Vašečka: Doby vybuchujúcich áut a politických únosov sa môžu bez Únie pokojne vrátiť

Sociológ Michal Vašečka. [FOTO TASR/Jakub Kotian]

Na Slovensku máme problém s európskou identitou, ktorý je aj výsledkom nacionalistického tlaku zo strany politikov, médií a školstva. Predstava, že keď niekto nadobudne európsku identitu, nevyhnutne musí stratiť tú slovenskú, je úplne infantilná, hovorí v rozhovore sociológ MICHAL VAŠEČKA.

Sociológ Michal Vašečka pôsobí na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií a v think-tanku Bratislava Policy Institute. 

 

 

V čom sú pre vás, ako sociológa, voľby do Európskeho parlamentu zaujímavé? Sú v niečom cennejším zdrojom informácií, ako voľby do NR SR?

Všetky voľby sú niečím zaujímavé, ale eurovoľby sú dlhodobo v tieni volieb do NRSR alebo volieb komunálnych. Rozhodne však ukazujú, že väčšina slovenskej populácie nie je identifikovaná s európanstvom v politickej rovine, teda – politicky nie sme politickými Európanmi. Slováci sa s Európou identifikujú v geografickej rovine, cítia sa byť súčasť kultúrneho priestoru, rozumejú rozdielu medzi renesanciou a gotikou a rozumejú, že práve prítomnosť týchto štýlov znamená, že sme dlhodobo patrili do západnej Európy.

Slováci sa ale už menej identifikujú s európskymi hodnotami, čím myslím hlavne hodnoty osvietenstva a humanizmu, na ktorých stojí Európska únia. Slovensko je inými slovami krajinou, ktorá tak trochu klame telom. Na jednej strane je v prieskumoch vidieť, že občania sú veľmi proeurópski, dokonca natoľko, že nám výsledky iné krajiny závidia. No na strane druhej – keď príde na eurovoľby, či hodnoty typické pre spoločnosti neskorej moderny – Slovensko zatiaľ príliš kompatibilné s pôvodnými členskými krajinami EÚ nie je. V Európe jednoducho vidíme šancu na spoločný ekonomický priestor, čomu rozumejú aj ľudia, ktorí sa do problematiky nevyznajú. Vidíme možnosť presúvať sa bez limitov a samozrejme oceňujeme tiež EÚ ako bankomat. Väčšina ľudí ale nejde hlbšie. Tí, ktorí politicky rozumejú európskej myšlienke, sú podľa mňa v beznádejnej menšine.

Sú posledné eurovoľby dôkazom toho, že sa vzťah Slovákov k Európskej únii mení?

Zmenil sa v tom zmysle, že narástol počet ľudí, ktorí sú otvorene proti Únii, spochybňujú jej legitimitu a jej budúce fungovanie a naopak mnohí iní sa zľakli, že EÚ môže byť ako projekt ohrozená. Euroskeptici si neprajú, aby projekt expandoval a radi by sa vrátili na začiatok, k veľmi elementárnej spolupráci členských krajín – obrazne povedané až k Európskemu spoločenstvu pre oceľ a uhlie. Pribudli i ľudia, ktorí by radi z Únie vystúpili.

V roku 2004, keď sme do Únie vstupovali, bolo otvorených odporcov EÚ pomerne málo, boli „skrytí“ v dave. Nehovorili o nich príliš na verejnosti. Dnes sa osmelili a je ich viditeľne viac. Zároveň však pribudlo silných eurooptimistov, ktorí trvajú na tom, že projekt treba dokončiť. Všetko čo bolo rozbehnuté v rokoch 2005 a 2006, a potom sa zadrhlo, treba podľa nich opäť rozbehnúť, je to vidieť silne práve u mladej generácie. Ako príklad uvediem internetový výskum Bratislava Policy Institute, ktorý síce nie je vzhľadom na metodológiu plne reprezentatívny, čiže môžeme hovoriť iba o trendoch, ale i tak ma prekvapilo, že podľa výskumu v mladej generácii od 15 do 30 rokov bolo 20 percent eurofederalistov. To nie je málo. My sme sa iba teraz dostali do bodu, kde mnohé pôvodné krajiny EÚ boli už v 80. rokoch – až teraz začala prebiehať seriózna diskusia, o čom je vlastne naše členstvo v Únii.

