalo posledným proeurópskym ostrovom medzi krajinami Vyšehradskej štvorky? Súhlasíte?

Ja som rád, že Slovensko je proeurópske a ostáva mi len dúfať, že Česká republika aj po voľbách zostane proeurópska a viac proerópske bude aj Poľsko a Maďarsko.

A nemáte predsa len obavy o pozíciu Českej republiky v EÚ aj s ohľadom na to, ako skončila voľba vedenia Poslaneckej snemovni a jednotlivých výborov? Tie kreslá obsadili ľudia, ktorí spochybňujú české členstvo v EÚ a hovoria o referende o vystúpení.

Obavy mám, pretože tá situácia je teraz naozaj zložitá. Česká spoločnosť je pomerne nezmieriteľne rozdelená a to je vždy problém. Prejavilo sa to na volebnom výsledku a prejavuje sa to na zostavení vlády. Domnievam sa však, že je stále možnosť, aby víťazné hnutie ANO zasadlo k rokovaciemu stolu s ostatnými demokratickými stranami v Poslaneckej snemovni, to znamená bez komunistov a SPD, a našli nejaké riešenie, ktoré by umožnilo vytvorenie stabilnej vlády v Českej republike.

O tom rozdelení spoločnosti a nespokojnosti s členstvom v EÚ sa však už hovorí celkom dlho. Ako sa to dá zmeniť?  

Je pravda, že to rozdelenie ohľadom EÚ tu je, hoci to nie je najostrejšie. Práve v ČR je najväčšie percento obyvateľov, ktorí si myslia, že členstvo v EÚ nie je dobrá vec. Obávam sa však, že to štiepenie súvisí hlavne s rozdelením v otázke vzťahu k hnutiu ANO. Časť spoločnosti sa domnieva, že hnutie ANO a Andrej Babiš pozdvihnú Česku republiku, pričom druhá časť sa bojí opaku.

Najlepším riešením by bolo nájsť nejaký aranžmán, ktorý by na nejakú prechodnú dobu umožnilo v praxi na skúšku vidieť, čo by hnutie ANO vo vláde dokázalo.

Ja sám neviem odpovedať na to, prečo tie prieskumy vychádzajú tak negatívne voči EÚ. Samozrejme sú tu faktory, ktoré fungujú všeobecne na svete. Videli sme to napríklad aj v prípade zvolenia Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Je to to, čomu sa zvykne hovoriť odvrátená tvár globalizácie. Sú tu veľké počty ľudí, ktoré globalizácia nechala za sebou. Všetky tie prevratné zmeny ako digitálna ekonomika a podobne týchto ľudí nepostihli a majú preto oprávnenú obavu, že za niekoľko rokov na tom nebudú lepšie, ako sú teraz.

Je tu všeobecný odpor k súčasnému usporiadaniu, k elitám a politikom, ktorí stagnovali a nepomohli tomu, aby drvivá väčšina spoločnosti z týchto globalizačných procesov ťažila. Čiže je to odpor k súčasnému usporiadaniu, ku ktorému Európska únia prirodzene patrí.

Je to jediný dôvod nespokojnosti?

Potom je tu zásadný problém ako je migračná kríza, ktorá má mnoho negatívnych dopadov. Okrem problémov s veľkými počtami ekonomických migrantov a utečencov, viedla aj k rozdeleniu Európskej únie.

Obzvlášť v Českej republike to spôsobilo, že množstvo ľudí začalo vnímať EÚ negatívne. Je pravda, že EÚ nereagovala úplne dobre a včas na migračnú krízu. Samozrejme, môžeme hovoriť, že ochrana vonkajších hraníc je v právomoci členských štátov a nie Únie ako takej. Taliansko a Grécko však túto situáciu samy nemohli zvládnuť.

Veľká časť našich obyvateľov žije v domnienke, že Európska únia nič nerobí a migrantov sem naopak láka. Pritom tá vlna sa z hľadiska počtu znížila zhruba na pätinu.

Neskôr však už Únia zareagovala a prijala celú škálu nových opatrení: od pomoci v krajinách pôvodu až po riešenie s utečencami, ktorí k nám už dorazili. To je ale niečo, čo veľa ľudí nechce vidieť a nemajú o tom ani dostatočné informácie. Preto veľká časť našich obyvateľov žije v domnienke, že Európska únia nič nerobí a migrantov sem naopak láka. Pritom tá vlna sa z hľadiska počtu znížila zhruba na pätinu. To sa nestalo samo od seba, ale práve vďaka všetkým tým opatreniam, ktoré EÚ vykonala.

