Reportuje z poľsko-bieloruskej hranice: Utečenecká kríza sa dá vyriešiť za 12 hodín

Claudia Ciobanu pri nákupe nového telefónu. Poľskí policajti ju pod nátlakom donútili prezradiť sledovacie číslo starého zariadenia. [Jaap Arriens]

Poľsko by malo dodržiavať vlastné zákony a dovoliť ľuďom požiadať o azyl. Má na to zdroje, ale nie vôľu, a Únia pred tým zatvára oči. To sa ale nedá, keď sa začínajú kopiť telá, hovorí v rozhovore novinárka CLAUDIA CIOBANU.

Claudia Ciobanu pracuje ako poľská spravodajkyňa pre Balkan Insights. Pôvodom Rumunka, v Poľsku žije od roku 2012. Publikovala články v The Guardian, Reuters a Al Jazeera. V roku 2018 vyhrala cenu Balkan Fellowship for Journalistic Excellence. Situáciu na bieloruskej hranici pokrýva od augusta 2021.

V rozhovore hovorí:

  • prečo sa migranti na hranici nevrátia domov,
  • čo zažívajú na trojkilometrovom úseku, kam sa nedostane žiadna pomoc,
  • aké bolo stretnúť tých, ktorí sa dostali až do Nemecka,
  • čo zažívajú lekári, novinári a Poliaci žijúci pri hranici,
  • a čo si myslí o prístupe Európskej únie.

Pri práci sa rozprávate priamo s ľuďmi na bielorusko-poľskej hranici. Kto sú to a prečo sa snažia dostať do EÚ?

Poviem vám konkrétne príbehy. Muž z irackého Kurdistanu prišiel s tehotnou ženou a tromi malými deťmi. Bol predajcom kávy a jeho dom aj kávové pole bolo zničené. Krajina je ovládaná dvoma extrémne skorumpovanými rodinami, ktoré rozvracajú štát a potláčajú politickú opozíciu, napríklad zabíjaním študentov na protestoch.

Alebo sýrska žena a jej dve sestry. Doma bola učiteľkou angličtiny, ale pre vojnu musela utiecť a nikde v Sýrii nenašla stabilitu.

Sú to ľudia, ktorí z rôznych dôvodov už nevidia budúcnosť vo vlastných krajinách. Prišli o svoj starý život a nemajú nádej, že by ho mohli získať späť.

Ako sa dostali na bieloruskú hranicu?

Na začiatku tu boli iba podozrenia, že je za tým Lukašenko. Teraz o tom nie sú pochybnosti, na vlastné oči vidíme, ako ich bieloruské vojská vozia.

Typická skúsenosť je taká, že keď priletia do Minska, strávia niekoľko dní v hoteli a potom ich taxík zavezie na hranicu. Tam im taxikári alebo bieloruské vojská ukážu miesto, kde môžu prejsť. Niekedy im dajú nástroje na prestrihnutie ostnatého drôtu, niekedy to rovno urobia za nich.

Čo sa deje na poľskej strane?

Poľské vojská ich zvyčajne zachytia a napriek tomu, že chcú požiadať o azyl, ich vytlačia (pushback, pozn. red.) späť do Bieloruska. Bielorusi ich nájdu, dajú do táborov a na druhý deň opäť privezú na hranicu. Väčšina migrantov, s ktorými sme sa rozprávali, boli takto cez hranicu pretlačení päť až pätnásťkrát.

V praxi to znamená týždne v lesoch, bez jedla, v mokrom oblečení. Ľudia sú chorí, podchladení, hladní. Sú vo veľmi zlom fyzickom aj psychickom stave. Vieme aspoň o 13 mŕtvych, ale väčšina pozorovateľov si myslí, že ich bolo oveľa viac.

Nedávno bola v správach smrť jednoročného bábätka. Vieme aspoň o piatich ženách, ktoré v týchto podmienkach potratili.

Európa stojí pred ďalšou migračnou krízou a jej nový pakt môže problémy zhoršiť

Nový pakt o migrácii a azyle mal napraviť zlyhania z roku 2015. Nová štúdia ale návrh kritizuje za to, že krajinám vstupu negarantuje skutočnú pomoc a žiadateľov o azyl obmedzí na slobode. 

Koľko ich je stále v Bielorusku?

Nevieme presne. Zhruba desaťtisíc ľudí sa už dostalo do Nemecka, odhady hovoria o troch alebo štyroch tisícoch ľudí. V jednom centre v Bruzgi je zhruba dvetisíc ľudí. Je to taká industriálna diera, sedem poschodí postelí, päť prenosných toaliet pre ženy a päť pre mužov.

Keď migranti počujú príbehy z hranice, prečo sa nevrátia naspäť?

Ľudia sa zväčša rozhodli vyčkať. Lukašenko ich bol cez víkend pozrieť a povedal im, že sa pozhovára s Angelou Merkel aj s poľskou vládou. Dal im nádej, že sa do Európy dostanú.