Dá sa pri tak nízkej účasti vôbec vyhodnotiť, aký je vzťah Slovákov k Únii? Stále nevieme, čo si o EÚ myslí 80 percent ľudí, pretože neprišli k voľbám.

Ako sociológ by som si na základe viacerých prieskumov verejnej mienky trúfol aspoň vysloviť hypotézu o tom, čo si ľudia myslia o Únii. Ľudia sú v princípe pozitívne naladení, pretože za členstvom Slovenska vidia viacero príležitostí, istoty i ekonomický rast, ktorý je ťažko spochybniteľný bez ohľadu na to, či ste zo Sobraniec alebo zo Skalice. Platí však, že väčšina z nich nepripisuje význam tomu ísť voliť do štruktúry, o ktorej nevedia, ako funguje. Domnievajú sa, že ich hlas nemôže nič ovplyvniť, čo je koniec koncov pocit, ktorý je vidieť i na národnej a na lokálnej úrovni. Preto keď náhle vidia teleso zložené zo 751 poslancov, z ktorých iba štrnásti sú zo Slovenska – a z ich pohľadu za Slovensko – majú pocit, že je to iba kvapka v mori a že to vôbec nemá zmysel. S myšlienkou Únie nie sú politicky stotožnení a to je ďaleko dôležitejšie ako to, že nepoznajú právomoci Európskeho parlamentu, koniec koncov mnoho ľudí nepozná ani právomoci Národnej rady.

Francúzsky profesor: Le Penová má viac zábran ako Salvini, spojením s ĽSNS by šla proti sebe

Slovenská spoločnosť ukazuje schopnosť mobilizovať sa v časoch, keď je ohrozená demokracia. To vám dáva dôvod na optimizmus, hovorí CHRISTIAN LEQUESNE z parížskej Sciences Po.

Kde sú príčiny toho, že voliči nevedia, čo robí a aké právomoci má Európsky parlament?

Na jednej strane treba povedať, že Európska Komisia systematicky robí rôzne informačné kampane. Kto ich sleduje, vie si z nich vytiahnuť dôležité informácie. Bez toho, aby som sa chcel voziť po vzdelávacom systéme na Slovensku, nevidím, že by európska téma, teda spolupatričnosť priestoru medzi Dunajom a Tatrami s celou Európou, bola nejakým spôsobom v učebniciach dejepisu zvýraznená. Nie je to iba o tom, že sa ľudia naučia rozoznať Parlament, Komisiu a Radu. Musia pochopiť, akým spôsobom bolo Slovensko súčasťou Európy od raného stredoveku.

Historik Lipták vravieval „možno sme boli na periférii, ale príliv a odliv tu bol vždy“. Toto sa žiaci nedozvedia, pretože sme zavretí v národných štátoch. Ešte aj o Uhorsku v 11. storočí sa učíme pod názvom „Slováci v Uhorsku“. Akoby najdôležitejšie bolo, že v Uhorsku boli nejakí Slováci. Už uhorský pohľad je malý a my ho ešte zmenšujeme. Pokiaľ škola neurobí obrat, informácie deťom odovzdá iba určitá časť rodičov a možno iba jedna tretina mladých ľudí bude veci vnímať v širších súvislostiach.

Je niečo, čo vás na výsledkoch eurovolieb vyložene prekvapilo?

Možno zostanem nepochopený, ale príjemne ma prekvapilo, že ĽSNS získala iba 12 percent. Rozšírila sa móda hovoriť, že ĽSNS získala až 12 percent, ale v prípade, že by pri tak nízkej účasti prišli všetci voliči Mariana Kotlebu v prezidentských voľbách, stala by sa víťazom volieb. Odkaz takéhoto výsledku by bol strašidelný. Dvaja kotlebovci sa tam ešte stratia, ale traja alebo štyria zástupcovia by boli už viditeľní. Kotlebovcom sa nepodarilo mobilizovať ich základňu tak, ako sme očakávali.