Vy už ste spomenuli, že to rozdelenie spoločnosti nie je iba českým fenoménom. Populistické, či krajne pravicové zoskupenia v posledných rokoch rástli po celej Európe. Na minulotýždňovom sneme nemeckých sociálnych demokratov (SPD), predseda Martin Schulz vyhlásil, že jedinou odpoveďou je vytvorenie akýchsi Spojených štátov európskych. Myslíte si, že toto je tá správna odpoveď?

Neviem, čo ho viedlo k tomuto výroku, ale už samotné reakcie na neho svedčia, že nebolo veľmi prijaté. Naopak, bolo to odsúdené ako výrok, ktorý nepomáha vyriešiť súčasnú vlnu euroskepticizmu. Snaha o zásadné posilnenie integrácie – čo dnes vyzerá ako navyšovanie dávok liečby, ktorá je kontraproduktívna – nie je správnou odpoveďou.

To, či sa EÚ v budúcnosti vyvinie do zárodku nejakej eurofederácie, je teraz ťažké povedať. Rozhodne by to však bola otázka mnohých desaťročí.

Akú reakciu teda očakávate od nemeckých kresťanských demokratov?

Šancu na úspech to určite nemá. Otázne je, čo si pod federáciou vlastne predstavujeme. Napríklad my, Česi a Slováci, by sme mohli dávať lekcie z diskusií o tom, čo je a čo nie je federácia. Ak je tým však myslený nejaký zásadný integračný skok dopredu, tak to podľa môjho názoru nie je na programe dňa.

Čoraz častejšie sa však hovorí o potrebe reformy eurozóny. Bude to aj jedna z hlavných tém na  budúcotýždňovom summite lídrov v Bruseli. Do akej miery si myslíte, že je potrebná ďalšia integrácia eurozóny, aby bola v budúcnosti odolnejšia voči ekonomickým krízam?

U ekonomických otázok platí, že kto tvrdí, že pozná recept, tak nehovorí pravdu. Vieme ako všetkých zaskočila finančná kríza.

Myslím si, že Únia sa veľmi dobre vysporiadala s finančnou a hospodárskou krízou. Pamätáme si, ako renomovaní ekonómovia v tej dobre tvrdili, že sa eurozóna rozpadne, alebo že sa rozdelí na dve časti: na ekonomické silnejšie krajiny a tie, ktoré z nej budú musieť odísť a možno vytvoria slabšiu eurozónu. Tie opatrenia, ktoré prijali členské štáty, EÚ a Európska centrálna banka zabrali a vytiahli eurozónu z problémov spôsobených vinou krízy, ktorá prišla z USA a vinou dlhov niektorých štátov.

Kríza však zároveň odhalila niektoré problémy, ktoré tu sú. Mnoho z nich bolo už pokrytých prijatou legislatívou. Tá legislatíva sa však musela prijímať rýchlo, preto sú niektoré jej prvky mimo rámec Európskej únie. Kvôli tomu má zmysel hovoriť o tom, či by sme ich nemali spriehľadniť a začleniť do štruktúr EÚ teraz, keď máme priaznivé ekonomické obdobie.

Akým spôsobom by sa teda mala podľa vás reformovať menová únia?

Dnes existujú dva koncepty o prehĺbení eurozóny. Prvý predstavil francúzsky prezident Emmanuel Macron. Zjednodušene povedané, ide o samostatný postup krajín eurozóny ako osobitnej entity s vlastným rozpočtom a ministrom financií.

Druhý prístup prezentovala nedávno Európska komisia. Počíta s tým, že Európska únia bude aj naďalej postupovať spoločne a v rámci toho postupu by sa niektoré rozhodnutia, alebo len niektoré časti rozpočtu týkali eurozóny, ale bez toho, aby sa pre ňu vytvárali samostatné orgány.

Ku ktorému prístupu sa prikláňate vy osobne?

Keď zoberieme do úvahy fakt, že Británia odchádza a že sa všetky krajiny okrem Dánska prihlásili k prijatiu eura, tak si myslím, že väčší zmysel, ako vyčleňovanie eurozóny do samostatného integračného jadra, má spoločný postup.

Tá debata je ale komplikovaná, pretože sa zmenil pôvodný zámer eurozóny. Predstava bola, že eurozóna bude obsahovať len určitý obmedzený počet štátov, hlavne zakladajúce krajiny: Nemecko, Francúzsko a krajiny Beneluxu. U Talianska to bolo otázne vzhľadom na jeho vtedajšie rozpočtové problémy.  Keby dnes mala eurozóna do desať členov, tak by nebol žiadny spor o tom, že tu je nejaké integračné jadro. Eurozóna sa však pri svojom vzniku stala tak atraktívna, že väčšina štátov Únie chcelo prijať euro za každú cenu.