Dezinformácie sa k nim dostanú aj od pašerákov, ktorí sa na nich snažia zarobiť. Do skupiny na Telegrame, kde sú stovky ľudí, posielajú videá ľudí, ktorým sa údajne podarilo dostať do Nemecka. Jazdia na autách, púšťajú hudbu, oslavujú.

Väčšina z tých ľudí na cestu minula svoje životné úspory. Tie tri sýrske sestry, o ktorých som hovorila, mali šesťtisíc dolárov na cestu od brata. Ten žije v Belgicku a šetril na to roky. Niektorí predali svoje domy, aby si mohli dovoliť cestu, alebo si peniaze požičali. A doma ich čaká len vojnou rozvrátená krajina. Ísť späť pre nich nie je možnosť.

Takže všetci čakajú v táboroch, nikto sa už nesnaží prejsť?

Niektorí stále skúšajú šťastie, ale je ich oveľa menej. V najhoršom momente bolo cez deň aj 600 pokusov o prechod, teraz je to okolo sto alebo dvesto. Ľudia už vedia, ako je to nebezpečné.

Ani do Bieloruska už neprichádza veľa ľudí, obmedzili sa lety a fungujú aj opatrenia proti pašerákom.

Ako sú na tom tí, ktorým sa podarí dostať do Nemecka?

Akurát včera sme sa s fotografom vrátili z poľsko-nemeckých hraníc. Boli sme sa pozrieť vo Frankfurte nad Odrou a ešte v jednom malom meste južnejšie, Eisenhüttenstadte. Sú tam prijímacie centrá, kde nemecké úrady registrujú žiadosti o azyl. Ľudí potom distribuujú do rôznych utečeneckých centier, kým sa ich žiadosti spracujú.

Aké to bolo?

Zarážajúce. Mesiace sledujeme utečencov v extrémne zlých podmienkach na poľsko-bieloruskej hranici. Je bežné, že strávia aj mesiac v lesoch, prenasledovaní Poliakmi aj Bielorusmi. A teraz sme ich videli stáť v rade v supermarkete. Rozprávali sa s nami oveľa pokojnejšie, keď sa mohli v noci vyspať v teple a už sa nemuseli báť.

Vzťahy Únie a Turecka sú dnes len o migrantoch, blok zanevrel na vlastné hodnoty

Európska komisia v poslednej správe o Turecku chváli krajinu za to, že ako súčasť migračnej politiky posilnila dohľad a ochranu svojich východných hraníc. Experti tvrdia, že tak Únia prichádza o kredit, dokonca o priazeň tureckej opozície.

Zvládlo by vôbec Poľsko prijať všetkých týchto ľudí, aj keby chcelo?

Poľská vláda uvádza, že od augusta zaznamenala 30 tisíc pokusov o prechod hraníc. Ale ako som vravela, väčšina migrantov sa pokúsila prejsť aspoň niekoľkokrát. Najväčšie odhady hovoria o celkovom počte 15 tisíc ľudí.

Poľsko má 38 miliónov obyvateľov. Národný štadión vo Varšave má kapacitu päťtisíc miest. Takže, pri najhoršom, sa rozprávame o troch štadiónoch. Nie je možné, že by Poľsko nemalo kapacitu spracovať toľko žiadostí o azyl.

Na to ale treba infraštruktúru, ktorú Poľsko momentálne nemá.

Je to o politickej vôli, nie je to tak ťažké pripraviť. Peniaze by na to boli, pretože teraz idú miliardy na posilnenie hraníc a militarizáciu. Niekoľkonásobne viac, než by potrebovali na spracovanie žiadostí.

Poľsko je navyše veľmi homogénna krajina. Môj osobný názor je, že aj dvadsaťtisíc nových ľudí by mu iba prospelo.

Neurobil by to potom ale Lukašenko znovu?

Nikto nevie, čo sa deje v Lukašenkovej a Putinovej hlave, a ja už najmenej. Veľa ľudí vraví, že jediná obrana je zatvoriť hranice a nikoho nepustiť. Ale fungovalo to, prekazili sme tým ich plán?

Ich cieľom bolo destabilizovať západné demokracie a to sa im podarilo. Natiahlo sa to na štyri mesiace a zvládli zosmiešniť celý medzinárodný systém. Poľsko a EÚ pre strach z desaťtisíc ľudí zahodili rešpekt k zásadám, na ktorých majú byť postavené západné demokracie.

Krajiny ako Poľsko teda podľa vás neveria v právo požiadať o azyl?

Treba rozlišovať medzi poľskou vládou a poľskými ľuďmi. Poľská nacionalistická vláda sa absolútne nezaujíma o práva utečencov. Pritom v Poľsku žijú takmer dva milióny ekonomických migrantov z Ukrajiny, ktorí pomáhajú poľskej ekonomike. Vládna politika je ale rasistická, berie do úvahy iba migrantov, ktorí sa na Poliakov podobajú. Na nikom inom im nezáleží.

Poľská spoločnosť je rozpoltená, aspoň polovica Poliakov vládu podporuje. Ale veľká časť Poliakov sa tiež snaží pomáhať. Veľa z nich ponúka ubytovanie, chcú darovať peniaze, chcú pomôcť.