Druhé prekvapenie je skôr konštatovaním. Priznávam, že aj ja patrím k eurooptimistickým ľudom, ktorí k Únii vzhliadajú s nádejou, že ak Úniu stabilizujeme, Slovensko z toho bude profitovať. Preto konštatujem, že Slovensko do Parlamentu posiela najreprezentatívnejšiu reprezentáciu, ktorá vyzerá proeurópsky a eurooptimisticky. Dokonca by som povedal, že ani nereprezentuje realitu, v ktorej na Slovensku žijeme.

Opäť teda budeme klamať telom. Chcem pripomenúť, že rómsky europoslanec Peter Pollák sa bude rozoberať zas a znovu a Slovensko si urobí veľmi dobrý bod, ktorý si ešte ani neuvedomujeme. Od Slovenska toto nikto nečakal, skôr by sa to dalo čakať v balkánskych krajinách. Peter Pollák má možnosť meniť pohľad na Slovensko, verím, že o ňom budeme veľa počuť.

V porovnaní s rokom 2014 prišlo k urnám o 75 percent viac Slovákov. V tejto súvislosti sa často hovorí o tom, či je to úspech alebo nie. Aký je váš názor?

Samozrejme, že je to nárast. Je to ale po piatich rokoch, po ktorých si Slováci mali možnosť ohmatať fungovanie Únie v dobrom aj v zlom. Prichádza mladá generácia, ktorá je iná. Zopakujme si to, pretože isté veci ľudom dochádzajú pomaly. Máme tu celú generáciu, ktorá začala vnímať sociálnu realitu vo svojom okolí, keď už Slovensko bolo súčasťou Únie. Títo ľudia teraz volili.

Už dvanásť rokov ľudia zažívajú Schengen a euro. Mám 15-ročného syna, ktorý si nepamätá slovenskú korunu. Nepamätá si dokonca ani kontrolované hranice, a keď k nejakým príde, je viditeľne nervózny. Táto generácia by svojím nadšením mala účasť zvyšovať ešte oveľa viac. Takisto došlo k polarizácii otvorených nepriateľov Únie a tých presvedčených, že Únia je model, ktorý nám hlavne pomôže zachovať právny štát minimálne na úrovni, na ktorej je dnes.

Ak teda niekto hovorí, že toto je úspech, ja ho nevidím. Nárast z 13,5 percenta v súčasnej atmosfére veľa neznamená. Voľby do Národnej rady zvyknú kolísať aj o 20 percent podľa toho, aká je mobilizácia, nakoľko sa ľudia cítia ohrození a podobne. Nie je to dramatický neúspech, ale rátajú sa výsledky – opäť sme na poslednom mieste.

Možno je dobré pozrieť sa na výsledky v okolitých krajinách. V Poľsku účasť narástla dvojnásobne, v Maďarsku o polovicu. S výnimkou Bulharska sa zvýšila vo všetkých nových členských krajinách. Väčšina z nich má podobnú transformačnú skúsenosť ako Slovensko. Prečo stále zaostávame aj za týmito krajinami?

Pozeráme sa na to veľmi normatívne. V mnohých krajinách – a vynikajúcim príkladom je Poľsko – ľudia tvárou v tvár autoritárskym režimom vnímajú Brusel ako zábezpeku pred návratom k neliberálnym demokraciám. Toto sa deje v Rumunsku, Poľsku, Maďarsku. O situácii v Bulharsku sa veľmi nehovorí, ale ak my si hovoríme mafiánsky štát, všetkým odporúčam navštíviť Sofiu, aby zistili, ako vyzerá iný mafiánsky štát. Ukazuje sa, že Slováci ďaleko menej cítia potrebu zúčastniť sa eurovolieb, pretože nemajú pocit, že by Brusel mohol niečo zachrániť.

V mnohých krajinách na okraji západného sveta, ako napríklad Rumunsko a Poľsko, bola identifikácia s Európou väčšia. Keď je národ alebo človek na okraji, svoju identitu preciťuje silnejšie. Spomínam si na krásnu báseň od poľského básnika Czesława Miłosza, ktorý písal, že keď prišiel do Paríža z Wilna (Vilniusu), beznádejného okraja západnej civilizácie s poslednými barokovými kostolmi, stretli sa tam Európania z Wilna, Lwowa, Černovcy, či Iaši. Tu tkvie výnimočnosť Slovenska, ako ju vnímam ja – my sme síce na perfiférii boli, no nepreciťovali sme to. Cez nás sa história až tak neliala, boli sme v zákutí a čakali sme kým sa preleje ponad naše hlavy. Sme pragmatickí, ožíva naša snaha všetko prežiť, typická vlastnosť Slovákov v minulosti.