Eurozóna má dnes rozmer, ktorý odsudzuje debaty o tvrdom integračnom jadre v rámci EÚ k neúspechu.

Môžeme špekulovať o tom, do akej miery boli tie rozhodnutia ekonomicky rozumné, alebo či išlo o politiku. V každom prípade, eurozóna ma dnes už rozmer, ktorý debaty o tvrdom integračnom jadre v rámci EÚ – mimochodom, prišli s nimi Nemci Schäuble a Lamers už v roku 1994 – odsudzuje k neúspechu. Dnes keď tu máme 19 členov eurozóny a ďalšie krajiny, ktoré do nej chcú dospieť, tak to skôr volá po spoločnom postupe.

Ako teda hodnotíte hlavné návrhy, s ktorými v balíku opatrení na prehĺbenie hospodárskej a menovej únie prišla Európska komisia?

Čo sa týka toho nápadu európskeho ministra financií, tak to má byť do určitej miery analógia toho, čo máme v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Tam máme Vysokú predstaviteľku, ktorá je podpredsedníčkou Európskej komisie a zároveň predsedá Rade pre zahraničnú veci.

Keď sa pozrieme na to, čo všetko vykonáva minister financií na národnej úrovni, tak to by európsky minister financií robiť nemohol. Nemal by vplyv na výber daní a na zásadné výdavky, ktoré majú členské štáty ako penzie, zdravotníctvo atď.

Bol by to akýsi falošný minister, čo je prvý problém.

Aké ďalšie sú ďalšie problémy v návrhu Komisie ohľadom európskeho ministra hospodárstva a financií vidíte?

Ďalší problémom sú spomínané dva rozdielne prístupy. Je tu konkurencia medzi členskými štátmi a Komisiou, teda medzivládneho a komunitárneho prístupu. Táto funkcia by preťahovala niektoré právomoci z tej medzivládnej úrovne. Hlavne pokiaľ ide o eurozónu, kde dnes máme funkciu predsedu Euroskupiny.

V poňatí Komisie by tým reprezentantom bol podpredseda Európskej komisie a zahrňoval by v sebe komunitárnu aj medzivládnu úroveň. Mnohí ale argumentujú, že Komisia má hlavne strážiť zmluvy a bola by tak v konflikte záujmov. Ja to nepovažujem za až taký veľký problém, pretože máme veľa prípadov, kde Komisia plní rôzne funkcie.

Ale nemyslím si, že členské štáty eurozóny budú chcieť, aby im vstupovala do otázok, ktoré doposiaľ riešili samy v rámci Euroskupiny.

Ako hodnotíte minulotýždňovú voľbu predsedu Euroskupiny. O funkciu sa neúspešne uchádzal aj slovenský minister Peter Kažimír. Jeho nezvolenie – podporené aj neúspešným uchádzaním sa o Európsku liekovú agentúru – bolo opäť zdrojom diskusie o rozdelenej EÚ na veľké a malé, či staré a nové členské štáty? Hralo to podľa vás rolu?

Portugalčan Mário Centeno je podľa mňa dobrá voľba. Veľmi dobre sa osvedčil ako minister financií v tej neľahkej situácii, v ktorej sa Portugalsko nachádzalo.

Na druhú stranu, Peter Kažimír ako minister vykonal výbornú prácu počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ.

Všeobecne si myslím, že je tu obava určitých štátov ohľadom toho, čo sa deje v krajinách strednej a východnej Európy. Nevylučujem, že to mohlo mať vplyv. Minimálne sa určite dá hovoriť o obave z nevypočítateľnosti vývoja v týchto krajinách. Samozrejme, mohli tam byť aj ďalšie dôvody.

Mimochodom, s ministrom Kažimírom a jeho tímom sme úzko spolupracovali počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Slovensko vtedy malo tri veľmi dôležité legislatívne návrhy, u ktorých som bol spravodajca parlamentu alebo svojej frakcie a ktoré sa nám spoločne podarilo úspešne vyjednať: pravidlá pre fondy peňažného trhu, nariadenia o prospekte a sekuritizácii. A hoci sa o tom moc nehovorilo, bol to taký slovensko-český úspech, pretože naše štáty posunuli EÚ v oblasti, v ktorej nie sú veľmi silné.  Sú krajiny, kde sú finančné služby a kapitálové trhy zavedenejšie ako u nás. Bolo to preto príjemné zistenie v období euroskepsy, ktorá sa u nás rozliehala.