Únia má dohodu o piatom balíku sankcií voči Minsku

Šéfovia diplomacií krajín EÚ sa na stretnutí v Bruseli dohodli na rozšírení sankcií voči Bielorusku. Dôvodom sú silnejúce tlaky na európske hranice, kam má Lukašenkov režim posielať migrantov. Tých letecky prepravuje z Blízkeho východu.

Dá sa nejako pomôcť?

Tie lesy, kde ľudia blúdia, sú široké asi tri kilometre. Utečenci tam zomierajú a do troch kilometrov od nich sú nastúpené médiá, neziskové organizácie, lekári, kopy darovaných peňazí, Poliaci pripravení ubytovať ich vo vlastných domoch. Medzi nimi a utečencami stojí  dvadsaťtisíc poľských vojakov. Nedostala sa tam ani komisárka Rady Európy, ani zástupcovia západných ambasád. Je to humanitárna kríza, hlboká ľudská tragédia.

Ako sa vojaci správajú k tým, čo sa snažia pomôcť?

Pri našej poslednej ceste na hranicu nás zastavili poľskí policajti a príslušníci pohraničnej stráže. Pýtali si IMEI čísla telefónov, vďaka ktorým by mohli sledovať našu polohu. Boli sme mimo núdzovej zóny, ale vyhrážali sa nám, že budú tvrdiť, že sme boli vnútri a zatknú nás.

Je to absurdné. Pre novinárov bolo v istom momente jednoduchšie reportovať z bieloruskej strany než z poľskej.

Dali ste im ich?

Dali, ale hneď sme si šli kúpiť nové telefóny. Šanca, že by cez nás vystopovali nejakých utečencov bola malá, ale nechceli sme to riskovať.

Ľudia v poľských vojenských uniformách tiež prepichli lekárom pneumatiky na autách. Podali na nich oficiálnu sťažnosť, ale nepodarilo sa ich identifikovať. Na mieste sú ľudia, ktorí vyzerajú ako príslušníci armády, polície, pohraničnej stráže alebo nejakých iných špeciálnych jednotiek, ale fungujú v režime bezprávia.

V poslednej dobe začali prehľadávať domy aj miestnych ľudí, či neskrývajú utečencov. Nemali žiadne povolenie, nijako sa neidentifikovali. Dvom ženám povedali, že ak ich dnu nepustia, prídu vo väčšom počte a dostanú sa dnu silou.

Európsky parlament aj Komisia za to Poľsko kritizujú. Ale EÚ ďalej posiela poľskej vláde peniaze.

Európska komisia môže voči Poľsku začať proces o porušení povinností (infringement, pozn. red.). Poľská vláda totiž prijala zákon, ktorý hovorí, že nemusia spracovať žiadosti o azyl. Ale európske právo hovorí, že ak niekto príde na územie EÚ, tak na to má právo. Nemajú právo ho dostať, ale majú právo oň požiadať. Takže Únia by mohla voči Poľsku zakročiť. Ale nerobí to.

Európsky týždeň | Diplomacia Únie rieši poľsko-bieloruskú krízu aj dohodami na Blízkom východe

Európski diplomati a diplomatky dohadujú s krajinami Blízkeho východu, a najmä ich leteckými spoločnosťami obmedzenia prevozu migrantov. Medzi stovkami migrantov na poľsko-bieloruskej hranicu sú totiž najmä Iračania, Sýrčania a Jemenci.

Prečo?

Únijný prístup k migrácii je už roky o zatvorených hraniciach, militarizácií hraníc a odsúvaní špinavej práce na tretie krajiny za hranicami EÚ. Líbyi a Turecku sú pripravení zaplatiť veľa peňazí.

Takže nie je prekvapivé, že aj teraz chcú Poľsko a baltické krajiny nechať robiť špinavú prácu a zatvárať pred tým oči. Komisárka Ylva Johansson príde do Varšavy, v jednej vete povie, že Poľsko má rešpektovať ľudské práva a slobodu médií a zároveň ochraňovať hranice. Poľsko ale pri ochrane hraníc všetko toto porušuje.

Ale nedá sa to robiť donekonečna. Keď sa kopia telá, veci sa začnú komplikovať.

Aké je riešenie?

Nikto nemusí robiť nič nové, iba dodržiavať zákony. Táto kríza by sa dala vyriešiť za 12 hodín. Na začiatku ste sa ma pýtali, kto sú títo ľudia. Západné demokracie desiatky rokov vylepšovali procesy, vďaka ktorým vedia rozhodnúť, kto je utečenec a kto nie.

Zaregistrujte žiadosti tých ľudí, použite tieto procesy a keď niekto naozaj prišiel len po nemecké sociálne dávky, tak ho pošlite preč. Ale dodržte ich ľudské práva.

Neviem, čo urobí Lukašenko, ale viem, čo by mala urobiť moja krajina a Európska únia. A o tom budem písať aj naďalej.

<

Partner

Legitimate, Effective and Visible European integration - LovEU

Sledujte