Na Slovensku sme o Európe diskutovali menej ako tomu bolo v minulosti v Bukurešti, Warszawe, či Helsinkách. Ján Lajčiak, prvý slovenský liberál a presvedčený Európan, zostal nepochopený klérom aj vznikajúcim robotníckym hnutím. Štefánik bol veľký Európan, ale keď sa vrátil na Slovensku, nestihol odovzdať svoje vízie a skúsenosti ďalším. Európu sme tak dlho vnímali cez Prahu a z tejto tradície sme sa dostali až teraz. Dnes sú naše elity široko rozprestreté po Európe, ale sú to elity, zbytkom obyvateľstva to je prežívané menej.

Nový vietor v Európskom parlamente

Je po voľbách, zvykajme si na nový, pestrejší Európsky parlament. Mapujeme výsledky a  bezprostredné trendy vyplývajúce z eurovolieb na Slovensku a naprieč Európskou úniou.

A je nízka účasť v eurovoľbách problém sám o sebe? Nie je to tak, že k voľbám prídu tí najinformovanejší a tí, ktorým na Únii záleží, a tak je to dobre?

Viem kam mierite. Keby prišli ľudia, ktorí nemajú vôbec žiadne informácie o fungovaní Únie a veria, že ju riadia jaštery, pretože si to prečítali na sociálnych sieťach, mohlo by to byť horšie. S týmto súhlasím. No ak k tomu pristúpime seriózne a spýtame sa, či účasť do akéhokoľvek zastupiteľského orgánu na úrovni 23 percent považujeme za štandard, každý Vám odpovie, že nie.

Môžeme sa s týmto číslom rozbehnúť do sveta a spýtať sa čo si myslia o takejto účasti. Odpovedia vám, že nevedia v akých okolnostiach sa to odohralo, ale jednoznačne to svedčí o malej identifikácii s daným orgánom a tiež o tom, že ľudia sú presvedčení, že nič neovplyvnia. Bojím sa, že znovu a znovu musíme skonštatovať, že výsledok je fatálny.

Na čom sa podľa Vás lámali eurovoľby? Ktoré témy mali najväčší mobilizačný potenciál?

Najväčší mobilizačný potenciál malo samotné ohrozenie budúcnosti Únie. To, čo si pred pätnástimi alebo dokonca dvadsiatimi rokmi nikto nevedel predstaviť. Keby ste niekomu v 90. rokoch povedali, že Únia o 25 rokov bude prežívať to, čo prežíva dnes, povedali by, že ste apokalyptik, a že tomu nerozumiete. Dnes je ohrozenie reálne. Hra sa nám drobí pod rukami a ľudia to cítia. Tí, ktorým na tom záleží, prišli k voľbám. Preto hovorím, že účasť je malá. Ukazuje, že toto sú tí, ktorým na Únii záleží a je to chabé. Pozitívne ich mobilizovali tí, ktorí hovoria o vystúpení alebo k návratu k národnému štátu, voľne zapojenému do medzištátnych zmlúv.

Ale veď my si pamätáme Slovensko, ktoré bolo mimo štruktúr EÚ. Je to Slovensko spred roku 1998. Bol to štát, kde vybuchovali autá, bol unesený prezidentov syn, po Bratislave behali mafiáni. To je Slovensko bez Európskej únie a vôbec nebudem demagogický, keď poviem, že sa to pokojne môže vrátiť. Podobné krajiny, ktoré nemali podobnú víziu v tomto stave zotrvali dodnes – smutným príkladom toho je Srbsko.

Myslíte si, že sa slovenskí voliči v eurovoľbách rozhodovali aj na základe programov? Keď sa pozriete na výsledky, sú k politickým stranám spravodlivé z pohľadu toho, ako sa postavili k volebnej kampani a volebným programom?