Spomínali ste, že uprednostňujete spoločný postup, pretože sa všetky krajiny s výnimkou Dánska zaviazali prijať spoločnú európsku menu? Kedy na to bude pripravené Česko?

V Českej republike je teraz veľa neznámych. Prieskumy navyše hovoria, že prijatie eura si praje zhruba len 21 percent Čechov. Ak by vznikla stabilná proeurópska vláda, môže pokračovať s reálnou konvergenciou medzi českou ekonomikou a ekonomikou eurozóny tak, aby sme v prípade nahromadenej politickej vôle boli schopní vstúpiť do mechanizmu zmenných kurzov a spustiť formálne kroky k prijatiu eura.

Ale ako hovorím, spoločnosť je tak rozdelená, že keby sa dnes zahájila kampaň za vstup do eurozóny,  spoločnosť by sa rozdelila do takej miery, že schopnosť krajiny prijímať rozhodnutia a nachádzať spoločenský konsenzus by bola veľmi oslabená. Priestor pre manévrovanie vlády by bol potom veľmi úzky.

Serióznu debatu o vstupe do eurozóny si momentálne neviem predstaviť.

Čiže v súčasnosti je to čisto politická otázka.

Áno. Konvergencia českej ekonomiky s nemeckou ekonomikou a ďalšími sa stále zvyšuje. Keď sa pozrieme na to, koľko rokov by ešte ostávalo do konečného prijatia, tak ekonomicky by sme to  zvládli.

V Európskom parlamente okrem iného pôsobíte ako spravodajca vyšetrovacieho výboru PANA, ktorý vznikol v súvislosti s kauzou uniknutých dokumentov „Panama papers“. V rámci neho ste vypracovali správu, o ktorej ste diskutovali tento týždeň v europarlamente. Môžete ju priblížiť? 

Po viac ako ročnej práci výboru sme spolu s dánskym kolegom (Jeppe Kofod S&D) ako spravodajcovia vypracovali návrh správy a odporúčania výboru. So zástupcami ostatných frakcií sme jednali o možných kompromisoch na základe podaných pozmeňovacích návrhov, o ktorých výbor päť hodín hlasoval. V stredu 13.12. odporúčania prijalo plénum Európskeho parlamentu.

Tých odporúčaní je okolo 200 a týkajú sa predovšetkým posilnenia legislatívy EÚ, jej uplatňovania a vynucovania. Výbor svoje odporúčania formuloval už na svojich verejných vypočutiach. Mnoho z nich preto už začalo byť uplatňovaných. EÚ pred niekoľkými dňami konečne prijala spoločný zoznam nespolupracujúcich daňových jurisdikcií, ktoré by mali teraz čakať sankcie.

Zásadná je transparentnosť a v samotnom závere sú rokovania medzi europarlamentom a Radou EÚ o miere otvorenosti registru konečných vlastníkov firiem a trustov pre verejnosť v rámci revízie smernice proti praniu špinavých peňazí a financovaní terorizmu.

Európska komisia tiež prišla s návrhom nových transparentných pravidiel pre sprostredkovateľov – daňových poradcov, účtovné firmy, banky a právnikov. Práve niektorí ich predstavitelia boli kľúčoví pri zriaďovaní a udržovaní krycích spoločností v daňových rajoch.

Čo sa týka uplatňovania a vynucovania legislatívy, jedno zo zásadných opatrení je rozpočtové a personálne posilnenie finančných spravodajských jednotiek v členských štátoch a ich určitá harmonizácia.

Ako hodnotíte konečnú čiernu listinu daňových rajov, na ktorom sa minulý týždeň dohodli členské štáty? Zaznieva tvrdá kritika, že na zozname chýbajú notoricky známe daňové raje a že to číslo (17 krajín na zozname) nezodpovedá realite.

Vytvorenie zoznamu je práve jedno zo zásadných odporúčaní, ktoré výbor predkladal a komisár (pre hospodárske a finančné záležitosti – pozn. red. ) Moscovici sa tejto záležitosti  intenzívne venoval. O zozname ale rozhodujú členské štáty, čo sa prejavilo na jeho konečnej podobe.

Záleží preto, či pohár chceme vidieť poloplný alebo poloprázdny. Predtým mali členské štáty len svoje vlastné zoznamy. Niektoré na ňom mali niekoľko desiatok krajín, iné zasa žiadnu. Myslím si, že samotná existencia spoločného zoznamu EÚ je obrovský kvalitatívny posun.