Určite nie sú. V tomto zmysle výsledky nikdy nie sú spravodlivé a to ani v národných voľbách, kde všetky strany predstavujú lepšie alebo horšie vypracované programy. V prípade eurovolieb mali niektoré strany iba tézy bez programov. Ľudia častokrát nerozumejú ani tomu, o čo v eurovoľbách ide. Sú presvedčení, že 14 poslancov bude reprezentovať Slovensko, čo je hlboké nepochopenie.

Nebolo to spravodlivé. Keby si ľudia prečítali celkový program ĽSNS, niektorí by sa možno začali škrabať na hlave, či najdôležitejšou politikou má byť zalesnenie Slovenska. V tej chvíli by možno začali premýšľať, či práve tento program rieši ich najvážnejšie problémy.

V čom sa líši rozhodovanie voličov v eurovoľbách a vo voľbách do Národnej rady?

Vo voľbách do NR SR majú ľudia pocit, že ich hlas zaváži. Je to pre nich priestor, kde sa rozhoduje o najdôležitejších veciach a čiastočne samozrejme majú pravdu. Je to priestor, s ktorým sú identifikovaní, priestor vykolíkovaných hraníc. Na severe sú nejakí Poliaci, ktorým plne nerozumejú, na juhu Maďari, ktorým rozumejú ešte menej. Ľudia sú zavretí v banálnom každodennom nacionalizme a každý deň ich v tom utvrdzujú médiá spôsobom, akým informujú o správach vo svete. V športovom spravodajstve sa dozvedia, že Slovák skončil na krásnom 46. mieste, ale nedozvedia sa, kto vyhral. Ak človek žije v tomto svete dlhodobo, má pochopiteľne pocit, že Národná rada reprezentujúca jeho národ je to rozhodujúce.

Je to o miere identifikácie. Som presvedčený, že miera identifikácie s Úniou bude rásť. Nie však preto, že ľudia budú uvedomelejší, ale preto, že prichádza generačná výmena. Mladí ľudia berú Úniu ako samozrejmosť. Z prieskumov verejne mienky v celej Európe vieme, že pomaly, ale systematicky rastie pocit európanstva. Na Slovensku, ale aj v iných krajinách máme problém s európskou identitou, ktorý je aj výsledkom nacionalistického tlaku zo strany politikov, médií a školstva. Tie ľuďom nahovárajú, že ak sa bude šíriť európska myšlienka, bude to ohrozovať slovenskú identitu. Predstava, že keď niekto nadobudne európsku identitu, nevyhnutne musí stratiť tú slovenskú, je úplne infantilná. To nie je premýšľanie 20., ale 19. storočia. Ľudia sú predsa zásobárňou rôznych identít a prepínajú medzi nimi. Nie je problém, aby ľudia boli zároveň Bratislavčania, Západoslováci, Slováci, Stredoeurópania a Európania. Zmestí sa to do jednej hlavy a vôbec sa to nemusí biť. Moderný nacionalizmus ale hovorí, že sa to bije. Je nám to systematicky vštepované, no nie je v tom rozpor, treba to opakovať znovu a znovu.

Slovenskí europoslanci: veľká personálna výmena

Dvanásti zo štrnástich zvolených slovenských europoslancov budú v EP nováčikmi. To je najväčšia personálna výmena od roku 2004.

Myslíte, že sa Slováci rozhodujú na základe európskych straníckych rodín, ku ktorým sa slovenské strany hlásia? Pred voľbami prebehli simulované voľby na stredných školách, kde si študenti vyberali z európskych frakcií a výsledky vyšli inak, ako keď mali na výber slovenské politické strany. Organizátori hovoria, že ak majú voliči na výber celoeurópske politické skupiny ako zelení, liberáli socialisti a podobne, je to pre nich zrozumiteľnejšie ako to, čo ponúkajú niektoré slovenské strany.

Som skeptický, ale som rád, že takýto výskum prebehol. Väčšina ľudí nepozná mená strán v európskom parlamente. Ako sociológ by som odporúčal spýtať sa respondentov, či vedia zadefinovať, kto kam patrí. Zrazu by mladí ľudia toho veľa nevymenovali. Nie je to pritom neúcta k mladým ľuďom. Som presvedčený, že vymenovať frakcie vie iba niekoľko expertov. Došlo tu k efektu, že keď mladí ľudia videli stranu s názvom „zelení“, povedali si „fajn, v čase klimatickej krízy to potrebujeme“.

Je ale dobre, že ten výskum začal diskusiu, či vôbec vnímame, že reprezentanti našich strán sa napokon rozptýlia do veľkých frakcií. Videli sme to na koalícii PS/Spolu. Veľmi by ma zaujímalo, či voliči vedeli, že tí, ktorých zvolia, sa napokon rozdelia a pôjdu do iných frakcií. Myslím, že ľudí, ktorí premýšľali nad tým, kde ich kandidát napokon skončí, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Pred eurovoľbami zaznievali obavy, že dôjde k nárastu ziskov populistov, krajnej pravice a extrémistov. Potvrdilo sa to iba čiastočne. Na Slovensku získali extrémisti dva mandáty. Umiernenejšie a populistické strany ako SNS alebo Sme Rodina vyhoreli. Čím to je?

Populistické strany nemali čím osloviť a ich voliči k voľbám neprišli. Nemá to ale žiadnu relevanciu pre voľby do NRSR. U ĽSNS to bolo iné, Kotlebovci majú v niečom charakter sekty a to hovorím neutrálne. Je to skupina blokujúca informácie, ktoré nezapadajú do ich videnia sveta. Nie sú pripravení a niekedy ani schopní diskutovať. Mobilizácia je preto vysoká.

Voliči populistickejších strán sú reflexívnejší a kritickejší, ale keďže vo svojej väčšine nie sú identifikovaní s európskou myšlienkou, nepovažovali za podstatné k voľbám prísť. To, že Boris Kollár vystúpil v Miláne a po taliansky sa prihovoril zástupom, jeho volič príliš neocenil, možno o tom ani nevedel. Pravdepodobne mu to aj bolo srdečne jedno. Rozhodne platí, že silná mobilizácia populistických síl v Európe paradoxne prispela k posilneniu liberálnych, proeurópskych síl celkovo a aj na Slovensku. Je pravda, že staré, klasické strany oslabili, ale masívne posilnili zelení aj liberáli. Výsledok je, že prišlo k veľkej reštrukturalizácii, ale cieľ, ktorý si stanovil Salvini, teda vyrobiť nadkritickú masu schopnú blokovať reformy Únie, sa nepodaril.

Čo očakávate od kotlebovcov v Parlamente?

Vôbec nič. Nikto sa s nimi ani nebude baviť, budú stáť stratení v kúte. Neviem si predstaviť, že by ich oslovil čo i len Salvini. Pôvodne som to tak necítil, ale stotožnil som sa s tézou, že sú to vyhodené dva hlasy. Ak by tam boli dvaja poslanci zo Sme Rodina, bola by to sila, ktorú by Salvini a Le Penová vedeli oceniť. A títo poslanci by sa mohli zviditeľniť aj na európskej úrovni. V prípade kotlebovcov ale neočakávam vôbec nič. To je osud ľudí v zadných laviciach.

Kotlebovci v minulosti iniciovali petíciu za vystúpenie z Únie. Môžu túto tému zviditeľniť na Slovensku po vzore Nigela Faraga?

Neviem to odhadnúť. Určite bude pokračovať trend, ktorého sme už dnes svedkami. Niekto z nich sa postaví doprostred prisťahovaleckej štvrti a bude kričať, aké je to strašné. U mladej generácie z vidieckeho prostredia budú – obrazne povedané – otrávené ďalšie a ďalšie studne. Neviem si ale predstaviť, že rozpútajú výraznejšiu debatu o budúcnosti Únie.

Horšie by bolo, keby sa na Slovensku odohralo niečo, čo sa už stalo v Maďarsku alebo Poľsku, kde mainstreamové strany začali rozvíjať europesimistický pohľad na Úniu ako na nezmyselnú štruktúru, ktorá hlasuje o banánoch a uhorkách. Už ma dávno nebaví sa na túto tému rozprávať. Je to akoby som antisemitovi vysvetľoval, že Protokoly sionských mudrcov sú nezmyselný a dokázaný podvrh. Ak by túto tému zo zeme zdvihli mainstreamové politické strany, verejná mienka sa môže začať preklápať. Kotlebovci môžu škodiť, ale verejnú mienku nepreklopia.