Je to ale ťažké hodnotiť, pretože posudzovanie krajín na základe kritérií EÚ je veľmi zložitý proces. Je však pravda, že sú tu krajiny, ktoré sa často objavujú v kauzách Panama papers, či Paradise papers, a na európskom zozname nie sú. Čiže áno, zaslúžil by si byť obsiahlejší. Treba však povedať, že bol redukovaný v posledných fázach rokovaní na základe pripomienok niektorých členských štátov.

Prielom to teda je, ale členské štáty musia k obsahu tohto zoznamu v budúcnosti pristupovať serióznejšie a brať do úvahy aj tlak z nezávislých inštitúcii ako napríklad Oxfam (mimovládna organizácia, ktorá vypracovala správu k procesu vytvárania európskeho zoznamu daňových rajov -pozn. red.), aby tiež prebiehalo paralelné hodnotenie tých krajín a aby by bol zoznam skutočne tak rozsiahly, ako podľa kritérií má byť.

Oxfam okrem iného kritizuje aj to, že členské krajiny nedospeli k dohode na spoločných sankciách voči krajinám na zozname. Má takýto zoznam bez sankcií zmysel?

Tie sankcie sú určite nutné. Bez nich by mal zoznam veľmi obmedzenú platnosť. Som presvedčený, že sankcie dohodnuté budú. Otázne je, do akej miery budú dôrazné. Do úvahy prichádza viacero možností. Môže to byť dodatočné dodaňovanie, alebo obmedzenie, či administratívne sťaženie prístupu na trh EÚ.  Bude záležať na tom, či členské štáty nájdu najmenší spoločný menovateľ, alebo sa budú snažiť, aby tie sankcie mali skutočnú váhu.

Ale samotný lobbing krajín, ktorým hrozí, že by mohli byť na zozname, svedčí o tom, že to skôr či neskôr bude mať negatívne dôsledky pre tieto krajiny.

Akú úlohu môžu v boji proti daňovým únikom hrať dva legislatívne návrhy o zavedení spoločného základu dane (CCTB) a konsolidovaného základu dane (CCCTB) z príjmu právnických osôb? O tomto návrhu sa hovorí od roku 2011, kedy by sa ho mohlo konečne podariť prijať?

Som spravodajcom svojej skupiny k jednej z týchto smerníc a všeobecne sa na túto iniciatívu pozerám pozitívne. Je to v právomoci členských štátov, Európsky parlament má len konzultatívnu úlohu.

Ten návrh dáva zmysel. Predovšetkým v Luxleaks (28 000-stranový dokument, ktorý odhalil úplný rozsah daňových úľav pre stovky firiem pôsobiacich v Luxembursku – pozn. red.) sme videli, že existujú tajné dohody medzi niektorými vládami a veľkými nadnárodnými korporáciami. Či už je to Luxembursko alebo Írsko, ktoré umožňujú týmto firmám nezdaňovať alebo zdaňovať, tam kde to je pre nich výhodné. Preto je spravodlivé, ak bude existovať rovnaká metodika na výpočet základu dane nadnárodných spoločností v celej Európe, ktoré podnikajú v aspoň dvoch štátoch. Jedná sa skôr o technickú vec, ide len o to nájsť matematicky a vecne rozumný výpočet základu dane.

Členské štáty musia k obsahu čierneho zoznamu daňových rajov v budúcnosti pristupovať serióznejšie a brať do úvahy aj tlak z nezávislých inštitúcii.

Tá ťažšia časť bude zamerať sa na to, v ktorých krajinách majú tieto spoločnosti svoju hlavnú činnosť podľa počtu nehnuteľností, zamestnancov a ďalších kritérií a budú priamoúmerne k tomu odvádzať dane v tých krajinách. Krajiny, ktoré ťažia zo súčasného daňového systému, budú asi problematizovať rokovania o spravodlivom zdaňovaní podľa toho, kde prebieha ekonomická činnosť.

Neviem však povedať, kedy presne dospejeme k spravodlivejšiemu daňovému prerozdeľovaniu. Jedného dňa k tomu však určite dôjde, pretože ten tlak sa stále stupňuje.

A čo otázka harmonizácie daňových sadzieb v budúcnosti?

To je niečo, čo by som nepovažoval za úplne šťastnú vec. Férová daňová konkurencia je pozitívna a potrebná. Ekonomiky majú rôzne štruktúry, krajiny v eurozóne navyše nemôžu využívať svoju autonómnu menovú politiku. Daňové sadzby sú preto účinným a dobrým nástrojom, ako pomáhať ekonomike a ovplyvniť investície v problémových obdobiach.