Je to reálne? V Česku vidíme, že téma referenda je aj u relevantných strán populárna.

Zatiaľ nie, pretože verejná mienka nie je pripravená. Spochybňovanie ale prichádza tak zo strán koalície, ako aj opozície. Viacerí k tomu majú blízko. Dokonca by som to obrátil. Strany s jasným proeurópskym postojom, ktorý nie je iba pragmatický, ale je z neho jasné, že vidia za roh, sú stále v menšine. Smer vnímam dlhodobo ako proeurópsku stranu. Jasne to deklaroval minulý aj súčasný premiér, ale zároveň to obrovské množstvo ďalších postojov spochybňovali. Reč tela je iná ako to, čo vychádza z úst. Ľudia to vidia.

Jedným z výstupov z volieb, ktorý je hodný pozornosti, je že sa znižuje podiel žien v slovenskej delegácii. Kým celkový počet žien v Európskom parlamente po voľbách stúpne, slovensko bude mať v europarlamente najmenej žien od vstupu do Únie. Dá sa z toho vyvodiť nejaký záver?

Slovenská spoločnosť je stále silno patriarchálna, maskulínna a v niečom sexistická. Nie je to kritika, ale konštatovanie. Pokiaľ to tak ľudia necítia, je zbytočné ich kritizovať, je možné to pripomínať a scitlivovať. Ani strana, ktorá sa nazýva progresívna, nedala na prvé miesto kandidátky ženu. Je potom ťažké očakávať, že to urobia iní. Dokonca aj na kandidátke KDH bola žena vyššie, v Smere na prvom mieste.

Zaujímavosti z eurovolieb: Pred Pollákom sedeli v europarlamente iba piati rómski europoslanci

Slovensko bude v Európskom parlamente zastupovať najmenej žien od vstupu do Únie. Až šesť zvolených kandidátov získalo europoslanecký mandát vďaka preferenčným hlasom.

Politické strany to tak necítia, smerom vpred sa budeme pohýnať veľmi pomaly. Paradoxom je, že do Parlamentu ide zástupca rómskej menšiny, čo nikto nečakal, pretože v 90. rokoch ani v NR SR nebol nijaký Róm. Žien však ubúda. Slovensko ide v protismere. A to tu vôbec nehovorím o kvótach, ani zďaleka nie sme tam, kde škandinávske krajiny. Sme v štádiu „skúsme nebyť v regrese“.

Kým v predošlých voľbách bola polovica z trinástich poslancov z predošlého obdobia a druhá polovica z NRSR. Tentokrát je tam veľa nových tvárí. Dá sa to chápať, ako volanie po zmene?  

Určite. Je to generačná výmena v pravom slova zmysle. To, že niektoré politické strany v minulosti posielali ľudí do Europarlamentu ako do politického dôchodku, bolo dehonestujúce. Či už to bolo preto, že si to zaslúžili alebo preto, že boli nepohodlní na miestnej úrovni. Ako potom môžeme očakávať, že ľudia pôjdu voliť v eurovoľbách? Hovorím, že ľudia často nerozumejú niektorým súvislostiam, ale takýmto veciam rozumejú veľmi dobre. Toto sú veci, ktoré si aj človek bez informácii z politiky vezme a podľa toho sa správa.

Postavili sa teda strany k týmto voľbám zodpovednejšie?

Áno. Napriek špekuláciam niektorých, či byť v Europarlamente alebo v NR SR, čo tiež nepomáha. Oproti minulosti ale vidím posun.

 

EURACTIV Podcast | Vašečka: Od kotlebovcov v europarlamente nečakám nič, budú stratení v kúte

Keby kotlebovci vyhrali eurovoľby, vyslalo by to „strašidelný dokaz“ do Európy, hovorí sociológ Michal Vašečka. To, že získali iba 12 percent hlasov, je pre neho „príjemným prekvapením“ výsledkov európskych volieb.

Partner

Projekt EP7 Vote for your EU

Sledujte

Mediálny partner